Dnes je: piatok, 21. 9. 2018, meniny má: Matúš, zajtra: Móric

Opereta je v kurze, aj na Vysokej škole múzických umení ukázala rub i líce

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Po šiestich rokoch od uvedenia Lehárovej Zeme úsmevov upriamila Katedra spevu Hudobnej a tanečnej fakulty Vysokej školy múzických umení opäť pozornosť na operetu. Čardášovú princeznú od Emmericha Kálmána si vybrala ako jediný inscenovaný a s orchestrom uvedený titul, určený koncom akademického roka za previerku poslucháčov magisterského a bakalárskeho štúdia operného spevu.

Zdá sa, že opereta v Bratislave, aj pri nejestvujúcom špecializovanom divadle, zažíva pokusy o katarziu. Pred mesiacom Opera SND naštudovala Nedbalovu Poľskú krv (pozn. red.: recenziu sme priniesli TU…), teraz VŠMU Čardášovú princeznú. Obe inscenácie však na vlastnej koži pocítili rub i líce tohto osobitého a historicky uzavretého druhu hudobného divadla. Jeho pohladenia i popálenia.

Na jednej strane sú to nestarnúce, stále svieže a zväčša širšiemu okruhu divákov známe hudobné čísla, podložené nenáročnou dejovou líniou. Na druhej však, neoblomné interpretačné kritériá, podmieňujúce zmysluplnosť akejkoľvek operetnej inscenácie aj v dnešnej dobe. Každý profesionál pridobre vie, že „ľahkonohá“ múza, ak má byť poctivo zdolaná, je nemenej náročná ako opera. Navyše, kladie na sólistov ešte komplikovanejšie požiadavky, pretože popri speváckych partoch si pýta zmysluplne pointovanú prózu (o to chúlostivejšiu, o čo sú libretá myšlienkovo plytšie), uvoľnené herectvo a javiskový pohyb až tanec. V súvislosti s aktuálnou premiérou sa natíska niekoľko podnetov na zamyslenie. Bolo potrebné všetky tieto atribúty naložiť na plecia študentov v ešte neuzavretom procese edukácie? Čo je hlavným cieľom koncoročných predstavení Katedry spevu HTF VŠMU? Azda sa nemýlim, ak práve v tento deň očakávam prezentáciu ich komplexného talentu, predovšetkým však výsledkov vokálno-technických,  výrazových či štýlových na parkete, ktorá by ich mala v budúcnosti živiť. Na sólistických alebo zborových pozíciách, v divadlách alebo na koncertných pódiách. Zároveň by koncoročná premiéra mala byť zrkadlom práce pedagogického kolektívu danej inštitúcie. Podotázka znie: bude to opereta, ktorá nemá na Slovensku ani len svoj domicil? Sotva. Prečo teda zodpovední na katedre nesiahli po opernom titule? Po ktorom? Sú ich desiatky. Vážnych i veselých, z pier známych i neobohraných autorov, adekvátnych technickým možnostiam daného priestoru. Napokon, v ostatných rokoch boli zásahy dramaturgie viac-menej úspešné. Vlaňajší Janáček, predtým Haydn + Martinů, Mozart + Menotti či Gluck. Nebol by osožnejší titul, umožňujúci akúsi generačnú výpoveď našej speváckej mlade? S hrdinami, s ktorými by sa dokázali stotožniť, prípadne ich priblížiť k dnešku?

E. Kálmán: Čardášová princezná, HTF VŠMU, 2018,
Eva Dovcová (Sylvia Varescu), zbor,
foto: Tamara Jenčová

Čardášovú princeznú naštudoval ako zvyčajne, keďže operná réžia sa na umeleckej vysokej škole nevyučuje, Tomáš Surý. Zvolil si dvojjazyčnú verziu, spievané čísla odzneli v nemčine, próza v slovenčine. Tento model mi síce nie je blízky (pokojne sa mohlo spievať v preklade), no nebol hlavným problémom naštudovania. Opereta má svoje typické znaky. K dominantným patrí schopnosť inscenátorov vytvoriť kontrastné charaktery. V tomto prípade pár primadonsko-bonvivánsky, subretno-mladokomický a starokomický. A tiež výpravnosť s únosnou mierou vizuálne nápaditého ilustračného účinku. Surého javisko využíva zopár praktikáblov a stoličiek, k ich premiestneniu síce dochádza v druhom dejstve, no hracie pole sa prakticky nemení. Zmenu atmosféry neprináša ani skromné využitie svetla a farieb. Chápem, že technika daného priestoru na viac nemá. O to väčšmi pochybujem o voľbe titulu, ktorý s efektom kalkuluje priamo vo svojich génoch. Pri neveľkom počte režijných nápadov azda jediné, čo javiskové dianie zdynamizovalo, bola choreografia Eleny Zahorákovej. A pestré, hoci akoby z iného sveta požičané operetné kostýmy. Na nich, ako aj na návrhu scény, sa podieľala študentka scénografie Anna Revická. Podobne, ako v Opere SND pri Nedbalovej Poľskej krvi, si s rozsahom prózy celkom neporadil ani Tomáš Surý. Najmä v prvej tretine 2. dejstva ju naťahoval, čím iba podčiarkoval jej plytkosť. Účinkujúci prijali skôr výzvu tanečných akcií, zato v hereckých gestách boli až príliš staromilsky patetickí.

Hoci štúdium dirigovania je jednou z disciplín vyučovaných na HTF VŠMU, novú tvár sme na dirigentskom stupienku opäť nestretli. Pred orchestrom, zostaveným zo študentov a hosťov, stál Dušan Štefánek z Opery SND, ktorý oživil partitúru aspoň v základnom obryse. Že opereta nie je jeho krvou skupinou, o tom neboli žiadne pochybnosti. Hľadať väčšiu mieru precíznosti v súhre, v koordinácii rytmu a temp s javiskom, je asi zbytočné. A nie je to v tomto prípade ani podstatné. Zbory pripravil Ladislav Kaprinay, ktorý tiež musel využiť každého študenta školy. Bez ohľadu, či zároveň nespieval aj sólistickú rolu. Takže z tohto pohľadu skôr pochvala.

E. Kálmán: Čardášová princezná, HTF VŠMU, 2018,
Dávid Harant (Edwin Ronald), zbor,
foto: Tamara Jenčová

Očakávať od sólistov vyložené dispozície pre operetnú interpretáciu by bolo nezmyslom. Ak nimi niekto náhodou vládne, je to preňho bonus. Ak nie, pre opernú dráhu nejde o žiaden hendikep. Zaujímavé je, že v premiérovom obsadení sa neobjavil ani jeden študent záverečného magisterského ročníka. Z prvého obsadenia azda jediný, kto pulz operety bytostne cítil, bol Tomáš Dedič ako Boni. Jeho tenor znel farebne príjemne, pružne, s neveľmi širokým tónovým rozsahom tejto mladokomickej roly si poradil hravo. Herecky, tanečne a dokonca i v próze znel prirodzene a spontánne. Hlavná mužská postava Edwina bola zverená barytonistovi (je to jedna z možných, hoci nie výhodných alternatív), čím part spevácky trocha stratil na atraktívnosti, ktorý operete dodáva efektnými výškami práve „prvý“ tenor. Na škole ich však momentálne niet. Dávidovi Harantovi znie stredná poloha vcelku kvalitne, no vo chvíli, keď sa dotkne vyšších tónov (a tie by aj v barytónovej verzii mohli part vygradovať), sa mu tón zatvára. Väčším javiskovým talentom je Adam Nádler (Feri bácsi), ktorý ponúkol zvučné barytónové jadro i temperament, charakter „bácsiho“ však v duchu réžie posunul. Problematickejšie dopadli dámy. Eve Dovcovej pre titulnú rolu zatiaľ chýba bohatší, technicky vyváženejší a zvukovo dominantnejší soprán. Striedala miesta znejúce plnšie s kostrbatejšími. Zapamätateľnou farbou či iskrou subrety neupútala ani Renata Bicánková ako kontesa Anastázia. Vari najťažšie to mala Angelika Hujdičová, ktorá si – ani za pomoci réžie – s profilom starokomickej Anhilty nedokázala poradiť. Ani jej spevácke číslo nevyznelo bezchybne. Celkovo ženské postavy pôsobili v próze afektovanejšie a patetickejšie než mužské.

E. Kálmán: Čardášová princezná, HTF VŠMU, 2018,
Adam Nádler (Feri von Kerekes), Barbora Dvorská (Miška, čašníčka), Angelika Hujdičová (Anhilte),
foto: Tamara Jenčová

Koncoročné premiéry Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU v Divadle SĽUKu v bratislavských Rusovciach nie sú repertoárovými číslami. Je to dvojica (niekedy trojica) predstavení, ktorých ambíciou nie je lákať nové publikum. Ide v prvom rade o odpočet výsledkov štúdia, miesto pre prípadné objavy talentov, ba i profesionálne zdatných výkonov (takým bol v minulom roku Boris Prýgl), o platformu pre umeleckú konfrontáciu a oťukávanie sa pred publikom. Tomu všetkému treba prispôsobiť výber titulu. Nie naopak.

Autor: Pavel Unger

písané z premiéry 9. 5. 2018

Emmerich Kálmán: Čardášová princezná
Katedra spevu Hudobnej a tanečnej fakulty Vysokej školy múzických umení
Divadlo SĽUK Rusovce
Premiéry 9. a 10. mája 2018

Hudobné naštudovanie a dirigent: Dušan Štefánek
Réžia: Tomáš Surý
Scéna: Tomáš Surý, Anna Revická (2. Bc. roč., Divadelná scénografia, DF VŠMU)
Kostýmy: Anna Revická, Tomáš Surý
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Choreografia: ElenaZahoráková
Asistent naštudovania: Klaudia Račič-Derner, Lenka Barilíková
Slovenský text: Marcel Hanáček, Tomáš Surý
Korepetície: Oksana Zvineková, Ladislav Karpinay
Produkcia: Vladimír Sirota

účinkovali študenti Katedry spevu Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU

osoby a obsadenie 9. 5. 2018

Sylvia Varescu: Eva Dovcová (3. Bc. roč.; ped: Hana Štolfová-Bandová)
Edwin Ronald: Dávid Harant (1. Mgr. roč.; ped: Dagmar Podkamenská Bezačinská)
Gróf Bonifaziu Kaucsiáno (Boni): Tomáš Dedič (1. Mgr. roč; ped: Dagmar Podkamenská Bezačinská)
Feri von Kerekes (Feri bácsi): Adam Nádler (3. Bc. roč; ped: Dagmar Podkamenská Bezačinská)
Kontesa Anastázia (Stasi): Renata Bicánková (1. Mgr. roč; ped: Peter Mikuláš)
Leopold Maria, knieža ,,von und zu” Lippert-Weylersheim: Martin Morháč (1. Bc. roč; ped: Dagmar Podkamenská Bezačinská)
Anhilte (Hilda): Angelika Hujdičová (1. Mgr. roč; ped: Jana Pastorková)
Miška, čašníčka: Barbora Dvorská (3. Bc. roč; ped: Dagmar Podkamenská Bezačinská)
Prvá grófka: Erika Szabó (2. Mgr. roč; ped: Peter Mikuláš)
Druhá grófka: Jana Jazudeková (2. Mgr. roč; ped: Ľubica Rybarská)
Ošetrovateľka: Lucie Vaňáčková (1. Bc. roč; ped: Hana Friedová)
Huslista: Tibor Bertók (Katedra strunových a dychových nástrojov; 1. Mgr. roč. ped. Alexandre Jabloňov)

Kankánové tanečnice: Veronika Gregušová, Romana Hýroššová, Jana Jazudeková, Aneta Loskotová, Dominika Majdanová, Michaela Miženko, Karolína Plavná, Lenka Spodniaková

Orchester a zbor VŠMU

www.vsmu.sk

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár