Jubilejná stá sezóna Slovenského národného divadla klope na dvere, no dnes sa ešte na chvíľku odrazme od tej minulej. A obzrime sa späť. Čo sa na prvej opernej scéne odohralo pred päťdesiatimi rokmi? Nešlo ešte o okrúhle výročie našej erbovej inštitúcie, k nemu sa v našom retrospektívnom cykle čoskoro dostaneme, no sezóna 1968/1969 skrývala v sebe nemálo zaujímavých, aj pre dnešok inšpirujúcich podnetov.
Riaditeľ SND: Ivan Turzo
Umelecký šéf opery: Miroslav Fischer (od 1. 8. 1968)
Dramaturg: Branislav Kriška
Dirigenti: Gerhard Auer, Tibor Frešo, Ladislav Holoubek (do 31.12.1968), Viktor Málek
Režiséri: Miroslav Fischer, Július Gyermek, Branislav Kriška
Premiéry:
Tibor Andrašovan: Biela nemoc (28. 10. 1968)
Georg Friedrich Händel: Xerxes (8. 1. 1969)
Vincenzo Bellini: Norma (22. 2. 1969)
Leoš Janáček: Zápisník strateného a
Juraj Beneš: Cisárove nové šaty (29. 3. 1969)
Bola to neobvyklá sezóna s dvoma špecifikami. Prvým bola skutočnosť, že ju otvorili pár dní po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Druhý sa viaže k začiatku rozsiahlej rekonštrukcie historickej budovy, ktorú po predstavení Smetanovej Predanej nevesty 13. apríla 1969 na tri a polroka zavreli. Súbor sa s týmto faktom musel vyrovnať, hoci ideálne riešenie nebolo k dispozícii. Už naštudovaním Xerxa si opera vyskúšala činoherný priestor Divadla Pavla Országa Hviezdoslava, do ktorého postupne premiestnila časť repertoáru. Pokusy hrať v upravenej estrádnej hale Parku kultúry a oddychu nemali dlhú životnosť, najmä pre nevyriešenú akustiku a tiež minimálnu príťažlivosť priestoru pre publikum.
Štyridsiatu deviatu divadelnú sezónu otvorila činohra večerom Hviezdoslavovej poézie a po Dvořákových Slovanských tancoch v balete vstúpil do nej operný súbor reprízou Verdiho Nabucca (inscenácia z r. 1966), ktorý témou slobody, lásky a ľudskosti symbolizoval aktuálne dianie v okupovanej vlasti. Orchester, zbor a protagonisti Margita Česányiová (Abigail), Juraj Martvoň (Nabucco) a stály hosť z ostravskej opery Jan Kyzlink (Zachariáš), pod taktovkou Gerharda Auera, zažili nielen výnimočné ovácie, ale – čo u nás nebolo zvykom – obecenstvo si vyžiadalo opakovanie zboru Židov.
V nasledujúcich dňoch sa sezóna rozbehla, hoci oslabená odchodom niektorých popredných sólistov do zahraničných angažmánov. Vedúci barytonista Bohuš Hanák prešiel do švajčiarskej Bazileji (už v decembri však hosťoval v SND v Nabuccovi, Plášti a Andrea Chénierovi), po divadelných prázdninách nenastúpili basista Gejza Zelenay (stal sa sólistom opery v Zürichu), ani mladá mezzosopranistka Yveta Czihalová. Ondrej Malachovský už dve sezóny pôsobil v Kolíne nad Rýnom. A to ešte nik netušil, že počas sezóny nás navždy opustí skvelý tenorista Imrich Jakubek, ktorý 9. mája 1969 podľahol ťažkej srdcovej chorobe. V prvých mesiacoch sme na javisku SND privítali hostí z českých divadiel, v záskoku Jiřího Olejníčka z Brna ako Alfreda v Traviate a v tom čase azda najslávnejšieho pražského Kecala z Predanej nevesty Eduarda Hakena, ku ktorému sa v máji pridal aj najlepší brniansky Kecal Richard Novák.
Tri nezabudnuteľné zážitky pripravil v novembri 1968 bratislavským divákom kompletný súbor Národného divadla z Prahy. Prvý večer uviedli v hudobnom naštudovaní Jaroslava Krombholca a v réžii Karla Palouša Smetanovu Libušu (s Miladou Šubrtovou a Jindřichom Jindrákom v hlavných postavách), druhý patril Janáčkovej Káti Kabanovej (Libuše Domanínska v titulnej úlohe) a napokon nechýbala ani Smetanova Predaná nevesta s mladou Marcelou Machotkovou a osvedčenými protagonistami Ivom Žídkom a Eduardom Hakenom (s divákmi vynúteným opakovaním dueta Znám jednu dívku). Pre náhlu indispozíciu však musel po 1. dejstve Jaroslav Krombholc odovzdať taktovku Josefovi Kuchinkovi.
Ešte pred hosťovaním Pražanov naštudoval domáci súbor slovenskú opernú novinku, Bielu nemoc od Tibora Andrašovana. Svojrázne dielo, v ktorom činoherný režisér Jozef Budský adaptoval rovnomennú Čapkovu drámu do formy libreta (choroba mu však znemožnila operu zinscenovať), sa stalo predmetom polemiky recenzentov. Jaroslav Blaho v článku Rozpaky po polčase na stránkach Hudobného života síce uvítal možnosť uviezť novú operu, no zároveň skonštatoval, že „ani snaha inscenátorov dielu veľa nepridala, len pomohla zaretušovať jeho vážne slabiny“. Zároveň však netvrdil, že Andrašovanova opera by bola omylom, „po divadelnej stránke je to dokonca ojedinelý artefakt v slovenskej opernej literatúre“. Podobný posudok vyšiel pod značkou (ra), pravdepodobne išlo o Igora Vajdu, ktorý považoval Tibora Andrašovana skôr za novoromantika, ktorý „sa snaží byť za každú cenu moderný a tak často hromadí superpozície viacerých pásem, znásobené neraz hukotmi, šumami a inými zvukmi“.
Celkovo však recenzenti vyzdvihli hudobné naštudovanie Viktora Málka (symfonický orchester hral za javiskom, v „jame“ bola džezová sekcia, okrem nich skladateľ využil aj dychový orchester a čiastočne reprodukovanú hudbu) a činoherné vedenie sólistov v réžii Miroslava Fischera. Inscenácia zreteľne odhalila ústredný motív predlohy, jeho humanistické krédo a odpor proti násiliu. Skvelé vokálno-herecké kreácie vytvorili hosťujúci sólista pražského Národného divadla Karel Berman (Dr. Galén), Juraj Martvoň (Maršál) a Dr. Gustáv Papp (Prof. Sigelius). Inscenácia sa udržala v repertoári rok a hrala sa štrnásťkrát.
Druhý titul sezóny bol svojím spôsobom tiež objavný, aj keď recenzie opäť s výsledkom neboli nadšené. Po prvýkrát sa totiž na javisko SND (pre blížiacu sa renováciu hlavnej budovy už išlo o Divadlo P. O. Hviezdoslava) dostala baroková opera, Xerxes od Georga Friedricha Händela. S odstupom polstoročia, keď pojem historicky poučených interpretácií bol u nás neznámy, žiada sa väčšmi než poukazovať na medzery v štýlovosti orchestrálnej (sčasti aj vokálnej) zložky, oceniť zámer dramaturgie zapĺňať biele miesta v repertoári. Kritika Jaroslava Blaha v historicky prvom čísle časopisu Hudobný život z 14. 2. 1969 bola neúprosná. Možnože dnes by už autor nehovoril o „mŕtvej kráse“ (tak nazval recenziu), ale zrejme výhrady k aranžovaniu na spôsob divadla na divadle (režisérom bol Július Gyremek), či k nie celkom kontrastnej hudobnej podobe Gerharda Auera, by pretrvávali.
Autor spomienkového textu, ktorý práve čítate, vo svojich osemnástich rokoch v denníku Ľud (určite aj pričinením mladíckeho manka v rozhľadenosti) považoval inscenáciu za vizuálne pôsobivú. Zhoda však panovala v názoroch na viacero speváckych výkonov, pričom, pochopiteľne, pôvodný text bol preložený do slovenčiny. Sýtym a teplým mezzosopránom obdarila titulný part Oľga Hanáková, štýlovo čisté a kultivované boli výkony Niny Hazuchovej (Amastris), Alžbety Svobodovej a Jarmily Smyčkovej ako Romildy či Ľuby Baricovej v postave Arsamena. Azda ešte jedna kuriozita, zvlášť pre mladšie ročníky čitateľov. Plánovaná druhá premiéra sa pre nedostatok paliva v SND (v tom čase nič nezvyklé) nekonala. Dovedna sa Xerxes hral jedenásťkrát.
V poradí tretia premiéra sezóny 1968/69 bola nielen dramaturgickým objavom a rozlúčkou veľkého titulu s historickou budovou pred jeho obnovou, ale zároveň kritikmi kladne hodnotenou inscenáciou. Po prvý (a v inscenovanom tvare aj posledný) raz sa publikum bratislavskej opery zoznámilo s jedných vrcholných diel predverdiovského belcanta, s Normou Vincenza Belliniho. Epocha talianskej romantickej opery serie síce vo svete už renesanciu zažívala, na Slovensku však ostávala (a žiaľ, až na drobné výnimky, sa na tom veľa nezmenilo dodnes) tabuizovaná. Inscenácia síce nevznikla v šťastnom období pred zavretím SND a prežila len desať mesiacov (vrátane divadelných prázdnin), vošla však do histórie ako vydarený pokus o prelomenie falošnej dogmy.
Rozšírený názor na belcanové drámy, ktorý sa v miernych odtieňoch dal odčítať aj z dobových hodnotiacich posudkov, Belliniho Norma síce korigovala, no len čiastočne a bez kontinuálnej dramaturgickej nadväznosti. Nerátajúc bežne hranú Luciu do Lammermoor, krátky život nevydarených inscenácií Belliniho Námesačnej, Donizettiho Lucrezie Borgie, či priskoro vyradených Belliniho Puritánov (z obdobia rokov 1998 až 2010), je to bilancia, potvrdzujúca pretrvávajúci nezáujem prvej scény o belcanto. Na úkor preferovaného verizmu.
Normu z roku 1969 vysoko hodnotil Jaroslav Blaho, považujúci réžiu Branislava Krišku za „čistú, výtvarne pôsobivú v aranžmánoch, využívajúcu jedinečnú vertikálnu členitosť Vychodilovej výpravy“ (Pravda, 7. 3. 1989). Kritičku Annu Kovářovú v denníku Práca potešilo, že na premiérach konečne sedela v naplnenom hľadisku. K javiskovému vzhľadu napísala: „scéna veľmi bohatá a štýlovo čistá kovovým leskom zdôrazňuje tvrdosť bolesti a čistotu vášní antického človeka“. Recenzie sa veľmi pozitívne vyjadrovali k hudobnému naštudovaniu Tibora Freša a k plastickej, dynamicky mnohotvárnej hre orchestra.
Ozdobou oboch premiér boli výkony predstaviteliek titulnej postavy, dramatickejšej, chladnejšej, hlasovo prieraznej Eleny Kittnarovej a mäkšej, emotívne diferencovanej Gity Abrahámovej z košickej opery. Polliona na oboch premiérach suverénne odspieval Jiří Zahradníček, ktorý po smrti alternatívne obsadeného Imricha Jakubeka, podržal všetkých dvanásť predstavení. Adalgisu pridelili inscenátori sopránom, spievala ju Anna Kajabová – Peňašková a nádejná Marta Nitranová.
Posledným novým prírastkom sezóny, ktorá v máji pokračovala hosťovaním na medzinárodnom festivale vo Wiesbadene (súbor však zavítal aj do slovenských miest), bol dvojtitul, zložený zo Zápisníka strateného od Leoša Janáčka a premiéry slovenskej novinky Cisárove nové šaty od Juraja Beneša. Režisér Július Gyermek si pri prvom diele, ktoré je intímnou komornou drámou o láske dedinského mladíka ku krásnej cigánke (pre tenor, alt, tri ženské hlasy a klavír) položil otázku: „inscenovať či koncertovať?“ Rozhodol sa pre polokoncertnú verziu s minimom scénických prvkov. Vznikla tak veľmi pôsobivá, výrazovo do detailov vypracovaná úvodná časť večera, kde popri klaviristke Eve Pappovej dominoval v exponovanom tenorovom parte Dr. Gustáv Papp a v postave Zefky alternujúce Ľuba Baricová a Jaroslava Sedlářová.
Po prestávke zažilo publikum menší šok. Cisárove nové šaty od 29-ročného Juraja Beneša predstavovali dosiaľ nepoznaný operný útvar, inšpirovaný rozprávkou Hansa Christiana Andersena, netradične znázorňujúci trinásť rozmanitých, hudobne uzavretých situácií. Autorovi hudby i libreta však nešlo o prvý plán, ale – slovami režiséra Júliusa Gyermeka – väčšmi o „zámienku na vyslovenie oveľa vážnejších myšlienok o čistote a slobode ducha, o neporaziteľnosti pravdy“.
Jednu dejovú vrstvu tvoril Andersenov príbeh o hlúpom cisárovi, ktorý dostal do úst spievané variácie jediného nezmyselného slova „ňafi“, o jeho podvodníckych krajčíroch a podlízavých ministroch. Druhou rovinou partitúry boli monológy činohernej postavy Ženy, rozprávajúcej svoj príbeh od dieťaťa po zrelosť, s návratom k detskej pravdovravnosti, za ktorú zaplatila životom. Treťou stavebnou niťou bol Mím, prechádzajúci od šaša k násilnému lokajovi, ktorý však na konci predstavil „hlas pravdy“, prebúdzajúci Ženu k novému životu.
Dielo Juraja Beneša vznikalo v roku 1966, no prvým uvedením krátko po augustových udalostiach 1968, nabralo už pôvodne prítomný, no vtedy ešte netušene aktuálny občiansko-spoločenský akcent. Presne ho vystihla muzikologička Michaela Mojžišová v knihe Napísal som maličkú opierku…(Vydavateľstvo VEDA, 2018): „Najmä záverečná pointa Gyermekovej inscenácie mala obzvlášť silnú spoločenskú rezonanciu. Keď krajčíri nožnicami a ihlou zabili Ženu, ktorá sa smiala na nahom kráľovi, ako posledný z pohrebného sprievodu k nej pristúpil Mím, vytiahol zvonček a prebudil ním Ženu. Ona vstala, zvonček od Míma prebrala a ako hlas slobody ho ponúkla publiku“.
Na pomenovaní žánru Cisárových nových šiat sa dobová kritika nedokázala celkom zjednotiť. Pre jeho unikátnosť bolo pochopiteľné, že niekto podčiarkol satirickú substanciu, iný komediálnu, tragickú či absurdnú rovinu. Dvaja z najrešpektovanejších odborníkov sa vyjadrili takto: Jaroslav Blaho dielo nazval „sarkastickou groteskou s prvkami absurdity“, Igor Vajda ho zaradil „medzi fraškou a tragédiou, symbolom a štylizovanou realitou, alegóriou a podobenstvom“.
Pod výnimočné dielo, ktoré po polstoročí svojím stále aktuálnym posolstvom priam volá po obnovení, sa podpísali dirigent Viktor Málek, režisér Július Gyermek, scénograf Otto Šujan a kostymérka Ľudmila Purkyňová. Jedinečnú štúdiu Cisára vykresal Juraj Martvoň, hĺbavosť myšlienok Ženy znamenite vystihla Ida Rapaičová, Mímom bol Horymír Mácha a všetci zúčastnení sólisti, zväčša v ansámblových partiách ministrov (Jarmila Smyčková, Pavol Gábor), či krajčírov (Jozef Raninec, Nina Hazuchová, Jozef Špaček), podali obdivuhodné výkony.
Napriek tomu, že operná sezóna spred päťdesiatich rokov sa v druhej polovici odohrala v provizóriu a tento stav pretrvával aj v jubilejnom roku, okolnosti neovplyvnili negatívne dramaturgické plány. Dnes sa nachádzame o plných päť desaťročí ďalej, chystáme sa osláviť storočnicu SND, medzičasom pribudol ďalší historický medzník – November 1989. Avizované plánovanie jubilejnej sezóny priam hrozivo, ignorujúc medzinárodný kontext, zaraďuje spiatočku. Ak slávnostný koncert v polovici septembra si z plejády slovenských skladateľov (o iných teraz nehovorím) dokáže spomenúť len na Eugena Suchoňa a Tibora Freša (okrem iných ignoruje Jána Cikkera či Juraja Beneša), ak premiérovými titulmi majú byť tri z najobohranejších opier (o dehonestujúcom otvorení sezóny filmovou hudbou radšej pomlčím), tak slovenskou kritickou obcou vyjadrená obava z jubilejného fiaska, nadobúda nezvratnú podobu.
Autor: Pavel Unger
