Paradoxom nezastaviteľného plynutia rokov a s tým súvisiacimi jubileami je, že len čo ich oslávime, už vstupujeme do ďalšieho. Tak to bolo aj na otváracích koncertoch 71. koncertnej sezóny Slovenskej filharmónie (24. a 25. októbra 2019), ktoré boli zároveň slávnostnými koncertmi k 70. výročiu vzniku Slovenskej filharmónie.
V príhovore generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie prof. Marian Lapšanský výstižne poznamenal, že hoci roky nenávratne bežia, orchestre majú tú výnimku, že nestarnú. Ich umelecký potenciál sa totiž neustále obnovuje novými mladými hudobníkmi. Tak je to aj v Slovenskej filharmónii. Reálneho sedemdesiatnika by sme už v orchestri nenašli iba ak v obecenstve (čo je zase na zamyslenie do budúcnosti).
Starostlivo opatrujem všetky pamätné knihy, ktoré vyšli k jubileám nášho filharmonického telesa, Slovenskej filharmónie. Svedčia o dobe, v ktorej vyšli, a tak sem-tam oficiálny jazyk danej doby, no vždy boli a sú predovšetkým svedectvom bohatstva umenia tých, ktorí tu začínali a dnes v inej zostave pokračujú v nekonečných krásach hudby. V SF sú už hudobníci tretej (možno i ďalšej) generácie, hudobne vysokoškolsky vzdelaní, mimoriadne erudovaní a vzdelaní „páni muzikanti“, ktorí počas uplynulých desaťročí pozdvihli kredit nášho telesa – väčšinou rovnocenne so svetom. Dôkazom toho sú aj koncerty SF na našom medzinárodnom hudobnom festivale Bratislavské hudobné slávnosti, naposledy na tom ostatnom, kde SF hrala výborne vedľa vynikajúcich svetových orchestrov. Pravda, veľa záleží od inšpirujúcej sily dirigentov.
Vo všetkých minulých pamätniciach SF, aj v ostatnej krásnej a vzácnej knihe, ktorá vyšla k 70. výročiu Slovenskej filharmónie, sú zaznamenané mená jednotlivých členov SF, ich fotografie, zostavy nástrojových skupín a ich vedúcich hráčov, priložené sú faktografické registre s nahrávkami SF na LP a CD, menované sú zájazdy nášho orchestra do zahraničia, milovník spomienok tu nájde aj snímky početných hosťujúcich dirigentov a sólistov, ktorí spoluúčinkovali s našou jubilantkou.
V najnovšej reprezentačnej publikácii Slovenskej filharmónie (ohraničenej rokmi 1949 – 2019), sú zachytené nie desaťročia, ale plných sedemdesiat rokov orchestra. Okrem príhovorov Ministerky kultúry SR Ľubice Laššákovej, generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie prof. Mariana Lapšanského a súčasného šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Jamesa Judda tvoria podstatu knihy hodnotiace, historicko-bilančné kapitoly od bývalých dlhoročných dramaturgov Slovenskej filharmónie: Antona Viskupa a dr. Ivana Martona. V dvoch samostatných textoch približujú umelecké smerovanie, zisky a prácu nášho najreprezentatívnejšieho hudobného telesa.
Slovensko-anglický text dopĺňa vo francúzštine napísané (do slovenčiny preložené) dojímavé vyznanie bývalého šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Emmanuela Villaumea, ktorý (ako píše) našiel v Redute nielen umelecký, ale aj ľudský domov. Ďalšie vyznania, prehľadne graficky zalomené v obsiahlej publikácii (má vyše 140 strán), sú od ďalších domácich a zahraničných dirigentov, interpretov. Čierno-biele dobové fotografie už nežijúcich, pritom legendárnych hudobných umelcov sú prebraté zo starších pamätníc SF, pravda, doplnené farebnými, väčšinou umeleckými zábermi súčasných hostí SF.
Pohybové fotodokumenty z koncertov sú doplnené zábermi z interiérov historickej (secesnej) Reduty, zrekonštruovanej v rokoch 2009 – 2011. Krása Koncertnej sály Slovenskej filharmónie je obohatená snímkami z Malej sály či Stĺpovej siene SF, v ktorých bývajú komorné koncerty, ale aj reprezentačné podujatia. Nový organ je príležitosťou fotografov na ďalšie obrazové „orgie“. Nádvorie Bjørnstjerne Bjørnsona, slúžiace najmä na letné podujatia, je pre mnohých čitateľov možno novým, doposiaľ neprebádaným objavom na návštevu.
Bratislavská Reduta je nielen vizitkou starostlivosti štátu, ale celého profesionálneho obsadenia filharmonickej inštitúcie, ktorá pracuje pod vedením súčasného generálneho riaditeľa prof. Mariana Lapšanského. Cenná publikácia je zasa výsledkom práce domácich zostavovateľov, redaktorov, editorov, prekladateľov a fotografov, fandiacich hudbe a Slovenskej filharmónii, nehovoriac o grafikoch či dizajnéroch titulu, ktorí k výročiu Slovenskej filharmónie pripravili ozajstný knižný skvost. Po reprezentatívnej publikácii k 55. ročníku Bratislavských hudobných slávností je to ďalší cenný prírastok do hudobnej knižnice tých, ktorí Slovenskú filharmóniu a hudbu milujú.
Pri listovaní dobových kníh o Slovenskej filharmónii, ktoré vyšli počas desiatok rokov jej existencie, mi z jednej vypadla skromná „skladačka“ zo spomienok prof. Dr. h. c. Ľudovíta Rajtera k 50. výročiu SF.
Ľudovít Rajter 27. októbra 1949 dirigoval historicky prvý koncert Slovenskej filharmónie v historickej budove Slovenského národného divadla. (Reduta v tých časoch Slovenskej filharmónii ešte nepatrila). Na programe bola Moyzesova suita Dolu Váhom a Dvořákova Symfónia č. 8 G dur, op. 88. Spomienky majstra Rajtera k 50. výročiu založenia SF zapísala Božena Horváthová, spolu s dr. Alžbetou Rajterovou, dlhoročná pracovníčka dramaturgie SF.
Prečo to spomínam? Zdá sa, že táto zakladateľská osobnosť SF, vzácny, medzinárodne uznávaný dirigent, ušľachtilý, noblesný človek by si zaslúžil – aj z iniciatívy SF – čo najskôr erudovanú monografiu. Odovzdal a mimoriadne veľa spravil nielen pre Slovenskú filharmóniu (absolvoval s ňou takmer 1000 koncertov a v skladbách obdobia klasicizmu a romantizmu sformoval jej interpretačný štýl, premiéroval takmer všetky slovenské diela svojich generačných druhov – zvlášť Eugena Suchoňa…). Po tieto dni si ho pripomíname aj v súvislosti s 90-ročným Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, kde patril k dlhoročným dirigentským osobnostiam zakladateľskej generácie. Na VŠMU vychovával dirigentov, o. i. terajšieho šéfdirigenta SOSR Ondreja Lenárda!
K samotnému otváraciemu (i jubilejnému) koncertu 71. koncertnej sezóny SF
Súčasný šéfdirigent SF James Judd je síce Angličan, ale s obdivuhodným vzťahom, úctou a morálnou väzbou na tvorbu krajiny, kde pôsobí – Slovensko. Dokázal to už viackrát uvádzaním diel slovenských autorov (píšem o koncerte 24. 10. 2019). V úvode jubilejného večera SF to bolo zodpovedným naštudovaním a koncentrovaným uvedením hudobne mimoriadne náročného diela: hudobného mýtu Dariačangin sad od Vladimíra Godára (nar. 1956). Dielo patrí do druhého Godárovho trojdielneho cyklu skladieb. Spoločným prvkom tohto inštrumentálneho cyklu je „meditácia o Kríži“. Prvou skladbou je spomínaný Dariačangin sad – mýtus inšpirovaný románom Otara Čiladzeho pre sólovú violu, sólové violončelo a orchester (1987). Po ňom nasleduje Via lucis, meditácia pre plechové, strunové a bicie nástroje (1993) a skladba O Crux, meditácia pre violončelo (1999).
V časovo predchádzajúcom trojdielnom vokálnom cykle Vladimíra Godára je na začiatku oratórium Orbis sensualium pictus pre soprán, bas, zbor a orchester na slová Jana Amosa Komenského (1984), kantáta Mater pre ženský hlas, zbor a barokový súbor (1997 – 2008) a oratórium Querela pacis pre soprán, mezzosoprán, bas, zbor a barokový súbor na slová Erazma Rotterdamského, Jana Amosa Komenského, fragmenty biblických žalmov, text zádušnej omše, básne Henryho Wadswortha Longfellowa a Alfreda Tennysona, ako aj Nárek nad skazou mesta Ur v sumerskom origináli (2008 – 2010).
Hlboká meditatívna téma – mystérium kríža a príbeh človeka na ňom, nachádza v Dariačanginom sade prepojenia na Godárovo duchovné uvažovanie, tentokrát inšpirované románom a myšlienkami gruzínskeho spisovateľa Otara Čiladzeho. „Šťastie nebýva témou umenia – už biblický príbeh sa začína stratou raja… Človek je zodpovedný za svoje dejiny, ktoré sú obsahom jeho pamäti. Katarziu môže priniesť spomienka vyťažená z hlbín. Brutalita Čiladzeho príbehu vyrastá z brutality príbehu človeka,“ dodáva skladateľ. Premiéra skladby odznela prvý raz za účasti Otara Čiladzeho 7. januára 1988 v Bratislave (na viole hral Ladislav Kyselák, na violončele Jozef Podhoranský, orchester Slovenskej filharmónie dirigoval Andrew Parrott).
„Godárova hudba vniesla začiatkom osemdesiatych rokov do slovenského kontextu nový postoj k minulosti v oblasti foriem, estetiky voči „oficiálnej“ hudbe sedemdesiatych rokov a zároveň proti dedičstvu Novej hudby. V širšom kontexte sa Godár spájal s hlbšími prúdmi v tvorbe A. Schnittkeho, H. M. Góreckého, G. Kančeliho atď.“ (In: z knihy – 100 slovenských skladateľov, Národné hudobné centrum, 1998).
Hudobne je Dariačangin sad vystavaný – podobne ako Čiladzeho román – na viacerých pripomienkach, znakoch, symboloch a citátoch. Poslucháč ich pri prvom počutí, bez hlbšej analýzy diela sotva „odkľaje“. To však nie je azda ani potrebné. Godárova hudba pôsobí pri počúvaní najmä svojou hĺbkou, apelatívnosťou a duchovné vnútro prebúdzajúcim účinkom. Nežiada si väčšie slovné komentáre – má odkazy v myšlienkovom účinku inštrumentačne bohatého hudobného prúdu. To všetko dirigent aj Slovenská filharmónia vygradovali a pritom ponechali doznievať aj dostatočné meditatívne plochy. Na mäkko znejúcu violu hral v sólových, bezchybne vypracovaných častiach – a v duete v partnerskej súhre Martin Ruman, vedúci skupiny viol v orchestri Slovenská filharmónia, violončelový part predviedol známy violončelový sólista, neúnavný organizátor Konvergencií Jozef Lupták. Skladba zaznela na koncerte Slovenskej filharmónie po 31 rokoch.
Dvořákova Symfónia č. 8 G dur, op. 88 zaznela v druhej časti koncertu. Patrí (z radu majstrových deviatich symfónií) k tým opusom, ktoré hýria radostnou náladou, rytmickou sviežosťou, bezproblémovosťou, sýtou melodikou s českými rytmami. Je to hudba, ktorá v každej časti unáša špecifickou náladou, pritom celok prináša priam vokálnu melodickosť, pokoj, šťastie, obdiv k prírode, českej ľudovej hudbe. Premenlivosť obrazov sa strieda od pastorálnych tém, cez tanečné chvíle a fanfárové témy. Prevažne diatonická hudba symfónie je azda zrozumiteľná každému poslucháčovi bez námahy a premýšľania.
Dvořákova „osmička“ patrí vedľa 9. symfónie „Z nového sveta“ k najhranejším majstrovým symfóniám. Je bohatá na majstrovskú variačnú a bohatú farebno-inštrumentačnú prácu. V 1. časti je množstvo kontrastných nálad dychových nástrojoch (klarinet, fagot, trombóny), opis prírody a vtáčích ozvien (flauta), zvukovo farebných premien, pričom v hlbokom, jednotnom violončelovom nástupe zaznieva hymnus na prírodu a odraz zasnenej českej krajiny; 2. časť je ľahké scherzo s velebnosťou atmosféry; 3. časť je zase melancholickým valčíkom, ktorý priam letí nad pokojnou krajinou; fanfárový nástup trubiek v 4. časti zvoláva k tancu na ľudovej veselici… Trúbky v Slovenskej filharmónii hrali tieto známe fanfáry bez jediného zakolísania.
Celý orchester bol akoby v slávnostnej, melodicky rozospievanej nálade. A James Judd dirigoval Slovenskú filharmóniu a Dvořákovu 8. symfóniu G dur s takým precítením a energiou ako pravý český muzikant!
Autor: Terézia Ursínyová
písané z koncertu 24. 10. 2019
Slávnostný koncert k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
24. a 25. októbra 2019
Slovenská filharmónia
James Judd, dirigent
Martin Ruman, viola
Jozef Lupták, violončelo
Vladimír Godár: Dariačangin sad, mýtus podľa Otara Čiladzeho pre violu, violončelo a orchester
Antonín Dvořák: Symfónia č. 8 G dur, op. 88
video
