Organový koncert s portrétom Johanna Sebastiana Bacha

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ďalší z koncertov 7. ročníka Bratislavského organového festivalu (19. 6. – 17. 7. 2018) bol opäť v Krasňanoch, v tunajšej mimoriadne peknej Katedrále sv. Šebastiána, ktorá má krásny nový organ. Hosťom recitálu, venovanému ukážke z diela veľkého majstra baroka – J. S. Bacha, ale i ďalším skladbám, ktoré na odkaz Bacha nadväzujú, bol rakúsky organista Klaus Kuchling.

Umelec je od r. 1992 dómskym organistom v rakúskom Klagenfurte. Od r. 1991 vyučuje organovú hru na Korutánskom štátnom konzervatóriu, v rokoch 1998 – 2012 bol pedagógom na Hudobnej univerzite vo Viedni. Nahral viaceré CD a rozhlasové nahrávky. Venuje sa aj uvádzaniu nových diel. Je majstrom improvizácie, čoho dôkazom bol aj prídavok v nečakanom, no náladu rozjasňujúcom jazzovom rytme. K. Kuchling spolupracuje tiež na projektoch, prepájajúcich vážnu hudbu s inými druhmi umenia. Zasadá v porotách medzinárodných organových súťaží. Všestrannosť tohto plnokrvného, sympatického hudobníka je potvrdená aj tým, že je zbormajstrom a dirigentom Korutánskeho madrigalového zboru, čím je v intenzívnom kontakte nielen s organovým, ale aj s vokálno-inštrumentálnym repertoárom.

Bratislavský organový festival 2018, Klaus Kuchling,
foto: Ján Lukáš

Na dvojmanuálovom – i prospektom krásnom – organe v Katedrále sv. Šebastiána, zahral ako prvé číslo programu skladby od J. S. Bacha. Najprv náročnú Toccatu, adagio a fúgu C dur BWV 546 a po nej Chorálove prelúdium Allein Gott in der Höh´sei Ehr BWV 662.

Úvodná skladba koncertu – Bachova Toccata, adagio a fúga C dur BWV 546 je považovaná za „jediný pokus o prenesenie trojvetej formy talianskeho koncertu do organovej skladby“. (Citát z knihy E. Zavarského: J. S. Bach, Supraphon Praha, 1979).  Podľa tohto znalca Bachovej tvorby, je to vrchol majstrovej organovej tvorby v prvých rokoch jeho pôsobenia vo Weimare. Toccata začína výrazným motívom, stvárneným v rýchlom tempe, ktoré po hre na manuáloch prechádza do cca 3-minútového pedálového sóla. V ňom prezentoval Klaus Kuchling nielen prstovú techniku a dispozície, ale aj štýl hry na pedáloch, čo je jedna z ukážok virtuóznej organovej hry. Bach ju rád prezentoval nielen ako vynikajúci skladateľ, ale aj ako interpret. Údajne bol takým majstrom pedálovej hry, že dokázal špičkami nôh na pedáloch zahrať aj mnoho ozdôb v neuveriteľnej čistote a rýchlosti. Anglický muzikológ a hudobný spisovateľ Charles Burney napísal o Bachovi: „Plnosťou tónov bol taký posadnutý, že – popri svojej neprestajnej excesívnej hre na pedáloch – pomocou paličky v ústach, stláčal tie klávesy, na ktoré v danej chvíli nedočiahol rukami ani nohami.“

Nuž, nielen ruky, ale aj nohy prezentujú majstrovskú interpretáciu organistov. V siedmich taktoch pedálového sóla je v toccate prezentovaný dokonca echový efekt. Toccata však pokračuje návratom hry na manuály, a to v maximálnej rýchlosti a koncentrovanosti rytmických behov.

Bratislavský organový festival 2018, Klaus Kuchling,
foto: Ján Lukáš

Po úvodnej toccatovej časti však zaznelo pomalé, jemné. píšťalové znejúce Adagio, ktoré vnieslo náladu upokojenia. Fúgu uvádza pomerne jednoduchý, radostný, v závere brilantne znejúci motív, taký kontrastný voči dvom predchádzajúcim častiam! Je v štýle (kontrast milujúceho) talianskeho concerta, čo Bach aj náladovo dokonale využil a imitoval.

Vo fúge vyžaduje Bach jednak virtuóznu (priam klavírnu) hru rúk a tiež náročnú prácu na pedáloch. Všetko zaznelo v náročnej imitačnej hre, ktorá charakterizuje priam matematické postupy práce s danými motívmi – najmä však genialitu tých skladateľov, ktorí dokázali vniesť do fúgy aj strhujúcu iskru muzikality. Bach bol v tomto absolútnym vrcholom. V podaní Klausa Kuchlinga vniesla voľba kontrastných registrov do prednesu jednotlivých častí farby, ktoré hudbu doslova rozsvietili.

Škoda, že práve vo vypointovanom závere fúgy C dur sa uvoľnila interpretačná pozornosť interpreta. Jeho snaha o brilantnosť spravila záver menej čitateľným a tónovo nečistým.

Chorálové prelúdium Allein Gott in der Höh´sei Ehr BWV 662 bolo výrazovým kontrastom. Jeho obsah sa ponára do nábožného podtextu. Zaznelo s vnútorným pokojom a s početnými ozdobami, ktoré Bach tak rád predpisoval, alebo ich ponechával voľnej aplikácii ďalším interpretom. Je v tom prejav jednak interpretačnej voľnosti a improvizácie, ale aj vkusu interpreta. Klaus Kuchling v Prelúdiu BWV 662 zapôsobil vyváženosťou týchto ozdobných zložiek, ale najmä mäkkým zvukom, ktorý si vybral z ponúknutých registrov a vlastnou introvertnosťou. Ozdoby v jeho hre boli iba malé, trblietavé svetielka v dominantnej meditácii. Táto časť večera bola u K. Kuchlinga silnejšia než akákoľvek virtuózna exhibícia. Podstata umelcovej duše je vždy v jeho intímnej výpovedi.

Bratislavský organový festival 2018, Marek Vrábel,
foto: Ján Lukáš

V úvode večera organista a riaditeľ BOF Marek Vrábel, ktorý koncert uvádzal, naznačil spojitosť medzi Bachom a ďalšími skladbami. Po diele J. S. Bacha zaznela totiž romantická Sonáta č. 6 d mol op. 65 od Felixa Mendelssohna-Bartholdyho. Tento, v prvej polovici 19. storočia žijúci nemecký skladateľ (1809 – 1847), sa okrem vlastnej lyrickej hudby, zaslúžil za objavenie Bachovho odkazu v dobe romantizmu. Jeho Sonáta č. 6 – hoci s romantickou sadzbou harmónie – vychádza z viacerých prvkov Bachovho formového odkazu. Hneď 1. časť je nazvaná Chorál a variácie. Ďalšia čas – Allegro molto (s gradovaným tempom a náročnosťou hry) odkazuje na interpretačné majstrovstvo Bacha. To vedie do 3. časti Sonáty: Fúgy v „pohodlne-viazanej“ (Sostenuto e legato) imitačnej hudbe. Zdržanlivá nálada tejto 3. časti prechádza do záverečného Finale: Andante (4. časť). Hoci Mendelssohnova Sonáta sa svojou romantickou hudbou nedá porovnať s Bachovou monumentalitou a majstrovstvom, z jednotlivých častí na poslucháča sála úcta, obdiv a nadväznosť skladateľa na formy obdivovaného majstra baroka. Bola to pekná chvíľa hudby – a pre interpreta ukážka vyľahčenej hry.

Ďalšou požiadavkou organového festivalu je prezentácia súčasnej hudby z krajiny interpretov. A tak Klaus Kuchling uviedol štyri Chorálove predohry k piesňam z dánskeho spevníka od už nežijúceho rakúskeho organistu a skladateľa Antona Heillera (1923 – 1979), ktorý sa r. 1952 stal laureátom International Organ Competition v holandskom Haarleme, pôsobil ako organista v Dóme sv. Štefana vo Viedni, bol nositeľom najvyšších rakúskych vyznamenaní, žiaľ, predčasne zomrel na srdcový kolaps. Okrem iného je autorom mono-nahrávky platne: Bach: Intégrale de l’œuvre d’orgue. Škoda, že o našich rakúskych kompozičných susedoch vieme toho tak málo! Iste sú zaujímavou kapitolou európskej hudby. Tentokrát zaznela aspoň ukážka od Antona Heillera: jeho štyri Chorálove predohry:

Prvá bola v štýle pomalých variácií, druhá ponúkla sviežu, nie komplikovanú hudbu – rovnako vo variačnej forme, tretia využila štíhly zvuk píšťalového registra na ozvláštnenie nie príliš vážnej témy – a štvrtá predohra vyznela „grave“, v zmysle obsahového vyznenia chorálu, stojaceho v jej záhlaví: „Freu dich sehr, meine Seele“. Aj keď bola táto časť koncertu avizovaná v intelektuálnom štýle, Sonátu Heillera možno skôr vnímať ako pohľad na jednu formu rozvíjania Bachovej „chorálovo-variačnej techniky“ v národnom rakúsko-dánskom prepojení, resp. z pohľadu 20. storočia.

Bratislavský organový festival 2018, Klaus Kuchling,
foto: Ján Lukáš

Z diela 58-ročného súčasného rakúskeho organistu a skladateľa Kurta Estermanna (1960) zahral umelec Intermezzo (in memoriam Anton Heller). Azda práve táto skladba je ukážkou tzv. intelektuálnej hudby. Kurt Estermann je rodák z Insbrucku, profesor cirkevnej hudby na Musikhochschule Mozarteum v Salzburgu. Možno to druhé ho priraďuje k označeniu autorov hlboko vnútornej hudby, ktorá je v danom prípade absolútne ponorená do pocty jednému z tvorcov modernej rakúskej hudby – A. Heillerovi.

Na záver koncertu sme so zaujatím vypočuli 1. časť z posledného diela veľkého francúzskeho organistu a skladateľa Alexandra Guilmanta (1837 – 1911) – jeho Sonáty č. 8, op. 91. Táto časť sa volá: Introdukcion et Allegro risoluto. Je to dielo autora vrcholného romantizmu, veľkého ctiteľa Bacha, čo ho odviedlo do iných, než impresionistických vôd, skratka – jedného zo zakladateľov francúzskej organovej školy. Nuž, ďalšie „okienko“ do európskej hudby posledných dvoch storočí. Guilmantova Introdukcia bola harmonicky, farebne, bohatstvom výrazu a nárokmi na romanticky vzrušenú hru azda najzaujímavejšou skladbou finále koncertu. Povedali by sme: bol to Bach, pretavený romantizmom a miernou modernou.

Bratislavský organový festival 2018, Klaus Kuchling,
foto: Ján Lukáš

Dielom Guilmanta vygradoval koncert rakúskeho organistu Klausa Kuchlinga, ktorý zdvihol latku našich nárokov na festivalové recitály. Kontrastná, pritom Bachovým portrétom obohatená dramaturgia, ako aj jej prezentácia, boli obohatením Bratislavského organového festivalu.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu 10. 7. 2018

O programe Bratislavského organového festivalu 2018 sme písali TU…

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár