Niet pochýb o tom, že Ivan Ballo bol jedným z najvýznamnejších kritikov operného súboru Slovenského národného divadla v medzivojnovom období. Rodák z Dolného Kubína, ktorý nám zanechal veľké množstvo subjektívnych pohľadov, zomrel 23. apríla 1977 vo veku 68 rokov v Prahe.
Kritiky začal písať v roku 1927 ešte pred príchodom Karla Nedbala z Olomouca do SND na post šéfa opery a svoju kritickú činnosť ukončil v sezóne, kedy Nedbal po vyhlásení autonómie Slovensko opustil (1938/1939). Hoci sa s Ballom v mnohých názoroch nezhodujem a mali sme vo viacerých otázkach odlišné preferencie, zaslúži si, aby sme si ho pri príležitosti jeho úmrtia pripomenuli, pretože svojím pohľadom na operné umenie a jeho interpretáciu zanechal výraznú stopu v našich operných dejinách.
Kto by sa chcel s jeho názormi oboznámiť „z prvej ruky“, môže si ich prečítať v publikácii Divadelného ústavu v Bratislave z roku1995 (vtedy niesol názov Národné divadelné centrum), kde nájde množstvo kritík a úvah, ako aj súpis jeho publikačnej činnosti. Publikáciu uvádza obsiahlejšia štúdia Boženy Ormisovej-Záhumenskej.
Na Ballovej činnosti treba obzvlášť pozitívne ohodnotiť jeho komplexný pohľad na opernú inscenáciu, čo v časoch, kedy sa opernej kritike venovali predovšetkým hudobne erudovaní ľudia a kedy sa divadelná zložka operného predstavenia podceňovala, bolo mimoriadne záslužné. Šírka Ballovho záberu sa rozprestierala od článkov (najprv v Slovenských pohľadoch, potom v Slovenskom denníku a Slovenskej politike) pred premiérou inscenácie s popisom operného diela cez kritiky premiér, repríz i pohostinských vystúpení významných sólistov po zovšeobecňujúce úvahy o jednotlivých operných sezónach. Občas sa sústreďovali aj na určité konkrétne problémy existencie opery SND (napr. konkurenciu operety či problém návštevnosti predstavení).
Treba povedať, že Ballo bol vynikajúco informovaný v oblasti opery českej a nemeckej, čo boli tiež preferované repertoárové oblasti Karla Nedbala, a bol vo svojom pohľade na operu silne determinovaný českou hudobnou vedou a estetikou. Takže s istým zjednodušením možno povedať, že ako bola opera SND až do konca 30. rokov českou operou s názvom SND, tak aj Ballo (hoci nebol českým šovinistom ale jednoducho kvôli svojej odbornej erudícii) sa s touto jej koncepciou plne stotožnil. Preto dokázal aj skvele analyzovať prínos Karla Nedbala ako dirigenta (zdôrazňujúc jeho vynikajúcu analýzu partitúr, dôslednosť a zmysel pre štýl) a stal sa jeho „dvorným“ kritikom.
Práve však dramaturgická vyhranenosť (osi Nedbal-Ballo) viedla často k zjednodušeniam. Tak, ako Nedbal, aj Ballo miloval Smetanu a chladnejším ho nechával Dvořák. Mimoriadne zhovievavý bol voči novším českým operám forsírovaným Nedbalom. Novákova opera V búrke mu bola geniálnym dielom, Fibichova Nevěsta messinská dielom epochálneho významu, Jirákova Žena a Bůh dielom vzácnej krásy. Zato však vedel spravodlivo vedel oceniť Nedbalove inscenácie Mozartových a Wagnerových opier, ktoré dirigentovi priniesli slávu a uznanie.
Už menej jednoznačný, hoci vcelku pozitívny bol kritikov postoj k Richardovi Strraussovi, z ktorého si najviac cenil Ariadnu na Naxe, ale s malými výhradami aj Elektru a Salome, no kritickejší postoj zaujal ku Gavalierovi s ružou, ktorému vytýkal „slohovú rozčesnutosť“. Vcelku nemal veľké výhrady k opere francúzskej, hoci Massenetovu tvorbu označil (čiastočne oprávnene) za nehlbokú a v Bizetových Lovcoch perál mu chýbalo pravé umenie. Zato Auberovho Fra Diavola (na rozdiel od kritičky, ktorá o 20 rokov neskôr napísala, že dnes nám už dielo nemá čo povedať) hodnotil ako korunu francúzskej komickej opery.
Z môjho pohľadu sa pomýlil iba dvakrát, keď Halévyho operu Blesk hodnotil vyššie než jeho Židovku a Meyerberovho Roberta diabla vyššie než Hugenotov. Dobovo poplatný bol jeho názor na taliansku operu. Keďže predverdiovské belkanto vtedy u nás predstavoval iba Rossini s Barbierom zo Sevilly a Viliamom Tellom, bol k nemu zhovievavý. Z Verdiho si vcelku oprávnene vážil viac jeho neskoršie opery (čiastočne už Silu osudu, Simona Boccanegru, Dona Carlosa, Aidu, Otella) a Falstaffa vychválil ako ozaj geniálne dielo. Pravda prestrelil, keď na rovnakú úroveň postavil aj Nicolaiovu operu Veselé paničky z Windsoru, skomponovanú podľa toho istého námetu.
Problematicky vnímam jeho vzťah k Puccinimu, ktorý sa v tých časoch ešte jednoznačne považoval za veristu. O Plášti a geniálnej komickej opere Gianni Schicchi napísal, že ich umelecká hodnota je pochybná. Známy je jeho výrok, že Nedbala bolo škoda na dirigovanie takého šlágru, akým je Bohéma a Turandot označil za súmrak Pucciniho tvorby. Skladateľovi vyčítal útok na city diváka, čo ako stúpenec racionálnej nemecko-českej estetiky nemohol akceptovať.
Z talianskej tvory prelomov storočí mu nevadil Wolf-Ferrari, u ktorého sa kombinujú vlastnosti nemeckej a talianskej opery, ale prekvapujúco bral na milosť aj v nemčine skomponovanú D’Albertovu Nížinu, ktorej verizmus bol poznačený Wagnerom. Tŕňom v oku pre ľudákov sa stal kritickými hodnoteniami pokusov o slovenskú operu počnúc Detvanom Figuša Bystrého a Smatkovou Čachtickou paňou po nevydarené operné pokusy Rosinského. Zato Bellovho Kováča Wielanda si hlboko vážil.
Prečítajte si tiež:
K výročiu smrti operného kritika Ivana Ballu
Ako každý operný kritik, aj on mal svojich obľúbených spevákov, ku ktorým patrili predovšetkým Helena Bartošová, Arnold Flögl, Ruth-Markov, ale aj Marie Řezníčková, Milada Formanová. O Jankovi Blahovi napísal veľa pozitívnych (v lyrických úlohách ako boli Fenton, kormidelník z Bludného Holanďana či Podhájsky z Dvoch vdov), ale i negatívnych hodnotení, v čom sa často rozchádzal s názorom kolegov-kritikov. Rovnako diferencovane hodnotil aj hosťujúcich spevákov. Chválil Richarda Taubera, no kritizoval Alfreda Piccavera, u barytonistu Georgija Baklanova, v Bratislave uctievaného, vždy viac hodnotil herectvo než spev. Nadchýnal sa výkonmi Jarmily Novotnej a Márie Némethovej, len žialil, že vystupujú iba v talianskych, prípadne francúzskych operách.
Rezervovane hodnotil prvé vystúpenia tenoristu Imricha Godina v SND a mimoriadne kriticky sa vyjadroval k spevu Štefana Hozu. V jeho prípade skôr kládol za vinu, že sa exponoval v operetách, než poukazom na nedostatky speváckej techniky. Aj u mladej Margity Česányiovej v Talianke v Alžíri zaznamenal – vraj pokles – ktorý subjektívne zdôvodnil jej vystupovaním s operetným súborom SND. Vždy sa však snažil hodnotiť umenie sólistu v jednote speváckeho a hereckého výkonu, pričom osobitne neznášal herecké prehrávanie.
Stál v čele hlasov kritizujúcich preferenciu operety pred operou, pričom medzi operetný brak (na rozdiel od Johanna Straussa) zaradil aj Lehárove diela. Ku koncu 30-tych rokov sa kriticky vyslovoval ku koexistencii štyroch súborov SND (česká a slovenská činohra, opera a opereta). Myslím si, že správne kriticky postihol zaostávanie divadelnej zložky inscenácií za hudobnou a vysoko hodnotil zástoj „činoherca“ Viktora Šulca v operných réžiách.
Prečítajte si tiež:
• Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)
• Takí sme (v Opere SND) boli…
• Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)
Pri čítaní Ballových článkov musíme umierať závisťou, aký veľký priestor vtedy dostával v slovenských médiách oproti dnešným operným kritikom. Vari vtedy bolo treba viac vychovávať slovenského operného diváka ako dnes, kedy Opera SND nedokáže zaplniť svoju veľkosťou predimenzovanú divadelnú sálu?
Autor: Vladimír Blaho
