Dnes je: piatok, 21. 9. 2018, meniny má: Matúš, zajtra: Móric

Operno-baletný Eurokontext.sk 2018 v SND pohľadom recenzentov

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Bratislava – Slovenské národné divadlo uzavrelo piaty ročník Festivalu európskeho divadla Eurokontext.sk, na ktorom sa v júni 2018 predstavili operné i baletné inscenácie a jedna opereta. Súbory nielen zo Slovenska, ale aj Českej republiky, Poľska, Maďarska či Ruska uviedli počas 15 festivalových večerov 16 titulov, medzi ktorými bola aj premiéra, derniéra i debut na javisku SND. Po festivale prinášame spolu s prehľadom jednotlivých inscenácií aj záverečný sumár divadelnej prehliadky z pohľadu piatich slovenských kritikov.

Viaceré z predstavení Eurokontextu 2018 recenzenti časopisu Opera Slovakia hodnotili už pri ich premiérovom uvedení na domovských scénach a preto sa v priebehu júna zamerali na vybrané festivalové inscenácie hosťujúcich súborov a premiéru Toscy. Spolu s úvodným sumárom divadelnej prehliadky a odkazmi na recenzie jednotlivých predstavení uverejňujeme aj pohľady piatich kritikov a publicistov – Barbary Brathovej, Jozefa Červenku, Michaely Mojžišovej, Terézie Ursínyovej a Pavla Ungera, ktorí sa pre Opera Slovakia vyjadrili k festivalu ako celku.

G. Puccini: Tosca, Opera SND, 2018,
J. Fogašová (Tosca), M. Dvorský (Cavaradossi), A. Krasnov (Scarpia), I. Ožvát (Spoletta),
foto: Pavol Breier

Eurokontext 2018

Festival otvorila 2. a 3. júna 2018 premiéra novej inscenácie Pucciniho Toscy v podaní domáceho súboru Opery SND v hudobnom naštudovaní šéfdirigenta Opery SND Rastislava Štúra a v réžii Martina Bendika. Festivalovú reprízu Toscy uviedli v SND aj 13. júna. Recenziu premiéry z pera Vladimíra Blahu sme priniesli v článku Fallace speranza, čiže Márna Toscy nádej. Po Tosce nasledoval 6. júna Ravelov operno-baletný večer v podaní Opery a Baletu SND. Na programe bola Ravelova jednodejstvová hudobná komédia Španielska hodinka v réžii Pavla Smolíka. Po nej nasledovala baletná inscenácia predstaviteľky najmladšej choreografickej generácie Reony Sato Dafnis a Chloe. Obidve reprízy v rámci festivalového predstavenia dirigoval Marián Lejava. Premiéry diel boli uvedené v septembri 2017 v hudobnom naštudovaní Viniciusa Kattaha a ich recenzie sme publikovali v článkoch Terézie Ursínyovej Ravelovi stačí, keď sa vtipu zasmeje sám a Barbary Brathovej Ravelov „double effect“ nudy.

R. Wagner: Víly, Štátne divadlo Košice, 2017,
Titusz Tóbisz (Arindal), zbor Štátneho divadla Košice,
foto: Daniel Jäger

Prvým hosťujúcim súborom festivalu bola Opera Štátneho divadla Košice, ktorá do Bratislavy zavítala s reprízou prvej dokončenej opery Richarda Wagnera Die Feen (Víly). Inscenácia Lubora Cukra zaznela v rámci Eurokontextu v historickej budove SND 7. júna pod taktovkou autora hudobného naštudovania Roberta Jindru. Slovenskú premiéru opery recenzovala v máji 2017 Vladimíra Kmečová v článku Wagnerove Víly v Košiciach – poctivý pokus o ďalšiu slovenskú premiéru. V ten istý festivalový deň uviedol Maďarský národný balet na javisku novej budovy SND tri tanečné skladby Bélu Bartóka v troch choreografiách Bartókov tanečný triptych. O predstavení písala baletná kritička Barbara Brathová – Tri podoby „maďarského“ tancovania.

B. Eifman: Za hranicami hriechu / Bratia Karamazovovci, Balet SND, 2017,
foto: Peter Brenkus

Tretím baletným titulom Eurokontextu 2018 bola 8. júna inscenácia psychologického baletu Za hranicami hriechu / Bratia Karamazovovci, ktorý je tanečným ekvivalentom k Dostojevského románu. O úspešnej premiére inscenácie Baletu SND v novembri 2017 napísala baletná kritička Barbara Brathová recenziu Božský tanec za hranicou hriechu. Baletný večer vystriedalo 9. júna hosťovanie Národného divadla moravskoslizeskeho z Ostravy, ktoré bratislavskému festivalovému publiku ponúklo dielo 20. storočia – svoju novú inscenáciu Šostkovičovej opery Lady Macbeth Mcenského okresu. ,,Vďaka Eurkontextu sme zažili geniálne dielo Dmitrija Dmitrijeviča Šostakoviča, ktoré je majstrovsky realizované umelcami Národného divadla moravskosliezského v Ostrave…” napísala v recenzii Drsno-krásna Šostakovičova Lady Macbeth operná kritička Terézia Ursínyová…

D. D. Šostakovič: Lady Macbeth Mcenského újezdu, Opera NDM Ostrava, 2018,
Iordanka Derilova (Katarina), Martin Bárta (Boris),
foto: Martin Popelář

12. júna zavítal do Bratislavy baletný súbor Štátneho divadla Košice aby uviedol súčasný tanečný projekt Denník Anny Frankovej. O premiére inscenácie (v marci 2017) autorskej dvojice Ondrej Šoth a Zuzana Mistríková písala v článku Duch Anny Frank v Košiciach Barbara Brathová.

V rámci festivalu uviedlo 14. júna SND aj derniéru Pucciniho Triptychu. Inscenácia troch jednoaktových opier režiséra Romana Poláka vznikla v koprodukcii s Operou Národného divadla moravskosliezskeho v Ostrave, kde ju uvedú po bratislavskej derniére v decembri 2018. O premiére vo februári 2017 písala Terézia Ursínyová v článku Pucciniho Triptych – s prológom a epilógom.

Po prvý raz na javisku SND hosťovala Krakovská opera, ktorá sa v rámci festivalovej prehliadky predstavila so Szymanovského modernistickým dielom Kráľ Roger z roku 1924. Predstavenie 15. júna v novej budove SND zhodnotila operná kritička Terézia Ursínyová v recenzii Szymanowského opera Kráľ Roger ako enigma.

K. Szymanovski: Kráľ Roger, Opera Krakowska,
foto: Jacek Jarczok

V dramaturgii piateho ročníka festivalu nechýbala 16. júna ani opereta. V podaní domáceho súboru Opery SND zaznelo najznámejšie dielo Oskara Nedbala – opereta Poľská krv. O premiére inscenácie režiséra Mariána Chudovského a dirigenta Mariána Vacha písal v apríli 2018 v recenzii Čo s operetou? operný kritik Vladimír Blaho.

V nedeľu 17. júna sa v Bratislave predstavila Opera Národného divadla Praha s Massenetoveou operou Werther. Súčasná inscenácia svetoznámeho nemeckého operného režiséra Willyho Deckera mala svoju premiéru v roku 1996 v Het Muziektheater (Nederlandse Opera) v Amsterdame. Následne bola naštudovaná v divadlách v Oper Frankfurt, Opéra Lyon, Teatro dell’Opera v Ríme a Gran Teatre del Liceu v Barcelone. Hudobného naštudovania novej inscenácie Národného divadla Praha uvedenej v máji 2018 sa ujal umelecký riaditeľ Opery Národného divadla Petr Kofroň a režisérom pražského naštudovania je Stefan Heinrichs. O festivalovom predstavení písal operný kritik Pavel Unger – Nesmrteľný Deckerov Werther odbočil aj do Bratislavy.

Jules Massenet: Werther, Národné divadlo Praha, 2018,
Štěpánka Pučálková (Charlotta), Slávka Zámečníková (Sofia), Peter Berger (Werther),
Kühnov detský zbor
foto: Patrik Borecký

B. Eifman: Čajkovskij. PRO et CONTRA, Eifman Ballet,
foto: Evgeny Matveev

Záver Eurokontextu 2018 patril baletnému umeniu

23. júna sa festivalovému publiku predstavil Balet SND so svojou najnovšou inscenáciou klasického baletu Esmeralda. Premiéru hodnotila v článku Kópia histórie ako exhibičná pocta v marci 2018 kritička Barbara Brathová, ktorá taktiež v recenzii Keď je balet „Pro et Contra“ hodnotila v závere festivalu hosťovanie petrohradského súboru Eifman Ballet s baletným eposom Čajkovskij. PRO et CONTRA.

Festival Eurokontext.sk 2018 aj tento rok ponúkol diskusie s inscenátormi po jednotlivých vybraných predstaveniach.

Eurokontext.sk 2018 – anketa kritiky

V jednotlivých recenziách sme priniesli hodnotenia rôznych predstavení. Na anketovú otázku Opera Slovakia ,,Ako hodnotíte aktuálne skončený festival Eurokontext.sk” odpovedalo päť slovenských kritikov.

Barbara Brathová, kritička a publicistka

,,Vzhľadom na mnohé iné povinnosti som v tomto roku Eurokontext zúžila na absolvovanie iba baletných/tanečných predstavení, takže sa vyjadrím len k tejto časti festivalu. Snáď len na margo vyváženosti prezentácie súborov – opera mala v rámci festivalu zaradených desať predstavení a balet šesť a to jedno spoločné s operou. Počty teda naznačujú opäť istý nepomer medzi súbormi, ktorý by sa patrilo v budúcnosti vybalansovať. V baletnej dramaturgii dominovali skôr modernejšie polohy nad klasikou, tá bola zastúpená iba Esmeraldou, ak nerátam projekty vychádzajúce z klasiky, ale modifikované do vlastných choreografických jazykov. Možno nebolo najšťastnejším riešením zaradiť dve diela Borisa Eifmana (aj napriek tomu, že jedno bolo hosťujúce s jeho vlastným súborom a druhé zastúpené domácim súborom, ale z jeho choreografickej dielne, pričom paradoxne predstavenie SND Za hranicami hriechu/Bratia Karamazovci zarezonovalo jednoznačne viac choreograficky aj interpretačne než Pro et Contra). Sklamaním bol maďarský večer (predovšetkým diela Zázračný mandarín a Tanečná suita, ktoré pôsobili z hľadiska dnešného pohľadu na tancovanie zastarane a pomerne amatérsky). Motivačným výberom bola Anna Franková zo Štátneho divadla Košice v Štúdiu, ktorá by iste vzhľadom na malú kapacitu sály „uživila“ aj dva večery.

Z hľadiska propagácie vidím ako veľký deficit výtvarne nekompatibilnú grafiku propagačných materiálov a zároveň absenciu bulletinov zahraničných predstavení, ako aj mimoriadne amatérske situovanie letáku obsadenia na stĺpy na balete Pro et Contra nehodné národnej scény a medzinárodného festivalu.

Komparáciu súborov zo zahraničia v pozitívnej konfrontácii s domácimi považujem za optimistický a dôležitý počin, nazdávam sa však, že organizátori festivalu by mali súbory/predstavenia, ktoré pozývajú na festival, vopred navštíviť a vybrať na základe ich kvalitatívnych kritérií a „nekupovať“ mačku vo vreci.”

Michaela Mojžišová, kritička a publicistka

,,Všetky inscenácie, ktoré do programu Eurokontextu nasadilo hostiteľské SND, som už videla i hodnotila počas uplynulých dvoch sezón. Preto som si z ponuky festivalu vybrala to, čo mu dáva punc „medzinárodnosti“ – t.j. predstavenia hosťujúcich mimoslovenských súborov. V predchádzajúcich operno-baletných ročníkoch Eurokontextu (2014, 2016), a tiež počas dvoch ročníkov jeho predchodcu, Medzinárodného festivalu hudobného divadla (2004, 2006), zvykla práve zahraničná zložka festivalu naplniť zámer usporiadateľov, ktorí chceli (a snáď i naďalej chcú) sprostredkovať divákom „moderné“ divadlo – či už v zmysle voľby titulu, alebo jeho hudobno-divadelného stvárnenia. Tejto idei dnes v akej-takej miere zadosťučinili dve z pozvaných inscenácií. Ostravská Lady Macbeth z mcenského okresu síce v kontexte aktuálnych režijných koncepcií diela (napr. naturalisticky drsný Calixto Bieito v Antverpách, groteskne hyperbolizujúci Peter Konwitschny v Kodani/Augsburgu) vyšla ako pomerne konvenčná, ale zato psychologicky hodnoverná a predovšetkým hudobne strhujúca produkcia. Už samotná prítomnosť geniálneho Šostakovičovho opusu na javisku SND bola udalosťou. Ak k tomu pridáme vynikajúce spevácko-herecké kreácie Iordanky Derilovej (pre mňa top výkon festivalu), Aleša Brisceina a Martina Bártu, z môjho pohľadu to vychádza na dramaturgicko-interpretačný vrchol tohtoročného Eurokontextu.

Som vďačná aj za príležitosť zoznámiť sa so Szymanovského Kráľom Rogerom – výber vlajkového titulu susednej poľskej opernej kultúry bol určite dobrým dramaturgickým ťahom. Za ten, naopak, nepovažujem pražského Werthera: vizuálne krásnu, ale herecky klišéovitú inscenáciu bez zmysluplnejšej kresby postáv, bez odpovede na otázku, čo nám chcel režisér svojou prácou povedať. Za dvadsaťdva rokov od pôvodnej amsterdamskej premiéry Deckerovej inscenácie sa už európske divadlo posunulo kamsi inam – dnešná pražská verzia jeho Werthera pôsobí „staro“. Čo síce vedenie SND nemuselo dopredu vedieť, keďže premiéra v ND Praha sa odohrala len pár dní pred Eurokontextom. Na druhej strane to nastoľuje otázku do budúcnosti: je dobré kupovať „mačku vo vreci“, aj keď je pod ňou podpísané veľké meno? (ktoré sa na príprave inscenácie navyše nezúčastnilo – obnovenú pražskú premiéru Werthera pripravil Stefan Heinrichs). Ťažšie spochybniteľné než táto „stávka na istotu“, ktorá nevyšla, by boli napríklad produkcie, pod ktoré sa v Prahe podpísali slovenskí tvorcovia (Daubnerovej Výlety pána Broučka), prípadne diela, ktoré v Bratislave ešte nezazneli (Brittenov Billy Budd, z ktorého sa navyše vykľula vysoko hodnotená inscenácia).

A čo mi na Eurokontexte chýbalo? Predovšetkým „festivalovosť“. Čosi, čo by som v tomto krátkom zamyslení sa vedela vygenerovať ako motto aktuálneho ročníka, ako dramaturgický zámer usporiadateľov, ako ich „message“ divákom. Aj s ohľadom na smutnú dvojsezónnu vizitku, ktorú si zvolenou kolekciou domácich inscenácií vystavilo SND, sa dá tohtoročná operná časť Eurokontextu nazvať festivalom len s veľkou dávkou fantázie.”

Terézia Ursínyová, muzikologička, kritička a publicistka

,,Som vďačná, že som mohla zažiť päť zážitkovo rôznych večerov (4 mimobratislavské operné súbory a Eifman Ballet) – s konfrontáciou dramaturgie a inscenačnej kvality. Na Eurokontexte – ako Festivale európskeho divadla – ide totiž prvorado o umelecký celok, smerovanie aspoň časti európskych operných domov, aj keď sa recenzent v hodnoteniach nemohol vyhnúť (a ani nevyhýbal) aj detailnejším hodnoteniam. Z tohto aspektu vo mne najviac zarezonovala Šostakovičova Lady Macbeth Mcenského újezdu (okresu) v podaní Opery Národného divadla moravskosliezského z Ostravy. Jednak dramaturgickou odvahou naštudovať v pôvodnej podobe dielo javiskovo, hudobne, vokálne a režijne mimoriadne náročné, pre divákov objavné, ktoré však, napriek svojej krutosti a hudobnej náročnosti, oslovuje a počíta s divákom svojou spektakulárnosťou a etickým vyznením finále.

Objavne som prijala aj duchom celkom inú operu – Kráľa Rogera od Karola Szymanowskeho v podaní Krakovskej opery. Je to dielo psychologicky krehké, myšlienkovo však prepotrebné aj pre človeka 21. storočia, navyše hudobne krásne a u nás neznáme, hoci v súčasnom opernom svete priam módne. Werther od Julesa Masseneta v podaní súboru pražského Národného divadla prekvapil, keďže v čase zostavovania dramaturgie Eurokontextu ešte nebola ani premiéra tohto titulu na javisku ND Praha – iba ohlasy na dávnu zahraničnú réžiu Werthera v réžii známeho Willyho Deckera. Werther celkovo zapadol do hudobne krásnej, romantickej línie dramaturgie, obľúbenej aj v Opere SND. Košická inscenácia Wagnerových Víl bola síce zaujímavá uvedením u nás neznámeho diela mladého Richarda Wagnera, pozoruhodným hudobným naštudovaním partitúry Robertom Jindrom, resp. niektorými vokálnymi objavmi (zvlášť wagnerovským tenoristom Tituszom Tóbiszom), ale režijne, scénicky – zvlášť kostýmovo – patrí podobná podoba opery viac do staršieho inscenačno-diváckeho zázemia.

Na Eurokonterxte mi chýbal súbor Štátnej opery z Banskej Bystrice, lebo podobný festival na domácej pôde by mal prezentovať všetky tri slovenské operné scény. V balete sa to konečne podarilo prizvaním baletu ŠD Košice s Denníkom Anny Frankovej.

Vedľa ostravskej Lady Macbeth ma na Eurkotexte najviac fascinoval balet Borisa Eifmana Čajkovskij. Pro et contra. Hoci som (aké šťastie!) videla viacero Eifmanových baletných opusov, vždy nanovo ma v nich zasiahne prepojenosť klasického ruského baletného umenia so súčasným výrazovým tancom, nároky Eifmana nielen na sólistov, ale celý súbor – a zvlášť obrovská fantázia tohto geniálneho choreografa, vrátane hlbokej psychoanalýzy postáv.”

Slovenské národné divadlo, nová budova,
foto: Ľudovít Vongrej

Jozef Červenka, kritik a publicista

,,Tento ročník festivalu Eurokontext sa mi podarilo zhliadnuť takmer celý (s výnimkou opery Kráľ Roger a baletu Bartókov tanečný triptych). Polovica festivalu bola vlastne prehliadkou domácich inscenácií, z nich najviac zaujala nová Tosca v originálnom a inteligentnom výklade režiséra Martina Bendika a kvalitnom hudobnom naštudovaní Rastislava Štúra. Na festivale ma prekvapila absencia Štátnej opery Banská Bystrica; naopak až dve špičkové produkcie prinieslo Štátne divadlo Košice (Víly, Denník Anny Frankovej). Z českých divadiel ma nadchla vizuálne i hudobne strhujúca Lady Macbeth Mcenského okresu z Národného divadla moravskosliezskeho Ostrava. Werther z pražského Národného divadla bol skôr premárnenou príležitosťou, importovaná staršia inscenácia Willyho Deckera bola herecky silno nedotiahnutá a hudobne nepochopená (dirigent Petr Kofroň).

Veľkou škodou bola neprítomnosť brnianskeho Národného divadla, ktoré je aktuálne najlepšou českou opernou scénou. Mimoriadnym sklamaním bolo pre mňa predstavenie Čajkovskij, pro et contra v podaní Eifmanovho baletu Petrohrad, polopatisticky ilustratívne, povrchné a na hranici gýča sa pohybujúce tanečné pásmo. Oproti minulému operno-baletnému ročníku sa znížil počet festivalových produkcií. V tom aktuálnom boli veľmi prínosné diskusie po skončení vybraných predstavení, no často prebiehali v príliš neskorých večerných hodinách, čo znevýhodňovalo časť záujemcov. Nemalo by dochádzať k tomu, aby si dve podujatia konkurovali v jeden večer. Obohatením festivalu by určite bolo pozvanie operných a baletných súborov z Nemecka a Rakúska (aj menších).

Spevácke a tanečné vrcholy festivalu: Jolana Fogašová (Tosca), Fréderique Friess (Víly), Aleš Briscein (Lady Macbeth Mcenského okresu), Táňa Pauhofová (Denník Anny Frankovej), Adrian Szelle (Za hranicami hriechu).”

Pavel Unger, kritik a publicista

,,Festival európskeho divadla – tak znie dešifrovanie značky Eurokontext.sk. Tohto roku bol operno-baletný. Trend hudobného divadla vo svete je rozmanitý, kontroverzný, polarizujúci mienku verejnosti i kritiky. Ostatný ročník festivalu ho nemohol odkryť, ani keby túto ambíciu mal. V závere mimoriadne chabej bratislavskej opernej sezóny bol aspoň dramaturgickým osviežením. Vidieť naživo Wagnerovu prvotinu Víly, Szymanowského Kráľa Rogera, či pôvodnú verziu Šostakovičovej Lady Macbeth (u Massenetovho Werthera išlo o zvučné meno režiséra), bolo lákavé. No pre divákov asi nie dosť atraktívne. Veľa prázdnych miest o niečom vypovedalo.

Festival mal zbytočne nadsadenú kvantitu (reprízy domácich inscenácií), interpretačnou kvalitou sa pohyboval približne na úrovni hostiteľského ansámblu, neinicioval zvýšený záujem domáceho publika ani zahraničnej kritiky. Z navštívených predstavení by som dal na prvé miesto ostravského Šostakoviča (obzvlášť pozoruhodné hudobné naštudovanie Jakuba Kleckera), očakávaná „pridaná hodnota“ pražského Werthera sa v Deckerovej réžii neobjavila (hudobne išlo skôr o sklamanie) a Krakovčania priviezli podnetný opus v solídnej réžii, no s nefestivalovou hudobnou stránkou. A napokon Košičanom sa vo Vílach nepodarilo zopakovať úroveň premiéry na domácom javisku. Napriek tomu, že nešlo o festival speváckych osobností, čo by zrejme lákalo väčšmi, zopár výkonov (debut Slávky Zámečníkovej, Štěpánka Pučálková, Titus Tóbisz, Iordanka Derilova, Aleš Briscein či Stanisław Kuflyuk) bolo hodných povšimnutia.

Sprievodných akcií v podobe besied s tvorcami po predstaveniach som sa zúčastnil len raz, no pripadala mi formálna. Skôr by prospela odborná kritická platforma, venovaná otázkam smerovania hudobného divadla. Marketingovo nebolo ani toto podujatie zvládnuté. Nevytlačenie aspoň stručnej informačnej vložky do festivalového bulletinu k hosťovaniu Eifmanovho baletu, asi najvýznamnejšieho hosťa ročníka 2018, ťažko nazvať inak, ako totálnym zlyhaním. Alebo neúctou k divákovi i umelcom. Zhŕňam a podčiarkujem. Pôvodne dobrá myšlienka, no nedotiahnutá a primálo reprezentatívna.”

Zostavil: Ľudovít Vongrej

www.eurokontext.sk

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

redakcia

Zanechajte komentár