Opera SND ponúka 13. a 14. apríla 2018 novú inscenáciu Nedbalovej klasickej operety Poľská krv, od svetovej premiéry ktorej uplynie o pár mesiacov 105 rokov (25. októbra 1913 v Carl Theater vo Viedni, o týždeň neskôr v Berlíne). Pri tejto príležitosti nezaškodí, pripomenúť si dejiny a postavenie operety v histórii Slovenského národného divadla, od svojho vzniku nazývanej ľahkonohou múzou. Tým viac, že za dva roky budeme oslavovať storočnicu SND (1920/2020) – a operetu z jej dejín vymazať nemožno.
Založením Slovenského národného divadla poverili v roku 1919 vtedajšie vládne orgány Družstvo SND, na čele ktorého stál Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska. Družstvo – majiteľ koncesie pre divadelnú prevádzku na celom území Slovenska, uzavrelo zmluvu s riaditeľom pardubickej Východočeskej divadelnej spoločnosti Bedřichom Jeřábkom. Tá mala vytvorený pomerne široký repertoár opery, operety, činohry, ba rodiacemu sa divadlu ponúkla i nezanedbateľný „fundus“. Nové SND malo pri svojich začiatkoch 20 sólistov opery, 30 členov činohry, 30 členný zbor, 49 členov orchestra a 4 baletných členov.
Súbor Bedřicha Jeřábka – nového SND – hral v bratislavskom Mestskom divadle (dnes historická budova SND), ktoré dal postaviť gróf Juraj Csáky a otvorili ho r. 1886 (pozn. red.: o otvorení divadla sme písali TU…). Mestské divadlo slúžilo do r. 1920 staggionovým vystúpeniam nemeckých a maďarských spoločností. V prvých rokoch existencie SND a jeho koexistencie so spomínanými spoločnosťami, znamenalo riešiť najmä boj o diváka v národnostne rozdelenej Bratislave. Veď podľa dobových údajov bolo r. 1918 z 92 932 obyvateľov Bratislavy 37 038 Čechov a Slovákov (tento súčet sa v prvej ČSR udával spoločne); 25 837 Nemcov; 20 731 Maďarov a približne 8 000 ďalších cudzích štátnych príslušníkov.
Závažnou prekážkou pri rozvoji profesionálneho divadla boli financie, ktoré nemohli vyriešiť ani štátne subvencie, tobôž súkromní podnikatelia. Bratislavskí Maďari a Nemci si navyše počas svojich časti sezóny pozývali na hosťovanie popredné divadelné osobnosti z Budapešti a Viedne, čo znižovalo návštevnosť mladého, novovytvoreného divadla.
Otváracím predstavením SND bola 1. marca 1920 Smetanova opera Hubička. Ale už 3. marca bola na programe novovzniknutého Národného divadla česká opereta Emiliána Starého Maharadžov miláčik. Z ekonomických dôvodov sa v prvej sezóne hrali popri činohrách, operách, klasických operetách aj početné české operety v českom jazyku (Osudný manéver od R. Piskáčka, Skvelá partia od E. Starého a ďalšie). Do 25. júna 1920 – za necelých 16 týždňov – uviedlo novovzniknuté Národné divadlo až 19 spevohier a 19 operiet! Ich umeleckú úroveň si ťažko predstaviť, hoci väčšina titulov bola prebratá z repertoáru pôvodnej Východočeskej divadelnej spoločnosti. Poľská krv Oskara Nedbala mala na javisku SND v Bratislave úspešnú premiéru 4. apríla 1920. Po viedenskej premiére Poľskej krvi (25. októbra 1913) slávila táto opereta vďaka hudobnej sviežosti a námetovej novosti neobyčajné úspechy v nemeckých divadlách. Jej uvedenie v SND bolo teda nie „ďalšou druhoradou českou operetkou“ na repertoári, ale titulom, zdôvodneným a overeným zahraničným úspechom.
V novovzniknutom SND – a jeho histórii do r. 1945 – bola však opereta vždy na hranici medzi požiadavkami tzv. ľudového obecenstva, ziskom v pokladnici a útokmi ochrancov vysokej divadelnej kultúry. Škoda len, že diela „zlatej“ i „striebornej“ éry klasickej operety (J. Strauss, J. Offenbach, F. von Suppé, F. Hervé, K. Millȍcker, F. Lehár, E. Kálmán, Oskar Strauss, L. Fall) boli – už od čias založenia SND – často striedané početnými, umelecky diskutabilnými operetami súčasných českých skladateľov (E. Starý, R. Friml, R. Piskáček, J. Beneš, V. A. Vipler, J. Stelibský…). V dobe postupnej profesionalizácie SND, ale aj pribúdaním a národnom prebúdzaní slovenskej inteligencie sa postupne čoraz viac volalo nielen po poslovenčení repertoáru, ale mocneli i vášne proti všeobecne preferovanej českej operete (zvlášť v tridsiatych rokoch – pod vedením SND Antonínom Drašarom). Slovenské hry sa na repertoári divadla vyskytovali len zriedkavo, navyše v nich účinkovali českí herci. Prvé slovenské profesionálne činoherné predstavenia režíroval český režisér Vilém Táborský (hry: Hriech a V službe od J. Gregora-Tajovského, Hana od Martina Rázusa, Šrobárova hra Z otroctva vekov a Sedliacka nevesta od Pavla Socháňa).
Doba šéfovania Oskara Nedbala
Výbor Družstva SND sa rozhodlo riešiť zložitú situáciu a budúcnosť SND príchodom nového riaditeľa, čím sa chcelo zbaviť tiež zodpovednosti za prípadný hospodársky deficit. Od sezóny 1923/1924 prevzal vedenie SND ako súkromný podnikateľ a riaditeľ známy skladateľ, dirigent prinajmenej európskeho mena s mnohými zahraničnými kontaktmi Oskar Nedbal (* 26. marca 1874, Tábor – † 24. decembra 1930, Záhreb, Chorvátsko).
V roku 1906 sa presťahoval do Viedne a v nasledujúcom roku sa stal dirigentom tamojšieho Tonkünstler-Orchestra, pričom bol jedným z najobľúbenejších dirigentov Viedne v dobe, kedy tam pôsobil Gustav Mahler, Hans Richter a začínal mladý Bruno Walter (pozn. red.: o pôsobení Oskara Nedbala vo Viedni sme priniesli článok Viedenská kariéra Oskara Nedbala autorky Ludmily Peřinovej, predsedkyne Medzinárodnej spoločnosti Oskara Nedbala). Nedbal spolupracoval s celým radom vynikajúcich zahraničných divadelných a symfonických orchestrov, pričom dirigoval spamäti – so strhujúcou, živelnou silou. Po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie a vzniku Československa (1918) sa Nedbal vrátil do Prahy, nenašiel tam však pochopenie. Naopak – pre mnohých sa stal nepohodlným. Jediným, no – ako sa rokmi ukázalo dôležitým – nedostatkom jeho osobnosti pri menovaní za riaditeľa a súkromného podnikateľa SND bola ekonomicko-hospodárska neskúsenosť v riadení veľkého organizačného celku, na čo ho predvídavo upozorňovali pred prevzatím funkcie v SND jeho priatelia. Hrozila aj postupne rastúca svetová ekonomická kríza a neschopnosť (či neochota), pomôcť Nedbalovi zo strany Družstva SND a nadriadených úradov pri riešení hospodárskych problémov SND. Finančná kríza sa v roku 1930 vyostrila tak, že herci sa dokonca vzbúrili kvôli nevyplateným platom. Médiá obviňovali za tento stav Nedbala, ktorý dokonca musel platiť dlhy divadla z vlastných prostriedkov. Tým sa veľmi zadĺžil, čo spôsobilo narastajúcu duševnú krízu citlivého umelca, znásobenú ešte jeho viacerými zdravotnými diagnózami. To všetko zrejme napokon vyústilo do tragického záveru Nedbalovho života 24. decembra 1930 – počas jeho pohostinsky pripravovaného koncertu v Záhrebe. Šéfovanie O. Nedbala v SND teda bolo od 1. augusta 1923 – do 24. decembra 1930.
Aby sme si predstavili prínos tohto umelca do dejín SND, zosumarizujme požiadavky na jeho osobnosť, počas doby jeho pôsobenia. Dohoda medzi Výborom Družstva SND pri nástupe Oskara Nedbala bola: počas jednej sezóny uviesť 15 nových operných inscenácií (!), okrem toho štyri balety a šesť operiet. Z operiet sa v sezóne 1923/1924 však napokon uvádzala len Poľská krv. V sezóne 1925/1926 sa naštudovali dve Nedbalove operety Vinobranie a Poľská krv a taktiež sa hrali Mamzelle Nitouche a Orfeus v podsvetí, v sezóne 1927/1928 Cigánsky barón, Netopier – a pod tlakom rastúcej hospodárskej krízy aj módne revuálne operety: Z Prešporka do Bratislavy od Z. Folprechta a Z Bratislavy do Šanghaja od J. Odcházela, ktoré mali nalákať do divadla mladé publikum.
Operné inscenácie sa počas Nedbalovho šéfovania stali atraktívnymi jednak prijatím viacerých talentovaných českých spevákov z Prahy a Brna, ústretovosťou voči rozvoju slovenského umenia v opere, činohre aj balete, prijatím prvých slovenských spevákov a hercov. V marci roku 1924 debutoval v Blodkovej opere V studni prvý slovenský tenorista Dr. Janko Blaho (angažovaný v roku 1926), v tom istom roku Nedbal angažoval Helenu Bartošovú a r. 1929 prvú slovenskú koloratúrnu speváčku Nelly Bakošovú. Do činohry prijal slovenských hercov Andreja Bagara, Jozefa Kella, Oľgu Kňazskú, Štefana Letza (1923), manželov Borodáčovcov (1924), Emíliu Wagnerovú (1925), Hanu Meličkovú (1926) a do funkcie prvého dramaturga spisovateľa Tida J. Gašpara (1925). Za pôsobenia Oskara Nedbala uskutočnila opera SND prvý historický zájazd do Španielska (1924), významné zájazdy do Viedne (1925, 1929) a Prahy (1925, 1930). Na osobné pozvanie Oskara Nedbala prišiel 20. februára 1925 dirigovať svoju operu Sedliacka česť a Komediantov od R. Leoncavalla významný taliansky skladateľ Pietro Mascagni. (pozn. red.: o hosťovaní Pietra Mascagniho v Bratislave sme písali TU…)
Nedbal postupne budoval aj baletný súbor SND. Na pozvanie O. Nedbala prišiel do Bratislavy taliansky baletný majster Achille Viscusi, ktorého následné osemročné pôsobenie prinieslo profesionalizáciu slovenského baletu. Jeho repertoár zahŕňal jednak deťom a rodinám určené balety O. Nedbala: Z rozprávky do rozprávky (1923), Rozprávka o Janovi (1924), Princezná Hyacinta (1924), Andersen (1926), ale aj základné diela svetovej baletnej literatúry. Tragickou smrťou O. Nedbala r. 1930 sa skončilo aj pôsobenie Achille Viscuciho, tohto srdcom, nadaním a organizačným talentom obdareného umelca.
Od Ľudového divadla po Novú scénu
Ešte počas života Oskara Nedbala sa Družstvo SND uznieslo otvoriť druhú scénu SND – Ľudové divadlo v Živnodome. Prvé predstavenie bolo 13. marca 1930. Okrem činohry sem presunuli aj operetu: po kritických hlasoch z novín, ktoré volali po jej odstránení z javiska SND. Opereta mala v Ľudovom divadle ten istý orchester ako Opera SND, spoluúčinkovali tu sólisti opery a baletu – ale návštevnosť nového divadla bola taká malá, že po krátkom čase Ľudové divadlo zrušili. V Bratislave ešte nedozrel čas na samostatnú spevohernú scénu…
Po smrti Oskara Nedbala sa stal riaditeľom nový súkromný podnikateľ Antonín Drašar. Ten postupne nahradil baletný súbor, iniciovaný O. Nedbalom, svojím operetným súborom z Olomouca. Operete vyhradil výhodné termíny v sobotu a nedeľu popoludní, čím prilákal do SND finančne slabšie sociálne vrstvy; šikovne požičiaval divadelný fundus iným divadlám, za čo poberal slušné tantiémy; od r. 1932 sa stal umeleckým poradcom pražskej Modernej operety; v SND uvádzal nielen celý rad českých, ale aj z maďarčiny do češtiny preložených operiet. Exponovaním obľúbených operiet vykrýval finančné straty operného a činoherného súboru. Skutočnosťou je, že podpora štátu bola vtedy nedostatočná. Ešte koncom 30. rokov predstavoval vládny príspevok sotva pätinu dotácie pražského Národného divadla. Ak Oskar Nedbal uviedol v SND za sezónu uviedol iba 17 operetných večerov, Drašar v sezóne 1931/1932 predložil publiku 57 operetných večerov so 14-mi premiérami! To všetko vyvolávalo medzi bratislavskou umeleckou inteligenciou narastajúci odpor voči Drašarovi, operete – a vzbudzovalo nacionálne vášne.
Povojnový vývoj v Slovenskom národnom divadle – hlavne rezolútnym zásahom Andreja Bagara, ktorého r. 1945 menovali za štátneho intendanta slovenských divadiel a umeleckého riaditeľa SND (do r. 1951) – sa spravil zásadný krok v postavení operety v SND. Bagar ju „vykázal“ – opäť do Živnodomu… Pod vplyvom novej ideológie, ktorá mala vzbudiť odpor voči „meštiackej operete“, existovala sprvu len hudobná komédia, potom ľudová spevohra, zakrátko sa opatrne začala uvádzať najprv sovietska opereta (Dunajevského Voľný vietor, Šostakovičova opereta Moskva – Čerjomuški) a postupne aj diela klasikov viedenskej operety, nehovoriac o významnej ére pôvodnej slovenskej a českej operety v sedemdesiatych rokoch m. st., ako aj nástupe domáceho i zahraničného muzikálu. Pravda, to sú už dejiny iného divadla – Novej scény.
Od 1. apríla 1999, kedy sa novou zriaďovacou listinou MK SR na Novej scény zrušila Spevohra NS, ktorá pravidelne uvádzala klasickú operetu, muzikál a ďalšie hudobno-zábavné formy, nahrádzala Opera SND dočasnú absenciu tohto žánru uvádzaním klasickej operety. Tá sa však naďalej pestovala v operných a spevoherných súboroch Prešova, Košíc a Banskej Bystrice. Tam, ako aj v Opere SND, je teda podnes klasická opereta vzácnym hosťom, s oživením a vyľahčením „vážnej“ opernej dramaturgie. Jej interpretácia si vyžaduje osobnostný šarm, pohybovú kultúru, hereckú zdatnosť a najmä kultivované, krásne hlasy. Majstri operety – a ku ním patrí svojím dielom aj Oskar Nedbal – pre nich písali najľúbeznejšie, no aj náročné árie a ensembly.
Samotný Oskar Nedbal – napriek tragickému záveru života 24. decembra 1930 – zostal v spomienkach súčasníkov obrazom nesmierne talentovaného, invenčného, dobrosrdečného umelca, ktorý ako dirigent, skladateľ, aj violista, pohotový improvizátor na klavíri, člen vtedajšej bratislavskej bohémy, vyžaroval životodarnú muzikantskú energiu.
Muzikológ a hudobný kritik 1. ČSR – Ivan Ballo – v jednej z mnohých spomienok pomenoval Oskara Nedbala „slnečným kráľom“ bratislavského hudobného života: „…keď svojím charakteristickým gestom zdvihol taktovku, ako hneď všetko zahorelo pod jej elektrizujúcim dotykom – zvuk orchestru i tváre hudobníkov na pódiu i v hľadisku, ako by ste pred sebou priam videli úrodné polia za letného poludnia, ako na zlato zrelých ťažkých klasov slnce zosielalo príval svojich žeravých papršlekov!“ (Ballo, Ivan. Slovenský denník, roč. 19, 24. 12. 1936, č. 295, s. 3.)
Javiskové diela Oskara Nedbala
Operety: Cudná Barbora, (1911), Poľská krv (1913), Vinobranie (1916), Krásna Saskia (1917,) Eriwan (1918), Donna Gloria (1925). Balety: Pohádka o Honzovi (1902), Z pohádky do pohádky (1908), Princezná Hyacinta (1911), Čertova babička (1912). Opery: Mamsell‘ Napoleon (1918) a Sedlák Jakub (1922).
Poľská krv na javisku Opery SND 4. 4. 1920 – 27. 5. 1921 (dirigent: F. Ledvina, réžia: B. Vilím,13 repríz); 2. 2. 1924 – 16. 5. 1932 (dirigent: Z. Folprecht, réžia: J. Bělský, 49 repríz); 15. 12. 1932 – 25. 2. 1934 (dirigent: F. Dyk, réžia: V. Poláček, 11 repríz); 25. 3. 1934 (1. dejstvo Spomienkovom večere na pamiatku O. Nedbala; 1. 1. 1938 – 18. 9. 1938 (dirigent: Z. Folprecht, réžia: F. Krištof Veselý, 16 repríz); 21. 12. 1940 – 25. 12. 1943 (dirigent: J. V. Schöffer, réžia: B. Vilím, 21 repríz); 24. 6. 1945 – 2. 6. 1946 (obnovená inscenácia z roku 1940, dirigent: J. V. Schöffer, réžia: B. Vilím, 19 repríz).
V Divadle Nová scéna uviedli Poľskú krv 30. 12. 1953, 5. 3. 1970 a 29. 1. 1977 a Divadelné štúdio VŠMU uviedlo Poľskú krv 26. 1. 1985
Premiéry Poľskej krvi na mimobratislavských scénach
Štátna opera v Banskej Bystrici: 22. 12. 1967; 14. 12. 1990
Štátne divadlo Košice: 6. 10. 1945; 13. 3. 1955; 29. 9. 1962; 12. 1. 1974; 13. 10. 1998
Divadlo Jonáša Záborského v Prešove: 13. 10. 1948; 9. 11. 1983; 22. 6.1990;
Slovenské ľudové divadlo Nitra: 9. 1. 1941; 9. 9.1944
Krajové slovenské divadlo Nitra: 13. 1. 1953
Autor: Terézia Ursínyová
video
ilustračná ukážka operety Poľská krv
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.