Opera o neskrotnej Amazonke a slávnom gréckom hrdinovi

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Landestheater v rakúskom Linzi uviedol 18. mája reprízu koprodukčnej inscenácie opery Othmara Schoecka Penthesilea v hudobnom naštudovaní Leslieho Suganandarajahu a v réžií Petra Konwitschného. Tragický príbeh vychádzajúci z Homérovej Iliády o kráľovnej Amazoniek Penthesilei, ktorá sa zaľúbi do hrdinu trójskej vojny Achilla, v premiére uviedli v marci 2019.

Asi nepreženiem tvrdením, že Othmar Schoeck (1877, Brunnen – 1957, Zürich) je u nás úplne neznámym skladateľom. Dokonca ani jeho biografické heslo na Wikipedii nemá slovenskú mutáciu. Možno sa na tom podpísala skladateľova spätosť s rodným Švajčiarskom, možno komplikovaná cholerická povaha, ktorá determinovala jeho profesionálne aj osobné vzťahy.

Každopádne, napriek veľkej ambicióznosti ostala jeho popularita dlho limitovaná švajčiarskymi hranicami. Hoci bol súčasníkom Schönberga, Weberna, Berga, Hindemitha či Stravinského, nestal sa ich spojencom pri presadzovaní novej hudobnej estetiky. Naopak, ako žiak Maxa Regera a obdivovateľ Huga Wolfa si vedome zvolil pozíciu neskororomantického skladateľa. A bol to práve Schoeckov tradicionalizmus, čo ho po nástupe nacizmu v Nemecku postavilo na piedestál, kým jeho estetických oponentov odpísali ako autorov „zvrhlej hudby“ (entartete Kunst). Po vojne bola táto skutočnosť vnímaná ako škvrna na jeho profile, hoci on sám nebol nacionálnym socialistom.

Othmar Schoeck (1877 – 1957), foto: internet

Schoeckovým zrejme najcenenejším dielom je v poradí tretia z jeho piatich opier, jednoaktovka Penthesilea, skomponovaná podľa rovnomennej drámy klasicistického autora Heinricha von Kleista, ktorý čerpal z Homérovej Iliády. V kontexte vyššie popísaných Schoeckových konzervatívnych pozícií prekvapuje moderný hudobný jazyk opusu, ktorý síce nie je principiálne atonálny, každopádne je však atonalitou poučený. No nielen v autorovej tvorbe, aj v opernej literatúre ako takej je Penthesilea solitérom.

Na prvé počutie zaujme odvážnou, neobvyklou inštrumentáciou, v ktorej sa stretávajú dva klavíry, desať klarinetov či sláčiková sekcia s dominanciou hlbokých nástrojov. Hranice operného druhu však posúva najmä originálnym prístupom k vokálnej zložke. Sólové party sa pohybujú v spektre od voľnej prózy cez štylizovane rytmizovanú reč, spievané recitatívy až po širokú kantilénu, pričom tento na interpretáciu náročný princíp generuje silné výrazové i divadelné napätie. 

Svetová premiéra Penthesiley sa konala 8. januára 1927 v drážďanskej Semperoper. Odvtedy sa na európskych scénach objavuje len sporadicky – nemecká verzia Wikipedie uvádza dve desiatky jej uvedení. Aktuálne ju má na repertoári operný dom v hornorakúskom Linzi, vzdialenom od Bratislavy len dve a pol hodiny vlakom. Na koprodukčnej inscenácii, ktorá vznikla v spolupráci s operou v Bonne (premiéra 2017), sa podpísal aj v Bratislave dobre známy tím – režisér Peter Konwitschny a jeho dvorný výtvarník Johannes Leiacker. Netradičné dielo dostalo v ich rukách netradičnú podobu: na prvý pohľad mala inscenácia polokoncertný formát, a predsa sa vyznačovala strhujúcou, sugestívnou divadelnosťou.

O. Schoeck: Penthesilea, Landestheater Linz, 2019,
Dshamilja Kaiser (Penthesilea), zbor,
foto: Reinhard Winkler

Libreto Othmara Schoecka a Léona Oswalda redukuje sujet Kleistovej hry sotva na polovicu, do stominútovej, v rýchlom prúde sa rinúcej jednoaktovky – tragického príbehu kráľovnej Amazoniek Penthesiley, ktorá sa zaľúbi do hrdinu trójskej vojny, Achilla. Ten Penthesileinu lásku opätuje – chce si ju odviesť do vlasti a urobiť ju kráľovnou. Podľa zákona Amazoniek, na ktorý dohliada vrchná kňažka, si však Penthesilea môže zobrať iba muža, ktorého sama porazí v boji a privedie ho do chrámu bohyne Diany. V kompetenčnom spore pohlaví je napokon Achilles ochotný ustúpiť. Žiaľ, Penthesilea zle pochopí jeho konanie a šialená zo zúfalstva ho zabije obzvlášť odpudivým spôsobom. Spolu so svorkou svojich psov ho roztrhá, za čo je vylúčená z komunity družiek.

Inscenátori rozohrali dej na komornom výseku javiska, ktoré usporiadali ako arénu. Väčšina divákov sedela štandardne v hľadisku, no asi päťdesiat z nich zaujalo miesto v troch radoch stoličiek umiestnených na prekrytom orchestrisku a proscéniu, zatiaľ čo orchester bol situovaný v priestore za nimi. Inscenácia nepracovala so žiadnym mobiliárom, jedinou použitou „kulisou“ boli dve veľké koncertné krídla.

Popri dôležitej inštrumentálnej pozícii v partitúre prebrali aj funkciu nositeľa mužsko-ženského princípu: na jednom z nich hrala mladá dievčina, na druhom jej chlapčenský rovesník. Pozícia klavírov na scéne nebola statická, sólisti či zboristi nimi priestorovo manipulovali podľa vývinu deja. Vo chvíľach emocionálnej blízkosti Penthesiley a Achilla k sebe nástroje priblížili (napr. pri ich nádhernom duete – jednom z mála „klasických“ čísiel partitúry), vo chvíľach konfliktu ich od seba zase vzdialili (napr. pri zajatí Penthesiley).

O. Schoeck: Penthesilea, Landestheater Linz, 2019,
Dshamilja Kaiser, Gotho Griesmeier, Katherine Lerner,
foto: Reinhard Winkler

Podobne ako scénografia, aj kostýmová zložka bola civilná, ladená prevažne do čiernej farby. Popri „brechtovskom“ odstupe tým režisér naplnil aj ďalší zo svojich zámerov. Peter Konwitschny je známy tým, že publiku nedopraje pasívne oddávanie sa estetickému zážitku, ale má ambíciu divákov zasiahnuť, znepokojiť, vyrušiť. V Penthesilei sa neuspokojil s obvyklým zapaľovaním svetla v hľadisku či pohybom hercov medzi divákmi. Hoci nič z toho nechýbalo, tentoraz zašiel ešte ďalej, keď zotrel hranicu medzi divákmi a interpretmi.

To, že elegantne oblečené dámy sediace v hľadisku sú Penthesileine spolubojovníčky Prothoe a Meroe, pochopilo obecenstvo veľmi rýchlo – najneskôr vtedy, keď sa interpretky postavili a začali hrať. Rovnako ľahko sa dalo identifikovať, že prísna dáma v lóži je najvyššia kňažka bohyne Diany. Avšak rozlúštiť, kto z ľudí sediacich v aréne na javisku je divák a kto zborista či štatista, nebolo vonkoncom jednoduché. Oblečenie to na nich nevyzradilo, keďže všetci boli v civile. Rovnako mali takmer všetci v rukách bulletiny a každý z nich sa hmýril, keď nemal dostatočný výhľad na scénickú akciu.

Hoci nešlo o imerzný tip divadla, v ktorom sa divák skutočne stáva protagonistom inscenácie, Konwitschného „fejk“ pôsobil veľmi uveriteľne. Napríklad pána, ktorý sa asi v polovici predstavenia obrátil, aby utešil plačúcu Prothoe, som dovtedy naozaj považovala za platiaceho návštevníka.

Popri práci s publikom rozvinul Konwitschny aj ďalšie dva zo svojich obľúbených leitmotívov: kritiku neempatických, slabošských, do seba zahľadených mužov a odpor voči náboženským dogmám, ktoré oberajú ľudí o slobodu. Hoci v Kleistovej predlohe i Schoeckovom librete budí viac sympatií Achilles (keďže na rozdiel od Amazonky je pre lásku ochotný obetovať svoju hrdosť a pozíciu nepremožiteľného hrdinu), Peter Konwitschny mu zjavne neverí.

O. Schoeck: Penthesilea, Landestheater Linz, 2019,
Dshamilja Kaiser (Penthesilea), Julia Borchert (Prothoe),
foto: Reinhard Winkler

Na scénu ho posiela ako suverénneho, narcistického mača, užívajúceho si priazeň publika, osobitne jeho ženskej časti. Pri dobývaní Penthesiley je netrpezlivý – nevníma Prothoeine signály, aby sa ešte chvíľu držal v úzadí, kým ona Penthesileu „spracuje“, ale s veľkou kyticou červených ruží sa neempaticky derie dopredu. A keď zaľúbenci spoločne kráčajú hľadiskom a ponúkajú ruže divákom, Achilles sa koncentruje na sediace dámy, rozdávajúc spolu s kvetmi aj zvádzajúce úsmevy. Ešte menej režisérovej priazne sa ušlo Dianinej kňažke, nastajlovanej do podoby odpudivej despotky, ktorá Penthesileu vypočúva z majestátu svojej lóže, štekajúc do mikrofónu strohé otázky. Podľa Konwitschného má vrchná kňažka v Schoeckovej opere rovnakú funkciu ako Veľký inkvizítor v Donovi Carlosovi alebo kňazi v Aide či Ifigénii v Aulide: sú to ideologickí šéfovia predstavujúci jedinú moc v štáte, pričom láska je s touto mocou nezlučiteľná.

Drastický záver opery, v ktorom Schoeck (rovnako ako Kleist) epickým spôsobom referuje o Achillovom biednom konci, posunuli tvorcovia do koncertnej podoby. Dovtedy rozstrapatená, do bielej spodničky vyzlečená predstaviteľka Penthesiley prišla na javisko krásne upravená – v čiernej zamatovej róbe, umytá od krvi, škrabancov a modrín, s vlasmi zopnutými do elegantného účesu. Áriu o spätosti lásky so smrťou spievala z nôt, pod ktoré jej galantný predstaviteľ Achilla postavil pohodlný stojan. Podľa tvorcov by ilustrácia textu či falošná hra na divadlo bola v tomto čistom priestore nepatričná. Ako tvrdí Albert Einstein, citovaný Konwitschným v bulletine: „Nemôžeme riešiť problémy podľa vzorov myslenia, ktoré ku ním viedli.“

O. Schoeck: Penthesilea, Landestheater Linz, 2019,
Andrea Szewieczek, Elias Gillesberger (klaviristi), Dshamilja Kaiser (Penthesilea),
foto: Reinhard Winkler

Schoeckova partitúra aj popísaná inscenačná koncepcia postavili pred linecký sólistický ansámbel skutočne náročné zadanie: autentickým spôsobom interpretovať party, ktoré v sebe spájajú vokálne i prozodické prostriedky, udržať divadelné napätie v asketickom koncertnom priestore a zvládnuť koordináciu s orchestrom a dirigentom situovanými za chrbtami účinkujúcich. O to väčší obdiv si zasluhuje, že účinkujúci v plnej miere vyhoveli všetkým menovaným podmienkam.

Plynulosti hudobného priebehu napomáhali obrazovky umiestnené po bokoch javiska aj na zadnej stene sály. Muzikálni speváci pod vedením empatického mladého dirigenta Leslieho Suganandarajahu interpretovali svoje postavy s absolútnym hudobným nadhľadom, pričom vďaka pohybovým a hereckým dispozíciám nijako neochudobnili ani činoherné dimenzie predstavenia.

Obsadeniu dominovala titulná predstaviteľka, nemecká mezzosopranistka Dshamilja Kaiser, ktorej krásny farebný materiál si aj v najdramatickejších pasážach zachovával mäkkosť a zvonivosť. Zážitok z výborného speváckeho výkonu znásobila pôžitkom z recitovaných pasáží, prednesených zmyselným tmavým hlasom. Nečudo, že postava Penthesiley, ktorú spievala aj na pôvodnej premiére v Bonne (je stálou členkou tunajšieho ansámblu), jej vyniesla nomináciu na nemeckú divadelnú cenu Faust 2018.

O. Schoeck: Penthesilea, Landestheater Linz, 2019,
Dshamilja Kaiser (Penthesilea), Martin Achrainer (Achilles), zbor,
foto: Reinhard Winkler

Part Achilla, ktorý Schoeck na rozdiel od „milovníckej“ tenorovej tradície skomponoval pre barytón, naplnil Martin Achrainer nielen príjemným mužným hlasom, ale tiež skvelým hereckým výkonom, z ktorého bolo zrejmé jeho činoherné školenie (je absolventom renomovaného semináru Maxa Reinahrdta vo Viedni). Vysokú úroveň mali aj výkony predstaviteliek Penthesileiných družiek Prothoe (sopranistka Julia Borchet) a Meroe (mezzosopranistka Katherine Lerner) či despotickej Dianinej kňažky (sopranistka Vaida Raginskytė).

Jediným drobným hendikepom vydarenej produkcie tak ostalo významové oslabenie inštrumentálnej zložky (s výnimkou klavírov), ktorú si bolo ťažké naplno vychutnať vzhľadom na odsunutie výborne hrajúceho orchestra do zadnej časti javiska. Každopádne, v prípade Penthesiley ako diela s prvkami melodrámy prekážalo toto riešenie menej než rovnaké situovanie orchestra v nedávnej Konwitschného inscenácii Mozartovho Idomenea v nemeckom Heidelbergu.

Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy APVV č. 15-0764 – Slovenské divadlo a súčasná európska divadelná kultúra – kontinuita a diskontinuita.

Autor: Michaela Mojžišová

písané z reprízy 18. 5. 2019

Othmar Schoeck: Penthesilea
Landestheater Linz
Premiéra 2. marca 2019

Dirigent: Leslie Suganandarajah
Réžia: Peter Konwitschny
Scéna a kostýmy: Johannes Leiacker
Koncepčná spolupráca: Bettina Bartz
Zbormajster: Elena Pierini
Zbormajster externého zboru: Martin Zeller
Dramaturgia: Bettina Bartz, Christoph Blitt

osoby a obsadenie

Penthesilea, kráľovná Amazoniek: Dshamilja Kaiser
Prothoe, princezná: Julia Borchert
Meroe, princezná: Katherine Lerner
Kňažka Diana: Vaida Raginskytė
Achilles, kráľ gréckeho ľudu: Martin Achrainer
Diomedes, kráľ gréckeho ľudu: Matthäus Schmidlechner
Prvá kňažka: Gotho Griesmeier
Kapitán: Domen Fajfar
Klaviristi na javisku: Andrea Szewieczek, Elias Gillesberger

Zbor a externý zbor Landestheaters Linz
Bruckner Orchester Linz

www.landestheater-linz.at

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Michaela Mojžišová

muzikologička, operná kritička a publicistka, členka výboru Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár