Opera Štátneho divadla Košice (1). Ako to bolo na začiatku…

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pri príležitosti 75. výročia vzniku trojsúborového Štátneho divadla v Košiciach prinášame seriál článkov o jeho opernom súbore. V prvej časti si priblížime príchod zakladateľa divadla Janka Borodáča do Košíc a prvé sezóny operného súboru v náročných časoch po 2. svetovej vojne. Premiérovým predstavením košickej opery bola Nedbalova opereta Poľská krv a ako prvá opera v novovzniknutom divadle zaznela 1. decembra 1945 Verdiho La traviata.

Slovenské profesionálne divadlo v Košiciach začalo svoju umeleckú púť po druhej svetovej vojne v sezóne 1945/46 s víziou trojsúborového divadla. 1. septembra 1945 začali svoju činnosť dva súbory – činohra a opera, v sezóne 1947/48 pribudol balet. To, čo sa takto jednoducho skonštatuje a napíše, nebolo zďaleka také jednoduché a priamočiare v čase začiatkov formovania a profilácie týchto súborov, ktoré povstali bez zázemia, z popola a bez  akejkoľvek umeleckej opory z predchádzajúceho divadelného života v Košiciach.

Pokusy o založenie samostatného divadelného súboru v Košiciach v 20. rokoch minulého storočia počas prvej Československej republiky stroskotali. Tieto pokusy boli napokon po vojne saturované r. 1945 uznesením Slovenskej národnej rady č. 65/45 o založení Východoslovenského národného divadla v Košiciach.

Janko Borodáč (1892 – 1964), foto zdroj: internet

Úradné názvy košického divadla sa viackrát zmenili. Ten prvý sa po dvoch rokoch vymenil za Národné divadlo v Košiciach (s podmienkou používať „v Košiciach“), v roku 1955 pri 10. výročí dostalo divadlo názov Štátne divadlo v Košiciach. Na krátke obdobie po r. 1989 sa pridalo k ŠD prímenie „Janka Borodáča“, po pár rokoch sa však opäť zrušilo.

Povýšiť hodnotu umenia na jednu z najdôležitejších nadstavbových duchovných aktivít je nepísanou povinnosťou každej spoločnosti v každom historickom období. Umelecké poznávanie sveta robí človeka citlivejším a celistvejším vo vnímaní skutočnosti, keďže základná funkcia rozumu sa obohacuje o dôležitý psychický rozmer, a človek sa takto opiera aj o city, o obrazotvornosť a slobodný, tvorivý rozlet svojho myslenia.

Prečítajte si tiež:
Paberky z minulosti najmä hudobného divadelníctva
Takmer tisíc premiér jubilujúceho Štátneho divadla Košice

Divadelné umenie patrí k najstarším prejavom ľudského duchovna. Aristoteles zaradil umenie k trom základným ľudským činnostiam, ktorými sú vedecké poznanie, konanie a umelecká činnosť, ktorej výsledkom je tvorba, teda činnosť, ktorou človek osvojenú skutočnosť pretvára do novej podoby, do umeleckého diela, nositeľky etických i morálnych hodnôt.

Štátne divadlo Košice, historická fofografia

Obdobie po 2. sv. vojne prinieslo so sebou samozrejme veľké problémy obnovy štátu, ktorý si uvedomoval, že medzi jeho dôležité úlohy patrí okrem obnovy hospodárstva aj kultúra a teda aj divadlo. Potreba obnoviť divadelný život sa dotýkala samozrejme aj Košíc.

Napriek snahám už zo začiatku 19. storočia nebol do roku 1945 v košickom divadle nikdy etablovaný vlastný, samostatný divadelný súbor, dokonca ani po vzniku Československého štátu. Dlhodobá túžba dostala zrazu vytúženú zelenú. Divadlo malo príležitosť pracovať s vlastným domovským súborom. Nasledovala náročná práca budovania umeleckého súboru pozostávajúceho nielen z jednej, ale naraz troch zložiek. Času bolo málo, veď otvorenie sezóny v septembri 1945/46 náhlivo klopalo na dvere.

Prečítajte si tiež:
Opera Štátneho divadla Košice (seriál)

Zodpovednou úlohou založiť a rozbehnúť divadelný život v meste, zvyknutom na bohatý a pestrý divadelný život, ktorý sem importovali rôzne divadelné spoločnosti, poverilo Povereníctvo školstva a kultúry (osvety) cez osobu povereníka Ladislava Novomeského Janka Borodáča, významného činovníka v slovenskom divadelnom živote. Prieťahy s odovzdaním menovacieho dekrétu spôsobili, že Janko Borodáč aj s manželkou, herečkou Oľgou Borodáčovou-Országhovou odchádzali z Bratislavy až 15. augusta 1945.

Janko Borodáč s manželkou Oľgou Borodáčovou-Országhovou, foto: archív

Borodáč si bol vedomý, že v Košiciach, kde žilo obyvateľstvo s hlboko zakorenenou väzbou na hudobnodramatické divadlo s ťažiskom na operety, je mimoriadne dôležité a potrebné okrem činohry vybudovať aj spevohru, operný súbor, ktorý bude divákom v ponúknutej dramaturgii saturovať aj ich obľúbený hudobnodramatický žáner – operetu.

Cestou do Košíc, ktorú manželia Borodáčovci aj s Lenkou (Borodáč ju nazval našou Lenkou) (Pamäti s. 14) absolvovali nákladným autom, sa zastavili ešte v Prešove, kde Borodáč dohodol s Andrejom Chmelkom presun polovice prešovskej činohry do Košíc. Otázka činoherného súboru bola teda sčasti vyriešená, no veľký otáznik stále visel nad súborom operným a baletným, ktoré Borodáč považoval za dôležité články plynulého fungovania divadla. Vedel veľmi dobre, že najväčšie ťažkosti ho čakajú s poskladaním súboru, v ktorom chýba zázemie sólistov, zboru a orchestrálnych hráčov.

K ťažkostiam, ktoré ho čakali pri zložení operného súboru s nula počtom spevákov a orchestrálnych hráčov, sa pridružilo ďalšie nečakané nepríjemné prekvapenie. Ako spomína J. Borodáč vo svojich Pamätiach, (Pamäti 1945 – 1964. Východoslovenské vydavateľstvo Košice, 1975), interiér divadla bol „vydrancovaný do základov. Len niekoľko žiaroviek ostalo vo veľkom lustri, inde nič. Všetky kulisy odviezli do Miškovca.“ (pozn. autorky: počas vojny, keď Viedenskou arbitrážou Košice pripadli Maďarsku, v divadle hrali maďarské divadelné spoločnosti.) „Niet jediného reflektora, staré svetelné zariadenie – bez svetelného parku a zvukovej aparatúry. Ešte aj sedadlá boli vyrezané. Rekvizitáreň prázdna, nijaké náradie, len v baletnej sále ošarpaný klavír, o ktorom domovník tvrdil, že je súkromným majetkom akéhosi pána a odvezú ho. V šatniach neohobľované široké stoly na krížových nohách, bez jedinej skrinky, bez zrkadla. Terajší herec by si musel dobre priostriť fantáziu, aby si obraz vtedajšieho divadla reálne predstavil…“ (cit d.: s. 16).

Divadlo teda bolo treba zariadiť od základov, nielen personálne, ale postarať sa aj o vybavenie materiálne.

Janko Borodáč v pracovni košického divadla na Šrobárovej ulici (v súčastnosti Alžbetina ul.), foto: Archív ŠDKE

Zakladanie operného súboru

Karola FischeraRadovana Fest Spišiaka, v Košiciach žijúcich dvoch dirigentov, poveril Borodáč vedením opery. Do súboru medzi prvými už v r. 1945 nastúpili sólisti Gizela Veclová, Oľga Tkáčová, Ružena Pichlerová- Kustrová, Viera Gregorová, (r.1946), Mária Peršlová, Bohumila Argalášová, Jozef Staník, Karol Ondrejkovič, Vladimír Vrána, Imrich Godin (od r. 1946), Enrico Manni, Anton Matejček, Július Regec (spočiatku spieval v zbore), Hynek Rohan, František Hudek, Ernest Kostelník, Jozef Remišovský či Jozef Hromádko.

Zložitejšiu situáciu navodil vypísaný konkurz pre členov budúceho zboru. Keďže sa ich prihlásilo minimum, vedenie sa rozhodlo prijať každého, kto aspoň trochu disponuje prijateľným hlasom, aj bez znalosti nôt, aj s absenciou hudobného vzdelania. Divadlo však hľadalo ďalej a sčasti nepríjemné diery v zbore sa pomaly odstraňovali. Do orchestra sa prihlásilo niekoľko Košičanov, zbytok mali vyplniť orchestrálni hráči z Čiech, no z pôvodne prihlásených ich napokon nastúpilo len sedem.

O. Nedbal: Poľská Krv, Východoslovenské národné divadlo v Košiciach (dnes Štátne divadlo Košice), 1945, R. Neshybová, J. Staník, foto: archív

Činohra bola prvá, ktorá slávnostne uviedla divadlo do prevádzky 15. septembra 1945 inscenáciou hry Marína Havranová od Ivana Stodolu. Na rade bol teraz súbor opery. Ten si pripravil ako prvú inscenáciu operetu Oskara Nedbala Poľská krv. Premiéru v stanovenom a uskutočnenom termíne 6. októbra 1945 však predchádzali mimoriadne stresové situácie. Nedostatok kostýmov a krajčírske dielne zatiaľ neúplne obsadené krajčírkami spôsobili, že Borodáč sa obrátil o pomoc na bratislavské Slovenské národné divadlo. Andrej Bagar vyhovel prosbe a dal odoslať pre pripravovanú inscenáciu kostýmy aj obuv v železničnom vagóne.

V noci však zámky na vagóne zlodeji rozbili a vagón vykradli. Na túto udalosť si veľmi živo spomínala aj sólistka Gizela Veclová, ktorá sa v inscenácii prezentovala v hlavnej úlohe ako Helena. Keďže kostýmov nebol dostatok, do šitia šiat sa pustili spolu so sólistkami i členky zboru, ženy divadelného personálu i umeleckých dielní. Toto veľké nadšenie zachránilo premiéru, obecenstvom radostne uvítanú.

Ďalšiu premiéru operného súboru videli diváci novozaloženého košického divadla už 1. decembra 1945. Tentoraz to bola Verdiho opera La Traviata v hlavnej úlohe Violetty opäť s Gizelou Veclovou, Jozefom Hromádkom (Alfredo) a Jozefom Staníkom (otec Germont).

G. Verdi: La traviata, Východoslovenské národné divadlo v Košiciach (dnes Štátne divadlo Košice), 1945, foto: Archív ŠDKE

Pri entuziazme, šíriacom sa z radov divadelníkov, zaráža ľahostajnosť, s akou košické úrady vnímali osudy divadla. Spomedzi ťažkostí, ktorými prechádzalo divadlo, a ktorým vrchnosť nevenovala pozornosť, preto až smiešne vyznieva upozornenie, aby sa nesiahalo na architektúru budovy.

Napriek všetkému, čím musel Borodáč pri zakladaní divadla prejsť, sa po dvoch sezónach podarilo ustáliť sólistický ansámbel, počet členov zboru i orchestra (v prvom predstavení Traviaty hralo v orchestri len 28 hráčov). Dlho trval stav a problémy s akútnym nedostatkom notového materiálu, napriek tomu sa v prvej sezóne podarilo pripraviť 5 operetných a 4 operné premiéry, v nasledujúcej, druhej sezóne to bolo 5 opier a 4 operety.

Deväť premiér za sezónu!

Neuveriteľné! Pri tom sa o javisko delili s činohrou a od sezóny 1947/48 už aj s baletom, ktorý si Borodáč napokon dokázal presadiť, napriek nevôli štátnych orgánov. Dokázal ustáť aj množstvo kritík zo strany tlače, ktorá neprestajne brojila proti inscenáciám operiet, proti žánru, ktorý nazývala „buržoáznym prežitkom“. Borodáč si bol vedomý požiadaviek košického publika, odchovaného v minulosti zväčša operetami a potreboval diváka v divadle udržať, a nie ho vyháňať.

Veľmi mu ležala na srdci herecká kultúra na javisku. Dbal preto o to, aby si speváci osvojovali a rozvíjali na javisku pohybovú hereckú a tanečnú aktivitu. Veľmi jasne sa k tomuto problému vyjadroval, on, známy zástanca Stanislavského hereckej metódy. Vadilo mu zastarané ponímanie herectva operných spevákov na javisku a potreboval ho odstrániť. V spolupráci s režisérmi i dirigentmi sa snažil eliminovať árie na rampe, vynútiť herecké akcie s partnermi, oživovať herecký pohyb i význam spievaného slova priliehavými gestami. Slovom, snažil sa dosiahnuť, aby operní umelci postupne vystúpili zo svojej speváckej ulity, zo svojho, vo svete už prekonávaného chápania sólistu na javisku len vo funkcii speváka.

E. Suchoň: Krútňava, Národné divadlo v Košiciach (dnešné ŠDKE), 1953, S. Grünwaldová, R. Kustrová, A. Matejček, foto: Archív ŠDKE

Keď sa Borodáč odhodlal režírovať Suchoňovu Krútňavu, mal k tomu pádne dôvody. Pozvánky k režírovaniu opery odmietol najprv Karel Jernek a potom i Jiří Fiedler pre iné povinnosti. Borodáč sa teda sám ujal tejto úlohy. S réžiou opery mal len jednorazovú skúsenosť, keď taktiež z núdze režíroval v Košiciach Predanú nevestu (1946). Vlastný pocit zodpovednosti pri inscenovaní riešil v úzkom kontakte so šéfdirigentom Josefom Bartlom. Na javisku u spevákov presadzoval maximálnu hereckú prirodzenosť, snažil sa dosiahnuť, aby speváci neboli závislí na každom dirigentovom geste, aby boli dramatickými postavami.

V Pamätiach napísal: „…niektorým už bolo smiešne, keď mali na javisku ustrnulo, s vyvalenými očami čakať na dirigenta, kedy dostanú znamenie, aby otvorili ústa.“ (s. 59) Podľa Borodáčových spomienok bol Suchoň, ktorý sa možno aj obával uvedenia opery v Košiciach, s predstavením veľmi spokojný a prekvapený i pozitívnou reakciou obecenstva, vyvolávajúceho autora na javisko dlhotrvajúcim potleskom.

E. Suchoň: Krútňava, Východoslovenské národné divadlo v Košiciach (dnes Štátne divadlo Košice), 1953, uprostred sediaci: Janko Borodáč, Eugen Suchoň, Josef Bartl, foto: archív

Tretia sezóna sľubovala ďalšiu profesionalizáciu súboru v osobe šéfdirigenta Juraja Viliama Schöffera, ktorý do divadla nastúpil k Radovanovi Fest Spišiakovi po odchode Karola Fischera. Tento pražský rodák, absolvent kompozičnej triedy u J. B. Foerstera a dirigentskej triedy pražského Konzervatória, poznal košické divadlo už i z dávnejších liet, (1924), keď k riaditeľovi Východoslovenského Národného divadla Josefovi Hurtovi nastúpil vo funkcii šéfa opery.

Žiaľ, už v nasledujúcej sezóne (1948/49), kedy ešte stihol naštudovať Rusalku Toscu, náhle opustil košické divadlo. Dôvodom, podľa Borodáča, bola ľudsky i umelecky neopodstatnená protestná petícia zamestnaneckej rady namierená proti Schöfferovi, ale aj Borodáčovi. Hlavným dôvodom, uvedeným v petícii, boli zvýšené umelecké nároky umeleckého vedenia na členov zboru a orchestra (sic!).

Post šéfdirigenta, ktorý prechádzal zaťažkávacími skúškami, sa po krátkom pôsobení Miloša Konvalinku vyriešil, síce opäť len nakrátko (1949 – 1952), keď do Košíc k orchestru nastúpil jeho nový šéfdirigent Tibor Frešo. K dôležitým medzníkom v repertoári opery patrili v jeho naštudovaní opery Soročinský jarmok, Bohéma, Faust a Margaréta, Gianni Schicchi, Jakobín, Aida, Snehulienka či Eugen Onegin.

Hľadá sa režisér

Keďže po založení divadla nebol po ruke žiaden. Kým k súboru nenastúpil Juraj Šeregij (r. 1947), absolvent Karlovej univerzity v Prahe (obor etnografia), na réžiách sa podieľal, kto len mohol: sólisti opery (A. Matejček, V. Vrána, F. Hudek, J. Staník, I. Godin, E. Manni, K. Ondrejkovič), zbormajster J. Grűnwald, aj niektorí členovia činohry (A. Pagáč, F. Greguš) a riaditeľ divadla J. Borodáč. Prvou Šeregijovou réžiou bola spevohra Záporožec za Dunajom (S. Artemovskij, 4. 10. 1947). Do svojho odchodu pripravil na javisku divadla 28 hudobnodramatických diel, písali sme o ňom TU….

S. Hulak-Artemovský: Záporožec za Dunajom, Národné divadlo Košice, 1952 (2. naštudovanie opery v ND), 4. dejstvo, v popredí Gejza Zelenay (Karas), Oľga Tkáčová (Odarka), Gejza Spišiak (Ibrahim Ali), Jozef Stašík (Hasan), Eugen Jure (Selich aga), Helena Štubňová (Oksana), Ladislav Kucko (Andrij), foto: súkr. archív Šeregijovcov (autor diapozitívu neuvedený)

V týchto prvých, rozbehnutia chtivých sezónach evidujeme pozitívny pohyb v kruhu sólistov. Všetka česť všetkým, ktorí prišli pomôcť nastaviť operný a operetný režim v mladučkom divadle. Boli to skúsení speváci-harcovníci, majúci za sebou bohatú umeleckú dráhu, posiatu náročnými úlohami. Títo sólisti však postupne opúšťali súbor, ktorý zakladali. Našťastie súbor sólistov začínal postupne očividne mladnúť a medzi rokmi 1949 – 1954 sa zaplnil už aj absolventmi bratislavského Konzervatória: Elena Gmucová-Zahradníková, Helena Štubňová-Likierová, Gejza Zelenay, Božena Hanáková, Imrich Jakubek.

Prichádza jeden z prvých umelecky erudovaných a najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej režijnej tvorby, Kornel Hájek. K šéfdirigentovi Josefovi Bartlovi, R. F. Spišiakovi, Štefanovi Gajdošovi, medzitým aj Bohuslavovi Valašťanovi (1949 – 1952) nastupuje v roku 1954 mladý, v budúcnosti vyprofilovaný dirigent najmä na taliansky operný repertoár (samozrejme dirigoval aj iné, no najmä romantické opery), Boris Velat. V spomínanom roku stál už za dirigentským pultom a dirigoval premiéru opery D. E. F. Aubera Nemá z Portici.

D. François-Esprit Auber: Nemá z Portici, Národné divadlo v Košiciach (dnešné ŠDKE), 1954, scéna z prvého dejstva opery, foto: súkr. archív Šeregijovcov

Divadlo v prvom desaťročí vítalo vo svojich priestoroch aj prvých hosťujúcich umelcov. K azda najvýznamnejším patria režisér Josef Munclinger, ktorý Košice poznal už ako spevák (vynikajúci basista) v 20. rokoch a pražský výtvarník a scénograf Josef Matěj Gottlieb. Spolupracovali na úspešnom projekte inscenácie Musorgského opery Boris Godunov (premiéra 1. 5. 1952).

Vedenie divadla muselo neustále bojovať o primerané materiálne zabezpečenie súborov. Pre súvislý chod divadla neboli finančné dotácie dostačujúce. Východoslovenské Národné divadlo dostalo v prvej, začínajúcej sezóne o 10 miliónov korún menej ako v rovnakom čase Slovenské národné divadlo v Bratislave (sic!). Čiže Bratislava mala k dispozícii 16 miliónov, Košice len 6 miliónov korún. (Demokrat, II. 15. 6. 1946).

Druhá časť seriálu o košickej opere bude pojednávať predovšetkým o tom, ako Janko Borodáč pokračoval v dialógu s divákom.

Autor: Dita Marenčinová

Archív Opera Štátneho divadla Košice (seriál)

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dita Marenčinová

muzikologička, pedagogička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku