Odkaz z Banskej Bystrice: zdolateľná je aj Rossiniho „osemtisícovka“

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pred sobotnou premiérou Štátnej opery v Banskej Bystrici (16. marca 2019) mali veľký rešpekt rovnako všetci zúčastnení umelci, ako aj tá časť diváckej (vrátane prítomnej recenzentskej obce), ktorým bolo jasné, na akú rizikovú pôdu najmenšie slovenské operné divadlo vstupuje. Rossiniho Otello do kategórie najnáročnejších opier jednoznačne patrí.

O dvanásť týždňov uplynie sedemdesiat rokov od symbolického odštartovanie renesancie vážnych opier velikána talianskeho belcanta Gioachina Rossiniho florentským uvedením Obliehania Korintu. Nenastala síce linka jednoliata, no vyslala silné posolstvo, že väčšia polovica opier maestra, široko známeho ako reprezentanta komického druhu, bola skomponovaná v žánri opera seria (prípadne semiseria) a ich upadnutie do zabudnutia bolo prechodným.

Gioachino Rossini (1792 – 1868),
zdroj: internet

Založením Rossini Opera Festivalu v skladateľovom rodisku Pesare sa pred presne štyridsiatimi rokmi začalo obdobie systematického obnovovania v archívoch ležiacich partitúr, ktoré vďaka vedeckej inštitúcii Fondazione Rossini postupne prechádzali kritickými edíciami a na základe hĺbkových výskumov odhaľovali najtajnejšie zákutia postupov (i schém), využívaných v autorovej tvorbe. Osobne sledujúc tento vývoj bez prerušenia ostatných dvadsaťsedem rokov na festivale v Pesare (najnovšie i na druhom rossiniovskom fóre v nemeckom Bad Wildbade), vnímam závažnosť danej problematiky a jej žalostné ignorovanie slovenskou opernou kultúrou. Až na svetlé výnimky. Tie si trúfam dokonca personifikovať osobnosťou Jaroslava Blahu, ktorý v nie celkom regulárnych podmienkach, v rámci Zámockých hier zvolenských (spočiatku v koprodukcii s Komornou operou), sa na cestu slovenskej renesancie belcatovej vážnej opery s odvahou a gurážou vydal. Práve on je otcom myšlienky, aby Slovensko nestálo bokom od celosvetových trendov.

Vrátim s k Otellovi, v podarí druhej zo série deviatich (číslo sedem v bulletine nesedí) vážnych opier, skomponovaných počnúc Alžbetou, kráľovnou anglickou v roku 1815 až po Zelmiru z roku 1822, podmienených objednávkou Domenica Barbaju s adresou neapolského Teatro San Carlo. Tam mal k dispozícii jedinečný sólistický ansámbel, v ktorom dominovala Isabella Colbran (na jej „telo“ písal všetky hlavné ženské postavy), ale – okrem iných – i dvoch charakterom hlasu odlišných tenoristov Andreu Nozzariho a Giovanniho Davida. Zhodou okolností, práve Otello uzrel svetlo sveta 4. decembra 1816 v miestnom Teatro del Fondo, pretože San Carlo bolo po zničení požiarom mimo prevádzky.

Ešte stručne k novodobej renesancii Otella. V chronológii oživovania Rossiniho opery seria sa nachádza na piatom mieste a túto kapitolu otvorilo roku 1957 koncertné uvedenie diela Americkou opernou spoločnosťou v New Yorku. Do Európy sa vrátil až o necelé tri roky neskôr na pôdu Auditoria RAI v Ríme (tiež koncertne) a v roku 1964 v tamojšej opere už aj scénicky. Medzi nimi stálo uvedenie v Londýne. Ešte pred zrodom Rossini Opera Festivalu zavítal Otello na pesarskú pôdu roku 1965 s Virginiou Zeani, Agostinom Lazzarom a Pietrom Bottazzom v hlavných úlohách. V súčasnosti Rossiniho Otello už vyslovenou raritou nie je, stále však platí, že patrí medzi operné „osemtisícovky“.

G. Rossini: Otello, Štátna opera, 2019,
Dušan Šimo (Rodrigo), Ivan Zvarík (Elmiro), Mariana Hochelová (Desdemona), Jarmila Balážová (Emilia),
foto: Jozef Lomnický

A poďme konečne do sobotnej Banskej Bystrice. Štátna opera, posmelená istými skúsenosťami z belcantových vážnych oper (predovšetkým raného Verdiho, Donizettiho a Belliniho), uvádzaných na už zaniknutých Zámockých hrách zvolenských (vrátane prvého slovenského naštudovania Rossiniho Tancrediho v koncertnej verzii), si vytýčila historicky priekopnícky plán. Slovenskú premiéru Otella od Gioachina Rossiniho. Nedá mi nespomenúť paradox, že sa ho ujal najmenší z troch slovenských operných domov. Hoci nárokmi predlohy by sa podobných gigantov mala chopiť prvá scéna. To by som ale otváral inú, veľmi bolestivú a zdá sa bezperspektívnu kapitolu Opery SND. Dramaturgička Štátnej opery Alžbeta Lukáčová, posmelená vedením inštitúcie, do tohto rizika išla a tak sa prvý slovenský Rossiniho Otello stal skutočnosťou. Hľadisko bolo beznádejne vypredané dva týždne pred premiérou! Svedčí to o všeličom, pričom jedným z kľúčových momentov je smäd po nepoznanom.

Čo však potešilo ešte väčšmi, súbor z pomyselného „súboja“ s Otellom vyšiel víťazne. Povedzme si na rovinu, Rossini je v prvom rade o spevákoch. Ak sólistické obsadenie zlyhá, akákoľvek réžia je pasé. V opačnom garde to neplatí, aj keď proti zmyslu diela orientované inscenácie mu dokážu ublížiť. Toto však nie je príklad Banskej Bystrice.

Réžia Andrey Hlinkovej, ktorá si k spolupráci opäť prizvala scénickú výtvarníčku Miriam Struhárovú a kostýmy zverila Borisovi Hanečkovi, nešla v ničom zásadnom proti charakteru predlohy. Vizuálny tvar zachováva hlavné znaky prostredia, pričom renesančné Benátky sú nevtieravo naznačené jednak obrazom na priesvitnej opone (veľmi účinne využívanej aj v priebehu opery, v neposlednom rade počas piesne gondoliera), v esteticky prekrásnych, nie však samoúčelne efektných Hanečkových kostýmoch, ale i kreovaní celkovej atmosféry troch dejstiev. Istú dávku svojvôle si však režisérka nedokázala odpustiť. Prejavila sa v 1. dejstve, kde Desdemone a Emilii prisúdila profesiu výrobkýň parfumov. Našťastie nebol to zásadne rušivý zásah a jeho dopad sa azda zrkadlil ešte v miernej forme v druhom dejstve. Vo chvíli, keď sa na javisko spúšťa visutá záhrada akýchsi exotických plodín, ktoré pravdepodobne s voňavkami súvisia, keďže (škoda že práve počas Rodrigovej náročnej árie) ich Desdemona sprejuje.

Koncepcia Andrey Hlinkovej sa síce pokúša vniesť modernizujúce prvky (v použitých scénických materiáloch), avšak len v striedmej a únosnej miere. Azda zbytočný je komický nádych v Emiliinom výstupe s Desdemoninými šatami. To, s čím by sa dalo polemizovať, v konečnom dôsledku odsunulo na vedľajšiu koľaj strhujúce záverečné dejstvo. Plné emócií, dramatických zvratov a psychologických poryvov, veľkolepo nielen spevácky, ale aj v hereckom výraze, stvárnené protagonistami večera. Skrátka, z inscenácií, ktoré Andrea Hlinková na Slovensku vytvorila (veľa režíruje aj v Čechách), je Otello jej najpozoruhodnejšou prácou.

G. Rossini: Otello, Štátna opera, 2019,
Zi-Zhao Guo (Otello), Peter Malý (Jago),
foto: Jozef Lomnický

Šéfdirigent Štátnej opery Marián Vach stál pri všetkých belcantových operách, ktoré súbor odohral na festivale Zámocké hry zvolenské, ale aj v Rakúsku, v projektoch rešpektovaného združenia Amici del belcanto. Je teda v danom štýle zorientovaným umelcom, hoci vyslovene nálepku rossiniovského špecialistu mu vzhľadom na doteraz stvárňovaný repertoár prideliť nemožno. Neznamená to však, že sa s Otellom nepopasoval na nadštandardnej úrovni. Spolu s dramaturgičkou a režisérkou sa zhodli na istej miere škrtov, ktoré však vôbec neskreslili podstatu diela.

Koncepčne si Marián Vach počínal veľmi zodpovedne a profesionálne, presne vedel odhadnúť nastavenie temp, kontrastov medzi lyrickými a dramaticky vyhrotenými náladami, napomáhal k výrazovej profilácii partov, udržiaval súhru v ansámbloch. Zároveň sa premiérou Otella celkom otvorene vyvrátila falošná floskula, že Rossiniho orchester je málo atraktívnym „verklíkovaním“ niekoľkých kompozičných schém (čím nevyvraciam fakt o opakovanom používaní vlastných melodických nápadov v rôznych dielach, aj keď spravidla nejde o automatické kópie), ale reálne sa ukázala vysoká náročnosť inštrumentálnej zložky. Rossini je nemenej transparentný ako Mozart, v orchestri dokáže intenzívne formovať náladu, atmosféru a jeho zvládnutie vyžaduje technicky zdatných hudobníkov. Na premiére prevažovali čisto a štýlovo zahrané miesta, na druhej strane nástrahám v dychovej sekcii (plechy) nedokázal orchester odolať bez chybičiek. Kvalitnú prácu odviedol aj zbor, pripravený Jánom Procházkom.

O extrémnej náročnosti minimálne štvorice hlavných postáv (jeden soprán a traja tenoristi) svedčí, že práve tento fakt ovplyvňuje frekvenciu uvádzania Otella. Hoci tá má zjavne stúpajúcu tendenciu. V Banskej Bystrici sa zrodil večer, ktorý sa zapísal do celkovej histórie slovenskej opery. Najväčší šok priniesol hosťujúci čínsky tenorista Zi-Zhao Guo v titulnej úlohe. Mladý, medzinárodne neznámy sólista, reprezentuje úroveň, s akou sa čoskoro musí presadiť na popredných scénach sveta. Už samotný typ hlasu mimoriadne vyhovuje barytenorovému (terminus technicus) charakteru roly, má farbu, šťavu, obrovskú intenzitu a dravosť v každej polohe. Jeho výšky, siahajúce po trojčiarkové Es, žiarili v plnej sile, poctivo vyspieval koloratúry a pritom nešlo o jednostranné využívanie efektného forte. Odhaľoval mnoho jemných, introvertných reflexií psychiky Otella. Aj po hereckej stránke bol absolútne presvedčivý, aj bez maskovania za černocha.

G. Rossini: Otello, Štátna opera, 2019,
Dušan Šimo (Rodrigo), Mariana Hochelová (Desdemona), Zi-Zhao Guo (Otello),
foto: Jozef Lomnický

Part Otella má okrem samostatných árií viacero duet, tercet, ansámblov, pričom z hľadiska objemu partu je jeho najvyrovnanejším súperom Rodrigo. A tu sa zrodilo ďalšie prekvapenie. Domáci tenorista Dušan Šimo podal, možno aj inšpirovaný energiou, vyžarujúcou zo Zi-Zhan Gua, výkon nad očakávanie. Dokonca v tejto zostave nepredstavoval kontrast štíhleho lyrického hlasu (v roku 1816 túto dvojicu zosobňovali Andrea Nozzari verzus Giovanni David), ale aj jeho tenor mal objem, obsah a kovový lesk. Najmä v strhujúcom duete Ah vieni, nel tuo sangue, meniacom sa na terceto, nechal sa „vyprovokovať“ ku kvalitatívne takmer rovnocennej (tiež išiel po Es) odpovedi na Otellovu výzvu. Aj v árii Che ascolto! Aimé! preukázal kvalitu hlasu, snahu o zachovanie koloratúr, istotu vo výškach a zmysel pre štýl.

Part Desdemony, podobne ako aj ostatné sopránové neapolské roly, bol šitý na mieru Isabelly Colbran. Bystričania ho obsadili Marianou Hochelovou, v súčasnosti najuniverzálnejšou koloratúrnou sopranistkou na Slovensku. Znova preukázala, že disponuje pôsobivým timbrom, že je technicky odolná voči akýmkoľvek nástrahám koloratúr či výšok, že vie veľmi vkusne frázovať, účinne narábať s dynamikou a výrazom. Aj keď k ideálu (v našich pomeroch doslova ideálu a nie možnosti praktického naplnenia) rossiniovskej Desdemony by sa hodila troška dramatickejšia hlboká poloha, Hochelová si prísne strážila svoje mantinely a nepokúšala sa o prepínanie jej vlastného naturelu. Opäť výkon, hodný najvyššieho rešpektu.

G. Rossini: Otello, Štátna opera, 2019,
Mariana Hochelová (Desdemona),
foto: Jozef Lomnický

Novým menom a neznámou tvárnu bola Jarmila Balážová ako Emilia. Ďalší záslužný objav banskobystrickej scény, vrúcne sfarbený, v každej polohe tónovo vyvážený, mäkký mezzosoprán lyrickej povahy. S Marianou Hochelovou krásne ladila v zaujímavom duete z 1. dejstva Vorrei che il tuo pensiero. Treťou závažnou, aj keď na menšej ploche zaznamenanou tenorovou postavou, je intrigánsky Jago. Ťažiskom jeho výstupov sú dve duetá, v prvom dejstve s Rodrigom a v druhom s Otellom. Mladý tenorista Peter Malý v oboch ostával v úzadí. Jeho hlasu chýbalo trocha viac charakterotvornej farby, tónovej priebojnosti i technickej istoty. Mohutný a „čierny“ bas Ivana Zvaríka (Elmiro) bol akceptovateľný všade tam, kde sa dokázal vyrovnať s dynamickou plastickosťou kolegov. Kde mal ambíciu dominovať, kazil celkový tvar hudobných čísel. Kratučký výstup Gondoliera s citátom z Danteho (bol to nápad Rossiniho a presadil si ho aj napriek oponentúre libretistu Francesca Beria di Salsu) solídne zaspieval mladý Tomáš Dedič, ktorý zároveň stvárnil aj epizódnu postavu Lucia. Dóžom bol Karol Kurtulík.

G. Rossini: Otello, Štátna opera, 2019,
Zi-Zhao Guo (Otello), Ivan Zvarík (Elmiro),
foto: Jozef Lomnický

Rossiniho Otello, ako je známe, má dve verzie záveru. Pôvodná, neapolská sa končí tragicky, revidovaná rímska šťastne. Na premiére pochopiteľne zaznela dráma s emotívne nesmierne silným finále, na repríze však divadlo ponúka návštevníkovi možnosť voľby. Súbor si totiž pripravil aj alternatívu so šťastným koncom. Na základe poznaného a v Banskej Bystrici videného, nič nemôže vyvolať také zimomriavky, ako predvedená dráma s vraždou a samovraždou hlavných postáv. A už len posledná poznámka. Išlo o slovenskú premiéru významného diela, išlo o prvý reálny prienik do tabuizovaného sveta Rossiniho opery seria a predsa v hľadisku absentovali rovnako zástupcovia zriaďovateľa inštitúcie, ako aj vedenia prvej slovenskej scény. Aj to o ničom vypovedá.

Autor: Pavel Unger

písané z premiéry 16. 3. 2019

Gioachino Rossini: Otello
Štátna opera v Banskej Bystrici
Premiéra 16. marca 2019

inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Marian Vach
Dirigent: Marian Vach
Réžia: Andrea Hlinková
Dramaturgia: Alžbeta Lukáčová
Kostýmy: Boris Hanečka
Scéna: Miriam Struhárová
Zbormajster: Ján Procházka

Otello: Zi-Zhao Guo
Desdemona: Mariana Hochelová
Elmiro: Ivan Zvarík
Rodrigo: Dušan Šimo
Jago: Peter Malý
Emilia: Jarmila Balážová
Doge: Karol Kurtulík
Lucio: Tomáš Dedič
Un Gondoliere: Tomáš Dedič
Spoluúčinkuje: zbor, balet a orchester Štátnej opery
Koncertný majster: Oldřich Husák

www.stateopera.sk

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár