Sviatok svätého Ambróza, patróna Milána, je už takmer sedemdesiat rokov fixným dátumom otvorenia novej sezóny v Teatro alla Scala. Po letnej pauze mu predchádza tzv. jesenná sezóna, ktorá však v tomto roku pandémie koronavírusu bola modifikovaná. Podobne aj slávnostný večer 7. decembra 2020.
Z pôvodných zámerov, uviesť novú inscenáciu Donizettiho Lucie di Lammermoor, pre rozmach druhej vlny covidu-19, muselo nové vedenie divadla (v priebehu roku 2020 sa stal intendantom Dominique Meyer, predtým na rovnakej pozícii vo Viedenskej štátnej opere) upustiť.
V tradičný deň otvorenia sezóny však v La Scale vládol už od popoludnia nevšedný ruch. Divácke brány pred sedemnástou hodinou ostali síce zatvorené, no o to priepustnejší bol umelecký vchod. Bez prítomnosti publika sa 7. decembra odohral veľkolepý operný (baletom doplnený) maratón s výstižným názvom Opäť vidieť hviezdy (A riveder le stelle). Naživo ho prenášala Rai (Radiotelevisione Italiana), z nej na Slovensku bol dostupný iba rozhlasový kanál Rai3, no večer poskytla Česká televízia ČT art už kompletný zvukový a vizuálny program v časovom posune.
Neviem kedy (a či vôbec) sa podarilo za jeden večer dostať na spoločné javisko dvadsaťštyri operných sólistov prvého rangu. Ku koncentrácii hviezd zrejme prispelo aj celosvetové radikálne obmedzenie prevádzky, no stáť na doskách La Scaly, hoci len v jednej árii, je vždy poctou pre každého umelca. Nebol to však typicky operný koncert.
O štýl kvázi „Gesamtkunstwerku“ sa postaral popredný taliansky režisér Davide Livermore, ktorý so scénografickými (Giò Forma) a digitálnymi (D-Wok) štúdiami vytvoril zaujímavé pozadie. Išlo najmä o videoprojekcie, filmové zábery, ilustratívne prvky s vizuálnymi efektmi, snažiace sa buď priamočiaro, alebo inými konotáciami ladiť s obsahom sólistických či tanečných výstupov. Niekedy to už bolo na hrane šou, no v prostredí bez publika a bez aplauzov, aj tento koncept plne obstál.
Navyše, výpravu a režírované, často do poloscénickej akcie vedené výstupy sólistov, spestrovali predely moderátorov a hercov s citáciami literárnych autorov. Z dramaturgického hľadiska bolo zaujímavé, že na programe popri 22 áriách, bolo len jedno dueto (Sieglindy a Siegmunda z Wagnerovej Valkýry) a záverečný ansámbel sólistov a zboru z talianskej (pôvodná je francúzska) verzie Viliama Tella od Gioachina Rossiniho. Celý program, obsahujúci tri desiatky čísel, lemovala nahrávka hlasu vo februári zomrelej stálice La Scaly (v rokoch 1962 – 1996) Mirelly Freni, v árii „Io son l´umile ancella“ z Cileovej Adriany Lecouvreur.
Orchester na čele so svojím hudobným riaditeľom Riccardom Chaillym sedel rozmiestnený s odstupmi po celom hľadisku, pri každom pulte bol jeden hráč a kto mohol (vrátane dirigenta), mal prekryté ústa rúškom alebo respirátorom. Dirigent stál chrbtom k javisku a sólistom, napriek tomu všetko klapalo. Orchester milánskeho Teatro alla Scala je prvotriedne teleso, ktoré pod taktovkou svojho šéfdirigenta hrá popri samozrejmej technickej dokonalosti s obrovskou dávkou zanietenia a emócií. Samozrejme, bola to citovo nesmierne vypätá situácia, keď práve Lombardsko patrilo ku covidom-19 najtragickejšie postihnutým oblastiam Talianska.
Dramaturgia operného maratónu nemala ambície siahať po raritnejších číslach a išla skôr po stope divácky overeného repertoáru. Lesk bežne známym áriám dodávali – už podľa titulu podujatia – hviezdni speváci. Počas koncertu sa vystriedalo osem sopranistiek, sedem tenoristov, päť barytonistov a po dva mezzosoprány a basy. Nie je účelom zostavovať rebríček (navyše, moje vnemy z dvoch počutí, rozhlasovým so slúchadlami na ušiach a druhým televíznym) neboli celkom totožné.
Zo sopranistiek ma bezvýhradne nadchla napríklad Lisette Oropesa áriou „Regnava nel silenzio“ z Donizettiho Lucie di Lammermoor. Zamatovo sýty a zároveň zvonivý materiál, technicky skvelý v koloratúre, legate, v prechodoch z polôh, by bol isto ozdobou pôvodne plánovanej inscenácie práve s touto 37-ročnou americko-kubánskou umelkyňou. Meno Talianky Eleonory Buratto možno ešte nie je natoľko známe, ale jej mladodramatický soprán v árii Amelie „Morrò, ma prima in grazia“ z Verdiho Maškarného bálu preukázal majstrovstvo v štýle, v schopnosti obsiahnuť širokú dynamickú paletu a zaujať krásnym timbrom.
Veľkou osobnosťou svetových javísk je už dnes bulharská dramatická sopranistka Sonya Yoncheva, s veľkým výrazovým nasadením interpretujúca áriu „La mamma morta“ z Giordanovho veristického Andrea Chéniera. Dve árie z Madama Butterfly od Giacoma Pucciniho si zhodou okolností podelili lotyšské sopranistky. Zatiaľ čo v záverečnej „Tu, tu piccolo Iddio“ najmä spočiatku znel hlas Kristiny Opolais dosť rozbito, ústrednú áriu „Un bel dì vedremo“ predniesla Marina Rebeka v čistej dramatickej línii s priliehavými výrazovými nuansami a emóciou. Skúsená fínska wagnerovská sopranistka Camilla Nylund s istotou zaspievala s tenoristom Andreasom Schagerom dueto z 1. dejstva Valkýry. Spoľahlivá bola aj Rosa Feola (Norina z Donizettiho Dona Pasquala) a Aleksandra Kurzak ako Pucciniho Liù.
Z dvoch mezzosopranistiek bolo pôžitkom sledovať áriu Eboli „O don fatale“ z Verdiho Dona Carla v podaní ďalšej Lotyšky Elīny Garanča. Hlas nadobúdajúci dramatickosť, ušľachtilý vo farbe, náruživý vo výraze a skalopevný vo výške, pôsobil strhujúco. Mladá Francúzka Marianne Crebassa ako Bizetova Carmen má tiež budúcnosť pred sebou. V kvantitatívnej menšine boli aj basisti.
Mirco Palazzi spieval len v ansámbli z finále Rossiniho Viliama Tella, no Ildar Abdrazakov ako Filip II („Ella giammai m´ammò“) bol jedným z vrcholov večera. Krása tónu, jeho jadrnosť a mäkkosť v každej polohe, vzorové frázovanie a emóciou nabitá ária dostala unikátny rozmer.
Skadiaľ začať pri plejáde tenoristov? Juan Diego Flórez si síce nevybral exhibičné číslo, kde by sa mohol blysnúť neochvejnou trojčiarkovou oktávou, ale jeho Nemorino z Nápoja lásky od Gaetana Donizettiho ukázal, že aj tak je stále úchvatný v štýle, legatovej kultúre (priam nekonečný dych) a schopnosti vystihnúť atmosféru danej situácie. Piotr Beczała ako jediný vystúpil v dvoch samostatných číslach, pričom okrem Dona Josého s „kvetinovou“ áriou z Bizetovej Carmen, zaskočil za Jonasa Kaufmanna ako Calaf z Pucciniho Turandot. V oboch ukázal, ako jeho tenor nadobúda tmavé dramatické farby, ale nestráca koncentrovanosť a špičku vo výškach.
Pozornosť si zaslúži aj jeho mladší kolega, Francúz Benjamin Bernheim, ktorého ária Werthera z rovnomennej opery Julesa Masseneta dostala kovový lesk, nežnú lyriku i dramatický akcent. Svojim renomé neostali dlžní ani Francesco Meli (Maškarný bál), Roberto Alagna (Tosca), Vittorio Grigolo (Rigoletto) a Andreas Schager (Valkýra).
A napokon barytonisti. Opäť ťažko vyberať. Bokom ponechám Plácida Dominga („Nemico della patria“ z Giordanovho Andrea Chéniera): všetka česť, ale barytónová farba tam nie je. Bohatý timbre, dramatický a objemný materiál ukázal Luca Salsi („Cortigiani vil razza dannata“) ako Rigoletto. U Verdiho ostal aj Ludovic Tézier, ktorého „Per me giunto“ z Dona Carla bolo ukážkou výrazového stotožnenia sa s tragickou scénou smrti Posu a perfektne ovládaného hlasu. Jadrný, kovový, v každej polohe vyrovnaný barytón ponúkol v Jagovom Crede z Otella Carlos Álvarez. A napokon z ich úrovne nevybočil ani George Petean ako Renato v Maškarnom bále.
Miláno, La Scala a prostredníctvom pripojených staníc celý svet – citujúc názov podujatia – „opäť videl hviezdy“. Bola to zmes radosti zo živého stretnutia so speváckou elitou (a to sa nezmieňujem o nemenej slávnych tanečníkoch a choreografoch), ale aj smútku, že po každom čísle neznelo mohutné bravó. Pandemická doba je raz taká. Vo všeličom sa musíme uskromniť a tešiť sa naplno aj zo živých streamov. Ako Taliani hovoria, „tutto andrà bene“. Dúfajme, že ten čas príde čo najskôr.
Autor: Pavel Unger
písané z priameho prenosu 7. 12. 2020
Koncert k otvoreniu novej sezóny v Teatro alla Scala
7. decembra 2020, bez publika, vysielaný v priamom prenose
Riccardo Chailly, dirigent
Orchester a Zbor Teatro alla Scala
Davide Livermore, režisér
Ildar Abdrazakov, Roberto Alagna, Carlos Álvarez, Piotr Beczala, Benjamin Bernheim, Eleonora Buratto, Marianne Crebassa, Plácido Domingo, Rosa Feola, Juan Diego Floréz, Elīna Garanča, Vittorio Grigolo, Aleksandra Kurzak, Francesco Meli, Camilla Nylund, Kristine Opolais, Lisette Oropesa, Mirco Palazzi, George Petean, Marina Rebeka, Luca Salsi, Andreas Schager, Ludovic Tézier, Sonya Yoncheva
program
F. Cilea: Io son l’umile ancella z opery Adriana Lecouvreur (nahrávka Mirelly Freni)
Mameliho hymna
G. Verdi: Predohra z opery Rigoletto
G. Verdi: Cortigiani vil razza dannata z opery Rigoletto – Luca Salsi
G. Verdi: La donna è mobile z opery Rigoletto – Vittorio Grigolo
G. Verdi: Ella giammai m’amò z opery Don Carlo – Ildar Abdrazakov
G. Verdi: Per me giunto z opery Don Carlo – Ludovic Tézier
G. Verdi: O don fatale z opery Don Carlo – Elīna Garanča
G. Donizetti: Regnava nel silenzio z opery Lucia di Lammermoor – Lisette Oropesa
G. Puccini: Tu, tu piccolo Iddio z opery Madama Butterfly – Kristine Opolais
R. Wagner: Winterstürme z opery Valkýra – Camilla Nylund, Andreas Schager
G. Donizetti: So anch’io la virtù magica z opery Don Pasquale – Rosa Feola
G. Donizetti: Una furtiva lacrima z opery Elisir d’amore – Juan Diego Flórez
Lo Schiaccianoci – Adagio dal Grand pas de deux, Atto II, Nicoletta Manni, Timofej Adrijashenko
G. Puccini: Signore ascolta z opery Turandot – Aleksandra Kurzak
G. Bizet: Predohra z opery Carmen
G. Bizet: Habanera z opery Carmen – Marianne Crebassa
G. Bizet: La fleur que tu m’avais jetée z opery Carmen – Piotr Beczala
G. Verdi: Morrò, ma prima in grazia z opery Un ballo in maschera – Eleonora Buratto
G. Verdi: Eri tu z opery Un ballo in maschera – George Petean
G. Verdi: Ma se m’è forza perderti z opery Un ballo in maschera – Francesco Meli
J. Massenet: Pourquoi me réveiller z opery Werther – Benjamin Bernheim
Waves Roberto Bolle
Verdi Suite tanečné ukážky I Vespri siciliani, Jérusalem, Il trovatore – Choreografia: Manuel Legris, Martina Arduino, Virna Toppi, Claudio Coviello, Marco Agostino, Nicola Del Freo
G. Verdi: Credo z opery Otello – Carlos Álvarez
U. Giordano: Nemico della patria z opery Andrea Chénier – Plácido Domingo
U. Giordano: La mamma morta z opery Andrea Chénier – Sonya Yoncheva
G. Puccini: E lucevan le stelle z opery Tosca – Roberto Alagna
G. Puccini: Nessun dorma z opery Turandot – Piotr Beczala
G. Puccini: Un bel dì vedremo z opery Madama Butterfly – Marina Rebeka
G. Rossini: Tutto cangia, finále z opery Guglielmo Tell – Eleonora Buratto, Rosa Feola, Marianne Crebassa, Juan Diego Flórez, Luca Salsi, Carlos Álvarez, Mirco Palazzi
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
