Opera Štátneho divadla Košice (5). Deväťdesiate a ďalšie roky

Záverečná časť seriálu o 75. ročnej histórii košickej opery predstaví obdobie od 90. rokov až po súčasnosť. Dramaturgia po roku 1994 prešľapovala na mieste, krútila sa v kruhu, obecenstvom obľúbených a preferovaných operných titulov, no po roku 2010 začala opäť ukazovať jasnejší smer.

Divadelné súbory sa konečne, po zdĺhavej, 7-ročnej rekonštrukcii historickej budovy, trvajúcej od 29. 6. 1987 mohli r. 1994 nasťahovať späť na domovskú scénu. Paradoxom ostáva, že novostavba tejto skvostnej historickej budovy, odovzdanej do používania r. 1899, trvala len dva roky. Sláva bola veľká, ale „…vstupenky na túto síce mimoriadnu udalosť si nemohol dovoliť kde-kto. Citujem informáciu, ktorú som získala z historicky, aj divadelne a odborne pripravenej knihy Tibora Ferka Divadelné letopisy mesta Cassa, Caschau, Kassa, Košice v súvislostiach dejín 1557 – 2015.

Prečítajte si tiež:
Opera Štátneho divadla Košice (seriál)

Na s. 966 sa zmieňuje o nepomere medzi vstupným na slávnostné otvorenie celkom novej budovy divadla v Košiciach: … ,,v roku 1899 stála najdrahšia vstupenka 10 forintov, v roku 1994 na slávnosť znovu otvorenia rekonštruovanej budovy predávali najdrahšie vstupenky za 800 Sk. Vtedy i teraz bolo možné zohnať vstupenky len protekčne. Vtedy i teraz sa platilo za možnosť byť videný a byť pri tom.“ (Druhé vydanie tejto vzácnej knihy k dejinám divadla v Košiciach z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Vydavateľ: EQUILIBRIA, s.r.o. Košice 2017 ISBN 978-80-8143-194-4)

Rekonštruované divadlo sprevádzkovala vtedajšia riaditeľka Nina Rašiová. O slávnostné predstavenie v „novotou voňajúcej budove“ sa postaral nikto iný ako práve operný súbor obnovenou premiérou Nabucca 23. septembra 1994.

Po prekonaní ťažkostí, vyplývajúcich z nedostatočnosti akustickej a interiérovej výbavy v priestoroch Domu kultúry VSŽ, zaútočilo na chod divadla a samozrejme aj operného súboru zemetrasenie v podobe byrokratického rozhodnutia spojiť dve rozdielne divadlá na východnom Slovensku, Štátneho divadla v Košiciach a Divadla Jonáša Záborského v Prešove do jedného celku, o ktorom som sa zmieňovala už aj v článku k histórii spevohry v DJZ v Prešove.

Tento experiment, na ktorý doplatila najmä Spevohra v Prešove, trval približne (neviem s určitosťou) tri roky. Sprevádzala ho aj zmena názvu, spojené divadlá začali od 1. 1. 1996 fungovať pod spoločným názvom Východoslovenské divadlo, od septembra 1996 bol názov spresnený na Východoslovenské štátne divadlo. Súčasne od 1. 1. 1996 MK SR premenovalo Štátne divadlo Košice na Divadlo Janka Borodáča, ktoré sa neskôr z názvu opäť vytratilo a ostalo pri názve Štátne divadlo Košice.

Dramaturgia po roku 1994 prešľapovala na mieste, krútila sa v kruhu, obecenstvom obľúbených a preferovaných operných titulov. Okrem talianskych ,,hitov“, sa uviedlo niekoľko už i viackrát uvedených opier: Blúdiaci Holanďan, Krútňava, Carmen, Figarova svadba, Predaná nevesta, Rusalka, (režisér Z. Troška), Čarovná flauta, Faust a Margaréta, (režisér Z. Troška), Eugen Onegin, Don Giovanni.

Ale čo potom vo vymenovanej dramaturgii bolo vlastne nové, či objavné? Možno niektoré réžie boli lepšie ako predošlé, ale tak či tak, dramaturgia len prešľapovala na mieste. Za dramaturgickú novinku možno pasovať ešte v Košiciach neinscenovanú, neskoro romantickú operu Notre Dame (8. 3. 1996) rakúsko-uhorského skladateľa, narodeného v Bratislave r. 1874, Franza Schmidta.

Prečítajte si tiež:
• Paberky z minulosti najmä hudobného divadelníctva
• Takmer tisíc premiér jubilujúceho Štátneho divadla Košice
• Hosťujúci umelci v košickej opere z pohľadu historika

Inscenáciu opery Martina Kalmanoffa Zo života hmyzu (26. 2. 1999) považujem za totálny dramaturgický omyl. Reputáciu dramaturgie zachraňovala v odvare neskorého romantizmu komická komorná opera Zuzankino tajomstvo talianskeho skladateľa E. Wolfa Ferrariho (25. 2. 2011). Komickou operou Netreba toľko slov (21. 1. 1994) v celoštátnej premiére, autorom ktorej je slovenský skladateľ žijúci v Košiciach Norbert Bodnár, sa urobil tiež aspoň malý prienik a únik do iného operného sveta. K úspešnej jednoaktovke, predvedenej na Malej scéne ŠD (vtedy niesla názov SMER) skladateľa inšpirovala hra Petra Zvona Tanec nad plačom.

Na poste šéfa zrazu nastalo, možno aj viac, ako je únosné, veterno. V krátkych intervaloch si šéfovskú stoličku podávali režisérka a výtvarníčka Zuzana Lacková, nastúpila r. 1999, s dirigentom Karolom Kevickým, ktorý ju vymenil po roku (r. 2000), keď ona z postu rezignovala. Po šiestich rokoch (2000 – 2006) sa Karol Kevický presunul do Ostravy a na uvoľnené miesto nastúpil operný spevák Peter Dvorský. Po štyroch rokoch odišiel aj on, na vyšší umelecký post do SND v Bratislave (2010). Pri takejto striedačke sa ani nemožno čudovať, že v dramaturgickom pláne vyhovovali zabehané operné tituly, s ktorými snáď bolo menej práce, či už v naplánovaní dramaturgickej sezóny, ale aj v zabezpečovaní príslušného hudobného materiálu, či scénickej výpravy.

Po odchode Petra Dvorského sa späť do Košíc vrátil Karol Kevický, už ako skúsený a vo svete opery rozhľadený nový šéf opery a vymenil na tomto poste Dvorským angažovaného talianskeho dirigenta Paola Gatta, v sezóne 2011/12.

Karol Kevický sa zodpovedne postavil k dramaturgickému rozvrhu operného súboru. Vniesol do neho viac fantázie, so zreteľom na domácich sólistov, ku ktorým volal z českých, rakúskych, či nemeckých divadiel príslušné alternácie. Svoju funkciu poňal zodpovedne, jeho vízie, sčasti posilnené aj hosťujúcimi dramaturgmi, najmä Petrom Hochelom, nadobudli v dramaturgickom pláne reálnu podobu, ale nepodarilo sa ju zreálniť, keďže zo svojho postu bol odvolaný r. 2020 novým vedením Štátneho divadla, ktorého generálnym riaditeľom sa v r. 2020 stal Ondrej Šoth. Počas éry Kevického sa na javisku opery ŠD zjavilo niekoľko dramaturgicky podnetných opier, ktoré ovanuli diváka jemným vánkom, a pripomenuli, že existujú aj také.

Prečítajte si tiež:
Glosa na nedeľu. Deväť košických operných sezón Karola Kevického

Pozitívne, inscenačne, aj dramaturgicky zarezonovalo, keď na dlho prázdnu stoličku dramaturga si sadla Kevickým prizvaná Linda Keprtová. Takým jej osobným, ale i služobným víťazstvom, bola po prvýkrát na Slovensku inscenovaná opera Francisa Poulenca Dialógy karmelitánok.

Inscenácia v nečakane novo a umeleckým rozletom naplnenej réžii, scénickej výprave, výkonoch sólistov, zboru a orchestra sa stala dôkazom, že aj opera 20. storočia vie zarezonovať u diváka, ak je na javisku skutočným umeleckým artefaktom. To, čo nebýva zvyčajné na Slovensku vo svete operného divadla, bola cena Dosky, ktorú prisúdila porota skvelej, dramaticky vypointovanej a vyhlásenej za najlepšiu réžiu divadelnej sezóny 2012/13 práve Linde Keprtovej za Dialógy.

Košičania hosťovali s inscenáciou s veľkým úspechom na Festivale Eurokontext.sk v Bratislave. Zo súťaže českých a slovenských operných inscenácií Opera 2015 získala Jitka Zerhauová Cenu za najlepšiu interpretáciu v postave Madame de Croissy. Veľmi príjemne zarezonovali aj výkony alternantiek Lucie Kašpárkovej a Janetty Zsigovej v postave Blanche.

Prečítajte si tiež:
Linda Keprtová: Opera Dialogy karmelitek si v sobě nese půvab a kouzlo něčeho mimořádného

Sezóna 2013/14 prichystala ďalšie dramaturgické prekvapenia. Z troch operných inscenácií boli dve novinky. Po prvýkrát sa dostala na javisko Ariadna na Naxe a s ňou po prvýkrát i hudba Richarda Straussa a rovnako po prvýkrát Vincenzo Bellini s operou Námesačná. Obe prešli speváckou skúškou i skúškou dvoch rôznych hudobných štýlov zdatne, bez ujmy na kvalite inscenácií. Operu Námesačná hudobne pripravil Peter Valentovič, hlavnú úlohu bez speváckeho zaváhania spievala a stvárňovala spoľahlivá Michaela Várady, osvedčená sólistka nielen v belcantových a koloratúrnych postavách.

Ariadnu na Naxe mal hudobne na starosti Marián Lejava, hlavnú postavu s nadhľadom stvárnila predčasne zosnulá Louise Hudson. Nasledujúca sezóna (2014/15) dopriala košickému divákovi, dospelému aj detskému, potešiť sa inscenáciou Rossiniho opery Popoluška, v Košiciach novinkou z majstrovskej dielne skladateľa. Opera Štátneho divadla túto inscenáciu pripravila v spolupráci s Bábkovým divadlom a pokúsila sa týmto počinom dostať sa o maličký krôčik bližšie k detskému divákovi.

Prevedenie Verdiho Trubadúra v sezóne 2015/16 v (ne-)koncepčnej réžii Zuzany Gilhuus, autorky scény i kostýmov, prinieslo sklamanie, vyplývajúce z enormne statického, vo všetkých menovaných zložkách inscenácie, ktorá akoby nemala žiadnu ambíciu byť operným divadlom.

To, čo ale nasledovalo po neduživosti Trubadúra, a to, čo znásobilo pôžitok z operného divadla, prináleží inscenáciám opier Alcina (G. F. Händel) a dvom jednoaktovkám Mozart a Salieri (N. Rimskij-Korsakov) a súčasnej, novej a mimoriadne vydarenej slovenskej opere Bohom milovaný (13. 5. 2016). Autorom hudby, konceptu i libreta v jednej osobe je Marián Lejava, ktorý operu aj hudobne naštudoval a dirigoval. Obe opery sa zaoberajú životom a Mozartom – géniom, z dvoch rôznych zorných uhlov pohľadu, ale samozrejme reprezentujú dva rôzne hudobné štýly.

Druhý benefit sezóny 2015/16 Alcina, sa zaskvela v súznení hudby, spevu, kostýmov (Danica Hanáková), scénickej výpravy a réžie Lindy Keprtovej. K nim vo vysokej hudobnej kvalite sa pridružilo hudobné naštudovanie v košickom divadle už známeho českého dirigenta Mareka Štryncla.

Posledné i nasledujúce inscenácie citeľne preukázali invenčnú dramaturgickú pečať hosťujúceho dramaturga Petra Hochela, ktorý dlhšiu dobu pripravoval pre jednotlivé košické inscenácie i mimoriadne kvalitné, odborné, popri tom ale čítavé texty do bulletinov.

I o ďalších rokoch je možné hovoriť, že preferovali oslobodzujúcu dramaturgiu v zmysle jej nekonvenčnosti, prípadne i javiskovej a hudobnej realizácii. Pucciniho Bohéma, Wagnerove Víly, Verdiho Traviata, Falstaff či Otello, Offenbachove Hoffmannove poviedky, Mozartov Don Giovanni, Straussov Netopier, Saint-Saënsov Samson a Dalila, Beethovenov Fidelio, a už žiaľ, kvôli pandémii koronavírusu neuskutočnené, ale plánované opery – Massenetov Werther či Donizettiho Roberto Devereux, v ktorej mala pôvodne vystúpiť slávna Edita Gruberová, ktorá sa ale rozhodla ukončiť svoju hviezdnu kariéru, a tak do Košíc nezavíta.

Isteže, za najúspešnejšiu inscenáciu v ponímaní réžie, divadla, opery, hudobnej interpretácii, scény, kostýmov, všetko za výdatnej podpory vynikajúcich spevácko-hereckých výkonov v tomto výpočte možno jednoznačne označiť Verdiho Falstaffa. Jiří Menzel ukázal cestu, akou má inscenačne opera kráčať, keď v každom prípade má dominovať hudba, spev a režisér má byť výsostne nápomocný umocniť tú krásu opery, ktorú do nej vložil skladateľ.

Tento vzácny režisér vykúzlil v celej svojej skromnosti to génius loci, ktoré je ukryté do rozozvučaných nôt partitúry – hudby a spevu. Tie vo svojej réžii kládol najvyššie, nad všetko. Inscenácia bola nominovaná na Dosky. Pre Jiřího Menzela to bola zároveň posledná operná inscenácia, pretože nás v septembri 2020 navždy opustil.

Veľkým sklamaním bola pre mňa režijná, scénická a kostýmová realizácia opery Traviata (4. 10. 2019) v tejto poslednej, z objektívnych dôvodov nedokončenej sezóne. Režisér Alexander Medem sa ukázal ako presný opak citlivého režiséra-umelca, akým bol Menzel, alebo v nasledujúcej inscenácii v tejto sezóne napokon i režisér Fidelia Bruno Berger-Gorski.

Peter Mikuláš, ako hosťujúci Falstaff v maximálne spevácky i herecky vypointovanej postave Falsttaffa, Marián Lukáč, Michal Onufer, Marek Gurbaľ (všetci vo viacerých barytónových postavách), Titus Tóbis (vo vynikajúcej interpretácii Otella, Samsona, Florestana), Miroslava Havryliuk, Alena Kropáčková (obidve Dalily), Lucie Kašpárková, Janette Zsigová (Desdemona), Michaela Várady a ďalší boli a stále sú dobrým výkonným potenciálom sólistickej zložky.

Operný súbor disponuje v súčasnosti umelecky dobre pripraveným, akceptabilným sólistickým potenciálom, lenže, a trvá to už dlhú dobu, stále chýba dramatický obor v ženskom hlase, stále, po odchode Juraja Šomorjaia nie je v Košiciach obsadený odbor basový. Tento vleklý problém nakoniec oslabuje aj dramaturgické plány.

K orchestru počas šéfovania Karola Kevického bol angažovaný vynikajúci dirigent Vinicius Katah, ktorý ešte doteraz svojím mimoriadnym rozpoznaním hudobnej štýlovosti a jej realizáciou a bezchybným interpretačným odôvodnením nikdy nesklamal. Podobne možno hovoriť o zbormajstrovi Lukášovi Kozubíkovi, ktorý v rokoch 2012 – 2020 (po jeho odchode sa zbormajstrom opery ŠD stal Peter Valentovič) vyskladal z členov zboru tak vynikajúce spevácke teleso, že je schopné zachraňovať každú, i umelecky vlažnú inscenáciu.

Prečítajte si tiež:
Zbormajster Lukáš Kozubík: Zvuk košického operného zboru budem mať v uchu už navždy!

Ešte zmienka a poznámka k hudobnozábavnému divadlu

Dramaturgia sa odklonila od výlučne operetnej cesty. Začnem dvomi muzikálmi, uvedenými v 90. rokoch už v historickej budove. Obidve poznamenal Bednárikov režijný rukopis, nešetriaci scénickou veľkoleposťou, ale aj vypracovanosťou charakterov.

Prvá z inscenácií Oliver sa zaleskla i v premyslených detailoch, o ktorých zvyknem uvažovať, že u iných režisérov by vystačili aj na viac inscenácií. Druhá inscenácia Sweet Charity sa udiala už v spojených divadlách a participovali na nej súbor opery, resp. sčasti aj činohry ŠD a Spevohra Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Tento muzikál voľakedy, vo veľmi čistej podobe, zaznel z javiska DJZ v hlavnej úlohe s Elenou Kušnierovou a v réžii Jána Šilana. Bednárikov muzikál bol podstatne iný práve v tej inscenačnej a javiskovej viacvrstevnatosti. V hlavných postavách si zahrali domáca Vanda Konečná a bratislavská Zdena Studenková.

V operetnej dramaturgii posledného obdobia však inscenačná aktivita sa scvrkla do dvojročných cyklov a ostala už len matná spomienka na častejšiu frekvenciu. Posledná opereta, Straussov Netopier, uvedená v Košiciach 5. 10. 2018 v hudobnom naštudovaní Roberta Jindru, vyžarovala dirigentov príklon k operetnému žánru, v diferencovaní jednotlivých hudobných úsekov v tempe aj nálade. V orchestri i na javisku nechýbala atmosféra a esprit operety, dosiahnutá spoločne s réžiou Michala Spišáka, na scéne a v kostýmoch Aleša Valášeka.

Opera Štátneho divadla Košice vstúpila do novej sezóny (2020/21) s ambíciami nového vedenia na poste nového generálneho riaditeľa s Ondrejom Šothom a s riaditeľom opery Rolandom Khern Tóthom. Vízie, ich realizácia, naplnenie a výsledky v praxi budú známe a porovnateľné po ukončení tejto sezóny, samozrejme za predpokladu jej plynulého chodu v čase súčasnej pandémie koronavírusu.

Autor: Dita Marenčinová

Archív Opera Štátneho divadla Košice (seriál)

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!