Opustila nás nezabudnuteľná mezzosopranistka Nina Hazuchová

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Keď som si pred týždňom na tomto mieste zaspomínal na jubilejnú 50. sezónu Opery Slovenského národného divadla uvedomil som si, koľko zo spomenutých osobností už nie je medzi nami. To som netušil, že 3. apríla 2020 k nim pribudne ďalšie meno. Meno, ktoré nezmazateľne písalo históriu prvej slovenskej opernej scény. Navždy nás opustila Nina Hazuchová (1926 – 2020).

Ako sformulovať nekrológ za umelkyňou, ktorá bola v polovici šesťdesiatych rokov mojou prvou Carmen, Azucenou či Amneris, Oľgou z Eugena Onegina či Izabellou z Talianky v Alžíri? Začať písať spomienku na mezzosopranistku Ninu Hazuchovú týmto obdobím by bola hrubá chyba. V tom čase už mala za sebou takmer dvadsaťročnú javiskovú prax. Že dátumy nesedia? Nie, je to tak.

Nina Hazuchová, rodáčka z Brna (dcéra ruských emigrantov Nadeždinovcov), od svojich siedmich rokov žijúca v Bratislave, debutovala na prvej slovenskej scéne už počas štúdia na Štátnom konzervatóriu ako dvadsaťročná. Jej profesorka Darina Žuravlevová ju za krátky čas technicky podkula tak, že mladučká Nina Nadeždina obstála v nezanedbateľnej úlohe Poliny z Čajkovského Pikovej dámy pod taktovkou vtedajšieho šéfa Milana Zunu. A vzápätí sa začlenila do sólistického ansámblu Slovenského národného divadla.

Nina Hazuchová (1926 – 2020), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Získala si dôveru a začali pribúdať úlohy. Menšie i väčšie. V širokom spektre, tak ako si to povojnová prevádzka vyžadovala. Vesna v novej inscenácii Rimského-Korsakovovej Snehulienky, Oľga v Čajkovského Eugenovi Oneginovi, Siebel v Gounodovom FaustoviMargaréte, Záviš v Smetanovej Čertovej stene. Vo svojich 23 rokoch mala za sebou už dve obrie Verdiho postavy – Azucenu v Trubadúrovi a Amneris v Aide. A hľa, nezničili ju! Výnimka potvrdzujúca pravidlo, alebo dôkaz, že technika a inteligencia nadovšetko? Rekordných štyridsaťtri sezón na javisku Opery SND hovorí skôr za druhú z možností. Pritom materská scéna Niny Hazuchovej si nikdy nemohla dovoliť špecializácie v hlasovom odbore. Ale vlastne táto doslova Pani umelkyňa ani takúto vymoženosť nepotrebovala.

Nebol problém pre ňu pohrať sa s rossiniovskými koloratúrami Rosiny z Barbiera zo Sevilly (1960), Izabelly z Talianky v Alžíri (1965) či Ragondy z Grófa Oryho (1967). Či zabrať bez ujmy na kvalite tónu v dramatických ťahoch a expresivite už spomenutých verdiovských hrdiniek, ku ktorým pribudla v roku 1956 Eboli z Dona Carla. Škoda, že v tom čase bolo predverdiovské belcanto ešte tabu, určite by aj v ňom našla bohaté uplatnenie.

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Opera SND, 1952, Nina Hazuchová (Oľga), Dr. Gustáv Papp (Lenskij), foto: Archív SND

Taliansky repertoár Niny Hazuchovej obsiahol tiež zvodnú, tajomne podfarbenú Maddalenu (Rigoletto), Fenenu v kultovom Nabuccovi z r. 1966, či Pucciniho oddanú Suzuki, nezabudnuteľnú najmä v kombinácii s Butterfly Anny Martvoňovej. Ďalšou profilovou rolou bola titulná hrdinka z Bizetovej Carmen. Inscenácia Miloša Wasserbauera z roku 1954 bola na plagáte až do roku 1969, takže som ju v nej ešte takmer päť sezón obdivoval naživo.

Bolo to vtedy zaujímavé: bratislavská opera v Nine Hazuchovej, Oľge Hanákovej a mladšej Ľube Baricovej ponúkala tri odlišné, kvalitatívne rovnocenné typy predstaviteliek. Hazuchová predstavovala lyrickejší model, no o to diferencovanejší bol jej výraz, farebné odtiene a schopnosť vygradovať postavu spevácky i herecky do tragického finále. A potom, pochopiteľne, dostala sa aj do Frešovej a Fischerovej podoby Carmen z prvej sezóny po návrate súboru do zrenovovanej historickej budovy roku 1973. To už povedľa nej a Ľuby Baricovej stála aj mladá Ružena Štúrová. V tejto premiérami nabitej sezóne sa Nina Hazuchová vrátila k Oľge z Eugena Onegina, no pribrala si k nej aj statkárku Larinu.

V obnovenom Suchoňovom Svätoplukovi si obliekla opäť kostým otrokyne Blagoty, jednej z množstva postáv v pôvodnej slovenskej tvorbe. Dlhé roky stvárňovala Zuzku a po nej Školnicu v Krútňave, nechýbala v operách Jána Cikkera (Juro Jánošík, Vzkiesenie, Rozsudok), v Urbancových dielach (Pani úsvitu, Tanec nad plačom), vo Frešovej výbornej detskej opere Martin a slnko, bola druhým Krajčírom v unikátnych Cisárových nových šatoch Juraja Beneša. Do pamäti sa veľmi silno vryla jej Dr. Inge Ruofová v Profesorovi Mamlockovi od Ladislava Holoubka (1966). Od slovenskej tvorby by som sa vrátil späť k baroku. V SND sa objavil len výnimočne, v Händelovom Xerxovi, (1969) a Nina Hazuchová svojím kultivovaným, štýlovým a ohybným hlasom bola ideálnou Amastris. Jedným dychom prejdem k Mozartovi a jedinečnému Cherubínovi z Figarovej svadby.

G. F. Händel: Xerxes, Opera SND, 1969, Oľga Hanáková (Xerxes), Nina Hazuchová (Amastris), foto: Jozef Vavro
B. Urbanec: Tanec nad plačom, Opera SND, 1979, Juraj Hrubant (Gróf Alfrédo), Nina Hazuchová (Grófka Anna), foto: Jozef Vavro / Archív SND

Nedá mi vzápätí nepreskočiť viac než poldruha storočia dopredu. A nespomenúť silnú inscenáciu Menottiho Konzula, kde Nina Hazuchová stvárnila rolu Sekretárky. V súpise nezabudnuteľných postáv mali významné miesto ruské tituly. Mala ich nielen v génoch, ale aj v podmanivo zamatovom timbri, znalosti jazyka, štýlu a osobnostnej charizme. Okrem už spomenutého Eugena Onegina to bola Končakovna z Borodinovho Kniežaťa Igora (1952, 1962) či Marina Mníšková z Musorgského Borisa Godunova (1977). Pikovou dámou roku 1946 sa umelecká dráha Niny Hazuchovej na prvej slovenskej scéne otvorila a Pikovou dámou začiatkom roku 1989, v postave Guvernantky, priam symbolicky uzatvorila.

Nepristavil som sa ani zďaleka pri všetkých z vyše ôsmich desiatok postáv, stvárnených počas štyridsiatich troch sezón na javisku SND. Každá, aj tá epizódna, by si to zaslúžila. Podobne by sa dalo spomínať na bohatú koncertnú činnosť Niny Hazuchovej, na jej zahraničné hosťovania, na významnú pedagogickú prax na Vysokej škole múzických umení. K nej sa najkvalifikovanejšie vyjadrila jej žiačka, bývalá sólistka banskobystrickej Štátnej opery a dnešná profesorka tamojšej Akadémie umení Mária Tomanová v monografii Nina Hazuchová – Reminiscencie (2012), venovanej práve svojej pedagogičke. Samostatnú kapitolu jej venovala aj Terézia Ursínyová v publikácii Zlaté hlasy (2014).

Vernisáž výstavy v SND – Nina Hazuchová, 2016, Jaroslav Blaho, Nina Hazuchová, foto: Ľudovít Vongrej

Na vernisáži výstavy k deväťdesiatym narodeninám Niny Hazuchovej, ktorú pod kuratelou Michaely Mojžišovej usporiadal Divadelný ústav v roku 2016, povedal vtedy ešte sviežej jubilantke nezabudnuteľný Jaroslav Blaho nasledovné: „Ak ma opera upútala, tak to nebolo ani preto, že som študoval hudobnú vedu a ani preto, že som študoval divadelnú vedu, ale preto, že som v istom období takmer desiatich rokov sedel dva až trikrát za týždeň v opere. Tam som videl aj vás a vy ste vlastne boli jednou z mojich profesoriek toho, aby som sa trochu naučil rozumieť opere a za to vám ďakujem“. Viac sa už nežiada dodať. Meno Niny Hazuchovej sa do dejín slovenskej opery vrylo zlatými písmenami.

Autor: Pavel Unger

Pozn. red.: Rodina sa s pani Ninou Hazuchovou rozlúči v úzkom kruhu. Slovenské národné divadlo si jednu z najvýraznejších slovenských operných umelkýň pripomenie na spomienkovom stretnutí na začiatku nasledujúcej divadelnej sezóny.

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár