Operné zámocké hry zvolenské – SVETOVÉ NA JAVISKU, LOKÁLNE V HĽADISKU?

3

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pred nedávnom sme v spolupráci s časopisom Hudobný život publikovali informáciu o diskusii na tému Operné zámocké hry zvolenské. Odborníci týmto otvárajú diskusiu a hľadajú možné riešenia na udržanie nášho najstaršieho operného festivalu. V tomto článku prinášame plné znenie diskusie, ktorá bola iniciovaná redakciou časopisu Hudobný život a publikovaná v čísle 9/2014, s ambíciou zapojiť do polemiky aj čitateľov Opera Slovakia prostredníctvom diskusného fóra.

Hudobný život, publikované v čísle 9/2014

V predchádzajúcom čísle sme pod názvom Koho (ne)zaujíma kvalitné operné umenie priniesli mozaiku recenzií opernej časti 41. ročníka Zámockých hier zvolenských. Napriek kontinuálne vysokej kvalite predstavení zvádza podujatie už roky urputný boj o diváka. Kde sú príčiny tejto neradostnej skutočnosti? Potrebuje vôbec Slovensko operný festival? O problémoch, ale aj o víziách a perspektívach opernej časti Zámockých hier zvolenských sme uvažovali s jej zakladateľom a umeleckým riaditeľom Jaroslavom Blahom, operným kritikom Pavlom Ungerom a Šimonom Svitkom, umeleckým šéfom Štátnej opery Banská Bystrica, ktorá je hlavným usporiadateľom festivalu.

Zámocké hry zvolenské

Zámocké hry zvolenské, ilustračné foto

Michaela Mojžišová: Kým sa dostaneme k súčasným aspektom najstaršieho, a do nedávneho vzniku Viva Verdi aj jediného slovenského operného festivalu pod holým nebom, vráťme sa na chvíľu k jeho koreňom. Ako vznikla operná časť Zámockých hier zvolenských?

Jaroslav Blaho: Do Banskej Bystrice som prišiel v roku 1978. Normalizačný tlak trochu poľavoval, prostredníctvom televízie či rozhlasu sme sa občas dostali k prenosom zo zahraničných operných festivalov. Škrelo ma, že na Slovensku nemáme nič podobné. Ako čerstvý riaditeľ banskobystrického Divadla Jozefa Gregora Tajovského (vrátane činohernej scény vo Zvolene) som sa dostal na predstavenie Zámockých hier zvolenských (jeho činoherná časť začala činnosť v roku 1974, pozn. red.). Prostredie zámockého nádvoria ma úplne očarilo. Do Banskej Bystrice som sa vrátil s tým, že nasledujúci rok sa s operou pripájame k zvolenskému festivalu. Celý dom bol proti – spochybňovala sa akustika, návštevnosť… Na moju stranu sa postavili len šéf činohry Emil Kosír a tajomník opery Zdeno Stejskal. Rok 1979 bol skúšobným, „nultým“ ročníkom, hrali sme Rigoletta. V nasledujúcom „nabuccovskom“ ročníku sme pri zabezpečení poriadku museli požiadať o pomoc armádne zložky, taký sme mali pretlak návštevníkov.

Michaela Mojžišová: Kedy nastal prepad v návštevnosti?

Jaroslav Blaho: Záujem divákov trval až do konca osemdesiatych rokov. Vrcholom bol interpretačne špičkový ročník 1988, keď v Nabuccovi Toske popri iných vystúpili aj v Európe uznávaná americká diva Olivia Stapp, vo veronskej Arene v tom čase debutujúci tenorista Mario Malagnini, či jeden zo širšej plejády vedúcich barytonistov neskoršieho prelomu storočí Paolo Gavanelli, stojaci na samom štarte veľkej umeleckej kariéry. Vtedy sme v poslednej chvíli prikladali lavice, aby sme zvýšili kapacitu aspoň o pár desiatok miest. Začiatkom deväťdesiatych rokov, keď Ministerstvo kultúry radikálne skrátilo rozpočet festivalu, sa skončila éra veľkých zahraničných spevákov i časy vypredaného hľadiska.

Pavel Unger: Paradoxne, najhoršiu návštevnosť mali tie roky, ktoré boli pre nás „fajnšmekrov“ najzaujímavejšie. Napríklad donizettiovský ročník 1994: hrala sa Favoritka, v slovenských premiérach sa uviedli Lucrezia BorgiaAnna Bolena, zažili sme medzinárodne obsadený seminár so špecializovanými muzikológmi (Riccardo Allorto, Stephen Hastings, Leopold Kantner) a interpretačný kurz s Danom Iordachescom. Žiaľ, divácka odozva bola nepriamo úmerná dramaturgicky vyhranenému a exkluzívne obsadenému podujatiu.

Michaela Mojžišová: Tu sa otvára zásadná otázka: Koncipovať ZHZ ako festival dramaturgický, alebo sa orientovať na divácky populárne tituly?

Pavel Unger: Bijú sa vo mne dva názory. Privátny, zohľadňujúci osobné preferencie, s tým podstatnejším, neegoistickým, podriadeným pragmatickej skúsenosti: že totiž letný festival má byť určený širšiemu publiku. Takže, hoci by som radšej vyriekol opak, myslím si, že opera pod holým nebom – podčiarkujem, na Slovensku – nemôže byť primárne „dramaturgická“, motivovaná vidinou lámať repertoárové bariéry našich kamenných divadiel. Mala by sčasti odpovedať aj na divácku objednávku.

Šimon Svitok: V organizácii festivalu som priamo zainteresovaný štyri roky. Z pozície šéfa banskobystrického súboru intenzívne vnímam negatívne odozvy od stálych návštevníkov Štátnej opery, ktorým prekáža, že sa na ZHZ zväčša hrajú málo známe tituly. A keďže práve títo ľudia tvoria drvivú väčšinu divákov ZHZ, výhrada voči dramaturgickej náročnosti je argumentom, ktorý treba pri diskusii o problémoch s návštevnosťou brať do úvahy. Festival sledujem ako člen súboru dvadsať rokov a najväčšiu eufóriu som zaznamenal pri vlaňajšom verdiovskom ročníku. Tu sme zažili ozajstné bitky o vstupenky a zháňanie lístkov „po protekcii“.

Zámocké hry zvolenské

Zámocké hry zvolenské, ilustračné foto

Jaroslav Blaho: Pripomínam, že aj vtedy sa všetky produkcie s výnimkou záverečného Nabucca hrali v budove opery v Banskej Bystrici. No späť k dramaturgii. Za posledných desať rokov ZHZ sme po prvý raz na Slovensku koncertne uviedli nielen viacero Verdiho raných opier, ale napríklad aj veľdielo predverdiovskej talianskej vážnej opery, Belliniho Normu, hanebne absentujúcu na slovenskom javisku (jediné naštudovanie v SND v 1969). V inscenačnej podobe sa objavili Belliniho Capuletiovci a Montecchiovci či Giordanova Fedora – tituly vcelku bežné na veľkých západných javiskách. No možno som si pri kreovaní dramaturgie ZHZ dostatočne neuvedomil jednu vec: Vedel som, že Alzira či Korzár sú kuriozitou. Ale bol som presvedčený, že Macbeth alebo Lombarďania by ňou nemali byť. Zdá sa, že opak je pravdou. Tieto tituly však mohla či mala zaplniť „elita“ nášho operného obecenstva – fajnšmekri, pedagógovia, vedúci umeleckí pracovníci hudobno-divadelných inštitúcií! Mojím snom bolo spojiť malú slovenskú Veronu s malou slovenskou Martinou Francou.

Pavel Unger: Martina Franca (operný festival v južnom Taliansku, vznikol v roku 1975, pozn. red.) a vlastne aj iné špecializované festivaly – rossiniovské Pesaro či Bad Wildbad, donizettiovské Bergamo – majú presne vykalkulovaného adresáta. Nielen domáceho, ale predovšetkým medzinárodného, ktorý príde práve za raritami. Žiaľ, musíme pripustiť, že Slovensko nedozrelo do stavu, aby mohlo robiť festival pre fajnšmekrov a zároveň plniť kasu.

Jaroslav Blaho: Nesúhlasím s tým, že jedinou príčinou malej diváckej reflexie je nekonfekčná dramaturgia, ktorá tvorí iba časť programu ostatných desiatich ročníkov. Keď sme uvádzali rôzne „rarity“ a „kuriozity“, súbežne sa hrali aj Nabucco, Rigoletto, Traviata, Trubadúr, Bohéma, Tosca, Madame Butterfly. Celkom plné hľadisko nebolo ani pri predstaveniach Nabucca s jedným z najlepších súčasných basso cantante Riccardom Zanellatom (2010) či s veľkou gréckou primadonou Dimitrou Theodossiou (2013).

Pavel Unger: Pre útechu, divácky dopyt po známych tituloch nie je len našou špecialitou. Podľa informácií z populárneho open-air festivalu v rakúskom St. Margarethen bol podstatne menší záujem o Turandot Otella, než napríklad o Aidu, Traviatu či Carmen. Ani Verona nerobí „objavnú“ dramaturgiu, iba obmieňa pár populárnych titulov v kvalitnom speváckom obsadení. Macerata sa po dramaturgicky zaujímavých sezónach v súčasnosti tiež priklonila k opernému populáru. Čím nechcem povedať, že drukujem radikálnemu odklonu ZHZ od exkluzívnej dramaturgie výlučne k hitom. Za optimálne by som považoval spojiť oba princípy do jedného balíka – nielen obrazne, ale aj marketingovo. Čo tak pokúsiť sa predávať „dvojičky“? K divácky atraktívnemu titulu pribaliť menej známy. Ak by sa k tomu pridala možnosť spoznať turistické atrakcie regiónu, mohlo by ísť o „produkt“ predajný cez cestovné agentúry.

Šimon Svitok: O spoluprácu so zahraničnými cestovnými kanceláriami sa snažíme dlhodobejšie, s minimálnym efektom. Ako jeden z problémov sa javí, že ZHZ nie sú členom žiadnej asociácie operných festivalov. No keď ste otvorili otázku marketingu, narazili ste na boľavý bod organizácie ZHZ. Festivalový kolos, ktorý si vyžaduje veľa práce nielen v zmysle priamej propagácie, ale aj prípravy zmlúv, riešenia legislatívnych záležitostí a podobne, má na starosti rovnaký tím ľudí, aký pokrýva celú banskobystrickú opernú sezónu – hovoríme o štyroch zamestnancoch. Nechcem byť zlým prorokom, no ak by mali ZHZ fungovať v takomto režime, dávam im dva-tri roky. Viac to fyzicky nevydržíme.

G. Verdi: Requiem Zámocké hry zvolenské 2013 Peter Mikuláš, A. Kohútková, T. Kružliaková. M. Dvorský

G. Verdi: Requiem, ilustračné foto
Zámocké hry zvolenské 2013
Peter Mikuláš, A. Kohútková, T. Kružliaková. M. Dvorský,

Michaela Mojžišová: Máte na mysli, že by sa ZHZ mali osamostatniť ako autonómny právny subjekt mimo organizačnej štruktúry ŠOBB?

Šimon Svitok:Nechcem tým povedať, že by sa Štátna opera od ZHZ dištancovala. Potrebovali by sme však vyčleniť špeciálny tím ľudí, ktorí by v pracovnej náplni mali primárne organizáciu ZHZ. Takto nás festival zastihne vyčerpaných na konci divadelnej sezóny, a zároveň v polovici kalendárneho roka, kedy sme zamestnaní vykazovaním výsledkov pre Ministerstvo kultúry a podobne.

Jaroslav Blaho: Otázka samostatného subjektu nie je reálna, projekt by to enormne predražilo. Pred siedmimi rokmi sme sa s vtedajším umeleckým šéfom Štátnej opery Mariánom Vachom pokúsili o laický prepočet, koľko by festival stál, ak by sa úplne odstrihol od banskobystrickej opery a platil komerčné ceny za všetky umelecké zložky (orchester, zbor, sólisti), organizačný tím a iné služby. Vyšiel nám takmer desaťnásobok terajšieho rozpočtu.

Michaela Mojžišová: Pán Svitok, spomenuli ste, že gro festivalových hostí tvoria stáli návštevníci Štátnej opery. Sú to teda zrejme Banskobystričania?

Šimon Svitok: Je ich drvivá väčšina. A ja na rovinu priznávam, že popri nevyspytateľnom počasí bola táto skutočnosť dôvodom, prečo sme väčšinu tohtoročných predstavení presunuli do banskobystrickej opery. Pracovníčky z prevádzky ma bombardovali odkazmi od priaznivcov banskobystrickej opery, že ak budeme hrať v domácom divadle, oni prídu.

Michaela Mojžišová: Napokon to vyzeralo tak, že sa na Zvolenskom zámku odohral len záverečný Macbeth, ostatné predstavenia sa konali v Národnom dome.

Šimon Svitok: A zožali sme za to nejednu výčitku, keďže počasie by bolo napokon umožnilo hrať viacero z nich na hradnom nádvorí. Beriem to na svoj účet. Činohernú sálu zvolenského DJGT som totiž ako náhradný priestor v prípade dažďa principiálne odmietol – jej akustika je nevyhovujúca a dehonestujúca voči operným umelcom takého rangu, aký účinkuje na ZHZ. O prenose do Banskej Bystrice sme ale boli nútení rozhodnúť sa deň vopred. A tak sa síce mohlo stať, že ak aj napriek predchádzajúcej predpovedi počasia svietilo v aktuálny deň slnko, pre návrat na zvolenské nádvorie už bolo neskoro. Ak by sa festival odohrával v Banskej Bystrici, tento problém by sa eliminoval, keďže presun z exteriéru do interiéru by bol logisticky podstatne jednoduchší a rýchlejší.

Pavel Unger: Pridali ste zopár nezanedbateľných kamienkov do mozaiky dôvodov, prečo nie Zvolen. Zaň však stále hovorí krásny priestor s naozaj jedinečnou akustikou.

Šimon Svitok: Ktorý sa nedá prekryť a diváci idú na predstavenie s obavou, že dážď po pár minútach preruší predstavenie. Ale v poriadku, na to sme si už zvykli. No tento rok vznikol aj iný obrovský problém, keďže nám správa zámku pre prebiehajúcu digitalizáciu obmedzila prístup do svojich priestorov. Dostali sme k dispozícii len obradnú sieň, kaplnku a jednu malú šatňu – boli to úplne nepostačujúce priestory pre viac ako 150 ľudí participujúcich na predstavení, vrátane zahraničných sólistov.

Nabucco, Zvolenské hry zámocké 2013

Nabucco, Zvolenské hry zámocké 2013, ilustračné foto

Michaela Mojžišová: Obávam sa, že jednou z neprekonateľných prekážok v ceste úspechu opernej časti ZHZ je fakt, že ju Zvolen nikdy neprijal za „svoj“ festival. Náš doterajší rozhovor túto tézu potvrdzuje.

Pavel Unger: Keď počúvam o obštrukciách zo strany správy hradu a podobne, som si čoraz istejší, že Zvolen si tento festival nezaslúži. Aj napriek akusticky unikátnemu nádvoriu.

Michaela Mojžišová: Už pred pár rokmi sa začalo v platonickej rovine uvažovať o exteriérových možnostiach v Banskej Bystrici. Existuje v meste priestor, v ktorom by sa dal realizovať open-air festival?

Šimon Svitok: Jedným z nich je nový banskobystrický amfiteáter. Výhodou je potenciál prekrytia orchestra aj javiska, nevýhodou nutnosť technického ozvučenia. Ďalšiu možnosť poskytuje nádvorie Univerzity Mateja Bela. Priestor akusticky vyhovuje a s ohľadom na blízkosť k banskobystrickej opere (nachádza sa hneď oproti Národnému domu, pozn. red.) je logisticky veľmi výhodný – v prípade nepriaznivého počasia by sme neboli odkázaní na zložité presuny. Treťou možnosťou je prostredie Mestského hradu v centre mesta – turisticky atraktívne, rovnako bez nutnosti technického ozvučenia.

Michaela Mojžišová: Či vo Zvolene alebo v Banskej Bystrici, ak sme pod holým nebom, v jednej z hlavných úloh je, obzvlášť na podhorskom strednom Slovensku, počasie. Považujete koniec júna za optimálny čas?

Jaroslav Blaho: Dovoľte mi trochu štatistiky. V rokoch 1979 – 2004 operné ZHZ vrcholili, alebo sa dokonca v celom rozsahu konali v prvej júlovej dekáde. Ročníky 1980, 1982, 1994, 1998 a 2001 končili až po 10. júli. Pre zlé počasie odpadlo za toto štvrťstoročie sotva šesť percent predstavení. Po roku 2005 iba tri ročníky, aj to len s dvoj- až štvordňovým posunom, presiahli do júla – a tie boli jedinými, počas ktorých sa všetky predstavenia (s výnimkou koncertného Poliuta) odohrali na zámockom nádvorí. Bolo by treba brať vážnejšie meteorológov, ktorí koncom júna hovoria o tzv. druhej Medardovej kvapke – aj keď osobitne v tomto roku išli všetky dlhodobé prognózy bokom.

Šimon Svitok: Banská Bystrica nie je typickým výletným mestom, ktoré by turisti masovo vyhľadávali. Hovoril som, že gro diváckej základne ZHZ tvoria Banskobystričania, tí však v júli či auguste odchádzajú na dovolenky a mesto sa vyľudňuje. Ak teda ako s cieľovou skupinou festivalu počítame s domácimi obyvateľmi, nie je ľahké nájsť optimálny termín. Z dlhodobých štatistík nám ako návštevnícky najsilnejšie obdobie vychádza október – november a marec – apríl, čo samozrejme za termín open-air festivalu neprichádza do úvahy. Ideálne by bolo, ak by sa konečne podarilo podchytiť aj divákov mimo nášho regiónu. No opakujem: pokiaľ nebudeme mať samostatný tím ľudí, ktorí sa budú prioritne venovať propagácii festivalu a komunikácii s cestovnými agentúrami, a pokiaľ im nebudeme v dostatočnom predstihu, s vedomosťou o budúcom rozpočte ponúkať konkrétny program aj s atraktívnym obsadením, ostávame v rovine túžob a snov.

Pavel Unger: Za najhorší termín považujem posledný júnový týždeň, čo bol prípad ostatného ročníka. Vtedy nastáva masívna kolízia rôznych podujatí a koncertov, aj v divadlách ešte dobieha sezóna.

Zámocké hry zvolenské 2013, Giuseppe Verdi, Korzár

Zámocké hry zvolenské 2013, ilustračné foto
Giuseppe Verdi, Korzár

Šimon Svitok: V tejto fáze diskusie musím upozorniť na dôležitú okolnosť: ZHZ nemajú vlastný festivalový orchester ani zbor, hudobnú zložku zabezpečujú kolektívne telesá Štátnej opery. Ich členovia majú podľa Zákonníka práce nárok na dovolenku, sezónu im nemôžeme naťahovať do nekonečna. Pokiaľ festival funguje v takejto štruktúre, rozprávať sa o pracovnoprávnych otázkach je relevantnejšie, než riešiť počasie, ktoré je v ostatných rokoch nevyspytateľné počas celého leta.

Pavel Unger: Posunuli sme sa nečakane ďaleko a ja si preto dovolím rúhavú otázku – prosím, nech nie je vnímaná, že ju položil Bratislavčan: Ak strácame akusticky bezkonkurenčný priestor Zvolenského zámku, na ktorý je viazaná tridsaťpäťročná tradícia „značky“, musíme letný festival držať na strednom Slovensku?

Michaela Mojžišová: Ďakujem kolegovi Ungerovi za „tvrdú“ otázku, ktorá Je kryštalizuje našu diskusiu k jednoznačnému stanovisku: Má banskobystrická Štátna opera záujem udržať si festival, o ktorom môže mať chvíľami – pochopiteľný a asi aj zaslúžený pocit – že jej viac berie, než dáva? Ako pravidelná návštevníčka nazerajúca na Štátnu operu z pozície kritičky mám pocit, že konfrontácia s náročnými, mnohokrát neznámymi partitúrami sa pozitívne podpisuje na kvalite vašich kolektívnych telies a ich flexibilite (z núdze sa stala cnosť), a že vašich interpretov môže motivovať spolupráca s prvotriednymi zahraničnými umelcami. Popri menovaných pozitívach však vnímam aj nemenšiu sumu negatív. Neprijali by ste možnosť sa z organizácie festivalu „vyviazať“?

Šimon Svitok: Určite nie. Bratislava je v lete nasýtená akciami, v našom regióne nie je v tom čase nič. Navyše, aj ja si uvedomujem pozitívny dosah účinkovania so špičkovými umelcami na súbor. Ak by sme niečo potrebovali, tak jeden-dva ročníky, o ktoré by bol taký divácky záujem, aby dali našim ľuďom pocit, že ich práca má zmysel a odozvu. Lebo nie je ničoho demotivujúcejšieho, ako keď pri príprave festivale „vypľujú dušu“, a napriek tomu naň príde hŕstka divákov. Určite by som sa však festivalu z pozície šéfa opery nevzdával. Som presvedčený, že potenciál je. Ako príklad uvediem koncert, ktorý sa už pár rokov koná v predvečer výročia SNP pri pamätníku. Ten býva úplne plný.

Pavel Unger: To, o čom sa dnes rozprávame, má ambíciu byť čím? Celoslovenským, alebo regionálnym operným festivalom?

Šimon Svitok: Všetci chceme, aby ZHZ (či nástupnícky festival) boli podujatím s celoslovenskou pôsobnosťou. To ale neovplyvníme my z Banskej Bystrice. Pokiaľ k nám z Košíc nepríde nikto a z Bratislavy hŕstka zasvätených, aj tak ostávame na úrovni regiónu, s obmedzenou cieľovou skupinou. Je smutné, že hoci sú v Banskej Bystrici umelecké školy – konzervatórium aj Akadémia umení – v hľadisku nestretnete takmer žiadnych študentov, a dokonca ani pedagógov.

Jaroslav Blaho: Rovnako, ako tam nestretnete slovenských dirigentov, interpretov…

Pavel Unger: Dospievame teda k smutnému konštatovaniu, že sa tu tridsaťpäť rokov budoval festival, ktorý ostal lokálnym, hoci na ňom vystupovali hostia ďaleko presahujúci celoštátnu úroveň.

Šimon Svitok: Javisko bolo medzinárodné, hľadisko regionálne.

Michaela Mojžišová: Keď sme pri „účtovaní“, čo považujete za najvyšší vrchol a čo za najhlbší pád ZHZ?

Jaroslav Blaho: Za vrcholy druhý ročník s Trubadúrom a desiaty s Nabuccom. Ako najhlbší pád nevnímam totálnu krízu návštevnosti v deväťdesiatych rokoch, ale to, že sa po troch desaťročiach jeho existencie musíme baviť na tému, či festival má zmysel alebo nie.

Pavel Unger: Nepoviem nič iné. Ako najsmutnejší fakt vnímam, že festival neprekročil regionálny rámec. A že sa neujal napriek tomu, že na ňom za tridsaťpäť rokov vystúpilo viac hviezd svetovej úrovne, než povedzme na našej prvej scéne za dvojnásobne dlhšie obdobie. Táto diskusia je žiaľ plná paradoxov, ktoré vo mne vyvolávajú až schizofrenický stav: treba festival zakopať, alebo oň ďalej bojovať? Záujem obecenstva musí byť spontánny. Ak nie je, festival si nezaslúžime. Hovorím sám proti sebe, popri Jarovi Blahovi by som bol tým, kto by za ZHZ najviac žialil, keďže som pri nich od začiatku. Ale ak musíme ľudí prosiť, nech prídu, hoc aj zadarmo, aby sme sa pred svetovými spevákmi (a sami pred sebou) nehanbili za prázdne hľadisko, nemá to zmysel.

Michaela Mojžišová: Myslíte si, že ak by pristúpilo k zmenám, o ktorých dnes uvažujeme, akceptoval by nové okolnosti aj zriaďovateľ, čiže Ministerstvo kultúry SR? Predsa len, ide o zásadný zásah, o zmenu značky.

Šimon Svitok: Myslím si, že tridsaťpäť rokov je dosť dlhá doba na to, aby si akékoľvek podujatie zaslúžilo reformu, ktorá ho posunie ďalej. Takže je možno načase, aby sa ZHZ transformovali, aby mohli, hoci aj pod iným názvom, fungovať ďalej. Ak sa teda vedenie divadla a vedenie festivalu dohodnú na tom, že zmeny sú pre ďalší život festivalu nevyhnutné, budeme sa musieť obrátiť na zriaďovateľa. Samozrejme, je potrebné hovoriť aj s predstaviteľmi mesta Banská Bystrica, či s majiteľmi priestorov, ktoré by prichádzali do úvahy.

Zvolenský zámok

Zvolenský zámok

Jaroslav Blaho: Čo sa týka potenciálnej návštevnosti, posun z konca júna na začiatok júla odhadujem z hľadiska počasia na dvojnásobne vyššiu šancu na úspech, presun zo Zvolena do Banskej Bystrice by som vnímal ešte optimistickejšie, možno v pomere 5:1.

Šimon Svitok: Som o tom presvedčený.

Michaela Mojžišová: Ak by som sumarizovala to, k čomu sme dnes dospeli, východiskom sa zdá byť open-air festival v Banskej Bystrici, ideálne v areáli Mestského hradu (pracovný názov Banskobystrické operné hradné dni?), konajúci sa v prvej júlovej dekáde, s repertoárom populárneho charakteru, vychádzajúcim v ústrety širšiemu diváckemu okruhu, než to bolo v ostatných ročníkoch.

Pavel Unger: Ja by som celkom nerezignoval na náročnejšie tituly, ale v kombinácii s „diváckymi“ kusmi.

Šimon Svitok: Súhlasím s týmto modelom, no zároveň by som, rovnako ako doktor Unger, nebol rád, ak by sme skĺzli k zjednodušenej komercii. Som za vyvažovanie populárnej dramaturgie náročnejšími kusmi, hoci si uvedomujem, že nájsť správnu mieru balansu bude veľmi ťažké.

Jaroslav Blaho: V pokusnom „nultom“ ročníku, v novom prostredí by som určite stavil na populárny repertoár, aby sme si vyskúšali publikum a zistili, či má o podujatie tohto typu vôbec záujem. V tých ďalších by sme mohli opäť skúsiť aj čosi menej známe.

Pavel Unger: Na základe toho, čo som sa dnes dopočul, som blízko k presvedčeniu, že pre Zvolen je festival nedoceneným darom. Bez záujmu mesta a divákov nemá umelý život zmysel. Čo sa týka termínu konania, prihováram sa za prvú dekádu júla, tesne po skončení divadelnej sezóny. Zvolenského nádvoria mi bude veľmi ľúto, ale som otvorený myšlienke absolvovať pokus s Banskou Bystricou. Hoci si stále nie som istý, či robiť operný festival s ašpiráciou na celoštátny význam práve v tomto regióne. Som skalopevne presvedčený, že Slovensko potrebuje reprezentatívne letné operné podujatie. Či ním dokáže byť napríklad Viva Verdi v Trnave, ukáže až čas. Na jeho hodnotenie je priskoro.

Šimon Svitok: Ja si myslím, že by to nemuselo zle dopadnúť. Bystričania majú atmosféru operných predstavení pod holým nebom radi. Snáď dokážeme utrafiť aj to, čo na nich budú chcieť počúvať.

Pripravila: Michaela Mojžišová

Hudobný život, publikované v čísle 9/2014

Diskutovať k tejto téme máte možnosť v diskusnom fóre pod týmto článkom.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

redakcia

3 komentáre

  1. Avatar

    Dovolte pár slov k této diskusi: jsem občasným a spíše nepravidelným návštěvníkem banskobystrické opery. Bohužel 160 km od mého domova je tím největším handicapem, které mi brání k častější návštěvě zdejších operních představení. Dovolím si říci, že všechny mnou shlédnutá představení měla vynikající úroveň a svědčí o kvalitách zdejšího souboru (alespoň si to myslím). Bohužel jsem se dosud nezúčastnil žádného ročníku ZHZ, což mne mrzí, protože nabízené tituly byly pro mne lákavé. Zvláště ty méně známé. Držím vám palce, abyste dokázali tento festival udržet, třeba v jiné formě. Velmi se mi líbí myšlenka uspořádat tento festival ve městě Banská Bystrica, kde je i sídlo Štátné opery. Pokud se týká diváků – co takhle oslovit diváky v České republice? V Ostravě má sidlo cestovní kancelář Vařeka, která pořádá zájezdy za operou do Vídně, Salzburgu apod. Proč neuspořádat zájezd za operou do Banské Bystrice? Pro většinu čechů jsou ze Slovenska známy bohužel jen Vysoké Tatry a pak dlouho nic. Je to jen a jen škoda. Zdravím a držím palce.

  2. Ľudovít Vongrej
    Ľudovít Vongrej,

    Opernej časti ZHZ chýba moderný imidž a inovatívny marketing

    Dovoľte mi vyjadriť svoj skromný názor k téme opernej časti ZHZ, ktorá v poslednom období stratila z viacerých príčin svoj lesk. Ako operný nadšenec, a zároveň aj človek pohybujúci sa v oblasti marketingu a komunikácie značiek v oblasti klasickej hudby, si dovolím tvrdiť, že festival stratil exkluzivitu nie dramaturgicky, ale z hľadiska riadenia svojej obchodnej značky. Nie je to len prípad ZHZ, Slovensko má všeobecne rezervy v oblasti hudobného marketingu, ktorý – rovnako ako kvalitne vystavané PR klasickej hudby – u nás takmer neexistuje. Rovnako nie je dostatočne kvalitný mediálny servis našich hudobných divadiel či inštitúcií.

    Čo sa týka ZHZ, za najdôležitejšie považujem stabilizovať miesto konania podujatí festivalu, ktoré bolo najmä v poslednom ročníku neisté. Popri tom festival potrebuje vybudovať exkluzívny, moderný imidž a svoj marketing inovovať spôsobom, ktorý by mal potenciál zasiahnuť aj „neoperné publikum“. V súčasnosti chýba opernej časti ZHZ aj samostatná webová stránka s pohľadom do minulosti, aktuálnymi informáciami, kvalitnou fotogalériou, videomateriálom a funkčným mediálnym servisom. Aktuálnu podstránku festivalu na webe banskobystrickej Štátnej opery považujem za nedostatočnú. Celý festival sa potrebuje nanovo marketingovo vyprofilovať, zvýrazniť a vystavať vzťah zákazníkov k vopred jasne vymedzenej značke festivalu. To ale predpokladá zainteresovať plnohodnotný marketingový tím s obrovským nasadením. Procesu tvorby značky by veľmi pomohol aj marketingový prieskum, realizovaný profesionálnou agentúrou. Stavať marketing festivalu na domnienkach či subjektívnych názoroch je krátkodobé a experimentovať sa dá len pri zabehnutom funkčnom systéme, v ktorom má značka svojich stálych, verných spotrebiteľov. Z prieskumu trhu by vyplynula nielen definícia diváka festivalu, ale zrejme aj termín a miesto konania festivalu.

    Čo sa týka predaja, hudobné inštitúcie by mali k svojim produktom pristupovať asertívnejšie. Dnešný trh je doslova dravý, takže príliš milý, nekonfliktný, samovoľný, či dokonca „staromódny“ marketingový prístup hudobných inštitúcií ľahko prevalcujú zubné pasty alebo balíčky mobilných operátorov. V meste, kde sa festival realizuje, by mal svojou marketingovou komunikáciou rezonovať doslova ako udalosť roka.
    Festival rovnako potrebuje spoluprácu s cestovnými agentúrami nielen slovenskými, ale aj zahraničnými, mal by sa stať „produktom“ destinačnej organizácie, či dokonca samotnej Slovenskej agentúry pre cestovný ruch (SACR), ktorá predáva značku Slovensko v kontexte cestovného ruchu. Dnes všade mimo Slovenska funguje operný turizmus, ktorý, tak ako všeobecný voľnočasový príjazdový cestovný ruch, pomáha krajinám v ekonomickom raste. Z operného alebo hudobného turizmu profitujú nielen inštitúcie či festivaly, ale aj samotné mestá, lokálna gastronómia, hoteliérstvo.

    Na záver mojej reakcie chcem vyjadriť presvedčenie, že Slovensko potrebuje kvalitný operný festival, ktorý by bol istým „marketingovým“ ale aj produktovým laboratóriom pre celý segment klasickej hudby. Netreba však zabúdať na to, že slovo laboratórium nemá byť vnímané doslova a nemalo by symbolizovať systém „pokus-omyl“. Naopak, malo by byť priestorom, kde profesionáli marketingu a klasickej hudby spoločne vkladajú do hry správne dávky hudobnej profesionality, odbornosti na tvorbu značky (branding), marketingovú komunikáciu s cieľom vytvoriť tú správnu pozitívnu výbušninu, ktorá na Slovensko prinesie milovníkov opery z celej Európy.
    Jednoducho, segment „vážnej hudby“ na Slovensku (teda zďaleka nielen ZHZ) potrebuje v tejto oblasti veľkú zmenu, profesionalitu, promptnosť, zdravú dravosť a predstih.

    Ľudovít Vongrej, šéfredaktor Opera Slovakia a producent

  3. Avatar
    Boris Cifersky,

    Dobrý deň,

    mám 25 rokov, takže budem hovoriť aj za generáciu nás mladších, začínajúcich teoretikov, respektíve len tých, ktorí operu obľubujú. Budem teraz hovoriť o inscenovaní konkrétneho diela.

    Problém opery ako takej je, aspoň čo pozorujem na svojej generácií, ktorá študuje umenovedný smer, je, že jednoducho netiahne. Ako príklad môžem uviesť fakt, že napriek tomu, že SND ponúka lístky aj za jediné euro, tak z našich dvoch magisterských ročníkov chodíme na operu pravidelnejšie možno dvaja, vrátane mňa. Pravidelnejšie myslím aspoň raz za mesiac. A keď nechodíme už ani my, čo to máme blízko, tak kto potom, že? Festival sa nedá robiť len pre tú staršiu generáciu, keďže práve my, mladšia generácia, by sme v divákoch postupne mali nahrádzať tu staršiu. Ako však vidím v SND, nestáva sa to, opera je žáner, ktorý je medzi mladými na periférií záujmu a keď sa niekoho opýtate, kto je to napríklad Štefan Kocán, tak sa na vás nechápavo zahľadí.

    Ak chce festival prilákať generačne mladších divákov, čo by aj z hľadiska budúcnosti, malo byť významné, potrebuje splniť štyri základné podmienky:

    1) cena lístkov
    2) poloha
    3) termín
    4) program

    Čím viac pozorujem “nálady” medzi mojou vekovou skupinou, tak tým viac vidím, že najväčšiu dôležitosť z tohto má program a cena. V tomto je potrebné si ujasniť filozofiu, či ísť cestou inscenovania menej známych titulov (ako v rámci Viva Verdi Jana z Arcu) alebo známejších. Tie druhé majú logicky väčší predpoklad zaujať i širšie divácke spektrum. Netvrdím, že je potrebné inscenovať práve Čarovnú flautu, ale skúsiť napríklad inak režijné spracovanú La Traviatu (viď legendárna salzburgská inscenácia s Netrebko a Villazonom, ktorá bola jednoducho pochopiteľná) by bolo na zváženie. Keď La Traviata tiahne tak veľmi v SND, zafungovať by to mohlo aj tu.

    S tým súvisí aj cena lístkov. Dať 15 euro za La Traviatu je (aspoň čo som odpozoroval) iné než dať 15 euro za Hernaniho. Ľudia ekonomicky uvažujú v tom smere, že dajú radšej niečo za to, čo poznajú, než nie za to, čo nepoznajú. Cena by však mala zodpovedať možnostiam regiónu i súčasnej “cenovej” kultúre, kedy, opäť budem hovoriť za SND, veľkú časť drahších vstupeniek vykupujú často zahraniční hostia. Ak nasadíte cenu, napríklad 30 euro, tak vám príde zopár zasvätencov a mladí sa vám sem nepohrnú, keď za túto cenu majú 2-dňový festival kdesi tamsi. Samozrejme, tieto úvahy sú čisto v teoretickej rovine, náklady určite nebudú zanedbateľné a “niekde” sa to zaplatiť musí.

    K termínu len toľko, ako už písali odborníci vyššie, akýkoľvek júnový termín je riskantný. Za prvé, v divadlách doznieva sezóna, na stredných školách vrcholí školský rok, na vysokých sú skúškové alebo štátnice. Ideálny termín vidím druhý alebo tretí júlový týždeň, kedy sú ľudia už oveľa viac oddýchnutí a za divadlom a kultúrou, ktorá sa im nedostáva, sa im už možno aj cnieť začne.

    A s tým súvisí aj to, kde inscenovať. Osobne mi ako Bratislavčanovi nevadí vycestovať (samozrejme, že by som to mal rád v Bratislave, ale rád vidím nové regióny), ale potrebujú sa aj okolité mestá cezpoľným prispôsobiť. Ak by sa začínalo napríklad o 18:00, tak je šanca sa vrátiť späť domov do Bratislavy v rozumnom čase. Akonáhle by si diváci museli hľadať ešte aj ubytovanie, ich náklady to predraží a skôr ich to odradí. A aj pre domácich je to fajn v tom, že si môžu následne spraviť večerný program ešte niekde inde, pri vínku a podobne.

    A samozrejme, dôležitý je marketing. To je gro všetkého. Keď ľudia nevedia, nemajú informácie, tak neprídu. Fotky zo skúšok, rozhovory, video podcasty, niečo zo zákulisia atď a atď, to všetko je potrebné, lebo to napomáha vybudovať v ľuďoch túžbu to vidieť. Ďalej, aktívne vystupovať smerom ku prípadným záujemcom, na školách či už stredných, respektíve vysokých, zaistiť dopravu cezpoľným, komunikovať z cestovnými agentúrami, hotelmi atď. Ľudia prídu, keď tú možnosť.

    Ale predovšetkým a to je to najhlavnejšie, rozhodnúť sa PRE KOHO tento festival robiť. Aká je ona cieľová skupina a podľa toho definovať aj ostatné parametre, o ktorom som písal vyššie. Kto chceme, aby na tento festival chodil? Je to, ak použijem filmové termíny, “artový” či “komerčný” festival? Chceme tam 50 ľudí, ktorí tomu rozumejú alebo 200, ktorí to prišli len skúsiť? Odpoveď na túto otázku definuje aj to, čo sa bude robiť.

    Každopádne, držím palce.

Zanechajte komentár