Opera Štátneho divadla Košice (4). Opery striedané operetami

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Štvrtá časť seriálu o 75-ročnej histórii košickej opery pojednáva o repertoárovom striedaní opery a operety. Divadlo uvádzalo širokú paletu titulov rôznych období, a tiež diela slovenských autorov.

Samozrejme, že v košickom Štátnom divadle sa neupustilo od inscenácií operiet, navyše, keď divadlo ešte stále disponovalo nenapodobniteľnou mladokomickou dvojicou Božena Hanáková-Jozef Konder, ktorého, ako bolo naznačené už aj v tretej časti seriálu, po jeho odchode (začiatkom 60. rokov) úspešne nahradil veľmi pohyblivý Ladislav Pačaj, zanedlho miláčik obecenstva.

Prečítajte si tiež:
Opera Štátneho divadla Košice (seriál)

Popri operetnej klasike (J. Strauss, F. Lehár, J. Offenbach) a nezabudnuteľnej inscenácii Mam’zelle Nitouche v hlavných postavách s Boženou Hanákovou, Jánom Konderom a v réžii Branislava Krišku (snáď ešte v lepšej verzii ako mal v rovnakom období francúzsky film, uvedený do našich kín v hlavnej úlohe s Fernandelom).

Hervé: Mam’zelle Nitouche, Štátne divadlo Košice, 1955, foto: Archív ŠDKE

Repertoár inovovali ďalšími, popri starších aj novšími, či ešte nehranými operetami. Okrem viackrát uvedenej Nedbalovej Poľskej krvi súbor naštudoval aj jeho Vinobranie (16. 3. 1958) v réžii Branislava Krišku, dirigoval Radovan Fest Spišiak, ktorý sa postupne preorientoval výlučne na operetný žáner. Po jeho odchode (ale až v ďalšej v budúcnosti) sa na operetný dirigentský stolec usadil dirigent Štefan Gajdoš, ktorý dokázal do interpretácie orchestra vniesť potrebný operetný šarm a hudobný temperament.

V celoštátnej premiére videli Košičania novú operetu Gejzu Dusíka Hrnčiarsky bál (28. 9. 1956) v Kriškovej réžii, dirigoval R. F. Spišiak. Hrala sa až 4 roky (1961). Aj Dusíkova Modrá ruža, či Nie je všedný deň Milana Nováka reprezentovali v dramaturgii slovenskú operetu. Uviedol sa veľký operetný hit Čardášová princezná (1967) v hlavnej úlohe s výbornou Katarínou Mereššovou a v skvelej réžii operetného experta Karla Smažika. Opereta sa v repertoári udržala do r.1973 a v reprízach dosiahla neuveriteľné číslo: ustála 200 predstavení.

E. Kálmán: Čardašová princezná, Opera ŠD Košice, 1967, foto: Archív ŠDKE

Obecenstvo sa vytešovalo obľúbenou Grófkou MaricouVeselou vdovou, Cigánskou láskouFrasquitou, Giudittou a ďalšími. Čarovná bola inscenácia Offenbachovej operety Šiesta žena Modrofúza (16. 12. 1972) v hlavnej úlohe s Jozefom Konderom, ktorý si po mnohých rokoch zahral s gustom výborne napísanú hlavnú postavu.

Na scénu sa dostal aj Loeweho muzikál My Fair Lady (20. 2. 1971) s roztomilou Boženou Hanákovou v postave Lízy. Inscenácie a predstavenia operiet naďalej zohrávali významnú úlohu v ekonomickom rozpočte divadla. Z pozície akéhosi ekonomického stimulu opereta pomáhala riešiť aj schodok v návštevnosti operných predstavení, keďže inscenácie boli finančne ziskové. Opereta sa prestala brať ako len „príves“ opery, i štátny kultúrny aparát sa s operetami zmieril. Kvalitné inscenácie s kvalitnými interpretmi posunuli košickú operetu, i keď bez statusu samostatného súboru, medzi popredné československé scény tohoto rangu.

G. Dusík: Hrnčiarsky bál, Štátne divadlo Košice, foto: Archív ŠDKE

Prečítajte si tiež:
Paberky z minulosti najmä hudobného divadelníctva
Takmer tisíc premiér jubilujúceho Štátneho divadla Košice

V nasledujúcom období životaschopnosť operety na javisku ŠD zažila zemetrasenie, ktoré spôsobil odchod hlavných protagonistov, ovenčených patričnou noblesou v tomto žánri. Božena Hanáková, Jozef Konder, Ladislav Pačaj, Helena Štubňová, Anna Poláková, Katarína Mereššová, Karol Mareček a ďalší nenašli za seba adekvátnu náhradu. Operety síce na javisku ostávali, pokusy sa udiali aj s uvedením muzikálov (G. Natschinski: Môj priateľ Bunbury), no stratili veľa z výrazového potenciálu a prednesovú citlivosť sólistov, prepotrebnú v tomto žánri nielen v sólistickom ansámbli, ale aj v umení režisérov a dirigentov, akých reprezentovali K. Smažík, B. Kriška, R. F. Spišiak, Š. Gajdoš.

Pozitívny trend v dramaturgii pokračuje

Po odchode Branislava Krišku do Bratislavy pokračoval naďalej progresívny dramaturgický trend aj vďaka Romanovi Skřepkovi, zbormajstrovi, ktorý nastúpil na post dramaturga opery a baletu. Inicioval ďalšie prírastky v romantickej klasike (Verdi, Puccini a ďalší). Divák dostal príležitosť ocitnúť sa v percepcii opier predklasicistického obdobia, ktoré dovtedy v dramaturgii absentovalo. R. Skřepek obracal pozornosť aj k operám 20. storočia.

Dramaturgia pripomenula divákovi, že existuje aj súčasná európska operná tvorba. Okrem už niektorých spomenutých sa na scéne Štátneho divadla Košice dala vidieť v ďalšej divadelnej etape komická opera talianskeho skladateľa E. Wolfa – Ferrariho Štyria grobiani (9. 4. 1976), komická opera Múdra žena C. Orffa (25. 2. 1973), obe v podnetných réžiách Drahomíry Bargárovej, či už spomínaná Krvavá svadba maďarského skladateľa S. Szokolaya (12. 3. 1967) pripravená inscenačne na kvalitnej umeleckej úrovni v réžii réžia Kornela Hájka, dirigenta Jána Kendeho a sólistov: M. Adamcová, M. Hájek, G. Abrahámová, H. Gmucová.

S. Szokolay: Krvavá svadba, Štátne divadlo Košice, 1967, Mária Adamcová (Matka), foto: Ondrej Béreš/Archív DÚ

Možno neprekvapí, že divácky záujem o oblasť súčasnej, a tejto hudobne progresívnej opery popreplietanej dodekafonickými celkami bol enormne nízky. No prekvapuje, že obecenstvo neprejavilo zvláštny záujem ani o skvelé inscenácie dvoch romantických veľdiel, Verdiho opier Don CarlosOtello. Prevážil konzervativizmus, odmietanie obecenstvom pre neho neznámych, i keď Verdiho diel. Don Carlos (4. 6. 1967) sa dožil len 15., Otello (25. 4. 1971) len 18. repríz, čo vzhľadom už na pokročilé štádium umeleckej aktivity a umeleckej úrovne operného súboru bolo veľmi nízke.

Na scéne ŠD zažiarila aj operná hudba baroka, no už oveľa skôr, ako z javiska r. 2016 kedy zaznela prekrásne inscenovaná Alcina G. F. Händela.

V sezóne 1967/68 sa totiž operné divadlo po prvýkrát dočkalo uvedenia barokového operného dielka typu neapolskej opery buffa, skladateľa Domenica Cimarosu Tajné manželstvo (23. 9. 1967). Réžiu prevzal už vtedy len hosťujúci Branislav Kriška, hudobne pripravil Ladislav Holoubek. Po tejto, opernou kritikou pozitívne prijatej inscenácii, nasledovali dve ďalšie predstavenia barokovej opery. Bola to, v dejinách hudby a opery označovaná ako prvá opera buffa, La serva padrona (Slúžka paňou) G. B. Pergolesiho. Na Malej scéne opery ŠD (vtedy nazývanej SMER) (22. 4. 1983), ju režírovala sólistka opery Božena Hanáková s výpravou jej manžela Jána Hanáka a len s komorným sprievodom Vlastimila Tichého (klavír) a Kornela Gábora (husle).

G. B. Pergolesi: La serva padrona, Štátne divadlo Košice, 1983, foto: Archív ŠDKE

V ďalšom posúvaní dramaturgie predklasicistického obdobia objavíme v r. 1987 (19. 12.) čarovnú inscenáciu opery – baletu Tancred a Clorinda, nádherné dielo jedného z velikánov ranobarokovej hudby a tvorcu prvých barokových opier, talianskeho skladateľa Claudia Monteverdiho. Boj Tancreda a Clorindy je názov jedného zo skladateľových madrigalov. V Košiciach sa zaodel do syntetickej javiskovej podoby režiséra Mariána Chudovského, v hudobnom naštudovaní Borisa Velata, Júlie Ráczovej, Jozefa Malovca a v choreografii Juraja Gogu.

To, že operný súbor sa posunul v inscenovaní barokovej opery aj ďalej, to už patrí inej etape, do novodobej histórie, čo už takmer – pre veľký časový odstup možno ani nesúvisí s touto staršou etapou. Preskočím teda niekoľko rokov aby som sa dostala k súčasnej etape hudobného divadla v Košiciach. Do dramaturgického zápisníka sa krasopisne zapísala inovatívne uchopená oblasť barokovej hudby v realizácii opery Alcina G. F. Händela.

Operný súbor upozornil, že disponuje vysokou hudobnou a speváckou kultúrou a zmyslom pre štýlovú adaptáciu spevu, podobne ako aj orchester svoju interpretáciu barokovej hudby pod vedením českého dirigenta (a interpreta) Mareka Štryncla, znalca poučenej historickej interpretácie tejto hudby. Tak sa zrodila čistá, priezračná inscenácia (27. 2. 2016).

G. F. Händel: Alcina, Opera ŠD Košice, 2016, Michaela Várady (Alcina), Anna Manske (Ruggiero), foto: Joseph Marčinský

Keď v r. 1965 nastúpil dramaturg Roman Skřepek, postaral sa, aby zaplnil medzeru, vznikajúcu medzi operami, uvedenými už viackrát takými dielami, ktoré sa v Košiciach považovali za percepčné novinky: E. d´Albert – Nížina (K. Hájek, J. Kende, 1968), Lucia di Lammermoor (B. Kriška, J. Kende, 1968), J. Massenet: Manon, (1971), Samson a Dalila ( 1970) (v hlavnej úlohe J. Konder, D. Suryová), U. Giordano: André Chénier, (1977), Knieža Igor (1971). Túto Borodinovu operu nielen hudobne naštudoval, ale aj režijne pripravil Ladislav Holoubek.

Košice nezaháľali ani na poli pôvodnej slovenskej tvorby. V 70. rokoch úspešne zažiarila inscenácia komickej opery Ota Ferenczyho Nevšedná humoreska (25. 10. 1969) v invenciou nabitej réžii Drahomíry Bargárovej, pod taktovkou Ladislava Holoubka. Od tohto skladateľa sa zas dostala do repertoáru jeho opera Túžba (1970). Tretí raz na javisku svietila Suchoňova Krútňava (1975). Jána Cikkera zastupoval Juro Jánošík (1977).

Opery českého skladateľa Leoša Janáčka dostali v tejto etape tak isto patričný priestor: Jej pastorkyňa po druhý raz (1977), spievalo sa v originálnom jazyku – v moravsko-slováckom nárečí, uviedla sa skvelá Káťa Kabanová (1972). Na majstrovskú Líšku Bystroušku čakal košický divák až do príchodu režiséra Mariána Chudovského. Ten ju obliekol do inscenačne trefných a metaforou sršiacich výstupov. Dirigoval Richard Zimmer. (3. 6. 1988).

L. Janáček: Príhody líšky Bystroušky, Štátne divadlo Košice, 1988, foto: Archív ŠDKE

Žiaľ, kompozičné aj inscenačné kvality opery nemohli, v nevyhovujúcom interiéri Domu kultúry VSŽ počas zdĺhavej rekonštrukcie historickej budovy Štátneho divadla, zažiariť v plnosti. V nekvalitnom interiéri sa odohrávalo aj iné veľdielo, iného svetoznámeho českého skladateľa, Bohuslava Martinů, opera Grécke pašie podľa skvelej predlohy Nikosa Kazantzakisa Kristus znovu ukrižovaný. Režisérka Blažena Hončarivová zvolila zaujímavú minimalistickú podobu diela na scéne Jána Hanáka, podporujúceho víziu réžie. Hudobne naštudoval Boris Velat (30. 3. 1990).

Žiaľ, povšimnutia hodná opera, ktorá sa ocitla pred košickým divákom po prvýkrát, dostala od neho knockout aj pre neadekvátny interiér. Inscenáciu považujem za jeden zo zlomových bodov v smerovaní umelecky premyslených a dramaturgicky opodstatnených „výletov“ do „operných krajín“, z košického javiska málo známych, prípadne úplne neznámych operných titulov. Patričná chvála za objavné „výlety“ a vcelku sympaticky odvážnu dramaturgiu konca 70. a 80. rokov patrí vtedajšiemu šéfovi a dramaturgovi opery Romanovi Skřepkovi.

B. Martinů: Grécke pašie, Štátne divadlo Košice, 1990, foto. Archív ŠDKE

Pripomeňme si tie najzaujímavejšie opery. Vyskladá sa nám vskutku zaujímavá mozaika, svojimi detailmi sa líšiaca od štandardizovanej dramaturgickej skladačky. Počas 10 rokov (1980 – 1990) sa dali zhliadnuť inšpiratívne a inovatívne inscenácie, niektoré z nich v Košiciach po prvý raz: M. Ravel: Španielska hodinka (16. 1. 1981) v réžii hosťujúceho Júliusa Gyermeka, dirigoval Zdeněk Bílek, G. Verdi: Don Carlos (12. 9. 1980) s vynikajúcim Filipom Juraja Šomorjaia, potom brilantným ako Porgy spolu s Eliškou Pappovou (Bess) v Gershwinovej opere Porgy a Bess (3. 4. 1981), v strhujúcej réžii hosťujúceho Václava Věžníka, dirigoval Boris Velat.

Juraj Šomorjai, výrazná spevácka tvár v obore basových úloh, si úspešne osvojil aj hlavnú postavu v opere Jula Masseneta Don Quijote (20. 11. 1981). Postavu alternoval Ľudovít Kovács, ďalší zdatný basista v Košiciach. (Košice sa mohli v minulosti chváliť v tomto obore, ktorý v súčasnosti v súbore absentuje, aj ďalšími jednoznačne výbornými basistami, Antonom Matejčekom, či Gabom Zelenaym.)

L. Holoubek: Bačovské žarty, Štátne divadlo Košice, 1981, foto: Archív ŠDKE

Žartovnou operou Bačovské žarty ukončil Ladislav Holoubek natrvalo kompozíciu opier a práve v Košiciach, krátko pred svojím odchodom do dôchodku. Sám ju hudobne aj režijne naštudoval a uviedol v choreografii Csabu Szekeressa (sólista baletu) na scéne Ladislava Šestinu (16. 1. 1981).

Operou Mister Scrooge (9. 3. 1984) sa dostala na javisko košického Štátneho divadla už štvrtá opera nášho výnimočného operného skladateľa. Na výtvarne vynaliezavej scéne hosťujúceho Ladislava Vychodila sa vyvíjal príbeh s koncovou katarziou, ako to Ján Cikker vo svojich vážnych operách zakaždým takto riešil, v réžii hosťujúceho Branislava Krišku, v hudobnom naštudovaní Borisa Velata. Mimoriadnym výkonom v hlavnej úlohe sa prezentoval František Balún. Túto úlohu úspešne spieval ako hosť aj v opere v Banskej Bystrici.

J. Cikker: Mister Scrooge, Opera ŠD Košice, 1984, František Balún (Mister Scrooge), foto: Archív ŠDKE

Marián Chudovský, v 80. rokoch interný režisér, odviedol niekoľko inšpiratívnych réžií, za ktorými zakaždým stála Chudovským trefne aktualizovaná dominantná myšlienka hudobnodramatického diela, ktorú obyčajne ozvláštnil aj provokačným myšlienkovým šarmom a potenciálom.

Tak to bolo v inscenáciách opery Čert a Káča (9. 9. 1984), Nápoj lásky (18. 1. 1986), Gianni Schicchi, operu uvádzanú spoločne s vydarenou komickou jednoaktovkou slovenského skladateľa Milana Nováka Prestávka (13. 6. 1986), pohybujúcej sa v rovine dobromyseľného smiechu nad snobizmom. Hudobne pripravil Marián Vach.

M. Novák: Prestávka, Štátne divadlo Košice, 1986, foto: Archív ŠDKE

Marián Chudovský s nadhľadom režíroval Verdiho operu Dvaja Foscariovci (27. 2. 1987), v ktorej zrozumiteľne aktualizoval udavačstvo v Benátskej republike na súčasnosť. Éterickú vôňu vyžarovala inscenácia báje o gréckom hrdinovi Tancred a Clorinda, o ktorej som sa už zmienila. Líška Bystrouška, zdá sa, že posledná inscenácia, ktorú odovzdal Košiciam, dýchala lesom a veľavravnou symbolikou.

V jeho citlivo odvedených réžiách sa ocitla i slovenská baladická, introvertná jednoaktovka Juraja Beneša Skamenený podľa balady Janka Kráľa v hlavnej úlohe s Alžbetou Mrázovou. Vo väčšine prípadov v týchto inscenáciách sa mu darila spolupráca s dirigentom Borisom Velatom.

J. Beneš: Skamenený, Štátne divadlo Košice, 1987, foto: Archív ŠDKE

Možno nezvyčajná sa zdala byť inscenácia spevohry Na Zemplíne (1986) slovenského skladateľa Tibora Andrašovana, ktorá sa spievala v zemplínskom nárečí. Libreto pripravil Dr. Juraj Králik, v tom čase náš úspešný diplomat.

Operety, nové inscenácie sa uvádzali s určitou pravidelnosťou každú sezónu jedna. Franza Lehár striedal Johann Strauss, popri nich bol zaradený do programu Ohňostroj Paula Burkharda, aj opereta Ples v hoteli Savoy Paula Ábraháma. K pozoruhodným inscenáciám radím operetu s názvom Jacques Offenbach Vás pozýva – Monsieur a madame Denis (28. 9. 1984) vo vtipom sršiacej inscenácii Mariána Chudovského a hudobnom naštudovaní Mariána Vacha. Ten sa pridal ku vtipnej réžii a spodoboval za dirigentským pultom v dobovom kostýme samotného Offenbacha.

J. Offenbach: Jacques Offenbach Vás pozýva, Štátne divadlo Košice, 1984, foto: Archív ŠDKE

Predstavenie sa hralo na javisku Malej scény ŠD. Na tomto javisku bola tiež uvedená i vydarená hudobná komédia brnenského skladateľa M. Štědroňa Chameleón (20. 11. 1987), upriamená na postavu francúzskeho štátnika úplatného ministra polície Josepha Fouché v 18. storočí, čo poskytlo inšpiratívnu pôdu pre réžiu Drahomíre Bargárovej, dirigoval Ján Drietomský. Premiéru sledoval aj prítomný a spokojný autor.

Za vrchol dramaturgie tohto obdobia považujem muzikál Fidlikant na streche (J. Stein, J. Bock), v ktorej si ešte so šarmom, pre ňu príznačným, zahrala rolu Fidlikantovej manželky Goldy Gizela Veclová. Muzikál bol uvedený, čo je škoda, ešte v interiéri Domu odborov v réžii hosťujúceho Borisa Slováka, dirigoval Ján Drietomský.

V záverečnej, piatej časti seriálu si prečítate o deväťdesiatych a ďalších rokoch.

Autor: Dita Marenčinová

Archív Opera Štátneho divadla Košice (seriál)

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dita Marenčinová

muzikologička, pedagogička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku