Organ, básne, katedrála

Slovenský básnik, prekladateľ, evanjelický kňaz a učiteľ, výrazný predstaviteľ básnického neosymbolizmu Emil Boleslav Lukáč (1. 11. 1900 – 14. 9 1979) bol výberom zo svojich básní súčasťou koncertu v bratislavskom Veľkom evanjelickom kostole na Panenskej ulici (7. júla). Predposledný koncert 5. ročníka Bratislavského organového festivalu bol totiž venovaný hudobnej improvizácii na verše spomínaného básnika.

Hudobno-poetický celok mal názov „Organ Poetry“ (v preklade: organ – lyrická poézia). Hlavnými aktérmi koncertu boli mladý slovenský organista Martin Bako a recitátor – herec Boris Farkaš. Organové improvizácie na poéziu Emila Boleslava Lukáča sa odvíjali jednak z básní a potom z dvoch hudobných tém, dopredu vybraných organistom a uverejnených v programovom bulletine. Hudobný umelec však inšpiratívne využil aj iné hudobné motívy, ktoré sa mu vynárali po vypočutí veršov z Lukáčovej básnickej knihy Hudba domova (vyšlo r. 1965, ako výber zo 14. kníh básnikovej poézie). Boris Farkaš narušil svojou účasťou na podujatí zaužívaný dramaturgicko-sólistický stereotyp pri výbere recitátorov v podobných hudobno-slovných produkciách (s väčšinou skúsenými umelcami slova Dušanom Jamrichom a Štefanom Bučkom). A tak svojím magickým hlasom prvý raz vstúpil na pôdu zložitých metafor Lukáčovho neosymbolizmu – v kontrapunkte s hudbou. Výstižné bolo miesto realizácie – evanjelický chrám s básňami evanjelického kňaza, teológa, náboženského filozofa, prekladateľa, počas 1. Slovenského štátu tiež poslanca Slovenského snemu a po vojne násilne umlčaného básnika medzivojnovej moderny…

Organ v chráme na Panenskej ulici je štvormanuálový, 62 registrový, so 4787 píšťalami. Má za sebou takmer storočnú históriu. Jeho zvuk je zamatový, mäkký, primerane „vložený“ do výbornej akustiky Veľkého evanjelického kostola. Od r. 1924, kedy bol postavený, uplynulo 92 rokov – a zvlášť po generálnej oprave r. 2012 je tento organ stále jedným zo zvukovo najlepších  na Slovensku, nehovoriac o jeho veľkosti.

Umenie improvizácie je špecifické. Náročnosťou i talentom sa blíži kompozícii. Hoci sa jeho základy učia na konzervatóriu i ďalších nadstavbách, do jeho podstaty preniknú len výnimočne hudobne nadané osobnosti. V improvizácii možno výučbou odovzdať základné harmonicko-formové informácie, ale výsledný hudobný obraz skutočného majstra prináša celkom novú, samostatnú hodnotu. Jadrom improvizácie je totiž nie reprodukcia diela (akokoľvek osobitá a tvorivá), ale nové obsahové posolstvo. Sú improvizácie na slovo a na hudobné témy. Na koncerte Martina Baka využil organový umelec oba prístupy. M. Bako bol v rokoch 2008-2014 titulárnym organistom Katedrály sv. Martina v Bratislave, v ktorej pozdvihol liturgickú hudbu na neobyčajne vysokú úroveň – žiaľ, nie vždy akceptovanú cirkevnou vrchnosťou. A tak dnes pôsobí ako organár a interpret – sólista. Ak si uvedomíme malé možnosti uplatnenia v jednom i druhom odbore, vzbudí to ľútosť nad nevyužitým talentom tohto absolventa VŠMU z triedy prof. Jána Vladimíra Michalka.

Organizátori koncertu pripravili návštevníkom aj texty básní, takže súbežne s recitátorom sa mohli dostať k ich obsahu. E. B. Lukáč nie je ľahký básnik. Na pochopenie jeho poetického a filozofického odkazu treba viac než jedno počutie. Martin Bako sa po hudobnej stránke úspešne dostal k ich podstate jednak cez nastolenú chorálovú tému zo 17. storočia, ako aj druhú predostretú hudobnú myšlienku. V priebehu koncertu improvizoval aj s ďalšími témami. Tie poslucháčov uviedli do sveta básnika, hudobníka – aj poslucháča. Martin Bako je umelcom s mysliteľsko-meditatívnym prístupom k improvizačnej tvorbe, s bohatým registrom dynamických odtieňov, ktorými pointuje svoje variácie, využíva bohatstvo ponúknutého organa. Virtuozitou a hudobnou hĺbkou tak udržal obecenstvo v poldruhahodinovom sústredení. Bol rovnocenným pendantom poeta, ktorého recitátor priblížil prostredníctvom básní: Kyrie eleison – Echo – Gramatika – Európsky hodokvas – Vzdych – Bratislava – Salve Regina a V Chráme svätej Magdalény. Básne boli dramaturgiou vybrané so súzvukom s dneškom, akoby od ich vzniku neuplynulo mnoho desaťročí. Ľudské traumy, emócie, hrozby, výzvy a tragédie, ale aj náboženské rozjímania, ktoré vpísal do poézie Emil Boleslav Lukáč, sa opakujú – napriek vždy novým generáciám…

Boris Farkaš úspešne vstúpil na pôdu hudobno-recitačnej výpovede, pozorne sledujúc dialóg medzi vzdialeným nástrojom na chóre a svojím postavením pred svätostánkom, pri mikrofóne. Niekedy by jeho recitácia prospeli dlhšie prestávky medzi veršami – na vypointovanie náročných  myšlienok.

V súvislosti s Emilom Boleslavom Lukáčom pripomeniem, že naša spisovateľská verejnosť v septembri pripravuje pripomenutie I. kongresu slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach, ktorý bol r. 1936. B. Lukáč bol jeho organizátorom!

Záverečný Grand Recital v rámci Bratislavského organového festivalu 2016 bol v Katedrále sv. Martina (10. júla). Dramaturgia tohto koncertu francúzskeho organistu Stéphanea Béchyho vznikla vďaka vyhranenej umeleckej osobnosti interpreta i porozumeniu umelecko-organizačného vedenia BOF (riaditeľom festivalu je Mgr. art. Marek Vrábel, ArtD., producentkou Andrea Serečinová a propagáciu mala na starosti Martina Tolstová).

Išlo totiž o koncert, venovaný výlučne francúzskej hudbe troch storočí. Stéphane Béchy často koncertuje vo významných francúzskych chrámoch (Notre Dame, La Madeleine, Saint Sulpice). O. i. viedol kompletné Bachovo organové dielo na 17. recitáloch v Paríži. Je medzinárodne uznávaným umelcom. Zvlášť je špecialistom na starú hudbu, ktorú vyučuje v Rotterdame, Chicagu, Belehrade i Soule. V bratislavskej Katedrále sv. Martina predstavil francúzskych autorov troch storočí: od baroka cez klasicizmus až po romantizmus. Všetky štýlové obdobia vyzneli v jeho podaní autenticky a strhujúco. Počuli sme tak niekoľkočasťové Magnificat od Jeana – Françoisa Dandrieua (1682 – 1738), dve dynamicky a výrazovo odlišné skladby od Michela Correttea (1740 – 1795), štyri kratšie skladby od Guillaumea Lasceuxa (1740 – 1831), ukážku z diela Gervaisa – Françoisa Couperina (1759 – 1826) a ako preposlednú – skladbu francúzskeho romantika Camille Saint-Saënsa (1835 – 1921): organovú transkripciu z jeho hudobnej suity „Karneval zvierat“, pôvabnú Le Cygne (Labuť). Je to melodicky známe, takmer „prídavkové“ dielo s vedúcou melódiou v pravej ruke a rytmizovaným sprievodom v pedáloch.

Na záver koncertu, bohato navštíveného obecenstvom, zaznela efektná Toccata od Théodorea Duboisa (1837 – 1924), súčasníka Saint-Saënsa. Štvormanuáloý organ v Katedrále sv. Martina je relatívne nový (bol inaugurovaný 26. 6. 2010). Jeho čisto materiálna (nie umelecká) cena sa vyšplhala na vyše milión eur! Je už šesť rokov vynikajúcim prínosom k sakrálno-koncertnej produkcii organovej hudby na Slovensku. Niektorí odborníci hovoria, že znie príliš mäkko, bez očakávaných burácajúcich zvukov veľkého organa, do kategórie ktorého patrí. Každopádne je však predurčený pre francúzsku hudbu, manuálom špecificky na barokovú hudbu, s možnosťou farebných kombinácií i na hru francúzskych romantikov. Žalúziová skriňa „dómskeho organa“ umožňuje  bohatý prechod dynamiky od piana až po forte. Hoci nejde (a ani nemôže ísť) o univerzálny nástroj, dá sa na ňom hrať veľmi veľa (aj iných) štýlov. V širokom repertoári prezentoval tento krát francúzsku hudbu vynikajúci umelec Stéphane Béchy, ktorý v barokovej hudbe vyzdvihol každú tému, čistý sled tónov, výstižnou registráciou priblížil zvuky trúbky, flauty, ako aj široko znejúce organové pléno. Couperinove Rondo mu vyznelo pružne, tanečne, elegantne, s ozdobami zvončekového registra. V Duboisovej Toccate sme vychutnali efekt brilantnosti a dopredu sa valiaceho rytmu. V hudbe barokových majstrov zvuk veľkého organa Béchy nezmenšoval, zato zdôraznil každú frázu a priam sa pohral s filigránskymi ozdobami (vo flautovej časti od J. F. Dandrieua). Pritom viedol zrozumiteľný hudobný dialóg i v rovnomennom diele toho istého autora a jemnosťou dynamiky očaril v Chantons (na Narodenie Pána) od Michela Correttea. Prechod klasického štýlu k romantickej melodike naznačil už v skladbách G. Lasceuxa a zmäkčil prísnosť Couperinovej klasickej hudby, aby naplno rozozvučal majstrovský organ v Duboisovi a pohladil nás melódiou v romantickom Saint-Saënsovi.

Sympatický, decentne vyzerajúci Stéphane Béchy sa prihovoril obecenstvu na záver pár slovami – a za organom dvomi prídavkami.

Tie zavŕšili Grand Recital – a Grand Festival, úspešne zorganizovaný za podpory Fondu na podporu umenia, Občianskeho združenia ORGANYzácia a ďalších veľkorysých spoluorganizátorov, ku ktorým treba pripočítať i priestory: Hudobnú sieň Bratislavského hradu, Kapucínsky kostol Najsvätejšej Trojice v Pezinku, Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu, Veľký evanjelický kostol na Panenskej ulici v Bratislave a dôstojnú, reprezentatívnu Katedrálu sv. Martina.

Skončil sa Bratislavský organový festival a 28. 7. začína 7. Katedrálny organový festival v spomínanej Katedrále sv. Martina. Je sa teda znovu na čo tešiť…

Autor: Terézia Ursínyová

recenzia z koncertov 7. a 10. júla 2016 v rámci festivalu Bratislavské organové dni 2016