Ondrej Lenárd: Hudba ma neustále sprevádza

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Slovenský dirigent Ondrej Lenárd patrí k špičkových dirigentským osobnostiam doma aj v zahraničí. Jeho prínos pre slovenskú hudobnú scénu je nevyčísliteľný. Okrem aktívnej dirigentskej činnosti odovzdával svoje skúsenosti aj ako pedagóg na VŠMU v Bratislave. 9. septembra t.r. Ondrej Lenárd oslavuje okrúhle jubileum. Pri tejto príležitosti Opera Slovakia pripravila exkluzívny rozhovor s oslávencom, v ktorom si prečítate o jeho začiatkoch, vzťahu k hudbe, ako aj o práci dirigenta.

Ako ste sa ako mladý chlapec v Krompachoch dostali k hudbe?

Mám šťastie, že som už tá staršia generácia a to, čo živilo naše hudobné talenty, bola ľudová hudba. Bez nej by sme si to na väčšej časti Slovenska nevedeli predstaviť. Tým, že sme boli chudobnejší kraj, tak aby sme to všetko lepšie znášali sme si zaspievali, alebo sme si zobrali husličky a vyhrávali. Môj otec bol síce stolár, ale kupoval husličky, zreparoval ich a potom na nich vyhrával. Ja som ho už ako päť, šesť ročný doprevádzal na klavíri. Samozrejme podľa sluchu, noty som vtedy vôbec nepoznal, ale otec ma k tomu viedol, lebo si myslel, že to jednoducho musím vedieť. Okrem ľudovej hudby to bola aj chrámová hudba, ktorá na mňa veľmi silno zapôsobila. Keď som počul organ, okamžite mi naskakovali zimomriavky. Mal som z toho taký úžasný a neopísateľný dojem. Moje rozhodnutie študovať hudbu prišlo tak z nenazdajky v čase pred ukončením maturity. Vtedy mi otec povedal, že ak chcem študovať, musím sa dobre učiť, aby som dostal štipendium, pretože nás bolo doma šesť detí a žilo sa ťažšie.

Bol ešte niekto vo Vašej rodine hudobník okrem vášho otca?

Moji rodičia neboli nejakí profesionálni hudobníci. U nás doma sa pestovala rodinná, familiárna hudba. Tam som mal také nešťastie, alebo vlastne aj šťastie, že keď k nám prišla nejaká návšteva, musel som robiť kultúrny program. Na druhej strane som cítil, že sa tam čosi tríbilo.

Ondrej Lenárd, foto: František Renza

Ondrej Lenárd,
foto: František Renza

Ako bola v tom čase, kedy ste začínali študovať hudbu vnímaná klasická hudba a ako ste ju vnímali Vy osobne?

Pochádzam z malého mestečka Krompachy, kde hudba nebola až taká pestrá. Bol tam síce spevokol, ale nemali sme až takú možnosť prístupu ku klasickej hudbe, ale čo si musím vysoko vážiť, že sme vždy jeden, alebo dvakrát do roka navštívili predstavenie košickej opery. Tieto návštevy ma veľmi ovplyvnili, bolo to niečo sugestívne, čo ma oslovilo, keď som sa pozeral na predstavenie z hora z lóže a všetko som to sledoval. Videl som dirigenta ako máva paličkou a silno som vnímal zvuky. Vtedy sa to vo mne zakorenilo. Do dnešného dňa vidím scénu z Fausta a Margaréty a konkrétne výstup Mefistofela v podaní košického sólistu pána Matejčeka, ktorý na javisko vychádzal z popod točne. Boli to silné zážitky.

Do prostredia širšieho okruhu klasickej hudby som sa dostal vďaka jednej situácii. Už na základnej škole hrával na rôznych podujatiach a zúčastňoval som sa aj súťaží, ktoré som pre školu vyhrával. Raz som zaskočil na majálese za klaviristu, ktorý vypadol. Majáles trval asi do polnoci a keď som prišiel domov, tak som si ľahol a nestihol som sa naučiť. Ráno ma samozrejme vyvolali a dostal som otázku Ľudovít Štúr. Nevedel som a tak som dostal päťku. Môjho otca to nahnevalo, lebo škola mi niektoré veci nevedela odpustiť, hoci som hrával na školských akciách a vyhrával súťaže pre školy a tak mi zariadil preradenie na gymnázium do Košíc. V Košiciach som mal tým pádom viac možností na hudobný rast. Tým, že som mal základnú hudobnú školu ukončenú, chodil som na vyššej hudobnej škole na husle a klavír. Čiže Ľudovít Štúr bol príčinou toho, že som sa konečne dostal do okruhu, alebo prostredia, kde bol veľmi čulý koncertný život. Chodili sme na každý koncert, do opery a tak sa mi môj rozhľad začal rozvíjať. Následný príchod na vysokú školu pre mňa znamenal zavrieť sa na dlhé hodiny do knižnice, študovať a počúvať. Učil som sa aj v noci, pretože som doháňal látku z konzervatória a zároveň som musel študovať partitúry.

Bolo predstavenie Faust a Margaréta Vaše prvé operné predstavenie, ktoré ste videli?

Áno, je to veľmi silné dielo.

Keď ste začali študovať, bolo to hneď dirigovanie?

Po skončení maturity som išiel na prijímačky na konzervatórium do Košíc a týždeň na to boli prijímacie skúšky v Bratislave na VŠMU. Prišlo mi oznámenie o prijatí z Košíc a zároveň aj oznámenie o prijatí na VŠMU, čiže som si mohol vybrať. Hneď od začiatku som vedel, že chcem študovať dirigovanie. Pamätám si, že keď som išiel na prijímačky, tak môj otec išiel so mnou. V Redute (v reštaurácii) sme sa stretli s našim rodákom, hudobným skladateľom Bartolomejom Urbancom, ktorý sa poznal s mojim otcom a on sa ma opýtal, čo plánujem. Povedal som, že by som chcel dirigovať, ale že ja neviem dirigovať. Tam v reštaurácii mi povedal: ,,pozri sa, dvojdobý takt sa diriguje tak, trojdobý tak, štvordobý tak“ a potom sme sa zasedeli a prebrali mnohé veci. Keď som prišiel na prijímačky, bolo tam asi dvadsaťpäť uchádzačov, každý mal partitúry, paličky a ja som mal len jednu maličkú partitúru a to Haydnovu symfóniu. Predsedom skúšobnej komisie bol pán prof. Strelec. Skončili pohovory, zavolali si nás a povedali mená piatich uchádzačov, ktorých prijali. Keď čítali mená, pozeral som sa von z okna na ulicu a posledné meno bolo moje. Bol som veľmi prekvapený.

Ako sa Vám študovalo?

Tie roky štúdia boli pre mňa dosť kruté, pretože som musel dobiehať učivo s konzervatória, ale zasa veľká výhoda bola v tom, že na VŠMU sme mali vtedy dirigentskú prax. My sme boli rozmiestnení do speváckych krúžkov po fabrikách, čo dnešný systém môže tomu bývalému závidieť. Bol som zadelený do súboru v závode čokoládovne Figaro, kde som mohol spoznávať prácu s ľuďmi a s ľudským hlasom.

Ondrej Lenárd, foto Tibor Winkler

Ondrej Lenárd,
foto Tibor Winkler

Každý podnik mal vtedy svoj súbor?

Áno, každý podnik mal svoj súbor, ktorý vystupoval na rôznych oslavách podniku, či už MDŽ a podobne, a my sme to dirigovali. Prof. Haluzický chodil na hospitácie, sledoval ako dirigujeme a takto sme sa formovali. V podstate tam sme prichádzali do styku so živým nástrojom a s prácou s ľuďmi.

Čiže ste sa mohli hneď zoznámiť s reálnym fungovaním a dirigovaním.

Malo to veľké výhody. Ďalšiu veľkú výhodu som mal tú, že pán Livora, bývalý sólista SND, bol vtedy členom Ľudového spevokolu učiteľov Slovenska. Tento učiteľský zbor dirigoval pre mňa jeden vzácny človek a snáď najlepší zbormajster pán Vojtech Adamec. Pán Livora mi cez prázdniny zavolal, či by som nemal chuť ísť robiť asistenta dirigenta do tohto speváckeho zboru a ja vtedy v mojich osemnástich rokoch (bol som druhák na VŠMU), som si myslel, že svet mi padol do náručia a okamžite som súhlasil. Keď som prišiel na skúšku, (bol to asi deväťdesiat členný mužský zbor) a videl som dirigenta pri práci so zborom, tak som bol doslova ohúrený. Bol to jeden fenomenálny zbormajster, ktorý tak isto vyrástol z toho, že veľmi často dirigoval amatérske zbory. Veľmi rád ich dirigoval a vedel to týmto amatérom podať nie názvami hudobnými, talianskymi, ale slovenskou rétorikou. To, čo on chcel dosiahnuť im vedel vysvetliť a sáľala z neho silná charizma. Zboroví speváci ho mali veľmi radi. Vďačím mu za veľa a hlavne za to, že som pri tomto človeku začal rásť.

Práca s amatérskymi telesami Vás tak výrazne ovplyvnila?

Stretnutie s amatérskymi telesami ma začalo veľmi formovať v tom, ako pracovať s ľuďmi, pretože na to ešte nikto žiadnu vysokú školu nevymyslel. Keď sa človek naučí určitú taktovaciu techniku, študovať partitúry, rozoznávať štýly a všetko okolo, to ešte neznamená, že bude dobrým dirigentom, ak nevie pracovať s ľuďmi. Muzikanti vedia, že mi síce uletí nejaké to slovíčko v zápale práce, ale ja vyslovene neznášam polovičatú prácu. Viem vyhodnotiť konkrétne situácie, či je už hudobník, alebo spevák unavený, indisponovaný, má súkromné problémy, nakoniec sme predsa ľudia, no lajdáctvo nemám rád. Ale aby som sa vrátil k vašej otázke, tak ja vďačím osudu, že ma zavial do týchto amatérskych vôd, ktoré ma skutočne ako kamienok v potoku vyblýskali a ukázali mi cestu, ktorou sa mám uberať. Túto cestu som do dnešného dňa neopustil.

Ako sa pracuje s profesionálnymi hudobníkmi?

U profesionálov je to samozrejme iné. Musíme si uvedomiť, že dnes je už doba úplne iná ako napríklad za čias Toscaniniho a iných velikánov. Dnes sú to už vysokovzdelaní muzikanti, ktorí ovládajú svoje nástroje ekvilibristicky, suverénne. Musím im to podať skutočne vecne. Im sa nedá povedať, napríklad, že ,,musíte to hrať, ako kedy ste voňali fialky“. Profesionálnym hudobníkom to musím podať vecne. Samozrejme, že musím navodiť emóciu a dovolím si tvrdiť, že toto sa človek dokáže naučiť len skúsenosťou so živým materiálom. Toto nikto nikoho nenaučí a aj ja môžem povedať, že toto sa učím stále.

Ako to bolo s Vašim príchodom do SND?

V šesťdesiatom roku som dostal veľmi zaujímavú ponuku, bolo to cez prázdniny a mne volal vtedajší tajomník opery pán Stavrovský a ponúkol mi post druhého zbormajstra v opere SND. Bol som tým veľmi prekvapený a mal som chuť si okamžite zbaliť kufre a utekať do Bratislavy. Vnímal som to ako šancu a zároveň som nevedel, do čoho idem. Pred ukončením prázdnin som skôr odcestoval do Bratislavy, aby som sa zoznámil s mojimi povinnosťami a prácou v zbore. Povedali mi, že mojou úlohou bude pripraviť každý hlas jednotlivo a spoločné skúšky už bude robiť zbormajster, vtedy ním bol pán Petr.

Prišiel som prvý deň do zboru a pán Petr povedal: ,,Vážení, ja vám tu predstavujem mladého, bude to môj spolupracovník a bude mi pomáhať.“ Potom povedal: ,,Tak a ja mám poradu, mladý vezmite Krútňavu.“ Ostal som veľmi prekvapený. Vtedy to nebolo tak ako dnes, že zbormajster má klaviristu, musel som všetko robiť sám. Musel som hrať, dávať nástupy a zároveň spievať zanášky. Pokiaľ som nejakú zanášku vynechal, zboristi okamžite reagovali. Mal som vtedy devätnásť rokov, bol som príliš mladý. Na tento deň nezabudnem a ako sa povie, potil som sa krvou.

Bolo to pre Vás niečo nové, ako ste to vtedy bližšie vnímali?

Pre mňa to bola veľká šanca dostať sa do divadla. Uvedomujem si aj to, že nie každý mal takúto šancu a ja som bol o to viac vďačný. Dostať sa do kuchyne takého niečoho ako je opera, to sa tak často nestáva. Vôbec som vtedy nezisťoval kto a prečo ma navrhol, videl som v tom šancu vidieť, ako sa ten ,,koláč opery“ pečie. Bol som veľmi vďačný, hoci to bolo popri škole dosť hektické. Musel som si správne zadeliť čas. Ráno som išiel do divadla odskúšať, poobede boli prednášky a samozrejme každý večer do opery a sledovať predstavenia. Veľká výhoda toho bola tá, že ako som pripravoval operné zbory, tak som sa zoznamoval s jednotlivými operami. Celý skúšobný proces bol pre mňa fascinujúci. Pripravili sme zbory, potom prišiel veľmi slávnostný deň, keď prišiel do zboru dirigent aj so sólistami. Bol to skutočne sviatok, malo to zvláštnu eufóriu. Ľudia sa na skúšku pekne obliekli. Celý súbor sa zoznámil s kompletnou hudobnou stránkou opery, všetky sóla, do toho zborové vstupy… Prišli aranžované skúšky, kde som sa chodil pozerať a dirigenti mi dali šancu dirigovať na týchto aranžovacích skúškach. Väčšia škola neexistovala a ja si dovolím tvrdiť, že mňa naučilo doprevádzať divadlo. Keď som dal napríklad na aranžovaných skúškach sólistom zlý nástup, okamžite ma ako mladého chalana zvozili. Bola tam vtedy veľmi silná sólistická zostava. Toto všetko ma naučilo precíznosti, pripravenosti. Vlak bol rozbehnutý a ja som musel naskočiť a ísť. Vtedy som začal pociťovať, čo sa mi robí s rukami. Dirigentsky tomu hovoríme osamostatňovanie sa rúk. Aby som to bližšie vysvetlil, tak jednou rukou dirigujete, druhou rukou trebárs ukazujete dynamiku, ale v hlave vám už behá nástup sólistu, zboru…

Ondrej Lenárd, foto: Ivan Malý

Ondrej Lenárd,
foto: Ivan Malý

Dostali ste školu života?

Operné predstavenie je živý proces a vždy príde niečo prekvapujúce. Na skúškach to môže všetko klapať, ale príde predstavenie a spevák možno nemá dobrý deň a začne haprovať. Niekedy sa stane, že začne zrýchľovať, spomaľovať, alebo ak je veľká hviezda, tak si nečakane začne tvoriť všelijaké parádičky, alebo si urobí fermatu (zadržanie) aj tam, kde sme neboli dohodnutí. Toto všetko som už zažil ako študent v divadle a len prax vás naučí mať tieto veci pod kontrolou, predvídať, byť v strehu.

S čím podľa Vás súvisí kvalitný umelecký výkon?

Práca nielen v opere, ale v umení všeobecne je o disciplíne. Musí fungovať aj vzájomná väzba medzi umelcami a dirigentom. Ďalej, umelec musí byť stále nespokojný. Spokojnosť musí prísť a nadvihnúť určitú hladinu, ale potom sa musí tá ,,nespokojnosť“ vrátiť. Ako náhle začne byť umelec s niečím natrvalo spokojný, je to zlý signál, je to začiatok konca. My sme mali možnosť chodiť do zahraničia a videli sme výkony obrovských operných scén, ktoré boli porovnateľné s našimi, lebo v tých šesťdesiatych až sedemdesiatych rokoch, bola v divadle prísna umelecká disciplína, ľudia na sebe tvrdo pracovali, čo sa odrážalo na ich vynikajúcich výkonoch.

Opíšte nám svoj pohľad na prácu dirigenta

Prirovnal by som to k práci chirurga. Chirurg musí dobre ovládať ústrojenstvo človeka, všetky tkanivá, všetky žilky. Musí vedieť odhadnúť nebezpečie, musí vedieť, že ak skalpel zájde tam, kde nemá, má to svoje následky. Hovorí sa, choď ku chirurgovi, ktorý neoperuje len raz do roka, ale ktorý operuje každý deň v týždni, lebo to je aj určitá otázka nie rutiny, ale praxe. Jeden dirigent celý čas zbiera prax na to, aby dokázal zliepať kamienky mozaiky a aby nakoniec vzišlo dielo interpretované tak, ako si ho predstavoval skladateľ. To znamená od dokonalej znalosti partitúry, znalosti histórie, období či štýlu, ale aj odhadnúť výkonnosť umelca.

Sú to veci, ktoré sme sa síce na škole učili, ale musíme sa ich učiť stále. Preto je opera veľmi komplikovaný ústroj a ja tomu hovorím ,,orloj“. Opera má kolektívne telesá ako zbor a orchester. V každom telese sedia určité individuality, ktoré treba dať dokopy. Je treba stmeliť tieto telesá či už umelecky, alebo zvukovo.

Položím Vám veľmi často kladenú otázku. Ktorý skladateľ a ktorá opera patrí medzi to naj?

Odopieram odpovedať, pretože ja by som tuším niekoho prebudil zo sna. Adekvátna otázka je: Čo je pre vás krajšie Stabat mater Dvořáka, alebo Requiem? A ste na lopatkách. Na to sa nedá odpovedať.

Každé dielo má svoju špecifickosť, ale predsa špeciálnu príchuť v opernej literatúre majú Verdi a Puccini. To špeciálne korenie má pre mňa predsa len Puccini s jeho farbami v orchestri. Keď si len všimnete, ako dlho študoval charakter čínskej hudby, než skomponoval operu Turandot. Všetko to, čo je tam nakomponované s tými zvukmi je absolútne úžasné, že keď zatvoríte oči, hneď sa ocitnete v Číne.

V čom je jedinečnosť predstavení?

Jedinečnosť sa môže dosiahnuť spoločnou súhrou, spoločne naladenou strunou a potom celý kolektív, teda ten ,,operný orloj“ podá jedinečný a kvalitný výkon. Je to otázka súhry, ktorá sa nedá docieliť ani vyhláškou, ani príkazom. Úlohou dirigenta je, aby navodil atmosféru, poslal nejaké iskry, vyslal signály, aby rýchlo ovplyvnil spoluúčinkujúcich a hlavne aby to bolo spontánne.

Tento rok oslavujete Vaše okrúhliny. Oslavujete narodeniny?

Nie som zástancom takýchto osláv, ale patrí sa to. Keď mal sedemdesiat rokov pán profesor Milan Čič a ja som sa ho opýtal, že kedy oslavuje, tak mi povedal, že toto výročie sa nemá oslavovať. Opýtal som sa prečo a odpovedal, že sa to tak hovorí. Samozrejme, že nejaká oslava mojej sedemdesiatky sa uskutoční.

V deň Vašich narodenín 9. septembra ste na zájazde s Operou SND na Cypre.

Áno, v deň mojich narodenín budem na Cypre s opernou inscenáciou Otello.

Ondrej Lenárd v deň svojich 70. narodenín na Pafose s inscenáciou Opery SND Otello, foto: Opera SND

Ondrej Lenárd v deň svojich 70. narodenín na Pafose s inscenáciou Opery SND Otello,
foto: Opera SND

Človek si pri okrúhlinách dáva predsavzatia, začiatky. Je to tak aj u Vás?

Možno vás sklamem,ale mne na tieto predsavzatia nestačia len okrúhle výročia, pre mňa je to každý deň. Tie predsavzatia sú také, byť stále perfekcionalista, byť nekompromisný, robiť také umenie, aby spĺňalo kritéria a aby ste sa divákovi za to že prišiel odvďačili. Aby to nevyznelo, že som k ľuďom až veľmi prísny, ale keby som ja tieto predsavzatia nemal, tak by som asi nedospel tam, kam som dospel. Aj v tomto veku si myslím, že je to strašne málo čo som dokázal a teraz vstupuje aj ďalšie predsavzatie, aby som to všetko vládal, aby som bol zdravý a aby som toto moje poslanie, ktoré mi dal Boh do kolísky mohol plniť čo najdlhšie.

Aký dar by bol pre Vás najkrajší? Napríklad aj k Vašej tohtoročnej sedemdesiatke?

Zdravie, a aby som vládal ľuďom odovzdávať to, čo cítim pri umení ja. Sú skladby, ktoré vás akosi podvedome vynášajú do nebies. Ja to prežívam dosť často. Uvediem dva príklady. Záver ôsmej Mahlerovej symfónie som prežil v podstate štyrikrát a vtedy som prvýkrát v živote pochopil, ako sa povie, že mŕtvy ide takou ružovou rúrou kamsi do večnosti. Ja som to pri Mahlerovi štyrikrát zažil. Ak to nevnímam len emočne, tak je tam aj určitý úkaz, kedy je zvuková bariéra tak vysoká, že vás to tlači až k plaču a vy neviete prečo. Aj v opernej literatúre je veľa takýchto prípadov, kde zabudnem na pár sekúnd na strasti života. Spomeniem tu záver opery Turandot, kde posledný akord a zadržanie ide až do nemoty. Treba to zasa samozrejme riadiť a odhadnúť dĺžku tohto akordu a v pravú chvíľu odsadiť. Musím tam riadiť, ktorý nástroj začne gradáciu a ktorý ukončí, lebo nemôžu všetci naraz.

Čiže mojim najkrajším darom, ktorý si želám, bude hlavne zdravie.

Ďakujem za rozhovor a dovolím si v mene našej redakcie, ale aj v mene všetkých čitateľov Opera Slovakia popriať Vám veľa zdravia a radosti z práce, z opery, z hudby.

Ondrej Lenárd, slovenský dirigent

Narodil sa 9. septembra 1942 v Krompachoch. Študoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede profesora Ľudovíta Rajtera. Po absolutóriu v roku 1962 začal svoju umeleckú dráhu ako zbormajster, neskôr dirigent Opery Slovenského národného divadla v Bratislave, kde v rokoch 1984-1986 pôsobil vo funkcii šéfdirigenta a neskôr šéfa opery (1997-1998). Od roku 1970 bol dirigentom a v rokoch 1977-1990 šéfdirigentom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu v Bratislave. Cieľavedomá práca, spontánny muzikantský a originálny prístup ku každej interpretovanej skladbe a dosiahnuté výsledky ho v nasledujúcom desaťročí 1991-2001 doviedli až k spolupráci so Slovenskou filharmóniou (od r. 1991 šéfdirigent, v rokoch 1993-2001 umelecký riaditeľ).

Súčasne od roku 1978 pôsobil ako stály hosťujúci dirigent Japan Shinsei Symphony Orchestra v Tokiu a v roku 1993 sa stal šéfdirigentom a hudobným riaditeľom tohto renomovaného japonského orchestra. V roku 2000 bol menovaný čestným dirigentom Tokijskej filharmónie

Ondrej Lenárd spolupracuje s poprednými európskymi orchestrami a sólistami. Dirigoval vo viedenskej Štátnej opere, v Houston Grand Opera, v Teatro Liceo v Barcelone, v Teatro San Carlo v Neapoli, v Štátnej opere v Budapešti, hosťoval v Kanade, Brazílii, USA, Japonsku, spolupracuje s Národným divadlom a Štátnou operou v Prahe (so súborom Štátnej opery uviedol Pucciniho Toscu v Salzburgu v roku 2006). Dirigoval Verdiho Maškarný bál s Nikkai Opera Company v Tokiu (2007) a koncerty s Tokijskou filharmóniou (2008). Od sezóny 2011/2012 sa ujal vedenia Symfonického orchestra českého rozhlasu ako jeho nový šéfdirigent.

Ondrej Lenárd má na svojom konte viac ako tisíc rozhlasových snímok, jeho diskografia obsahuje snímky pre firmy Opus, Naxos, Marco Polo a HNH International – pre túto spoločnosť nahral dve desiatky kompaktných diskov. Mnohé z umelcových pozoruhodných výkonov pri interpretácii symfonickej i opernej literatúry má vo svojich fondoch tiež Slovenská televízia.

V roku1974 sa Ondrej Lenárd stal laureátom Medzinárodnej dirigentskej súťaže v Budapešti, v roku 1998 mu bol prepožičaný Rad Ľudovíta Štúra a v roku 2002 prijal čestný doktorát Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Pripravil: Ľudovít Vongrej

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár