Tri operné domy svetového formátu s celoročnou pravidelnou prevádzkou a mimoriadne širokým repertoárom robia z 3,7-miliónovej nemeckej metropoly jedno z najinšpirujúcejších miest sveta. Netreba mať veľa šťastia a počas troch dní sa dajú navštíviť Štátna opera Unter den Linden, Deutsche Oper a Komische Oper. Ja som si počas krátkeho pobytu v Berlíne vybral dve z nich.
CHLIPNÝ LABUŽNÍK FALSTAFF O VEĽA SÚCITU ANI NESTOJÍ
Komische Oper Berlín – 28. 5. 2022
Po desiatich rokoch sa s Komickou operou, ktorú v roku 1947 ako ostrov hudobno-divadelného progresu na území východného nemeckého bloku založil a do svojej smrti (1975) viedol Walter Felsenstein, lúči Barrie Kosky. Intendant a šéfrežisér, ktorý svojou autentickou optikou nadviazal na osobnosti typu Joachim Herz, Harry Kupfer či Andreas Homoki (spomínam len vedúce posty po Felsensteinovi), bude však s divadlom spolupracovať aj naďalej. Pred svojou rozlúčkovou šou, príznačne pre jeho pôvod a naturel nazvanou All Singing, All Dancing Yiddish Revue (premiéra bude 10. júna 2022), pripravil poslednú opernú inscenáciu, zhodou okolností posledného diela hudobného génia.
Giuseppe Verdi a jeho Falstaff mal premiéru 30. apríla 2022, navštívený večer bol piatym predstavením novej inscenácie. Videl som pomerne veľa Falstaffov, (priznávam, je to môj preferovaný Verdi), no tento berlínsky bol úplne osobitý z viacerých dôvodov. Vznikol ako koprodukcia s festivalom v Aix-en-Provence a Opéra National de Lyon, kde sa hral už v minulom roku. Berlín má nového dirigenta i obsadenie, vizuálny tvar ostáva. Popri Barriem Koskym ho spoluvytvára scénografka a kostýmová výtvarníčka Katrin Lea Tag.
Režisér, ktorý má ku komediálnemu žánru mimoriadne blízko, priniesol viacero noviniek. Aby bolo jasné, Falstaff je síce komická opera (commedia lirica), ale vyžaruje z rukopisov skladateľa a libretistu Arriga Boita zjavný súcit s trpkými prehrami a sklamaniami titulného hrdinu. Navyše, záverečná fúga skrýva neopakovateľné filozofické posolstvo. Barrie Kosky si komickosť predlohy pristrihol vlastnému vkusu a aby sa nespreneveril duchu predlohy, vytvoril Sira Johna, ktorý ozaj veľa ľútosti nepotrebuje. Nie je žiadnym starým brucháčom, ale – výstižnými slovami režiséra – dieťaťom Dionýza, boha vína, plodnosti a zábavy.
V úvode, v obklopení sluhami Bardolfom a Pistolom, sa plne venuje svojím gurmánskym chúťkam. Šermuje panvicami, pripravuje akési jedlá, pričom po chvíli si strhne parochňu a zoblečie sa do pol pása. Keď opustí kuchársky pult, divák prepukne smiechom – Falstaff odzadu je len v „tangách“. Veľa scénických barličiek tvorcovia nepotrebujú. Postačia si s takmer prázdnym, vzorkovanou tapetou olemovaným javiskom, v krčme sú len stoly a stoličky. Obraz sa trocha mení v scéne návštevy u Fordovcov, keď sa vysunie ružová tapeta a manželská posteľ so závojom, obklopená množstvom tort, ktoré štvorica dám na začiatku obrazu zdobí.
Ford prichádza v pestrom odeve vo farbe tapety svojej krčmy a s bielou parochňou. Hra s parochňami, veľmi vtipne využívanou rekvizitou, je vo viacerých momentoch zdrojom zábavy. Celá scéna záletníckeho 4. obrazu, so skrývačkami a napokon strčenie Falstaffa do obliečky na perinu, sú ohňostrojom nenásilných humorných situácií. Nespomínam si, že by som sa niekedy na Falstaffovi toľko nasmial.
Barie Kosky nielen hlavného hrdinu, ale bez výnimky všetky postavy dôkladne vypracoval, či sú to v jasných farbách oblečené windsorské paničky, erotikou nabitý mladý pár, sluhovia a najmä brilantne rozohraná postava Mrs. Quickly. Falstaff predvádza dokonca moderný tanec (Va, vecchio John), je plný energie, chuti po ženách, jedle a víne. Keď sa po kúpele v rieke ocitne opustený v krčme (Mondo ladro, mondo rubaldo…), prinesená fľaška vína mu zaraz zmení náladu. Ani noc vo windsorskom parku nepotrebuje kašírované kulisy. Všetci zamaskovaní v čiernom spravia taký rozruch, že napokon Falstaff s jedlými parohami, opäť bez košele, sa sám zabáva, že bol terčom žartu. A napokon i žiarlivý Ford.
Jediné, čo mi nebolo celkom pochuti, boli premeny medzi obrazmi, vyplnené v taliančine lascívnymi hlasmi nahranými textami o príprave rôznych jedál. To ale nebolo Verdiho ani Boitovo dielo, ale výmysel Koskyho. Na mnohých divákov však zabral.
Nového berlínskeho Falstaffa naštudoval generálny hudobný riaditeľ Komische Oper, lotyšský dirigent Ainārs Rubiķis, ktorý zvolil veľmi briskné tempá. V rámci nich však dokázal vypracovať výrazové nuansy, modelovať dynamiku od najtichších pián po objemné forte. Pod jeho taktovkou mala ansámblová partitúra precíznosť, hlasy boli zladené a zneli transparentne.
V titulnej postave zaujal medzinárodne uznávaný americký barytonista Scott Hendricks ako hlasovo svieži, no najmä v syntéze spevu a herectva bravúre zvládnutý a s Koskyho koncepciou plne stotožnený Sir John. Všestranný domáci barytonista Günter Papendell sa plnohodnotne zhostil postavy Forda. Krásny a pohyblivý lyrický soprán vložila do postavy Alice pôvabná arménska rodáčka Ruzan Mantashyan, ktorej sekundovala mezzosopranistka súboru Karolina Gumos (Meg).
Poľská mezzosopranistka Agnieszka Zwierko, ktorú si dobre pamätáme z hlavných postáv v Bratislave i Banskej Bystrici, si vychutnávala všetky vokálne (od kontraaltových hĺbok po pevné výšky) i herecké nuansy bohato vykreslenej Mrs. Quickly. Tak krásne sfarbený a štýlovo frázujúci belcantový tenor, ako vlastní Ukrajinec Oleksiy Palchykov (Fenton), nepočuť často. Okrúhly zvonivý soprán vložila do Nanetty rovnako prekvapujúca Penny Sofroniadou. Výborní boli i všetci ostatní.
Po búrlivých potleskoch zaznela z javiska stále aktuálna výzva k príspevku do finančnej zbierky na pomoc ruskou inváziou ničenej Ukrajine. Do kasičky vo foyeri viditeľne pribúdali eurá. Ukrajinskú vlajku som videl viať aj o deň neskôr na streche akademickej pôdy Humboldtovej univerzity, oproti Štátnej opere na ulici Unter den Linden. Nemci na hrôzy vojny nezabúdajú.
ĽAD, AKO ÚSTREDNÝ SYMBOL, JENŮFU TROCHA PODCHLADIL
Staatsoper Unter den Linden Berlín – 29. 5. 2022
Jenůfa (Její pastorkyňa) od Leoša Janáčka v najnovšej podobe berlínskej Štátnej opery mala smolu, že premiérový večer 13. februára 2021 sa pre bujnejúcu pandémiu koronavírusu uskutočnil len vo forme streamu. Vtedy ju hudobne naštudoval Simon Rattle a mužskí protagonisti boli odlišní od tohtoročného májového obsadenia (videl som 4. predstavenie od premiéry), ktoré sa už predstavilo naživo. Napriek tomu, že povinnosť nosiť rúška už diváci nemajú (platí však stále napríklad v MHD), minimálne polovica návštevníkov – ale to platilo aj v Komische Oper – sa stále chráni.
Inscenácia sa opiera o brniansku verziu z roku 1908, revidovanú a vydanú roku 1996 Charlesom Mackerrasom a Johnom Tyrrellom v Universal Edition. V nej je tiež kompletný Kostelničkin výstup v 1. dejstve A tak bychom šli celým životem. V tamojšej Štátnej opere sa hrávala Jenůfa doteraz v nemeckom preklade, naposledy v inscenácii z roku 1986.
Nový tvorivý tím spomeniem jedným dychom, pretože taliansky režisér Damiano Michieletto pravidelne spolupracuje so scénografom Paolom Fantinom a kostymérkou Carlou Teti. Tak to bolo aj v prípade Jenůfy, ktorá je výsledkom ich ideovo zjednotenej koncepcie. Predloha láka inscenátorov veľkých mien, spomeniem aspoň tie, čo som videl – Bieitovu v Stuttgarte, Konwitschného v Grazi, de Beerovej vo Viedni. Každá má svoje špecifiká. Michielettova rezolútne odmieta akýkoľvek náznak folklorizmu, čo je dnes bežný trend, hoci relevantné znaky moravsko-slováckej ľudovosti vyplývajú priamo z hudobnej reči. Potom sa stane, že so zbormi si nevie dať rady ani choreograf.
Damiano Michieletto rezignoval tiež na dejiská príbehu, iba časový posun sa premietne na opone. Spustenou revuálkou a zmrazenými siluetami za ňou otvára každé dejstvo. Sivastý, takmer prázdny priestor (lavičky, z nich si spraví Jano šmýkačku, neskôr kolíska na koberci), má zvnútra neónové svietenie, čo ho podchladzuje. Dráme dodáva expresionistický náboj, a to je v mnohých scénach opodstatnené, nie však vždy. Občas chýbala slovansky vrúcnejšia rovina.
Za základnú metaforu, či symbol viny, považujú tvorcovia ľad. Ten sa objaví už pri príchode neodvedeného a opitého Števu, ktorý úporne roztĺka (v izbe) ľadovú kryhu. Ľad je na konci hrobom dieťaťa. Objavuje sa však už v 2. dejstve spustením akéhosi beztvarého oblaku. Z neho v záverečnom akte na miesto pomyselného hrobu, ku ktorému sa ako k prízraku upína zrak Kostelničky, neustále padajú kvapky vody.
Miešanie realistického a symbolického princípu nepôsobí v každej chvíli celkom ujasnene. Nájdeme aj ďalšie príznačné znaky Michielettovho poňatia. Napríklad hru s lavičkami (ich spoločný pád v zlome 3. dejstva je účinný), Jenůfino štrikovanie červeného šálu či svetra pre dieťa, ktorý hrá úlohu po odhalení tragédie rozmotávaním nite a napokon ako corpus delicti ho vyťahujú z priehlbinky, znázorňujúcej hrob. Ďalej je to malý sviečkový oltár Kostelničky, premiestnený v závere do prednej časti javiska. Záver opery rieši Michieletto perspektívou spoločného života Jenůfy a Lacu, so svetelne prežiareným horizontom. Kostelníčku neodvádza Rychtár, ale ostáva bezvýchodiskovo nehybná, sama na javisku, až do spustenia opony.
Určite priniesol Michielettov tím nový a autentický pohľad na dielo, ktoré však vyznelo v konečnom dôsledku síce expresívne, no trocha podchladene. V podobnom duchu sa nieslo aj hudobné naštudovanie 29-ročného Thomasa Guggeisa, protežanta a asistenta Daniela Barenboima, ktorý má našliapnuté na veľkú medzinárodnú kariéru. Jenůfu poňal s prevahou dramaticky vyhrotených scén a odhliadnuc od menších nezrovnalostí so zborom v 1. dejstve, mi trocha chýbalo viac slovanskej nehy a lyriky.
Evelyn Herlitzius (Kostelnička) hoci už tiahne na šesťdesiatku, vládne stále enormne dramatickým a priebojným tónom a drobulinký úbytok jeho sviežosti v danej úlohe neprekážal. Nezvyklo dramatickou Jenůfou bola Asmik Grigorian, ktorej by trocha viac nežnej lyriky (napr. v modlitbe), ale i precíznejšej výslovnosti, neuškodilo. Stephan Rügamer je osvedčeným domácim charakterovým tenorom a s postavou Lacu si poradil pomerne slušne. Žiaden zázrak nie je ani Alexey Dolgov (Števa), v niektorých miestach vnášajúci do partu taliansky timbre.
Hanna Schwarz, 78-ročná mezzosopranistka, vnáša do profilu Starenky Buryjovky autentickosť. Krásny a okrúhly soprán Victorie Randem hravému Janovi zasa peľ mladosti. Pochopiteľne, najbližšie z hľadiska pochopenia janáčkovskej hudobnej dikcie bol Jan Martiník ako Stárek. So svojou manželkou Nikolou Proksch prispel tiež k presnosti priložených dvoch (českej a nemeckej) verzií libreta.
Napriek tomu, že návštevnosť predstavenia bola pomerne slabá (nespomínam si na toľko voľných miest v Štátnej opere Unter den Linden a to ju navštevujem už piate desaťročie), diváci prijali novú Janáčkovu Jenůfu s veľkým nadšením.
Autor: Pavel Unger
písané z repríz: Falstaff 28. 5. 2022 a Jenůfa 29. 5. 2022
Súvisiace články:
