Opera Štátneho divadla Košice (2). Janko Borodáč pokračoval v dialógu s divákom

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Operný súbor vtedajšieho Národného divadla v Košiciach od svojho vzniku v roku 1945 plnil aj funkciu súboru operetného. Riaditeľ Janko Borodáč potreboval uvádzať pre košické obecenstvo aj operety tak z hľadiska záujmu obecenstva o tento žáner, ale na druhej strane inscenácie operiet boli finančne pre divadlo prínosné.

Janko Borodáč podržal na javisku operetu aj po roku 1948, napriek ideologickým útokom proti tomuto žánru, neoddeliteľnej súčasti hudobného divadla. I keď sa možno trochu naivne domnieval, že opereta je akýmsi predstupňom vzbudiť u diváka záujem o operu, je ale dôležité, že hľadal variabilné možnosti, ako to dosiahnuť. Aj v tomto jeho prístupe sa prejavil ako celostný divadelník, a nie ako človek, úzko prepojený, aj profesne, len s činohrou.

Prečítajte si tiež:
Opera Štátneho divadla Košice (seriál k 75. výročiu divadla)

Návštevu divadla považoval za prejav lokálpatriotizmu, preto ho veľmi mrzela slabšia návštevnosť. Nepríjemne sa ho dotýkali postoje a nepriaznivé názory ľudí na divadlo, pôsobiacich vo funkciách, ktorým otázka divadelného života a jeho priaznivého naštartovania do kultúry mesta nebola dôležitá. (Borodáč, J.: Pamäti)

Janko Borodáč (prvý zľava) a Eugen Suchoň (v strede) v období inscenovania Suchoňovej opery Krútňava v Košiciach, 1953, foto: archív

Príkladom jeho cieľavedomej práce a záujmu o diváka sú „Listy hercov k neznámym divákom“ a nespočetné články „výchovného zamerania“ o správaní sa v divadle, čo je opera a pod., uverejňované v bulletinoch rokov 1945 – 1949. Isteže tieto články ľudovýchovného razenia by boli z dnešného pohľadu divácky neprijateľné. Je treba si ale uvedomiť, že po vojne sa v meste podstatne zmenila a preskupila sociálna skladba divákov, mnohí milovníci divadla boli presunutí, alebo odišli do Maďarska.

Borodáč svoj organizačný talent príkladne vyvažoval záujmom o umelecký rast operného súboru. V sezóne 1951/1952 zabezpečil napr. študijný pobyt a cestu do Prahy 40. členom operného súboru. Dokumentuje to jeho snahu nadviazať kontakty s československými divadlami. To už vtedy ho konečne podporili aj mestské orgány a poskytli divadlu finančnú dotáciu. Umeleckým víťazstvom košického operného súboru sa stalo jeho vystúpenie v Bratislave v decembri 1950. Pri oslavách 30-ročného slovenského profesionálneho divadelníctva sa v SND prezentovali Košičania inscenáciou Dvořákovej opery Jakobín. O umeleckých kvalitách súboru sa vtedy pochvalne vyjadrili šéf opery SND Milan Zuna i režisér Juraj Fiedler. (Borodáč: cit.d.)

Štátne divadlo Košice, foto: internet

Odchodom J. Borodáča z Košíc (po úspešnej réžii opery Krútňava) r. 1953 sa uzatvorila umelecky heroická etapa, či kapitola budovania, samozrejme nielen životaschopného operného súboru, ale kompletne košického trojsúborového divadla ako celku. V roku 1970 odhalili tomuto skvelému divadelníkovi na priečelí budovy ŠD v Košiciach pamätnú tabuľu.

Dramaturgia a osobnosti

Prvú etapu novovzniknutého divadla som ohraničila rokom 1954. Viedli ma pohnútky, súvisiace s odchodom Janka Borodáča (1953) a následne i režiséra Juraja Šeregija (1954). Dramaturgiu určovali dva faktory: 1. vzťah dramaturgia – obecenstvo, 2. hľadanie najschodnejšej cesty so zreteľom na skúsenosť, resp. i neskúsenosť novoprijatých sólistov a umeleckých členov súboru.

F. Albini: Pandúr Trenk, Národné divadlo v Košiciach (dnešné ŠDKE), 1946, foto: Archív ŠDKE

Počas prvých piatich rokov (do r. 1950) uviedol operný súbor 42 hudobnodramatických diel. V prvých dvoch sezónach to bolo dvakrát po deväť inscenácií. Vzhľadom ku kvantite premiér a vzhľadom k skladbe členov operného súboru, z ktorých aspoň polovici chýbala profesionálna skúsenosť s divadlom, sa domnievam, že vedenie divadla hľadalo kontakt aj s divákom cestou viacero inscenácií opier a operiet.

Prečítajte si tiež:
Paberky z minulosti najmä hudobného divadelníctva
Takmer tisíc premiér jubilujúceho Štátneho divadla Košice

Juraj Augustín Šeregij, prvý stály režisér operného súboru košického divadla

Keď v sezóne 1947/1948 k činohre a opere pribudol balet a javisko bolo stále len jedno, priestor na skúšky troch súborov sa ešte viac zúžil. Preto opera mohla na javisku skúšať len 13 dní, opereta 10 dní. Vedenie divadla malo ale na zreteli postupne budovať základný svetový repertoár operného divadla, čo bolo zatiaľ sčasti limitované umeleckými danosťami niektorých sólistov, ale aj v radoch členov zboru a orchestrálnych hráčov. Okrem týmto, nazvime to umeleckým prekážkam, bola dramaturgia závislá aj na nie vždy dostupnom žiadanom notovom materiáli.

G. Verdi: Rigoletto, Národné divadlo v Košiciach (dnešné ŠDKE), 1948, foto: Archív ŠDKE

V prvej sezóne naštudovali štyri opery: La traviata, Madama Butterfly, Hoffmannove poviedky a Predaná nevesta a päť operiet: Poľská krv, Zem úsmevov, Modrá ruža, Ruža zo Stambulu a Pandúr Trenk. Najväčšiu reprízovosť zaznamenala opereta Zem úsmevov (19 repríz), z opier Predaná nevesta a La traviata. V prvej sezóne operný súbor odohral okolo 106 predstavení, s priemernou návštevnosťou 390 osôb. (J. H.: Bilancia sezóny 45/46 vo VND. Opona sa zatvára… Demokrat, II.., 1946, s. 3). V nasledujúcej sezóne bolo predstavení viac, 169, v tretej 131, v štvrtej 150 a v piatej (1949/50) 129 predstavení.

Stúpala aj priemerná návštevnosť, v piatej bol priemer na predstavenie 532 divákov. Najvyššiu návštevnosť v spomenutej sezóne dosiahla Straussova opereta Cigánsky barón – 855 divákov. Domnievam sa, že aj 666 osôb v priemere na predstaveniach Predanej nevesty, či 435 na Soročinskom jarmoku, alebo 433 na Madama Butterfly, vtedy v 70 tisícovom meste bolo úspechom divadla, s kapacitou 926 sedadiel, no v bežnej prevádzke sa využívalo len 620 miest. Veľkému záujmu obecenstva sa v spomínaných sezónach tešili aj inscenácie opier Rigoletto, Čarovná flauta, Sedliacka česť a Komedianti, Barbier zo Sevilly a Bohéma.

W. A. Mozart: Čarovná flauta, Národné divadlo Košice, 1949, Finále 1. dejstva, zľava prvý: Jozef Staník (Papageno), tretia Pamína (Gizela Veclová), v centre Jozef Remišovský (Sarastro), vpravo od neho v popredí Imrich Godin (Tamino), foto: súkr. archív Šeregijovcov (autor fotografie neuvedený)

Počiatočné kroky do 50. rokov priniesli dramaturgický zlom. Nielen košické, ale aj bratislavské divadlo menilo dramaturgický kurz smerom na slovanský repertoár. Táto jednostranná orientácia vyplynula z oficiálnej politicko-kultúrnej línie. Zaradenie niektorých, najmä ruských opier malo zaiste svoj historický význam v dramaturgii a hudobnom divadle v Košiciach, no prevaha týchto opier sa podpísala na vytláčaní klasických opier svetového repertoáru z dramaturgie slovenských divadiel. Napr. v sezóne 1951/1952 sa uviedlo päť slovanských opier vrátane českých a jedna sovietska opereta, a len jediná bola svetová klasika – Barbier zo Sevilly, aj to uvedený na scéne už po tretí raz.

Po inscenácii Musorgského komickej opery Soročinský jarmok (1949), v inštrumentácii N. Čerepnina, sa na javisko dostalo aj skladateľovo monumentálne dielo Boris Godunov (v spolupráci už spomínaných hostí: réžia J. Munclinger, výprava J. M. Gottlieb), hudobne ho naštudoval už vtedy v divadle pôsobiaci šéfdirigent Tibor Frešo. Veľké pochvaly kritiky si vtedy odniesol zbor, rozšírený o členov priateľov Klubu divadla (zbormajster Ervín Pohl), aj o poslucháčov Vyššej zdravotníckej školy a o deti Pionierskeho zboru VI. Základnej školy v Košiciach.

M. P. Musorgskij: Boris Godunov, Národné divadlo v Košiciach (dnešné ŠDKE), 1952, Imrich Gál (Ščelkalov), foto: Archív ŠDKE

O dôsledkoch estetickej deformácie z hľadiska poslania umenia v období 50. rokov svedčia aj slová režiséra Kornela Hájka v jednom z bulletinov Národné divadlo v Košiciach, že dramaturgia sa vyhýbala „…beznádejou preniknutým operám…“ (Hájek, K.: Náš pracovný plán. Program NDK, 1. 10. 1949, k premiére opery Soročinský jarmok M. P. Musorgského s. 7 – 9).

Národné divadlo v Košiciach začali akceptovať a prijímať aj mimo úzkeho regiónu, keď r. 1950 bolo prizvané na Divadelnú žatvu do Bratislavy, na ktorú odcestovalo s inscenáciou Dvořákovej opery Jakobín. Porotu vtedy zaujali kvalitné hlasy sólistov (Anna Poláková – Terinka, Jozef Staník – Bohuš z Harasova, Anton Matejček – Filip, správca), no proti réžii Juraja Šeregija vzniesli výhrady. Samozrejme, že úspech sa krútil už aj okolo spomínanej inscenácie Krútňavy, v ktorej úlohu Katreny stvárnila Eva Šmáliková (Elena Gmucová), v úlohe Ondreja hosťoval Štefan Hoza, starého Štelinu spieval Anton Matejček.

Významnou novinkou sa stala v celoštátnej premiére uvedená spevohra Máje od Bartolomeja Urbanca. Hudobne naštudoval Boris Velat, ktorý ako mladý dirigent nastúpil v sezóne 1953/1954 k Josefovi Bartlovi, režíroval Kornel Hájek. Napriek výbornému obsadeniu prvej garnitúry košických sólistov – Anne Polákovej, Eve Šmálikovej, Helene Štubňovej, Jozefovi Konderovi, Jozefovi Hatokovi a ďalším, napokon, keď spevohru nahrával Československý rozhlas v Bratislave – snáď aj nespravodlivo – nahral ju s bratislavskými sólistami.

B. Urbanec: Máje: Národné divadlo v Košiciach (dnešné ŠDKE), 1954, foto: Archív ŠDKE

Oblasť opernej klasiky do r. 1954 zastupovali opery La traviata (vôbec prvé operné dielo, inscenované už v r. 1945 v novootvorenom divadle), Madama Butterfly, Hoffmannove poviedky, Trubadúr, Barbier zo Sevilly, Rigoletto, Komedianti, Sedliacka česť, Bohéma. Za milú spomienku na opernú minulosť košického divadla považujem inscenáciu Mozartovej opery Únos zo serailu, 26. 11. 1949, keď práve touto operou sa v novembri 1789 otvárala ešte nedostavaná budova Mestského divadla v Košiciach (písali sme o tom TU…). Hrala ju pražská nemecká divadelná spoločnosť H. Bullu. Uvedenie opery inicioval Kornel Hájek, režisér inscenácie, ako dramaturgickú pripomienku k výročiu postavenia prvého kamenného divadla a výročiu inscenácie tejto opery. Dirigoval R. F. Spišiak.

Opera Faust a Margaréta slávila umelecký triumf v sezóne 1957/58. Inscenácia pôsobila sťa vylepšené pokračovanie jej prvého scénického tvaru. (18. 3. 1950) na famóznej scéne prof. Arch. Martina Brezinu. V oboch prípadoch réžiu pripravil Kornel Hájek, aj sólisti si zopakovali predchádzajúce obsadenie – Anna Poláková (Margaréta) a Anton Matejček (Mefisto), len v úlohe Fausta nahradil Imricha Godina Imrich Jakubek, u nás dodnes nedocenený úžasný tenor.

K významným dramaturgickým počinom pripočítajme i poslednú jednoaktovku z Pucciniho triptychu – komickú operu Gianni Schicchi (sez. 1949/1950). Bola to progresívna inscenácia režiséra Kornela Hájka tým viac, že spolu s ňou v jednom predstavení sa prihlásil k progresívnemu slovu aj balet inscenáciou Stravinského Petruškou. Za oboma inscenáciami vidím nielen dramaturgickú odvahu, ale aj zaujímavý a podnetný projekt.

G. Puccini: Gianni Schicchi, Národné divadlo v Košiciach (dnešné ŠDKE), 1950, foto: Archív ŠDKE

Pucciniho Il trittico sa napokon na javisku Štátneho divadla postupne zrealizovalo celé – Sestra Angelica (25. 10. 1969, dir. B. Velat, réžia D. Bargárová), Plášť (25. 2. 1973, dir. B. Velat, réžia B. Kriška a. h.), Gianni Schicchi sa dostal na javisko ŠD ešte raz, v premiére 13. 6. 1986 (dir. M. Vach, réžia M. Chudovský).

Obdobie do r. 1954 považujem v rámci budovania nového typu spevoherného divadla v Košiciach za čiastočne ukončené z hľadiska materiálno-hospodárskeho zabezpečenia i v relativite umeleckej stabilizácie. Prichádzajú a akceptujú sa niektoré nové inscenačné prúdy, sólisti sa posúvali vo výbere výrazových prostriedkov ku kvalitatívne výraznejším umeleckým métam.

Ak sa zahľadíme i na dramaturgiu žánru operety, zistíme, že niektorí z protagonistov, ktorí sa v 50-tych a ďalších rokoch stali hviezdami každej operetnej inscenácie, nastúpili do opery v tomto ranom období súboru. Vyrástli z nich neprekonateľní tlmočníci operetných úloh, ktoré, ako vieme, potrebujú nielen hlasovú, ale aj hereckú a najmä pohybovú zdatnosť. To všetko sa snúbilo vo výkonoch tejto, v súčasnosti už nenapodobiteľnej mladokomickej dvojice – Božena Hanáková a Jozef Konder. Jeho odchodom do vtedy novootvoreného operného divadla v Banskej Bystrici sa našťastie nevytratil z inscenovaných operiet esprit a šarm. Mladokomickým partnerom Boženy Hanákovej – teda bonvivánom sa stal Ladislav Pačaj, talentovaný herec, „objavený“ v činohre.

J. Strauss: Netopier, Národné divadlo v Košiciach (dnešné ŠDKE), 1948, foto: Archív ŠDKE

V postavách milovníkov sa prezentovali najmä Július Regec, Karol Mareček, primadony boli skvelé sólistky opery – Anna Poláková, Helena Štubňová a postupne prichádzali ďalšie, z nich najúspešnejšia Katarína Cséfalvay-Mereššová. Ale to počítame už 60. a 70. roky. Janko Borodáč, ktorý napriek množiacim sa útokom proti operete, neochvejne zotrval na svojom názore, že operetu divadlo potrebuje a urobil dobre. Jeho nástupca, riaditeľ Andrej Chmelko na tomto Borodáčovom zámere nič nemenil.

Dátum 6. 10. 1945, keď sa operný súbor po prvý krát predstavil košickému publiku inscenáciou operety Poľská krv ostane navždy historickým. Odvtedy v sledovanej takmer 10-ročnej etape odznela celá plejáda klasických i postklasických viedenských aj iných operiet. J. Strauss: Netopier, Cigánsky barón, Noc v Benátkach, C. Millöcker: Žobravý študent, F. Lehár: Zem úsmevovVeselá vdova. K slovu sa dostali aj dve slovenské operety G. Dusíka: Modrá ružaTajomný prsteň a tri sovietske a ďalšie.

J. Strauss: Noc v Benátkach, Národné divadlo v Košiciach (dnešné ŠDKE), 1954, foto: Archív ŠDKE

Obrovskú polemiku a protioperetné názory rozvírilo inscenovanie operety Rose Mary od Rudolfa Frimla, českého skladateľa, emigranta, žijúceho v západnom zahraničí. Predstavenia operety však boli vypredané, priemer ukazoval na 681 osôb. Vyššiu návštevnosť mala len opereta Cigánsky barón – 855 osôb.

Tretia časť seriálu o košickej opere predstaví tvorivý rozlet a druhú etapu histórie súboru.

Autor: Dita Marenčinová

Archív Opera Štátneho divadla Košice (seriál)

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

muzikologička, pedagogička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár