Opera Štátneho divadla Košice (3). Tvorivý rozlet, druhá etapa

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V pokračovaní seriálu o histórii košickej opery predstavíme druhú etapu jej vývoja, ktorá končila približne rokom 1969. Jej hovorcom je tvorivý rozlet, ktorý ovenčil všetky zložky súboru.

Dramaturgia sa postupne začala zmocňovať opier Z. Fibicha, L. Janáčka, S. Prokofieva. Opodstatnenosť inscenovania Jej pastorkyne, od ktorej si divadelníci v roku 1958 nesľubovali úspech u obecenstva, potvrdila jej udržateľnosť na repertoári, hrala sa štyri roky, s priemernou návštevou 414 divákov/predstavenie. Inscenácia sa tešila priazni obecenstva a vymedzovala sa vysokou umeleckou kvalitou.

Štátne divadlo Košice, historická fotografia

Slovenský kritik Igor Vajda v Slovenskej hudbe (Vajda, I.: Janáčkova Jej pastorkyňa v Košiciach. Slovenská hudba, III., č. 2, s.78-79) mimoriadne oceňoval tvorivú spoluprácu režiséra B. Krišku, dirigenta J. Vincoureka i scénografa J. Hanáka. Nešetril chválou na vysoký štandard sólistických výkonov, predovšetkým A. Polákovej ako Jenůfy. Citujem: „…Košickí umelci opäť dokázali, že napriek obmedzeným možnostiam dokážu „robiť umenie“ na pozoruhodnej úrovni a v tomto prípade opäť predčili sesterskú bratislavskú scénu…“ a ďalej: „Košičania opäť môžu slúžiť vzorom húževnatosťou, vytrvalosťou v práci a najmä v hľadaní nových ciest, hľadaním nie samoúčelným ale snažiacim sa čo najviac priblížiť divákovi idey diela.“

V podobnom duchu sa niesol i postreh významného muzikológa Ladislava Mokrého (Mokrý, L.: Budú Košice hudobnou metropolou? Na okraj Janáčkovej opery Jej pastorkyňa. Kultúrny život, XIV. ,č. 6).

Prečítajte si tiež:
Opera Štátneho divadla Košice (seriál)

Uvedenie Jej pastorkyne s odstupom času nadobudlo symbolický, ale aj historický význam. Inscenácia otvorila totiž cestu novej dramaturgickej koncepcii, ale aj novým esteticko-interpretačným požiadavkám a umeleckej orientácii, z ktorých v tejto inscenácii sa vynímala výnimočná réžia Branislava Krišku a výtvarne výnimočne koncipovaná scéna Jána Hanáka.

Dramaturgia na výslní

Progresivita dramaturgie v dovtedajšej histórii košickej opery znamenala prienik do neznámej krajiny: R. Wagner: Tannhäuser (5. 4. 1959), Blúdiaci Holanďan (27. 4. 1963), L. van Beethoven: Fidelio (9. 12. 1962), Z. Fibich: Búrka (17. 12. 1961), Jej pastorkyňa. To všetko znamenalo z diváckeho hľadiska operné nóvum.

Rovnako to platí aj na slovenské opery. Pre diváka so sklonom vnímať a oceňovať len to, čo pozná, boli tieto opery ťažkým orieškom, napriek tomu, že nachádzame medzi nimi aj úžasne vyhotovené inscenácie, ako napríklad Cikkerova opera Vzkriesenie v nezabudnuteľnej dramatickej réžii Branislava Krišku a hudobnom naštudovaní Jána Kendeho (14. 12. 1963). Táto inscenácia sa napriek svojim hudobným aj inscenačným kvalitám dožila len jedenástich repríz, i napriek skvostnej interpretácii v hlavných úlohách s excelentnou Gitou Abrahámovou v role Kaťuše, (v alternácii s Evou Šmálikovou) a v role Nechľudova Miroslavom Hájkom.

J. Cikker: Vzkriesenie, Štátne divadlo Košice, 1963, foto: Archív ŠDKE
J. Cikker: Beg Bajazid, Štátne divadlo Košice, 1957, foto: Archív ŠDKE

Z javiska košického divadla zaznela 17. 3. 1957 aj Cikkerova opera Beg Bajazid v rovnako úchvatnej realizácii v réžii Branislava Krišku a v hudobnom naštudovaní Ladislava Holoubka so scénou Jána Hanák. V sólach sa predstavili Anna Poláková (Katka), Oľga Savuľáková-Golovková (Anna), Imrich Jakubek (Beg Bajazid). Pozitívne reakcie v tlači nedali na seba dlho čakať.. Mária Potemrová túto inscenáciu nazvala „sviatkom slovenskej opery v Košiciach” (Priekopník, VI., II., 1957, č. 27, s. 4).

Okrem Krútňavy opera ŠD uviedla aj druhú Suchoňovu operu Svätopluk (8. 5. 1960) s hosťujúcim Ondrejom Malachovským a domácou Annou Polákovou (Milena). Pozornosti dramaturgie neušli ani opery 20. storočia: inscenovala sa česká komická opera Išu Krejčího Zmätok v Efeze (2. 2. 1963) v réžii Branislava Krišku, ktorá sršala vtipom, dirigoval Boris Velat. Chorvátskeho skladateľa Ivana Brkanoviča reprezentovala opera Ekvinokcia (16. 12. 1964), maďarského skladateľa Sándora Szokolaya Krvavá svadba, podľa románu G. Lorca (12. 3. 1967).

I. Brkanović: Ekvinokcia, Štátne divadlo Košice, 1964, foto: Archív ŠDKE
S. Prokofiev: Zásnuby v kláštore, Štátne divadlo Košice, 1961, foto: Archív ŠDKE

Dovtedy nebývalú odvahu dramaturgie dokumentuje jedna skvelá inscenácia opery 20. storočia, a to komická opera Zásnuby v kláštore Sergeja Prokofieva (23. 4. 1961). Opäť na poste režiséra stretávame Branislava Krišku, dirigoval Josef Vincourek.

Dôležité je uvedomiť si aj to, že Roman Skřepek, ako dramaturg opery a baletu od polovice 60. až po 80. roky kompletizoval verdiovský a pucciniovský repertoár. K operám, niektorým uvádzaným už aj v minulosti, odvážne pribudli v Košiciach takmer neznáme a ešte neuvedené opery oboch skladateľov.

Prečítajte si tiež:
Paberky z minulosti najmä hudobného divadelníctva
Takmer tisíc premiér jubilujúceho Štátneho divadla Košice

Prehľad Inscenácií Verdiho a Pucciniho opier, a tiež prehľad opier talianskych skladateľov v Košiciach uvádzam vcelku, od r. 1945 až po súčasnosť, teda po sezónu 2019/2020 vrátane: Traviata, Trubadúr, RigolettoMaškarný bál, Aida, Sila osudu, Luisa MillerDon Carlos, Nabucco (v roku 1964 prvýkrát na Slovensku v slovenskom preklade režiséra Kornela Hájka), Otello, Simone Boccanegra, neskôr pribudli opery Dvaja Foscariovci a vrcholné Verdiho dielo Falstaff. Z Pucciniho opier to boli: Madama Butterfly, Bohéma, Tosca, Gianni Schicchi, Turandot, Dievča zo západu, Sestra Angelika, Plášť, Manon Lescaut.

G. Puccini: Tosca, Národné divadlo v Košiciach (dnešné ŠDKE), 1948, foto: Archív ŠDKE

Od iných talianskych skladateľov sa Košičania tešili inscenáciám opier Komedianti (R. Leoncavallo), Sedliacka česť (P. Mascagni), Barbier zo Sevilly (G. Rossini), Popoluška (G. Rossini) Don Pasquale (G. Donizetti), Lucia di Lammermoor (G. Donizetti), Tajné manželstvo (D. Cimarosa), Andrea Chénier (U. Giordano), La serva padrona (G. B. Pergolesi) Nápoj lásky (G. Donizetti), Adriana Lecouvreur (F. Cilea), Štyria grobiani E. Wolf Ferrari), Zuzankino tajomstvo (E. Wolf Ferrari), Námesačná (V. Bellini).

Kreatívnejšia dramaturgia citeľne odrážala uvoľnenie polititicko-spoločenského napätia, nastúpivšie v 60. rokoch. V réžiách oboch domácich režisérov sa udomácnila zvýšená priebojnosť. Nenecháva na pochybách, že inšpirácia hudobným divadlom Waltera Felsensteina prenikla i do košických vrcholných operných inscenácií. Ešte výraznejšie posilnila tímová spolupráca tvorcov.

Jedným z príkladov slúži inscenácia Hoffmannove poviedky, na ktorej veľmi úzko spolupracovali Branislav Kriška s výtvarníkom Jánom Hanákom. V košickej inscenačnej podobe umelecká predstava tunajších realizátorov pozitívne reagovala na známu Felsensteinovu realizáciu opery v berlínskej Komische oper.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Štátne divadlo Košice, 1960, foto: Archív ŠDKE

Košické operné divadlo vtedy ako prvé na Slovensku uviedlo pôvodnú verziu tejto Offenbachovej opery, ako to urobil aj Felsenstein. Košičania uviedli túto inscenáciu pôvodnej verzie len dva roky po jej premiére v Berlíne (1958), teda v r. 1960! Tvorcovia inscenácie experimentálne overili aj filmovú techniku a premietanie diapozitívov, čo platilo v tom čase na Slovensku za novinku.

Pozoruhodná inscenácia Wagnerovej opery Blúdiaci Holanďan (27. 4. 1963) patrila podobne k progresívnym trendom nielen v dramaturgii, ale aj v prevedení. Do tejto inscenácie zas tvorivo premietol podnety Bayreuthského divadla, vtedy fungujúceho pod vedením Wagnerových vnukov Wielanda a Wolfganga, režisér Kornel Hájek (v rokoch 1962 – 1966 aj šéf košickej opery). Jeho návšteva Bayreuthu pred prípravou vlastnej inscenácie Blúdiaceho Holanďana bola rozhodujúca.

R. Wagner: Blúdiaci Holanďan, Štátne divadlo Košice, 1963, foto: Archív ŠDKE

Po odovzdaní inscenácie divákovi sa stala ukážkou tvorivej predstavivosti v práci so symbolmi, scénicky ozrejmujúcimi prapodstatu Wagnerovej hudby v symbióze s jej libretom. Majstrovskú prácu so svetlom a filmovú projekciu, ktoré Hájek začal kreatívne využívať už od čias réžie Holoubkovej opery Stella (9. 2. 1958), umocnil v Blúdiacom Holanďanovi, posilnenom umeleckými zážitkami režiséra v Bayreuthe.

Opera prichádza o dve silné umelecké osobnosti

S odchodom Janka Borodáča r. 1953 do Bratislavy možno konštatovať, že zároveň sa ukončila najťažšia etapa v živote povojnového divadla. Odchodom dvoch silných osobností – režisérov Kornela Hájka, ktorý nečakane zomrel v marci 1968, počas pilnej práce už na takmer dokončenej inscenácii Aida a aj režiséra Branislava Krišku r. 1965 do Bratislavy (od r. 1962 bol aj dramaturgom opery a operety) a keď odovzdal košickému divákovi 30. 6. 1965 skvostnú inscenáciu opery Turandot, akoby sa uzatvorilo jedno z najkrajších období umeleckého rastu a stabilizovania operného súboru.

G. Puccini: Turandot, Štátne divadlo Košice, 1965, foto: Archív ŠDKE

Z ucelenej, cieľavedomej dramaturgie druhej etapy histórie košickej opery, s náročnými kritériami vo svojom štíte, vyplýva, že umelecko-realizačné postupy boli stavané na novej estetike, prameniacej aj z európskych umeleckých podnetov, ktorým v 60. rokoch mocenská politika trochu pootvorila dvere.

Už aj v rokoch 1954 – 1958, smerujúcich k vyhranenej druhej etape, niekoľko inscenácií prekvapilo interpretačnou precíznosťou a zrelosťou a inscenačnou nápaditosťou. Ladislav Holoubek pri prvom nástupe do súboru ako šéfdirigent sa stretol v inscenácii opery Don Giovanni, s vynikajúco vypointovanou réžiou Karola Jerneka, v hlavnej postave s mladým a ambicióznym začínajúcim sólistom Karolom Marečkom na výtvarne odvážnej scéne Jána Hanáka. Z týchto rokov by nemala uniknúť pozornosti ani inscenácia Verdiho opery Sila osudu v réžii Kornela Hájka (1957), s kreatívnou scénou Jána Hanáka, všetko podporené zázemím umelecky zdatných, spevácky výborne vybavených sólistov I. Jakubek, A. Poláková, A. Matejček, K. Mareček).

G. Verdi: Sila osudu, ŠD Košice, 1957, Gejza Zelenay (Páter Guardián), Anna Poláková (Leonora), foto: Archív DÚ

Nie je na škodu veci, ak pripomeniem že na Slovensku obchádzaný Zdeněk Fibich dostal na scéne košickej opery zelenú, najprv v roku 1957 inscenáciou Šárka (réžia K. Hájek, dirigoval J. Bartl) s výbornou Helenou Gmucovou v hlavnej úlohe a následne operou Búrka (1961). Bola po prvýkrát uvedená na slovenskej scéne v slovenskom preklade básnika a dramaturga činohry Jula Zborovjana.

Na inscenáciu v Kriškovej nápaditej štylizácii a hudobnom naštudovaní Josefa Vincoureka, reagovali kritici kladne. V superlatívoch sa o inscenácii v časopise Hudební rozhledy zmieňoval významný český muzikológ a kritik Josef Jiránek (Úspěch košických. HR IV. ,1962, č. 2, s. 70). Napriek pozitívnemu ohlasu v kruhu odborníkov, obecenstvo odpovedalo slabou návštevnosťou. Po 7. reprízach bola opera z repertoáru stiahnutá.

Z. Fibich: Šárka, Štátne divadlo Košice, 1955, foto: Archív ŠDKE

Na scéne Štátneho divadla v Košiciach sa v 60. rokoch riešil už aj Wagner, dovtedy košickému obecenstvu neznámy autor. Tannhäuser, uvedený 5. 4. 1959 a už spomenutý Blúdiaci Holanďan, obe inscenácie v réžii Kornela Hájka. V Tannhäuserovi upútala v úlohe Venuši mladá Gita Abrahámová, majiteľka zvučného dramatického sopránu. V Blúdiacom Holanďanovi v Hájkovej réžii v spolupráci s výtvarníkom Jánom Hanákom a dirigentom Jánom Kendem, sa kládol akcent na myšlienkovú nadčasovosť diela. Inscenácia zažiarila aj výkonmi sólistov (M. Hájek, L. Neshyba st., G. Abrahámová,, H. Gmucová, O. Bugel a ďalší.)

Smelý a významný krok v dramaturgii sa učinil inscenáciou už spomenutej komickej opery S. Prokofieva Zásnuby v kláštore (1961). Slovenský preklad libreta pripravil zbormajster opery Ján Grünwald. Mimoriadna inscenácia s Kriškovou réžiou s dirigentom Vincourekom sa premietla do nadšeného prijatia odbornou obcou kritikov. Zareagovali takmer všetky hudobné a kultúrne časopisy.

Igor Vajda hodnotil réžiu ako doteraz najväčší tvorivý čin režiséra. (Vajda, I.: Zásnuby v kláštore na košickej scéne. Hudební rozhledy. XIV, 1961, č. 12, s. 524). Podobné kritiky, vysoko hodnotiace inscenáciu napísali M. Jurík (Druhý Prokofievov návrat. Film a divadlo, V., 1961, č. 14, s. 12), M. Potemrová (Prokofievove Zásnuby v kláštore na košickej scéne. Slovenská hudba, V., 1961, č.6, s. 273 – 274), I. Hrušovský (Zásnuby zaväzujú. Kultúrny život, XVI., 1961, č. 18, s. 9).

S. Prokofiev: Zásnuby v kláštore, Štátne divadlo Košice, 1961, foto: Archív ŠDKE
L. van Beethoven: Fidelio, Štátne divadlo Košice, 1962, foto: Archív ŠDKE

Repertoár sa obohacoval nielen o súčasné opery, ale aj o klasiku, v Košiciach ešte nehranú. K tej klasike patrila aj Beethovenova jediná opera Fidelio (9. 12. 1962). Inscenáciu tvorivo podporil tvorivý tandem B. Kriška (réžia), J. Hanák (scénograf), J. Kende (dirigent), H. Bezáková (výtvarníčka kostýmov) a sólisti opery G. Abrahámová, O. Bugel, A. Matejček, L. Neshyba st.

Diváci však, už tradične, sa najviac tešili inscenácii Nabucco. Od jej uvedenia (4. 4. 1964) sa hrala nepretržite do 1. 11. 1970. Zanedlho bola obnovená, v pôvodnej réžii už nebohého Kornela Hájka, opäť s rekordným zotrvaním na javisku košického Štátneho divadla – od 31. 5. 1973 do 15. 5. 1979 a s najväčšou návštevnosťou, ktorú som sledovala a zaznamenávala. (pozn. autorky textu: dátumy som získavala z Knihy návštev, vedenej administratívou ŠD) Uvedenie opery v r. 1988, už v réžii Drahomíry Bargárovej, sprevádzala, ako obyčajne, opäť vysoká návštevnosť a reprízovosť.

G. Verdi: Nabucco, Štátne divadlo Košice, 1964, Gita Abrahámová (Abigail), foto: Mária Litavská/Archív DÚ

Sledovaná dramaturgia v tejto etape histórie mala svoje plusy v cieľavedomosti a vylúčení náhodilosti a tápania. Režiséri a dirigenti posúvali sólistov k podstate i psychologizácii stvárňovaných postáv. Vizualizácia javiskového prostredia bola vďaka domácim scénografom Jánovi Hanákovi a Ladislavovi Šestinovi, ale aj hosťujúcim výtvarníkom a v neposlednom rade aj kostýmovým výtvarníčkam, konzervatívnejšej Magde Radvániovej a progresívnej Helene Bezákovej, na vysokej umeleckej úrovni, zaručujúcej, že znalosť javiskového priestoru sa snúbila s jeho výtvarným riešením a následne citlivým premietnutím do inscenačného celku hudobného, režijného a spevákmi ovládaného priestoru.

V štvrtej časti seriálu o košickej opere si prečítate o striedaní opery a operety.

Autor: Dita Marenčinová

Archív Opera Štátneho divadla Košice (seriál)

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dita Marenčinová

muzikologička, pedagogička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku