Dnes je: štvrtok, 16. 8. 2018, meniny má: Leonard, zajtra: Milica

Originálne partitúry, podpisy autorov či dirigentské taktovky sú veľmi vzácne

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Máte doma originálnu partitúru, podpis autora či dirigentskú taktovku? Možno Vás prekvapí ich hodnota. Predmetom dražby už bola aj kolekcia dirigentských paličiek Artura Toscaniniho, vrátane taktovky, ktorou v roku 1888 debutoval.

Pred niekoľkými dňami zverejnila Kráľovská opera v Londýne fotokópiu niekoľkých taktov z originálneho notového zápisu Bohémy. Rukopis je miestami popísaný Pucciniho poznámkami, obrázkami, alebo aj nezmyselnými čmáranicami.

Zverejnený fragment – kúsok partu Mimi bol adresovaný širokej verejnosti s úsmevným upozornením, že pre čitateľov nie je pripravená žiadna cena, ak uhádnu, čo sa deje práve v týchto taktoch opery. Keďže Puccini tu vedľa notovej osnovy nakreslil lebku s prekríženými kosťami a pod ňu pripísal ,,Mimi”, všetko je jasné aj bez hádania.

rukopis Pucciniho Bohémy

rukopis Pucciniho Bohémy

Lebka v notovom zápise nebola zverejnená po prvý raz. Aj keď ju už časť verejnosti poznala, nápad s fotokópiou fragmentu originálneho rukopisu sa stretol s veľkým záujmom.

K originálom notového zápisu sa verejnosť dostane veľmi zriedkavo, pretože sú prísne chránené a iba niektoré z nich sa uchovávajú vo veľkých operných domoch. Ďalšie sú v súkromných zbierkach a dajú sa vidieť, len ak sa predávajú na dražbách – v praxi to znamená, že niekedy do nich nemožno nahliadnuť celé desiatky rokov.

Pred konaním dražby si rukopisy (manuskripty) môže prezrieť ktokoľvek, kto sa na aukcii zaregistruje. Výnimočnú šancu uvidieť originál tak využívajú aj ľudia, ktorí dražiť vôbec nechcú.

Dražby originálnych notových zápisov

Niektoré dražby sú natoľko významné, že stojí za to venovať sa im podrobnejšie. Veľký rozruch vzbudili predovšetkým originálne partitúry Sergeja Rachmaninova. Dražili sa presne pred jedenástimi rokmi, keď sa vôbec prvý krát objavili na verejnosti. Dovtedy sa považovali za stratené, všetky zmizli už v roku 1908. Aukčná spoločnosť Sotheby’s ich v roku 2004 predala za £3,919,789, pričom najcennejšia z nich bola Symfónia č. 2, ktorá sa predala za £1,202,500. Bola to viac ako dvojnásobná cena, než za dielo W. A. Mozarta aj s podpisom samotného autora!

dražený rukopis Sergeja Rachmaninova

dražený rukopis Sergeja Rachmaninova

Po započítaní inflácie by dnes cena druhej symfónie predstavovala sumu dvoch miliónov libier.

Nie je to však ničím prekvapujúce. Partitúry Rachmaninova sú vzácne tým, že naznačujú pôvodné hudobné úmysly autora. Sú plné poznámok, škrtov a korekcií, takže v nich vidieť, ako autor uvažoval pri tvorbe diela. Nič iné nám lepšie neumožní sledovať genézu a evolúciu tejto symfónie.

V minulosti prešli dražbou náčrty Verdiho opery Falstaff, svojho času sa ponúkali za dnes nepredstaviteľne nízku sumu 80,000 britských libier. Za tú istú cenu sa dala vydražiť aj kompletná verzia Ave Marie od toho istého autora – šlo o partitúru, ktorú darovala Arturovi Toscaninimu Verdiho neter.

Partitúra Mendelssohna – Bartholdyho ,,Die Schone Melusine” s podpisom samotného autora sa v minulosti ponúkala za cenu medzi £400,000-£600,000.

Pucciniho partitúry sú na dražbách veľmi obľúbené. Úryvky z manuskriptu jednoaktovky Gianni Schicchi z operného cyklu Il Trittico sú dokonca umiestnené na internete, takže sú dostupné širokej verejnosti.

originálny rukopis Pucciniho opery Gianni Schicchi

originálny rukopis Pucciniho opery Gianni Schicchi

Dražila sa aj vzácna tlač partitúry Dievčaťa zo západu ,,La Fanciulla del West”, ktorú Puccini venoval v roku 1911 basbarytónovému velikánovi Vanni-Marcouxovi ako prejav nadšenia z výkonu speváka v Covent Garden, kde ho skladateľ videl interpretovať Scarpiu (Tosca).

Partitúru osobne podpísali Puccini spolu s dirigentom Cleofonteom Campaninim a vydavateľom Titom Ricordim. Postupne ju Vanni-Marcouxovi podpisovali aj ďalší najvýznamnejší speváci tých čias. Na poslednej strane je aj podpis Enrica Carusa. K partitúre má prístup len obmedzený počet ľudí.

Dražia sa aj podpisy, fotografie a listy

Na dražbe možno nájsť aj manuskripty partitúr Dmitrija Šostakoviča, ktorého meno sa vo všeobecnosti na dražbe veľmi často spomína. Dražia sa nielen originály notového zápisu, ale aj oficiálne listy, fotografie alebo osobná korešpondencia. V roku 1991 dokonca súkromný list adresovaný V. Glivenkovi kúpil na dražbe Šostakovičov syn Maxim, aby splnil želanie otca a zabránil v predaji a verejnom čítaní osobnej korešpondencie skladateľa. Hodnota fotografií tohto skladateľa a jeho podpisov stúpa, ak sa k ich vzniku viaže zaujímavý kontext – súvisiaci príbeh.

manuskript Šostakoviča

manuskript Šostakoviča

Napríklad v súkromnej zbierke Tully Potter Collection je aj fotografia, na ktorej sú spoločne zachytení David Ojstrach, Dmitrij Šostakovič a Sviatoslav Richter. Pri popise snímky v tejto kolekcii je uvedené:

Svetoznámy huslista David Fiodorovič Ojstrach nedokázal napriek svojej nesmiernej húževnatosti zahrať Husľový koncert č. 1, a žiadal skladateľa aby zvážil, či by orchester vo finále nemohol prevziať prvých osem taktov namiesto sólistu, a poskytnúť mu tým možnosť utrieť si pot z obočia. Šostakovič odpovedal: ,,Samozrejme, prečo mi to samému nenapadlo?” a koncert upravil. Pri premiére 29. októbra mal koncert fenomenálny úspech.

Príbeh stojaci za fotografiou je možno cennejší, než fotografia ako taká.

D. Ojstrach, D. Šostakovič a S. Richter, zo zbierky Tully Potter Collection

D. Ojstrach, D. Šostakovič a S. Richter,
zo zbierky Tully Potter Collection

Podpísané partitúry, fotografie a zaujímavé príbehy k nim sa viažúce, prípadne rôzne venovania zbierajú aj slovenskí milovníci hudby, alebo priamo aktívni umelci. Niektorí členovia Slovenského filharmonického zboru si spomínajú, že Šostakovič pred rokmi osobne navštívil Slovenskú filharmóniu a niekoľkým členom zboru podpísal noty.

,,My sme vtedy uvádzali Šesť poém, čo je koncert a capella. Šostakovič sa prišiel pozrieť, ako to znie v našom podaní. Spievali sme vonku, na Jakubovom námestí,” uviedla členka Slovenského filharmonického zboru Eva Cibulková. (Išlo o dielo Desať poém, ale názov sa pre účely koncertu zmenil na šesť poém, respektíve päť poém, podľa toho, koľko z nich sa práve uvádzalo).

„Mohlo to byť niekedy okolo roku 1975, ja mám možno tiež niekde noty s jeho podpisom, ale je to už 40 rokov tak ani neviem či by som ich našiel,“ povedal nám ďalší z členov zboru Ivan Kudlík.

Keďže Šostakovič zomrel v auguste 1975, jeho návšteva Bratislavy sa musela konať krátko pred smrťou. Môže teda ísť o jedny z posledných podpisov tohto hudobného skladateľa – práve preto môžu byť vzácne.

Jeden z exemplárov vlastní aj slovenský tenorista Ľudovít Ludha, ktorý spieva Šostakovičovu operu Lady Macbeth mcenského okresu po celom svete. Práve preto má pre neho veľkú hodnotu:

„Môj otec bol člen Slovenského filharmonického zboru. Keď mi povedal, že Šostakovič mu podpísal noty, vybral som sa ich hľadať do archívu SF, či tam úplnou náhodou ešte nie sú. Otec si našťastie pamätal číslo svojich nôt, a tak sme mali vodítko. Trvalo to veľmi dlho, ale nakoniec sme ich našli. Takto som sa dostal k Šostakovičovmu podpisu,” povedal nám Ľudovít Ludha.

Pokiaľ ide o podpisy, za ktorými nestojí žiaden zaujímavý príbeh a ani nie sú ničím zvláštne, cena na dražbe nemusí byť vysoká. Dňa 20. 11. 2014 bola v aukčnej sieni Sotheby’s pod číslom 189 vydražená fotografia Šostakoviča z tridsiatych rokov s podpisom skladateľa za cenu ani nie troch tisíc libier. Avšak akonáhle sa dražili rukou písané listy o láske a hudbe, cena sa hneď výrazne zdvihla.

Dmitrij Šostakovič, fotografia s podpisom modrým atramentom

Dmitrij Šostakovič,
fotografia s podpisom modrým atramentom

Predmetom dražby bývajú aj rôzne kuriozity viažuce sa k hudobnému životu známych umelcov. Pomerne veľký rozruch vzbudila pred tromi rokmi aukcia kompletnej zbierky dirigentských paličiek Artura Toscaniniho, jednej z najväčších dirigentských osobností konca 19. a 20.storočia. Medzi nimi bola aj taktovka, ktorou v roku 1888 debutoval. Do dražby šiel aj jeho klavír Steinway z roku 1910 (stále funkčný), ktorý si od neho požičiaval aj Vladimir Horowitz (predal sa za 50 000 libier) a ďalej viac ako 70 listov a vizitiek od významných súpútnikov tohto dirigenta. Medzi nimi listy od G. Verdiho, R. Wagnera, R. Straussa či S. Prokofieva.

dražené dirigentské taktovky Artura Toscaniniho

dražené dirigentské taktovky Artura Toscaniniho

Ak je počet dražiteľov nízky a dražobná spoločnosť má zadanie predať za každú cenu, môže sa stať, že aj vzácne exempláre sa predajú len za zlomok trhovej hodnoty. Napríklad v roku 2012 bolo vydražených päť listov od R. Leoncavalla Toscaninimu len za 3500 libier a dva listy od G. Rossiniho za 7500 libier.

Ale napríklad fotografia Antonína Dvořáka s podpisom, venovaním a citáciou štyroch taktov zo Symfonických variácií Op. 78 sa vydražila za štyrikrát vyššiu cenu, než všetkých päť Leoncavallových listov spolu.

Najcennejšími na dražbách sú však jednoznačne vždy manuskripty a je takmer vylúčené, aby sa predávali pod svoju skutočnú hodnotu. Je to pochopiteľné, pretože v prípade originálnych notových zápisov ide naozaj o ,,veľké umenie”. Všetky ostatné artefakty sú viac menej len kuriozity.

Najväčšia zbierka manuskriptov

Najväčšou zbierkou manuskriptov sa môže pochváliť Národná knižnica v Miláne, kde sa nachádza archív vydavateľstva Ricordi. Tu sú uložené a chránené doslova hudobné poklady našej civilizácie. V minulom roku archív navštívil aj Plácido Domingo a mal tak možnosť spoznať originálne zápisy svojich obľúbených opier. „Je to veľmi silná emócia držať v ruke rukopisy Verdiho Simona Boccanegru a Pucciniho Bohémy, dvoch z mojich naobľúbenejších opier, ktoré boli len nedávno zreštaurované. Nemeckej mediálnej spoločnosti Bertelsmann, ktorá vlastní Archív Ricordi, patrí gratulácia za zreštaurovanie a sprístupnenie tohto unikátneho svedectva,” uviedol vtedy Domingo.

Národná knižnica v Miláne

Národná knižnica v Miláne

Myšlienka zhromaždiť najväčšie hudobné poklady v špecializovanej Národnej knižnici s prísnymi bezpečnostnými opatreniami, kde sa im poskytne ochrana a prehľadná evidencia, je výrazným pokrokom oproti minulosti, keď boli manuskripty voľne uložené v archívoch veľkých operných domov. Tam sa s nimi voľne pracovalo a nastávali aj situácie, že sa rukopis niektorých autorov stratil, alebo nenávratne poškodil. Sú prípady, keď bol stratený alebo zničený manuskript zároveň aj jediným záznamom.

Národná knižnica v Miláne

Národná knižnica v Miláne

Napríklad počas požiaru archívov Casa Sonzogno v dôsledku spojeneckého bombardovania počas druhej svetovej vojny zhorela tretia – finálna verzia Pucciniho La rondine z roku 1921. Na rozdiel od verzie z roku 1917 a 1920 obsahovala jednu úplne novú scénu. Po prvýkrát sa mohla zahrať až v roku 1994, po prácnej rekonštrukcii podľa vokálno – klavírnych aranžmánov, ku ktorým taliansky skladateľ Lorenzo Ferrero dokomponoval orchestráciu v pucciniovskom štýle.

Podobný osud postihol aj originálny rukopis Rienziho od Richarda Wagnera. Bol zničený pri bombardovaní Drážďan v roku 1945 (zostal len klavírny výťah z roku 1840). Všetky interpretácie Rienziho hrané po roku 1945 sú len pokusmi o rekonštrukciu a aj to neúplnú.

Manuskript opery Leoša Janáčka Jenůfa sa napriek svojej nevyčísliteľnej hodnote nenávratne zničil. V dobrom stave sa zachovala iba jediná strana (na obrázku).

manuskript Janáčkovej opery Jenůfa

manuskript Janáčkovej opery Jenůfa

Ako príbeh so šťastným koncom sa skončilo 15-ročné hľadanie originálu záveru k Musorgského opere Chovančina od Igora Stravinského, ktorý sa celý čas považoval za stratený. Modest Musorgskij už nestihol svoje dielo dokončiť pre problémy s alkoholom. Ironicky síce zvykol hovorievať: „alkoholizmus je moja forma boja proti cárovi, pijem na protest voči režimu,” avšak jeho „boj proti cárovi” sa nakoniec skončil tým, že sa upil k smrti. Záver slávnej opery museli za neho dokomponovať iní autori a verzia Igora Stravinského patrí medzi najznámejšie. Jedného dňa však manuskript zmizol a nikto celé roky nevedel, kde je. Nakoniec sa našiel úplnou náhodou, založený v partitúre Chovančiny v Boľšom Teatre v Moskve.

Zverejnený fragment manuskriptu Bohémy na webových stránkach Kráľovskej opery v Londýne bol výborným reklamným ťahom. Lebka s prekríženými kosťami vzbudila uštipačné komentáre čitateľov, že autor Bohémy zjavne musel sledovať Pirátov z Karibiku. Zmysel pre humor pritiahol pozornosť verejnosti najprv k manuskriptu Bohémy, neskôr k manuskriptom ako takým, a nakoniec ku skutočnosti, že táto Pucciniho opera sa v máji 2015 po dlhšom čase opätovne bude inscenovať v Covent Garden.

Manuskript Bohémy tento operný dom samozrejme nevlastní. Originál nakreslenej lebky je ako kultúrne dedičstvo uložený (a veľmi dobre chránený) v Národnej knižnici v Miláne, v archíve vydavateľstva Ricordi.

video: Salieri dostal do ruky Mozartove manuskripty (z filmu Amadeus)

Pripravil: Peter Bleha

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

spravodajca a publicista

Zanechajte komentár