Operný kritik Ivan Ballo zanechal výraznú stopu v našich operných dejinách

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Niet pochýb o tom, že Ivan Ballo bol jedným z najvýznamnejších kritikov operného súboru Slovenského národného divadla v medzivojnovom období. Rodák z Dolného Kubína, ktorý nám zanechal veľké množstvo subjektívnych pohľadov, zomrel 23. apríla 1977 vo veku 68 rokov v Prahe.

Kritiky začal písať v roku 1927 ešte pred príchodom Karla Nedbala z Olomouca do SND na post šéfa opery a svoju kritickú činnosť ukončil v sezóne, kedy Nedbal po vyhlásení autonómie Slovensko opustil (1938/1939). Hoci sa s Ballom v mnohých názoroch nezhodujem a mali sme vo viacerých otázkach odlišné preferencie, zaslúži si, aby sme si ho pri príležitosti jeho úmrtia pripomenuli, pretože svojím pohľadom na operné umenie a jeho interpretáciu zanechal výraznú stopu v našich operných dejinách.

Kto by sa chcel s jeho názormi oboznámiť „z prvej ruky“, môže si ich prečítať v publikácii Divadelného ústavu v Bratislave z roku1995 (vtedy niesol názov Národné divadelné centrum), kde nájde množstvo kritík a úvah, ako aj súpis jeho publikačnej činnosti. Publikáciu uvádza obsiahlejšia štúdia Boženy Ormisovej-Záhumenskej.

Ivan Ballo a Opera SND, kniha

Na Ballovej činnosti treba obzvlášť pozitívne ohodnotiť jeho komplexný pohľad na opernú inscenáciu, čo v časoch, kedy sa opernej kritike venovali predovšetkým hudobne erudovaní ľudia a kedy sa divadelná zložka operného predstavenia podceňovala, bolo mimoriadne záslužné. Šírka Ballovho záberu sa rozprestierala od článkov (najprv v Slovenských pohľadoch, potom v Slovenskom denníku a Slovenskej politike) pred premiérou inscenácie s popisom operného diela cez kritiky premiér, repríz i pohostinských vystúpení významných sólistov po zovšeobecňujúce úvahy o jednotlivých operných sezónach. Občas sa sústreďovali aj na určité konkrétne problémy existencie opery SND (napr. konkurenciu operety či problém návštevnosti predstavení).

Treba povedať, že Ballo bol vynikajúco informovaný v oblasti opery českej a nemeckej, čo boli tiež preferované repertoárové oblasti Karla Nedbala, a bol vo svojom pohľade na operu silne determinovaný českou hudobnou vedou a estetikou. Takže s istým zjednodušením možno povedať, že ako bola opera SND až do konca 30. rokov českou operou s názvom SND, tak aj Ballo (hoci nebol českým šovinistom ale jednoducho kvôli svojej odbornej erudícii) sa s touto jej koncepciou plne stotožnil. Preto dokázal aj skvele analyzovať prínos Karla Nedbala ako dirigenta (zdôrazňujúc jeho vynikajúcu analýzu partitúr, dôslednosť a zmysel pre štýl) a stal sa jeho „dvorným“ kritikom.

Ivan Ballo (1909 – 1977) (5)

Práve však dramaturgická vyhranenosť (osi Nedbal-Ballo) viedla často k zjednodušeniam. Tak, ako Nedbal, aj Ballo miloval Smetanu a chladnejším ho nechával Dvořák. Mimoriadne zhovievavý bol voči novším českým operám forsírovaným Nedbalom. Novákova opera V búrke mu bola geniálnym dielom, Fibichova Nevěsta messinská dielom epochálneho významu, Jirákova Žena a Bůh dielom vzácnej krásy. Zato však vedel spravodlivo vedel oceniť Nedbalove inscenácie Mozartových a Wagnerových opier, ktoré dirigentovi priniesli slávu a uznanie.

Už menej jednoznačný, hoci vcelku pozitívny bol kritikov postoj k Richardovi Strraussovi, z ktorého si najviac cenil Ariadnu na Naxe, ale s malými výhradami aj ElektruSalome, no kritickejší postoj zaujal ku Gavalierovi s ružou, ktorému vytýkal „slohovú rozčesnutosť“. Vcelku nemal veľké výhrady k opere francúzskej, hoci Massenetovu tvorbu označil (čiastočne oprávnene) za nehlbokú a v Bizetových Lovcoch perál mu chýbalo pravé umenie. Zato Auberovho Fra Diavola (na rozdiel od kritičky, ktorá o 20 rokov neskôr napísala, že dnes nám už dielo nemá čo povedať) hodnotil ako korunu francúzskej komickej opery.

Z môjho pohľadu sa pomýlil iba dvakrát, keď Halévyho operu Blesk hodnotil vyššie než jeho Židovku a Meyerberovho Roberta diabla vyššie než Hugenotov. Dobovo poplatný bol jeho názor na taliansku operu. Keďže predverdiovské belkanto vtedy u nás predstavoval iba Rossini s Barbierom zo Sevilly a Viliamom Tellom, bol k nemu zhovievavý. Z Verdiho si vcelku oprávnene vážil viac jeho neskoršie opery (čiastočne už Silu osudu, Simona Boccanegru, Dona Carlosa, Aidu, Otella) a Falstaffa vychválil ako ozaj geniálne dielo. Pravda prestrelil, keď na rovnakú úroveň postavil aj Nicolaiovu operu Veselé paničky z Windsoru, skomponovanú podľa toho istého námetu.

Slovenské národné divadlo, historická budova na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Problematicky vnímam jeho vzťah k Puccinimu, ktorý sa v tých časoch ešte jednoznačne považoval za veristu. O Plášti a geniálnej komickej opere Gianni Schicchi napísal, že ich umelecká hodnota je pochybná. Známy je jeho výrok, že Nedbala bolo škoda na dirigovanie takého šlágru, akým je BohémaTurandot označil za súmrak Pucciniho tvorby. Skladateľovi vyčítal útok na city diváka, čo ako stúpenec racionálnej nemecko-českej estetiky nemohol akceptovať.

Z talianskej tvory prelomov storočí mu nevadil Wolf-Ferrari, u ktorého sa kombinujú vlastnosti nemeckej a talianskej opery, ale prekvapujúco bral na milosť aj v nemčine skomponovanú D’Albertovu Nížinu, ktorej verizmus bol poznačený Wagnerom. Tŕňom v oku pre ľudákov sa stal kritickými hodnoteniami pokusov o slovenskú operu počnúc Detvanom Figuša Bystrého a Smatkovou Čachtickou paňou po nevydarené operné pokusy Rosinského. Zato Bellovho Kováča Wielanda si hlboko vážil.

Prečítajte si tiež:
K výročiu smrti operného kritika Ivana Ballu

Ako každý operný kritik, aj on mal svojich obľúbených spevákov, ku ktorým patrili predovšetkým Helena Bartošová, Arnold Flögl, Ruth-Markov, ale aj Marie Řezníčková, Milada Formanová. O Jankovi Blahovi napísal veľa pozitívnych (v lyrických úlohách ako boli Fenton, kormidelník z Bludného Holanďana či Podhájsky z Dvoch vdov), ale i negatívnych hodnotení, v čom sa často rozchádzal s názorom kolegov-kritikov. Rovnako diferencovane hodnotil aj hosťujúcich spevákov. Chválil Richarda Taubera, no kritizoval Alfreda Piccavera, u barytonistu Georgija Baklanova, v Bratislave uctievaného, vždy viac hodnotil herectvo než spev. Nadchýnal sa výkonmi Jarmily Novotnej a Márie Némethovej, len žialil, že vystupujú iba v talianskych, prípadne francúzskych operách.

Ivan Ballo (1909 – 1977)

Rezervovane hodnotil prvé vystúpenia tenoristu Imricha Godina v SND a mimoriadne kriticky sa vyjadroval k spevu Štefana Hozu. V jeho prípade skôr kládol za vinu, že sa exponoval v operetách, než poukazom na nedostatky speváckej techniky. Aj u mladej Margity Česányiovej v Talianke v Alžíri zaznamenal – vraj pokles – ktorý subjektívne zdôvodnil jej vystupovaním s operetným súborom SND. Vždy sa však snažil hodnotiť umenie sólistu v jednote speváckeho a hereckého výkonu, pričom osobitne neznášal herecké prehrávanie.

Stál v čele hlasov kritizujúcich preferenciu operety pred operou, pričom medzi operetný brak (na rozdiel od Johanna Straussa) zaradil aj Lehárove diela. Ku koncu 30-tych rokov sa kriticky vyslovoval ku koexistencii štyroch súborov SND (česká a slovenská činohra, opera a opereta). Myslím si, že správne kriticky postihol zaostávanie divadelnej zložky inscenácií za hudobnou a vysoko hodnotil zástoj „činoherca“ Viktora Šulca v operných réžiách.

Prečítajte si tiež:
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)
Takí sme (v Opere SND) boli…
Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)

Pri čítaní Ballových článkov musíme umierať závisťou, aký veľký priestor vtedy dostával v slovenských médiách oproti dnešným operným kritikom. Vari vtedy bolo treba viac vychovávať slovenského operného diváka ako dnes, kedy Opera SND nedokáže zaplniť svoju veľkosťou predimenzovanú divadelnú sálu?

Autor: Vladimír Blaho

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár