Balet Slovenského národného divadla v Bratislave uvádza v dňoch 19. a 20. mája 2023 premiéry scénickej kantáty Carmina Burana od Carla Orffa v baletnom stvárnení medzinárodne uznávaného choreografa Edwarda Cluga. Scénu vytvoril Marko Japelj, kostýmy Leo Kulaš, svetelný dizajn Tomaž Premzl a asistentkou choreografie je Tijuana Križman Hudernik. Účinkujú sólisti a zbor Baletu SND. Najvýraznejšie sólové úlohy predstavuje pár v podaní Rominy Kolodźiej a Adriána Szelleho.
„O Fortuna velut luna statu variabilis, semper crescis aut decrescis“ (Ó, šťastena, ako premenlivý Mesiac stále rastieš alebo klesáš)… Týmito slovami sa začína text scénickej kantáty Carmina Burana od Carla Orffa. „Šťastena to so mnou myslela dobre, keď mi vo würzburskom antikvariáte vložila do rúk katalóg obsahujúci názov, ktorý ma pritiahol magickou silou: Carmina Burana.“ Takto podľa programového bulletinu SND opisuje Carl Heinrich Maria Orff (1895 – 1982), milovník starej hudby, svoj prvý dotyk s vagantskou poéziou (vagant – potulný stredoveký študent alebo mních), ktorá bola v roku 1803 znovuobjavená v kláštore Benediktbeuren v podobe rukopisu Codex buranus a v roku 1847 publikovaná pod názvom Carmina Burana.
Názov odkazuje na slovo Bur, staré označenie územia približne dnešného Bavorska. Preklad názvu by teda mohol byť Spevy Bavorské. Pôvodné výskumy totiž pokladali za miesto jeho vzniku kláštor v Benediktbeuern, asi 15 km vzdušnou čiarou od rakúskych hraníc, avšak podľa textov v stredovekej latinčine a starej francúzštine, ako aj zvláštností talianskeho rázu sa v súčasnosti predpokladá, že má pravdepodobne pôvod v dnešnom Štajersku alebo v Južnom Tirolsku.
Označenie „scénická kantáta“ pochádza od samotného autora, hoci sa Carmina Burana často uvádza aj koncertne ako oratoriálne dielo. Už svetová premiéra, ktorá sa uskutočnila 8. júna 1937 v opere vo Frankfurte nad Mohanom bola javiskovým stvárnením. Réžiu vytvoril Oskar Wälterlin, dirigoval Bertil Wetzelsberger, spieval Cäcilienchor Frankfurt, kostýmy a scénu navrhol Ludwig Sievert.
Oficiálne miesta vtedajšieho nacistického Nemecka však veľké porozumenie neprejavili. Kritici dielu vyčítali „nezrozumiteľné“ latinské texty, po rytmickej stránke prílišnú ponášku na afro-americký štýl a erotizmus. Ďalšie uvedenie sa však predsa len uskutočnilo ešte počas nacistickej éry o tri roky neskôr, azda trochu aj preto, že jeden z prorežimných kritikov predsa len prejavil nadšenie. Po dokomponovaní ďalších dielov (Catulli carmina a Trionfo di Afrodite) bola Carmina Burana 14. februára 1953 prvý raz uvedená ako súčasť triptychu Trionfi v Teatro alla Scala.
V SND Carminu Buranu prvýkrát inscenoval slovenský choreograf Ondrej Šoth, pričom vo svojej choreografii pracoval s naratívom existencie človeka v spoločnosti. Podľa programového bulletinu SND boli hlavnými postavami v jeho koncepte Muž, Žena, On, Život a Smrť, pričom ich použil ako symboly. Muža ako takmer dokonalú bytosť prinášajúcu lásku, svetlo a inšpiráciu, Ženu ako symbol materstva, jari, krásy a oslavy Zeme. V opozícii k nim stál On – postava plná zloby, závisti a túžby po moci. Konflikt hlavných postáv stvárnil ako súčasť nezastaviteľného kolobehu vesmíru, ktorým točili alegórie Života a Smrti. Premiéra tejto inscenácie sa konala 28. mája 1999.
Dramaturg Baletu SND Kristián Kohút k tomu dodáva: „Zaujímavé je, že na doskách SND bude Carmina Burana uvedená len po druhý raz. Na rozdiel od Šothovho stvárnenia je aktuálne uvedenie veľmi abstraktné. Choreograf sa nesnaží stvárniť obsah stredovekých textov, dokonca ani nekopíruje hudobné melódie. Východiskovým bodom je samotný rytmus jednotlivých skladieb a kruh ako najdokonalejší geometrický tvar. Ten je symbolom nekonečna, začiatku i konca, v tanci často využívaný pri obradoch. Vzniká tak vizuálne príťažlivý kokteil, v ktorom sa mieša stredoveká mystika so súčasnou estetikou, veľkolepá hudba s pohybovým minimalizmom, ženská rafinovanosť s mužskou energiou.“
Bulletin SND ďalej uvádza, že jedným z prvých abstraktných baletov na svete boli Les Sylphides Michaila Fokina (1909) na hudbu Fryderyka Chopina ako choreografická reminiscencia na zasnené balety obdobia romantizmu. Na rozdiel od Fokina, ktorého choreografia sa zľahka nesie na melódiách jednotlivých skladieb, pre abstraktnú choreografiu Edwarda Cluga je určujúci rytmus. Popri rytmických kontrastoch a kánonoch je dominantným znakom geometrická javisková kresba, pričom kľúčovým prvkom je kruh ako najjednoduchší geometrický útvar a zároveň najdokonalejší výtvor prírody.
Na svete je viacero baletných spracovaní Orffovej Carminy Burany. Zaujímali sme sa, ako ich vníma dramaturg Baletu SND: „Orffova kantáta láka choreografov po celom svete. Je veľmi náročné určiť, ktoré choreografické spracovania tejto hudobnej predlohy sú považované za najvýznamnejšie. Pri porovnávaní jednotlivých spracovaní by vznikala príliš veľká polemika – do hry vstupuje doba, v ktorej vznikali, estetika danej epochy, nadčasovosť. Niektorí autori volili cestu spracovania príbehu, iní, podobne ako Edward Clug, choreografiu spracovali abstraktne.“
Edward Clug priznáva, že jeho choreografia je abstraktná, ale zároveň dodáva, že sa do nej snažil vniesť aj isté umelecké zobrazenia divadelných okamihov, najmä v stvárnení „príbehu“ vzájomnej príťažlivosti ženského a mužského princípu, nech už je akokoľvek metaforický.
Pre Orffov kompozičný štýl je charakteristické, že vyžaduje priamosť rečového prejavu a prístupnosť. Takmer vôbec nevyužíva motivickú prácu v klasickom zmysle slova a očividne sa vyhýba aj polyfónii a akýmkoľvek zložitejším harmonickým vzťahom. Melódie sú veľmi prosté a z tohto všetkého plynie dominantná úloha rytmu. V jeho dielach sú nielen hudba, spev a tanec, ale aj dráma rovnocenné, takže sa dá povedať, že sa snažil o svojský druh Gesamtkunstwerku.
Práve komplexnosť hudobnej výpovede Carminy Burany potrápila aj choreografa Edwarda Cluga, ktorý to pre Opera Slovakia vyjadril takto: „Prvou základnou myšlienkou choreografickej koncepcie bolo vyhnúť sa očakávanému. Ťažko som prijímal rozhodnutie stvárniť Carminu Buranu ako balet, pretože si myslím, že Carl Orff vytvoril v rámci svojho bohatého hudobného univerza natoľko ucelené posolstvo, že popri nich už očividne nie je príliš veľa miesta pre čokoľvek ďalšie. Naozaj pôsobia tak kompaktne, že je veľmi ťažké pristúpiť k nim s iným svetom. Hľadal som teda spôsob, ako vybudovať svoje univerzum a nájsť aj vhodný dialóg, v ktorom by hudba Carla Orffa a môj koncept mohli koexistovať a ponúknuť divákom nový zážitok z diela, ktoré veľmi dobre poznajú.“
V encyklopédiách sa píše, že Orffovo Theatrum Mundi (predstava, že Svet je divadlom, kde sú ľudia postavami a ich herectvo tvorí drámu, ktorej autorom je Boh) žije z viery v účelný poriadok Sveta a v aristotelovskom zmysle vyvoláva „tragickú rozkoš“ uvoľňovaním živelných afektov. Edward Clug k tomu hovorí.
„Existujú aj veľmi priamočiare a erotické verzie Carminy Burany. Súvisí to s tým, že texty 24 básní použitých v tomto Orffovom diele sú veľmi naturálne: hovorí sa v nich o jari s prebúdzajúcou sa prírodou, a zároveň o prebúdzajúcich sa zmysloch a inštinktoch mladých žien a mužov, podnecujúcich chuť a túžbu po vzťahu. Pokúsil som sa vyhnúť týmto priamočiarym odkazom, pretože sa dajú jednoducho sledovať nielen v básňach a textoch, ale aj v hudbe, ktorá sa v niektorých momentoch stáva takmer folklórnou. Snažil som sa teda nájsť hlbší zmysel a poskytnúť univerzálnejšie a poetickejšie obrazy, ktoré by v divákovi vyvolali osobitejšie emócie.“
Carmina Burana sa začína aj končí tým istým zborom O Fortuna. Celkovo sa mnohé z jej kompozičnej štruktúry s troma vnútornými časťami (Ia. Primo vere – Jar, Ib. Uf dem Anger – Na lúke, II. In taberna – V krčme, IIIa. Cour d’amours – Dvor príbehov lásky a IIIb. Blanziflor et Helena) zakladá na idei krútiaceho sa Kolesa šťastia, ktoré je vyobrazené aj na titulnom liste spisu Codex Buranus, pričom pozdĺž jeho vonkajšej strany sú zo štyroch strán nápisy regnabo, Regno, regnavi a sum sine regno, t. j. budem kraľovať, Kraľujem, kraľoval som a som bez kráľovstva aj s patričnými alegorickými stvárneniami.
Veľký kruh v tvare prstenca je aj dominantným prvkom inak minimalistickej scény Marka Japelja. Edward Clug dodáva, že aj v jeho koncepcii Carminy Burany „je základným prvkom kruh. Nielen preto, že je symbolom Fortuny v podobe Kolesa šťastia, ale je aj prvotnou formou tanca. Ak sa ľudia, stojaci po jeho obvode, pozerajú na seba cez stred tohto útvaru, potom sa práve tu musí hromadiť určitá energia.
Začal som to skúmať pokúsil som sa predstaviť si, že kruh môže v prenesenom význame predstavovať napríklad aj štyri ročné obdobia, prípadne iné neustále sa prirodzene opakujúce cykly – život a smrť, zrod a znovuzrodenie a pod. Do svojho konceptu som zaviedol aj myšlienku základnej prirodzenej príťažlivosti medzi dvoma pólmi, ženským a mužským, ako súčasti týchto cyklov, hoci uznávam, že Carmina Burana nemusí byť nevyhnutne len o tomto.
Ľudí si možno metaforicky predstaviť ako bytosti, ktoré neustále obiehajú po svojich dráhach okolo jedného centra ako satelity, ale ak niektorí z nich pocítia vzájomnú príťažlivosť, opustia túto dráhu a priblížia sa, až sa na chvíľu stretnú v strede. Znamená to, že vznikol vzťah, napríklad láska či manželstvo ktorý sa však rozhorel, kým ešte boli na svojich obežniciach a trvá len dovtedy, kým ich moc prírody zasa nerozdelí.
Veľký prstenec sa dá interpretovať aj ako oko, sledujúce dianie na javisku. Okrem toho vytvára zaujímavé tvary, napríklad planétu, Mesiac alebo jednoducho Koleso šťastia. Je začlenený aj do choreografickej akcie spoluvytvárajúc s tanečníkmi veľmi pútavé obrazy. Takže môj celkový zámer týkajúci sa Carminy Burany je vo svojom odkaze, takpovediac veľmi jednoduchý.“
Kostýmovým výtvarníkom inscenácie je Leo Kulaš. „Scéna a kostýmy využívajú dve základné farby, tmavočervenú a čiernu. Na začiatku sú tanečníci odetí v rovnakých tmavočervených tunikách s jemným vzorom, pričom ženy a muži sa líšia tak, že jedni majú tmavočervené a druhí čierne nohavice. Každý z týchto odevov je významným činiteľom v spoluvytváraní zaujímavých, povedal by som, pôsobivých obrazov.
Postupne sa farba kostýmov mení, ku koncu až na farbu pleti, takže z pôvodne odlíšených mužov a žien sa nakoniec stávajú zjednotené ľudské bytosti. Myslím, že scenár kostýmov je v predstavení celkom dobre spracovaný a veľmi výstižne symbolizuje púť tohto diela.“ Dodáva E. Clug.
Dramaturg Baletu SND zaradenie titulu Carmina Burana do repertoáru vysvetlil pre Opera Slovakia takto: „Carmina Burana obohatí aktuálnu repertoárovú skladbu súboru o špecifickú pohybovú estetiku, ktorá je charakteristická pre diela choreografa Edwarda Cluga. Klasické a neoklasické balety doplní abstraktná a minimalistická pohybová mozaika s priehľadne čistou javiskovou kresbou a súčasným vizuálom. Repertoár bude opäť o niečo pestrejší a otvorenejší k mladšej generácii divákov.
Ako pridanú hodnotu uvedenia tejto verzie Carminy Burany vnímame, že do Bratislavy zavítal jeden z najvyhľadávanejších choreografov súčasnosti. Pre našich tanečníkov je možnosť pracovať s ním bezpochyby veľmi obohacujúcim zážitkom. Je skutočne veľmi originálny a to je dôvod, prečo po jeho tvorbe siahajú popredné svetové súbory. Vysoké odborné renomé, ktoré si vybudoval, súvisí najmä s jeho originálnou pohybovou estetikou, jedinečnou schopnosťou premeniť najjednoduchšie pohyby ľudského tela na najfascinujúcejšie pohybové väzby.
Clugovu prítomnosť na Slovensku a uvedenie jeho baletu u nás treba vnímať aj v rovine sieťovania kontaktov a zaradenia domáceho súboru do európskeho kontextu s jasným umeleckým smerovaním. V tomto smere by som chcel vyzdvihnúť osobnú iniciatívu riaditeľky baletu Niny Polákovej, ktorá v minulosti s pánom Clugom spolupracovala na uvedení jeho baletu Peer Gynt vo Viedni, kde stvárnila hlavnú ženskú postavu.“
Na otázku, kedy vlastne vznikol tento balet, odpovedal: „Edward Clug uviedol svoje tanečné stvárnenie veľkolepej kantáty Carmina Burana po prvý raz v októbri 2019 so súborom Les Grands Ballets Canadiens v Montréale. Následne toto dielo inscenoval v Slovinskom národnom divadle v Maribore (2021) a Lotyšskom národnom balete v Rige (2022), kde sa bude práve v čase bratislavskej premiéry hrať v rámci tamojšieho domáceho festivalu.“
Edward Clug opísal aj svoje pocity pri vzniku diela: „Poverenie prišlo z Grand Ballet Canadienne v Montréale krátko po tom, ako som tam vytvoril choreografiu na Pergolesiho Stabat Mater. Tamojší umelecký riaditeľ Ivan Cavallari mi vtedy povedal: ,Edward, rád by som naštudoval Carminu Burana a myslím, že ty si na to ten pravý‘. Oponoval som mu: ,Nie, nie, určite nie som‘. Ivan Cavallari však veľmi naliehal.
Trvalo azda aj zopár mesiacov, kým som sa odhodlal ponuku prijať, no spočiatku som hudbu Carminy Burany vôbec nepočúval. Veľa času som trávil v tichu, pretože akonáhle sa ozval zbor O Fortuna, okamžite ma skladba začala unášať. Ja som sa však chcel vyhnúť diktátu hudby, pretože som cítil, že by to v choreografii viedlo k príliš jednoduchému duplikovaniu informácií, ktoré už hudba obsahuje. Nechcel som tancom ilustrovať.“
Na svete je viacero baletných spracovaní Orffovej Carminy Burany. Zaujímali sme sa, ako ich vníma dramaturg baletu SND: „Orffova kantáta láka choreografov po celom svete. Je veľmi náročné určiť, ktoré choreografické spracovania tejto hudobnej predlohy sa považujú za najvýznamnejšie. Pri porovnávaní jednotlivých spracovaní by vznikala príliš veľká polemika – do hry vstupuje doba, v ktorej vznikali, estetika danej epochy, nadčasovosť. Niektorí autori volili cestu spracovania príbehu, iní, podobne ako Edward Clug, choreografiu spracovali abstraktne.“
Edward Clug priznáva, že jeho choreografia v Carmine Burane je abstraktná, ale zároveň dodáva, že sa do nej snažil vniesť aj isté umelecké zobrazenia divadelných okamihov, najmä v stvárnení „príbehu“ vzájomnej príťažlivosti ženského a mužského princípu, nech už je akokoľvek metaforický. Snažil sa aj vyjadriť, v čom spočíva jeho choreografický štýl v tomto diele, avšak na základe ohlasov zároveň podotkol, že porovnávanie s jeho minulým stvárnením Griegovho Peera Gynta dopadlo tak, že navonok tieto dva balety pôsobia, akoby ich nevytvoril jeden, ale dvaja choreografi s celkom odlišnými štýlmi.
Pre Opera Slovakia k tomu povedal: „Carmina Burana stvárňuje veľmi osobitú tému a preto má aj veľmi osobitú hudbu. Preto som sa musel nielen prispôsobiť, ale vskutku nájsť spôsob, ako s ňou vstúpiť do dialógu, ktorý navyše bude mať zmysel. Povedal by som, že z toho nakoniec vznikol „štýl Carmina Burana“, pretože moja choreografia napokon nevyplynula z toho, čo som v jednotlivých častiach predlohy chcel vytvoriť, ale z toho, čo potrebuje vzťah medzi mojou choreografiou a hudbou.
To znamená, že na začiatku som vôbec necítil príliš veľa voľnosti pre svoje tvorivé zámery, ale musel som si ju postupne nájsť v rámci existujúcej hudby. Preto bolo pre mňa veľmi dôležité, aby si choreografia aj hudba našli organický a takmer prirodzený spôsob koexistencie v tom istom priestore a vytvorili jednotu nielen na javisku, ale aj s pocitmi divákov.“
V predstavení vystupujú sólisti a zbor Baletu SND. Koncepcia choreografie je však postavená tak, aby sólové výstupy čo najviac pôsobili ako súčasť či výsledok kolektívneho diania na javisku. Najvýraznejšiu sólovú úlohu má jeden tanečný pár v podaní Rominy Kolodźiej a Adriána Szelleho. Edward Clug túto ideu upresňuje: „Dva póly – muži a ženy sú veľmi dobre zadefinované – aj kostýmami. Sú to masy ľudí, ktorí spolu dýchajú. Buď muži a ženy oddelene alebo spolu. A z týchto skupín sa kreujú malé sólové či komorné epizódy opisujúce to, o čo som už hovoril.
Ľudia sa z týchto skupín vydeľujú podobnou cestou, ako sa predtým do nich začleňovali, opäť ako súčasť kolobehu. Naznačuje sa tu aj idea akejsi súťaže ako v prírode v období párenia, kedy prebieha veľmi vážne zápolenie, kto skôr príde a zabezpečí prežitie druhu. Prebieha tak vlastne výber tých najlepších pre reprodukciu ich generácie.“
Edward Clug s Baletom SND spolupracoval rád: „Prvýkrát som v Bratislave a prvýkrát spolupracujem s Baletom Slovenského národného divadla. Je to živá mladá spoločnosť. Moja asistentka Tijuana Križman Hudernik sem prišla už pred pár mesiacmi, aby balet čo najlepšie pripravila. Veľmi som sa potešil, keď som videl výsledok. Prišiel som na posledné skúšky, aby som priniesol svoj vklad a svoje myšlienky pretavil novým osobnostiam. A vidím, že tanečníci toto dielo prijali srdečne, takže som veľmi vďačný, že jeho posolstvo pokračuje. No a napokon dúfam, že tak ako inde, aj tu verejnosť rada prijme našu Carminu Buranu.“
Pre najbližšie dva roky sa však rozhodol nevytvoriť žiadnu novú baletnú produkciu: „Potrebujem si od tvorby odpočinúť aspoň na dva roky, pretože posledné obdobie po pandémii som mal pracovne veľmi vypäté. Vytvoril som počas neho tri celovečerné balety: Majstra a Margarétu podľa Bulgakova pre Veľké divadlo v Moskve – premiéra sa uskutočnila 1. decembra 2021 ešte pred začiatkom vojny na Ukrajine, 25. novembra 2022 to bola premiéra novej, súčasnej interpretácie baletu Luskáčik na pôvodnú Čajkovského hudbu pre Balet Stuttgart a nedávno Coppélia ako súčasný balet s hudbou Léa Delibesa a Milka Lazara pre baletný súbor v Theater Basel, ktorý mal premiéru 18. marca 2023. Je pravda, že sa zaoberám aj novým veľkým projektom, ale ten sa uskutoční až v roku 2025 v Berlíne.“
Pripravil: Ján Marták
CARMINA BURANA
hudba: Carl Orff
choreografia: Edward Clug
asistent choreografie: Tijuana Križman Hudernik
scéna: Marko Lapelj
kostýmy: Leo Kulaš
svetelný dizajn: Tomaž Premzl
video
záznam tlačovej konferencie k premiére predstavenia Carmina Burana
(tlačová konferencia nie je kvôli technickým problémom zaznamená celá)
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.