Omdlel na skúške z anatómie. Tenor Tino Pattiera

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Museli ho priviazať k mikrofónu špagátom, lebo v nahrávacom štúdiu sa citovo odviazal. Aj taký bol tenor Tino Pattiera, ktorého 130. výročie od narodenia nám kalendár pripomína 27. júna 2020. Pastelky histórie vyfarbili región Dalmácie, odkiaľ umelec pochádzal, veľmi pestro.

Zmrzol čas? Nie, to len taktovka visí vo vzduchu. Tá mikropauza, keď Mimì vydýchla v náručí Rodolfa. Jedna z drážďanských Bohém práve vstúpila do kroník. Vzrušení diváci vylomili dvere a vtrhli na scénu, aby svojho tenora vzali na plecia a vyniesli ho z divadla ako trofej. Tým tenorom bol Tino Pattiera – Talian, ktorý sa nenarodil v objatí talianskych pínií…

Temperament v sebe nezaprel. Pri nahrávaní finále Bizetovej Carmen s nemeckou sopránovou sopkou Barbarou Kemp museli Pattieru (a jeho divu) priviazať k mikrofónu špagátom. Tak sa vžili do svojich rolí, že behali po nahrávacom štúdiu ako po divadelných doskách.

Tino Pattiera (1890 – 1966), zdroj: internet

Smrť a vzkriesenie – dve strany jednej platne

Palmy a oleandre lemujú kamenné cesty, ktoré križovali nohy Rimanov, Byzantíncov, Slovanov i Benátčanov. Taká je Dalmácia – sud s pušným prachom národov pochovaný v Jadranskom mori.

Rok 1898 oficiálne „pochoval“ dalmátčinu – posledný výhonok jadranskej ľudovej latinčiny (storočiami už značne zdeformovanej), ktorú rozprával muž menom Tuone Udaina (po taliansky Antonio Udina). V roku 1898 ho zabila pozemná mína, ale jazykovedec Matteo Bartoli ešte stihol vyžmýkať nektár z jeho pier ako z citróna.

Smrťou Udainu však dalmátčina nezomrela, iba zaspala ako Šípková Ruženka. Zadar, Split či Krk – obľúbené chorvátske letoviská pomáhali budovať aj latinské ruky. Talianom v Dalmácii, oddávna tu žijúcim potomkom rímskych kolonistov, Slovania zachovali starobylé meno Latini.

Antický hrdina. Pattiera ako bojovník Radames vo Verdiho Aide. Fotografia z ateliéru Huga Erfurtha, Drážďany. Zdroj foto: servatius.blogspot.com

Kraj, kde sa miešala krv

Po prvej svetovej vojne moc v meste Zadar prevzali talianske hlavy a mesto bolo kultúrne rozdelené na dve znepriatelené polovice, chorvátsku a taliansku (nuž, berlínsky múr mal veľa smutných predchodcov).

Prehrmela druhá svetová vojna a Dalmácia pripadla Chorvátsku. Taliani si museli baliť kufre. Kamenným výkričníkom núteného exodu je pamätník v Quartiere Giuliano-Dalmata a malé múzeum na Via Laurentina na južnom okraji Ríma. Posledný akord barcaroly Talianov z Dalmácie, ktorí písali (raz krvou vlastnou, inokedy cudzou) dejiny ostrova Krk (latinsky Curicum) či mesteška Cavtat (v latine Civitas vetus – Staré mesto, po taliansky Ragusa Vecchia).

Spravte si niekedy prechádzku na neďaleký polostrov Rat, kde na cintoríne svätého Rocha odpočíva syn dalmatínskych Talianov Tino Pattiera. Nie celkom spravodlivým riadením „osudu“ nikdy nespieval v Taliansku a ani v rodnom meste Cavtat mu nebol dopriaty jediný koncert.

Tino Pattiera bol stálicou opery, operety aj filmového plátna. Jeho tvár sa objavovala aj na dobových vydaniach nôt, toto je z roku 1931. Zdroj: internet

Lyricko-dramatický tenor muža, ktorý sa narodil 27. júna 1890 ako štvrté dieťa chudobného obchodníka s obilím, Američania porovnávali s veľkým Carusom. Pattierove nahrávky z tridsiatych rokov sú dostatočné testimonium de auditu – svedectvo z počutia.

Skrachovaný medik

Sedemnásťročný Pattiera nastúpil na štúdiá medicíny v Prahe. Naučil sa po česky. Jazyk stovežatej mater urbium (matky miest, ako to hlása pekný nápis na starej pražskej železničnej stanici) ešte bude potrebovať. Náročná biológia a chémia mu „do palice“ teda nešli. Na prvej skúške z anatómie to „nedal“ a odpadol.

Martino (od detstva ho prezývali Tino a kompletne mu to prischlo) štúdium nedokončil a ušiel do Záhrebu. Tam si ho všimol miestny operno-operetný kráľovič barytonista Marko Vušković a zaplatil mu hodiny spevu. Zaradili ho ako barytón, Okrem epizódnych operetných výšľapov (vetička sem, vetička tam) na provinčnom javisku mu Záhreb nič neponúkol.

Tino Pattiera popularizoval Verdiho hudbu v Nemecku. Zdroj: internet

Tino Pattiera by sa v Záhrebe isto zahrabal, keby nebolo Viedne, kam odišiel študovať práva. Zdalo sa, že zo spevu nebude nič. Ohnivý, elegantný, prirodzene inteligentný mladík však upútal pozornosť šľachtickej rodiny Schaffgotsch. Bol častým hosťom za ich mramorovým stolom, kde sa zahľadel do grófky Hedwig. V roku 1919 si ju zobral za ženu, neskôr sa rozviedli.

Hodiny spevu u rytiera

V meste na Dunaji ožila Tinova nádej na vokálne školenie. Priniesli mu ju pedagógovia s modrou krvou Ritter v. Horboucki-Ranieri a Franz Haböck. Tí naštartovali Pattierovo hrdlo, školiac ho ako jemný lyrický „tenorík“, hoci už vtedy disponoval farebnými a tmavými výškami. Rýchlo si osvojil techniku krytia tónu a v strednej polohe bezpečne plával ako na jadranskej jachte…

Naštudoval okolo 30 hlavných postáv. Jeho Andreu Chéniera si do „Florencie na Labe“, ako sa občas hovorí Drážďanom, prišiel v roku 1925 vypočuť sám autor tejto opery Umberto Giordano.

Jedna z Pattierových „podpiskariet“, Zdroj: internet

Prirodzene dozrieval k dramatickým, priam caravaggiovským hudobným plátnam (Otello, don José, Hermann v Pikovej dáme, Lohengrin). V Pattierovom repertoárovom fotoalbume by sme však našli aj obrázok banditu Fra Diavola, titulného hrdinu z takmer nehranej opery Francúza Aubera.

Kedy sa to všetko začalo? V dobových denníkoch to stojí čierne na bielom: 10. februára 1916 Talian z Dalmácie po prvý raz elektrizoval drážďanskú operu, kam ho angažoval gróf Seebach. Pod strechou tohto operného domu rinčalo Pattierovo vysoké cé takmer tri dekády. Jeho prvý večer patril Verdiho Trubadúrovi (informácie o Pattierovom údajnom debute v Čarovnej flaute nový výskum spochybnil).

Piesok v presýpacích hodinách

Verdiho klenuté kantilény kreslili sínusoidu spevákovej cesty: v Drážďanoch sa Pattiera významne pričinil o nemeckú renesanciu diela operistu z Le Roncole, prinášajúc so sebou pravú mediteránnu klímu. Mal šťastie na výraznú javiskovú partnerku. Sopranistka Meta Seinemeyer, s ktorou si Pattiera na scéne často „strihal“ dvojspevy, zomrela predčasne v 34 rokoch…

Iný pohľad na Pattierovho Manrica… Zdroj: internet

Studio laudis omnes trahimur – všetkých priťahuje baženie (úsilie) po chvále. Ale čo je pochvala? Piesok v presýpacích hodinách…

Bombardovanie Drážďan v roku 1945 pripravilo tenora o všetok majetok. Z tohto šoku sa nikdy celkom nespamätal. Jediným batôžkom, ktorý si niesol na pleciach, boli spomienky.

Bolo na čo spomínať. V roku 1919 hosťoval vo Viedni a o dva roky sa predstavil v Chicagu po boku Toscy Rosy Raisy. Berlín prišiel na rad v roku Pucciniho smrti 1924 – a po ňom Hamburg, Belehrad, Budapešť… a Praha.

Pražské roky

Tinovo študentské mesto tlieskalo jeho spinto tenoru počas 55 večerov v Stavovskom i v Národnom divadle. Mesto na Vltave zohralo v Pattierovom živote ešte jednu úlohu – úlohu lapidis refugii, skaly útočiska.

Galantný ako Schöne Náci, rozprávajúci sonórnym šepotom. Takto (a možno inak) spomínali na Tina Pattieru jeho pražskí žiaci. Na životnej loďke hlasového pedagóga sa po Vltave dlho neplavil, v roku 1960 sa vrátil do vlasti.

Kolorovaná filmová karta Tina Pattieru. Zdroj: virtual-history.com

Vlajkonosič belcanta, ktorý sa celý život hlásil k talianskej národnosti, dúfal, že na hudobnej akadémii v Dubrovníku zasadne za učiteľskú katedru. Veď v životopise si niesol pedagogické skúsenosti z Viedne. V meste Sacher-torty (ktorej pôvod, mimochodom, podľa niektorých zdrojov siaha na Slovensko!) učil spev dva roky. Na svoju pozíciu však rezignoval zo zdravotných dôvodov. Ďalší úder. Záhrebské miesto bolo (protekčne) obsadené. Na Pattieru nikto nečakal, svoju úlohu tu iste zohral jeho taliansky pôvod a politické dôvody…

Paleta života

V rodnom Cavtate si tenorista rád zahral futbal a karty. V debate s priateľmi možno prišla reč na incident z roku 1932, ktorý Pattieru katapultoval na stránky bulváru.

Ktorýsi kritik sa po predstavení Tannhäusera v Grazi nie práve lichotivo vyjadril na spevákovu adresu. Pattierov temperament mal skutočne ďaleko od wagnerovskej mystiky. Dokázal to hneď na druhý deň, keď vtrhol do redakcie so slovami, že toho kritika priklincuje na kríž. Z budovy ho museli násilne vyviesť…

Profil ako z rímskych mozaík. Pattiera bol podmanivý hlasom i zjavom. Zdroj: rundfunkschaetze.de

Vojsť do rodného domu Tina Pattieru a stráviť noc medzi múrmi, ktoré vsiakli do seba prvé nesmelé pokusy budúceho tenora v miestnom mládežníckom zbore, môžeme všetci. Biela fasáda Villy Pattiera patrí komornému hotelíku.

Odtiaľto pochádza i maliar Vlado Bukovac, autor opony pre Národné divadlo v Záhrebe. Oboch Cavtatčanov, maliara a operného speváka, spojila Praha. Bukovac učil na pražskej umeleckej akadémii a v českej metropole ho v roku 1922 zastihla Zubatá.

Ale rodné mesto sa k opernému umelcovi milovanému svetom nezachovalo celkom macošsky. Pod vedením Tina Pattieru sa v roku 1956 konali v Cavtate letné majstrovské spevácke kurzy. K dovolenkovej atmosfére mestečka dnes patrí hudobný festival nesúci Pattierovo meno.

Zamyslenie nad zradnosťou faktov

Ako serpentíny kľukatia sa kariéry významných umelcov (aké to problematické slovo: nálepka významný logicky predpokladá existenciu nevýznamných, ku ktorým sa nechce zaradiť asi nikto). Naplnil Pattiera kritériá významnosti? Do La Scaly sa nedostal a v Amerike ho nehostila slávna Metka, lež v štatistickom rebríčku o niečo menej oslnivá opera v Chicagu. Môže byť výpočet divadiel a rolí jediným indikátorom úspechu? Magnitudo emócií sa nedá merať Richterovou stupnicou. Umenie nie je šport, ktorý počíta body a medaily.

Pattierove nahrávky vyšli na viacerých CD reedíciách. Zdroj: amazon.com

Koncom januára 1952 sa lúčil s drážďanským publikom na komornom recitáli (spieval Tostiho, Donizettiho, Verdiho, Pucciniho, Bizeta a Masseneta). Operný svet bol svedkom generačnej premeny. Ľudia radi striedajú svoje idoly – ako ponožky…

Špecifikom kariéry Tina Pattieru je jeho fixácia na jeden operný stánok – Drážďany. Áno, chodieval spievať po Európe, no v porovnaní s cestovateľsky aktívnymi kolegami sa o palicu hudobného pútnika neopieral až tak často. Menej zastávok na Pattierovej opernej mape budí dojem, akoby patril k „béčkovým“ tenorom. Z interpretačného hľadiska to vôbec nebola pravda.

Je zaujímavé pozorovať, aký vplyv mali na Tinovu hudobnú cestu dirigenti. Drážďanský prvý muž taktovky Fritz Busch ho pasoval za svojho dvorného tenora. V roku 1933 však Buscha vystriedal Karl Böhm. Ten Pattieru síce angažoval, ale nefavorizoval. Böhm vyžadoval exaktné čítanie partitúry a pre vzdychy, glissandá a citový vklad Cavtatčana (štandard u Gigliho a Corelliho) veľa pochopenia nemal. Tenorova tvár z hudobných filmov Fra Diavolo a Noc v Benátkach začala blednúť…

Posledný operný ,,Riman”?

Skutočný prínos tohto Dalmatínca do opernej histórie odhalil jeho fonografický odkaz, ktorý sa začal doceňovať až po spevákovej smrti (24. apríla 1966). Pri pozornom počúvaní niektorých Pattierových záznamov narazíme na slovami neopísateľné „mikrofrázovanie“, ktoré neovládali ani jeho známejší rivali.

Antická tvár Dalmácie. Ruiny Diokleciánovho paláca v Splite. Zdroj: welcome-to-croatia.com

Súvisí to s Pattierovou prácou so slovom. Pozornosť pamätníkov vraj budila jeho zvláštna dikcia, odlišná od taliančiny z „čižmy“ (na nahrávkach to možno pozorovať najmä pri modelovaní vokálov -que-, -gue- a pri diftongoch -ia-, -ea-). Tak, ako Pattiera, dokázal rozprávať (veru, nielen spievať) málokto. Bol to znak jedného z posledných mužov latinskej Dalmácie?

Ktovie, možno bol tento dalmatínsky „Latinec“ skutočným potomkom Rimanov, predslovanských kultivovateľov Balkánu. Po nich zdedil vzťah k hudobnému divadlu, v ktorom žije večný atóm antickej drámy.

Sú to len špekulácie. Nikdy sa nedozvieme, koľko „percent“ z Rimanov žilo v Pattierovi. Niet žiadnej vedeckej metódy, ktorou to dokážeme vyskúmať. Ešte nik nevynašiel (a veru nevynájde) mikroskop hľadiaci priamo do duše.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Lolita je dažďom v hispánskom rytme z klavíra milánskeho majstra piesní Artura Buzzi-Pecciu. Pattiera tu uplatňuje povestný južanský temperament a hravosť.

Dnes neznáma filmová melódia La luna splende (jej autorom je Giuseppe Becce) sa hodí do prímorských uličiek.

A opäť allegro. Tinova interpretácia stretty z Verdiho Trubadúra sa od konvencie moderných tenoristov líši. Obava, že hlavný hrdina matku nezachráni a všetko zle dopadne, oslabuje jeho bojový zápal. Ťažko sa bojuje, ak vieme, že víťazstvo je chiméra. Pattierova koncepcia tejto árie je preto veľmi objavná.

V rozlúčke s matkou z Mascagniho Cavallerie rusticany môžeme pozorovať spevákovu špecifickú dikciu, intruzívnu prácu s hudobnou frázou.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku