Opera na Slovensku po novembri 1989 očami našich kritikov a publicistov

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Nežná revolúcia v novembri 1989 odštartovala pád predošlého politického režimu a znamenala prevratnú zmenu v novodobej histórii našej krajiny. Aj umeniu sa spolu s otvorením cezhraničného priestoru nakytla možnosť slobodnej tvorby. Prišli nové príležitosti, ovážne výzvy, priama konfrontácia so svetom i technický pokrok. Čo november 89 znamenal pre operu na Slovensku? V ankete Opera Slovakia sa vyjadrilo päť operných kritikovDita Marenčinová, Michaela Mojžišová, Vladimír Blaho, Jozef Červenka a Pavel Unger.

V tomto roku uplynulo 30 rokov od novembrových udalostí 1989. Čo toto obdobie prinieslo pre operné umenie na Slovensku?

Dita Marenčinová

,,Prežívame dobu tzv. „modernizácie“ vo všetkých druhoch umenia, vrátane divadelného, do ktorého patrí samozrejme aj hudobné divadlo. Najprv sa dotknem dramaturgie divadla hudobného. Tá sa ukázala po 30. rokoch skôr v konzervatívnom svetle. Nechcem horovať za to, aby dramaturgia totálne zabudla na repertoár klasických opier, tým mám na mysli opery 19. storočia, hlavne talianske, ktoré sú prekrásnym svedectvom naozajstných klenotov, ktoré nám tu zanechali jej geniálni tvorcovia a vo všeobecnosti obecenstvom milované. Mám však na mysli pomerne bojazlivé „lovenie“ napr. v revíri barokových opier.

Ak sú zaodeté v šate, aký nám predviedla košická inscenácia Händlovej opery Alcina, ktorá patrila k „modernizovaným“ inscenáciám, teda v takom estetickom balení a ponímaní, môže a myslím, že aj bola plne akceptovateľná a prijatá aj konzervatívnym divákom. Z pozície košickej diváčky sa zmieňujem o svetlom dramaturgickom záblesku, ktorý sa „dotkol“ súčasnej slovenskej opernej tvorby a ktorý zasvietil v košických inscenáciách dvoch jednoaktoviek – Mozart a Salieri (N. R. Korsakov) a Bohom milovaný (M. Lejava). Nesmelý, ale z môjho pohľadu príjemný a užitočný dramaturgický počin bola inscenácia síce ranej, ale Wagnerovej opery Víly.

Plne chápem obavy, ktoré bránia, a u konzervatívneho diváka sa nestretávajú s pochopením, ktoré prinášajú ako vieme, pre divadlo ekonomické problémy, je zaraďovať a dramaturgicky sa teda odvážiť aj do – pre diváka neznámych operných vôd. V tom sa teda nezmenilo nič a tento problém pretrváva a bol prítomný (v Košiciach) aj v časoch spred 30. rokov. Je to problém širší a funguje ako spojené nádoby. Školstvo totiž v týchto nádobách absentuje. Nemám na mysli len umelecké školstvo, ktoré v percentuálnom chápaní nie je natoľko smerodatné, kde by sa napokon tiež kadečo mohlo inovovať a skvalitňovať, ako skôr na systém vzdelávania a zvlášť vo vzdelávaní a príklonu k predmetom umeleckého (i estetického) razenia vo všeobecnovzdelávacích školách. Tento problém pretrváva tiež ešte z čias spred 30. rokov. Teda takmer nič sa nezmenilo v skvalitňovaní a primeranom sprístupňovaní a zvyšovaní záujmu o umenie, pod ktoré spadá aj umenie operné.

Čo sa ale zmenilo, ale nefiguruje v balíku umeleckej estetiky a estetiky hudobného divadla, je ponímanie postavenia a úlohy réžie a hlavne režiséra v operách, čo mení a dosť zásadne zasahuje do štýlovosti hudobného divadla. Z môjho pohľadu sa réžia, teda konkrétne časť režisérov dostáva do polohy eklekticizmu, je to neustále hľadanie, len aby réžia opernej inscenácie bola „nová“, netradičná. Osobne často v niektorých inscenáciách opier strácam pocit, že režisér slúžil opernému dielu, naopak, svojou, často „netaktnou“ réžiou, vyhlasovanú za nekonvenčnú, sa ukrýva len ego režiséra. Má to byť zmena trvalá?”

Štátne divadlo Kosice, ilustračné foto

Michaela Mojžišová

,,Dosah udalostí novembra 1989 na slovenskú operu bol pozitívny i negatívny zároveň – ako napokon na všetky oblasti kultúry. Bezpochyby pozitívnym bol pre talentovaných umelcov, ktorým sa otvoril „trh“ bez politických obmedzení. Už menej sa mohli tešiť slovenskí diváci, ktorí sa zriedkavejšie stretávali nielen s kvalitnými domácimi interpretmi, ale v porovnaní s prednovembrovým obdobím aj so zahraničnými hosťami, keďže ich vystúpenia sa v čase ekonomickej transformácie stali finančne príliš náročnými.

Jednoznačným ziskom bol vydobytý priestor pre slobodné umelecké vyjadrenie – otázkou ostáva, koľko z našich režisérov ho dokázalo (a dokáže) využiť. Určite dobrou správou je, že tridsať rokov po novembri 1989 naďalej existujú všetky tri slovenské operné divadlá. Každé z nich si prešlo či prechádza bolestnou krízou – Slovenské národné divadlo smutnou zhodou okolností práve dnes, keď má radostne oslovovať svoju storočnicu –, no o ich opodstatnenosti na domácej opernej mapy už snáď nikto nepochybuje. Ak sa slovenskej opere niečo ani za tridsať rokov slobody nepodarilo využiť, tak je to možnosť razantnejšieho prieniku do európskeho operno-divadelného kontextu.”

Štátna opera v Banskej Bystrici, ilustračné foto

Vladimír Blaho

,,Operné divadlo malo oproti činohre výhodu. Špecifiká opery spôsobili, že tak ako sa opera sa nepodieľa na „plazivej“ deštrukcii starého politického systému a ani neexistovali zákazy uvádzania niektorých autorov, tak ani po novembri sa nezúčastnila na adorácii systému nového. Ocitla sa však v novom spoločenskom kontexte, ktorý nebol pre ňu príliš priaznivý (preferencie záujmov politických, ekonomických a zábavných u potenciálnych divákov). Divadlá sa to snažili eliminovať dramaturgickou orientáciou na divácky prístupné diela, no v nasledujúcich desaťročiach sa už (hlavne v Bystrici i Košiciach) odvážili vybočiť z repertoárového stereotypu.

Operní fanúšikovia získali možnosť vycestúvať do zahraničia, a tak porovnávať produkcie domáce a zahraničné. Pohromou pre operu i každé vážne umenie bola však nadvláda priemyslu zábavy, eufemicky označovaná ako zábavné umenie nad ozajstným umením. Ďalšie problémy (napr. personálne v SND) nemajú súvis s novembrom. Väčšiu úlohu začali zohrávať peniaze (dotácie) a celková poddimenzovanosť rezortu kultúry. Divadlá tiež stratili možnosť získavať kvalitných a lacných spevákov z „východu“ na základe kultúrnych dohôd.”

Slovenské národné divadlo – historická budova, ilustračné foto

Jozef Červenka

,,Operné umenie na Slovensku intenzívnejšie sledujem až po roku 1989, no zásadný prínos slobodnej spoločnosti pre akýkoľvek druh umenia je nespochybniteľný. Po Nežnej revolúcii sa k nám mohli vrátiť umelci pôsobiaci v zahraničí, ktorí počas doby reálneho socializmu emigrovali a na našich pódiách neboli vítaní: Lucia Popp, Edita Gruberova, Milan Sládek a mnohí ďalší. Dramaturgia prestala podliehať cenzúre – jeden príklad za všetky: návrat originálnej necenzurovanej verzie Krútňavy Eugena Suchoňa (Štátna opera v Banskej Bystrici).

Nastal slobodný pohyb umelcov, vďaka nemu môžu naši speváci a dirigenti slobodne cestovať do zahraničia a naopak, u nás sme privítali mnohých zahraničných spevákov, dirigentov a režisérov. Vďaka tomu sme u nás mohli zažiť v Opere SND cennú éru dirigenta Friedricha Haidera, niekoľko špičkových inscenácií režiséra Petra Konwitschného i Vivaldiho Arsildu Davida Radoka v medzinárodnej koprodukcii. A veľké množstvo príležitostí pre naše operné domy je dispozícii – len ich využiť!”

29. november 1989, historická budova SND, Foto: Anton Sládek

Pavel Unger

,,Prinieslo obrovské šance. Pre umelcov, manažmenty divadiel, pre publikum. Vytúžená možnosť naživo vkročiť do opernej Európy sa po páde železnej opony stala realitou. Padli bariéry ideologické, do dramaturgických plánov sa mohli premietnuť trendy, zakorenené vo svete. Divák, ale aj sám umelec, mal možnosť konfrontovať zahraničné dianie s domácim.

Ťažšie sa hľadá odpoveď na otázku, do akej miery operné Slovensko vybojovaný majestát slobody zúročilo. Ako formovalo vzťah verejnosti k umeleckému druhu, ktorý u nás nebol väčšinový. Východiskovú pozíciu sme pritom vonkoncom nemali najhoršiu. Svet poznal Luciu Poppovú, Editu Gruberovú, Petra Dvorského (o oboch dámach sa konečne mohlo písať), doma, tesne pred revolúciou, vznikol exportný Faust v Bednárikovej réžii. A nezanedbateľný bol potenciál sólistov.

Tri slovenské operné divadlá prechádzali rozmanitými fázami. Menšie bojovali ako draci o dôstojné prežitie, pričom v dramaturgii najďalej zašiel banskobystrický súbor. Opera SND kreslila svoju umeleckú sínusoidu víťazstvami (aj vďaka prvému ponovembrovému šéfovi Jurajovi Hrubantovi a najmä progresívnemu Mariánovi Chudovskému) i pádmi. K prvým prispelo tiež niekoľko zahraničných dirigentov a režisérov. Žiaľ, po troch desaťročiach od vstupu do slobodnej zóny, navyše v storočnici existencie, sa erbová inštitúcia ocitla, dúfam prechodne, na najnižšom bode krivky.”

redakcia OS

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

redakcia

Zanechajte komentár