Oskar Nedbal – „slnečný kráľ“ bratislavského hudobného života

Dňa 24. decembra uplynie osemdesiatpäť rokov od skonania českého skladateľa, svetoznámeho dirigenta a violistu Oskara Nedbala (narodil sa 24. októbra 1874 v Tábore, zomrel v Záhrebe), ktorý bol nesporne prvou veľkou osobnosťou Slovenského národného divadla. Počas svojho pôsobenia vo funkcii riaditeľa (1923 – 1930) bol jedným z tých, ktorí začali profilovať umeleckú úroveň divadla.

Kráľ violy a svetový dirigent

Oskar Nedbal vyrastal v rodine advokáta a vášnivého amatérskeho hudobníka Karla Nedbala, výraznej osobnosti táborského kultúrneho života a zakladateľa Filharmonického spolku. Keď otec v jedenásťročnom študentovi gymnázia objavil okrem talentu aj záujem o hudbu, prihlásil ho na pražské konzervatórium.

V rokoch 1885 – 1892 študoval Nedbal hru na trúbku a bicie nástroje, potom hru na husle u Antona Bennewitza a kompozíciu u Antonína Dvořáka. Na konzervatóriu sa zoznámil s Josefom Sukom a spolu s Karlom Hoffmannom a Ottom Bergerom založili České kvarteto (1892), kde pôsobil Nedbal ako violista, organizátor a vedúci štrnásť rokov. V roku 1896 prvýkrát dirigoval Českú filharmóniu, s ktorou účinkoval vo Viedni, Rusku, Poľsku a v celej Európe. V roku 1900 na Svetovej výstave v Paríži dirigoval skladby Antonína Dvořáka, v roku 1902 v Londýne a ďalších anglických mestách koncerty s huslistom Janom Kubelíkom, v roku 1905 dirigoval popri Arturovi Toscaninim a Felixovi Weingartnerovi na hudobnom festivale v Toríne.

V rodinnom živote Nedbal nemal šťastie. Ako 24- ročný sa oženil s táborskou rodáčkou Josefou Setunskou, s ktorou mal syna Oskárka (v roku 1918 počas vojenskej služby tragicky zahynul práve v Bratislave). Mladá žena však zomrela po tuberkolóze a osamelý Nedbal sa zahľadel do ženy priateľa a partnera z Českého kvarteta Marie Hoffmannovej. Situáciu riešil odchodom do Egypta, aby sa vyhol škandálu. Prestala spolupráca s Českým kvartetom, ale aj akýkoľvek kontakt s Prahou, ktorá mu neodpustila prehrešok voči vtedajšej morálke.

V roku 1906 sa rozhodol usadiť vo Viedni a po zložitom vybavovaní rozvodu sa Nedbal s Mariou Hoffmannovou oženil. V roku 1906 sa presťahoval do Viedne a v nasledujúcom roku sa stal dirigentom tamojšieho Tonkünstler-Orchestra, spolu s Hansom Pfitznerom, Bernhardom Stavenhagenom dirigoval aj otvárací koncert novozaloženého telesa. Nedbal sa vo Viedni vypracoval medzi európsku špičku, stal sa najobľúbenejším dirigentom v dobe, keď tam pôsobil Gustav Mahler, Hans Richter a začínal mladý Bruno Walter. V roku 1908 dostal ponuku z Volksoper, tu s úspechom naštudoval Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana (1908) s českými rodákmi: Sentu spievala Maria Jeritza, Erika Theodor Schütz a Dalanda Pavel Ludikar, ktorý potom s Nedbalom udržiaval priateľské kontakty. Spolupracoval s celým radom vynikajúcich zahraničných divadelných a symfonických orchestrov, dirigoval spamäti so strhujúcou, živelnou silou a bol neúnavným propagátorom českej hudby v zahraničí.

Občas sa vrátil k viole, v roku 1909 napríklad hral s Janom Kubelíkom Mozartovu Koncertantnú symfóniu pre husle a violu. Venoval sa aj komponovaniu, skladby z mladosti boli predovšetkým z komorného odboru, neskôr komponoval balety (Rozprávka o hlúpom Janovi, 1902; Z rozprávky do rozprávky, 1908; Princezná Hyacinta, 1911; Andersen, 1914) a operety.

Prečítajte si tiež:
Viedenská kariéra Oskara Nedbala

Nedbalova najúspešnejšia a najčastejšie uvádzaná opereta Poľská krv mala premiéru vo Viedni v roku 1913 (česká premiéra bola v Plzni v tom istom roku), o tri roky neskôr aj Vinobranie (1916). Po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie a vzniku Československa (1918) sa Oskar Nedbal vrátil do Prahy, nenašiel však pochopenie, naopak pre mnohých sa stal nepohodlným až zbytočným, pre Viedeň bol priveľmi „český“, pre Prahu priveľmi „viedenský“. Krátko bol dirigentom Orchestra umeleckého klubu (Šakovej filharmónie, založenej skladateľom a dirigentom Vladimírom Šakom), po jej zániku sa k dirigovaniu takmer nedostal, pracoval však ďalej. V tomto období zložil svoju jedinú operu Sedliak Jakub, uvedenú iba v Brne (1922) a v Bratislave (1928).

Žil v ústraní a začínal pociťovať úpadok tvorivých síl, východisko videl v ponuke zo Slovenského národného divadla. K tomuto kroku sa rozhodol aj napriek varovaniu dobrých a oddaných priateľov, ktorí poznali jeho príslovečnú dobrácku povahu. Osobný lekár Dr. František Rosol mu pripomínal, že jeho umelecký duch nie je vhodný na administratívne vedenie divadla aj s ohľadom na jeho zdravotný stav. Nedbalov právny zástupca dr. Leopold Katz ho márne upozorňoval na nevýhodnú a riskantnú zmluvu, podľa ktorej mal ako podnikateľ hradiť prípadný deficit divadla.

Osudové rozhodnutie

V Bratislave Nedbal už dirigoval, v roku 1920 bol prvým hosťujúcim dirigentom opery SND a Družstvo SND s ním už vtedy viedlo rokovania o prevzatí opery, ale k dohode nedošlo. SND zápasilo s finančnými problémami od svojho založenia, istý čas mu hrozilo dokonca ukončenie prevádzky. Družstvo SND sa rozhodlo riešiť túto ťažkú situáciu zverením vedenia divadla do súkromných rúk. Predpokladalo, že príchodom nového riaditeľa sa zbaví zodpovednosti za prípadný hospodársky deficit. A tak od sezóny 1923 – 1924 prevzal Oskar Nedbal vedenie SND ako súkromný podnikateľ a riaditeľ.

Nedbal sa v Bratislave pustil s novou energiou do práce. Pod jeho vedením sa divadlo rýchlo stalo uznávanou scénou, ako dirigent vynikal neskrotným temperamentom, muzikálnosťou s pracovitosťou. Zreorganizoval súbor, rozšíril orchester a operný zbor, angažoval nových dirigentov a sólistov. Do funkcie šéfa výpravy SND angažoval Ľudovíta Hradského, prvého stáleho scénického výtvarníka divadla (1923). Spolu s Nedbalom prišiel do Bratislavy ako baletný majster Achille Viscusi (1923), predstaviteľ tradičnej talianskej školy, ktorý vybudoval baletný súbor. Nedbal mal schopnosť vyhľadávať nové talenty a neváhal im poskytnúť príležitosť.

V opere SND začínali úspešnú umeleckú kariéru mnohí umelci, ktorí boli potom dlhoročnými sólistami v Prahe a Brne (Zdeněk Otava, Karel Kalaš, Marie Řezníčková, Marie Žaludová, Géza Fischer). V marci  roku 1924 debutoval v Blodkovej opere V studni prvý slovenský tenorista Dr. Janko Blaho (angažovaný v roku 1926), v tom istom roku angažoval Helenu Bartošovú, neskôr prvú slovenskú koloratúrnu speváčku Nelly Bakošovú (1929). Do činohry prijal slovenských hercov Andreja Bagara, Jozefa Kella, Oľgu Kňazskú, Štefana Letza (1923), manželov Borodáčovcov (1924), Emíliu Wagnerovú (1925), Hanu Meličkovú (1926) a do funkcie prvého dramaturga spisovateľa Tida J. Gašpara (1925).

Za jeho pôsobenia uskutočnila opera SND prvý historický zájazd do Španielska (1924), významné zájazdy do Viedne (1925, 1929) a Prahy (1925, 1930). Oskar Nedbal využívajúc svoje osobné kontakty z čias viedenského pôsobenia pozval ako dirigentov Pietra Mascagniho (1925, 1927) a Richarda Straussa (1929).

V Bratislave pohostinsky spievali poprední českí a zahraniční operní speváci Otakar Mařák, Ema Destinnová, Kristina Morfová, Karl Norbert-Novotný, Mária Németh, Rosette Anday, Maria Olsczewska, Ada Sari, Leo Slezak, Koloman von Pataky, Pavel Ludikar, na zájazde v Prahe Fiodor Šaľapin (1930). Nadväzujúc na koncertnú činnosť Milana Zunu pokračoval Nedbal v uvádzaní symfonických koncertov. V roku 1926 stál pri zrode a na čele bratislavského rozhlasu a koncerty sa pravidelne realizovali pod záštitou Osvetového zväzu pre Slovensko. Na koncertoch odzneli diela od klasiky po súčasnosť i skladby slovenských skladateľov, napr. aj premiéra Prvej symfónie Alexandra Moyzesa. Ako lektor na Univerzite Komenského a na Hudobnej a dramatickej akadémii odovzdával poslucháčom nevyčerpateľné bohatstvo svojich skúseností.

Plnokrvný muzikant

O nevšedných dirigentských schopnostiach Oskara Nedbala sa Bratislava presvedčila už onedlho po založení SND v júni 1920, kedy s mimoriadnym úspechom dirigoval svoje operety Poľská krv a Vinobranie a Smetanove opery Predaná nevesta a Hubička. Podľa tlače bola Predaná nevesta „najkrajším operným večerom našej prvej sezóny, precízne nuansovaným a geniálne reprodukovaným“. Pri Hubičke Nedbal „svojím strhujúcim temperamentom a sugestívnou silou zapôsobil na všetkých účinkujúcich a dosiahol vzácny súlad medzi javiskom a orchestrom“.

Po svojom príchode v roku 1923 venoval veľkú pozornosť naštudovaniu českej tvorby, uvádzal i svetové operné diela, ktorých interpretačná úroveň bola často na vynikajúcej úrovni. Zaslúžil sa o prvé uvedenie cyklu Smetanových opier na Slovensku, viaceré z nich dirigoval: Predaná nevesta (1923), Libuša (1923), Čertova stena (1924), Hubička (1926). Dvořákova Rusalka (1923) bola „kabinetným kusom jeho dirigentského umenia“, uviedol Foersterovu Deboru (1926), Novákov Lampáš (1928), Jirákovu prvotinu Žena a Boh (Apollonius z Tyany,1929) a vlastnú operu Sedliak Jakub (1928). Naštudoval Goldmarkovu Sábsku kráľovnú (1926), Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana (1923), Lohengrina (1927) a Zlato Rýna (1928), úspešne dirigoval prvé uvedenie Straussovho Gavaliera s ružou (1928).

Zaslúžil sa aj o premiérové uvedenie prvých slovenských opier Kováč Wieland Jána Levoslava Bellu (1926) a Detvan Viliama Figuša Bystrého (1928). Snažil sa o zvýšenie úrovne operetných predstavení uvádzaním klasických operiet s dobrým speváckym obsadením, z ktorých dirigoval iba Straussovho Netopiera (1925) a z vlastnej tvorby Poľskú krv (1924), Vinobranie (1925) a Donnu Gloriu (1930). Vo Folprechtovej revuálnej operete Z Prešporka do Bratislavy (1927) bola ako vložka uvedená jednodejstvová opereta Mamzelle Napoleon. V spolupráci s A. Viscusim naštudoval viaceré balety vrátane svojich diel: Z rozprávky do rozprávky (1923, 1927), Rozprávku o Janovi (1924), Princeznú Hyacintu (1924), Andersena (1926), tiež Dvořákove Slovanské tance pod názvom Rok na dedine (1924), Šeherezádu N. Rimského-Korsakova (1926).

Valse triste

Oskar Nedbal prišiel do Bratislavy s nádejou, že jeho bohaté dirigentské skúsenosti mu pomôžu zo SND vybudovať kvalitnú scénu, čo sa mu z hľadiska umeleckého podarilo. Čoskoro však poznal, že rady jeho priateľov boli oprávnené, už od jeho príchodu sa šírili nepravdivé chýry, že sleduje iba zištné ciele, neustále ho upodozrievali z akýchsi postranných úmyslov. Vývoj divadla starostlivo sledoval výbor Družstva SND, navyše mnohí z jeho členov mali tendenciu presadzovať v divadle svoje osobné záujmy. Nedbal sa stále častejšie stával terčom anonymných intríg a útokov. Obklopený neprajníkmi, unavený stálymi hádkami v divadle cítil, že mu dochádzajú sily, preto nemienil obnoviť zmluvu s Družstvom, chcel ostať iba ako spolupodnikateľ.

Na radu Jaroslava Kvapila sa rozhodol pre činoherného režiséra Václava Jiřikovského. Nedbal sa domnieval, že by mohol ešte komponovať a dirigovať symfonické koncerty, príležitostne aj v zahraničí. Zahraničné cesty ho aspoň nakrátko odpútali od starostí v divadle, ktoré na neho doliehali. Posledný dirigentský úspech zažil v roku 1930, keď dirigoval jeden zo štyroch slávnostných koncertov budapeštianskych filharmonikov popri Ernstovi Dohnányim, Brunovi Walterovi a Arturovi Toscaninim. Finančná situácia v SND sa nezlepšila ani po dvojročnej spolupráci, Nedbal sa zriekol spolupodnikateľstva a v roku 1928 prenechal vedenie Jiřikovskému.

Po roku sa vzdal aj Jiřikovský a Oskar Nedbal, s prísľubom Družstva SND a pražského Ministerstva školstva a národnej osvety, že zvýši subvenciu, prebral v roku 1929 opäť vedenie divadla. V divadle aj napriek organizačným zmenám rástli dlhy, za ktoré sa Nedbal zaručil svojím majetkom. Nevzdával sa a v nádeji, že dotáciu dostane a usporiadal zájazd do Prahy. Pražské vystúpenia finančný zisk nepriniesli, subvenciu, o ktorú Nedbal žiadal, nedostal, hrozil mu bankrot a exekúcia majetku. Celková hospodárska kríza sa odrazila aj v divadle, poklesla návštevnosť, rástla nespokojnosť v súbore divadla, tlač pokračovala v nenávistných útokoch a osočovaní.

Nedbal prežíval najväčšiu osobnú krízu a odcestoval do Záhrebu, aby dirigoval niekoľko koncertov Záhrebskej filharmónie a v divadle premiéru svojej pantomímy Rozprávka o Janovi. Na Štedrý deň 1930 sa pádom z okna budovy tamojšej opery ukončil život vitálneho, energického a dobrosrdečného človeka, veľkého milovníka života. Pochovali ho na záhrebskom cintoríne Mirogoj.

Oskar Nedbal bol viac umelcom ako podnikateľom, finančné problémy vyriešiť nedokázal a v daných podmienkach zrejme ani dokázať nemohol. Svoj operný repertoár musel zostavovať s ohľadom na trojjazyčnosť Bratislavy, české opery Smetanu a Dvořáka mali solídnu návštevnosť, ale pri dielach menej známych skladateľov, pri slovenských činoherných predstaveniach bolo hľadisko často poloprázdne. Mnohí pokladali Nedbala za hlavného vinníka finančných ťažkostí, i keď niekedy zjavne neprávom. Napríklad, zájazd opery do Prahy sa skončil finančnom stratou, no kontrola z ministerstva konštatovala, že pochybenie nespôsobil Nedbal, a že rozhodujúca časť deficitu nepochádza z rokov jeho pôsobenia. Paradoxné bolo, že Ministerstvo školstva a národnej osvety 20. decembra 1930 rozhodlo poskytnúť finančnú čiastku na vyrovnanie schodku v hospodárení SND, čo Oskar Nedbal nevedel.

Pamiatke Oskara Nedbala

Na podnet Rotary clubu v Bratislave a s podporou mestských orgánov a kultúrnych inštitúcií bola v roku 1934 vypísaná súťaž na zhotovenie busty Oskara Nedbala. Bustu autora víťazného návrhu akademického sochára Jozefa Pospíšila slávnostne odhalili vo foyeri SND v marci 1934 pri príležitosti nedožitých šesťdesiatych narodenín Oskara Nedbala. Po skončení druhej svetovej vojny pomenovalo mesto Bratislava po Oskarovi Nedbalovi jednu z historických ulíc v Starom meste.

Pamiatku slávneho rodáka si mesto Tábor uctilo osadením pamätnej dosky na rodnom dome Oskara Nedbala a je symbolické, že tento dom stojí naproti ulice budovy divadla, ktoré od roku 1990 nesie jeho meno. Z iniciatívy spoločnosti Antonína Dvořáka bola v roku 1984 v  divadle odhalená busta skladateľa. Pozostatky Oskara uložené na záhrebskom cintoríne Mirogoj zmenili miesto svojho odpočinku, v roku 2006 boli prevezené do rodnej vlasti a uložené v krypte vyšehradského Slavína medzi ďalších velikánov českej kultúry.

V spomienkach súčasníkov

Český hudobný kritik Jindřich Květ, pôsobiaci na Slovensku o pôsobení Oskara Nedbal vo Viedni: „V této době byl Oskar Nedbal na vrchole svojí dirigentské činnosti. Jeho specialitou byl rytmus a linie celku. Kterýsi vídeňsky žurnál výstižně napsal, že za dirigentským pultem posednul O. Nedbala furor bohemicus ! To je doslovně pravda. Dirigent Oskar Nedbal byl syrová příroda sama! Výbušný, nezkrotný, divoký a při tom nejčistší, nejabsolutnější muzikant! Dirigent, který by byl zapadl do našich nejnovějších absolutních hudebních směrů jistě vhodně, který by byl mohl ještě mnoho a mnoho v prospěch naší současné moderní hudby vykonat, kdyby byl zůstal ve vlasti a tím i v souvislosti s vývojem našeho hudebního života.“ (Květ, Jindřich. Oskar Nedbal, Orbis Praha, 1947, s. 34).

Profesor Bohdan Haluzický, hudobný a literárny kritik a publicista, blízky priateľ Oskara Nedbala: „Život Oskara Nedbala bol vždy zameraný k optimizmu a k radostným pohľadom nielen do prítomnosti, ale aj budúcnosti. Práve tento optimizmus a sklon k životnej radosti žiari ako nevyhasiteľná vatra z jeho skladieb, plných melodického pôvabu a sviežej rytmizácie. Či už sú to jeho operety, najmä Poľská krv a Vinobranie, či jeho pantomíma v popredí s Hlúpym Janom a pôvabným zoskupením Z rozprávky do rozprávky, alebo jeho symfonické skladby, všade rozdával Nedbal ako so samozrejmou ľahkosťou a prirodzenosťou nové a nové prúdy hudobných myšlienok, vtierajúcich sa svojou, jadrnosťou do pamäti poslucháčov. Tajomstvom ich príťažlivosti je ich mimovoľný príklon k melodike a rytmu ľudovej piesne a k duchu českej národnej hudby vôbec.“ (Ľud, Vianoce, 1955).

Slovenský muzikológ Ivan Ballo v jednej z mnohých spomienok pomenoval Oskara Nedbala „slnečným kráľom“ bratislavského hudobného života. „ Áno, slnečného kráľa bratislavského hudobného života. Lebo sotva ktoré slovo výstižnejšie a pregnantnejšie vyjadruje, čím nám bol veľký mŕtvy, čo pre nás znamenala jeho osobnosť ľudská i umelecká. … čo to bolo, keď vystúpil na pódium koncertné alebo keď v opere vkročil do orchestrového priestoru dvierkami, ktorých rozmery boli v takom grotesknom nepomere s jeho mohutnou, rozložitou postavou — ako to jasom zalialo orchester i hľadisko! A keď svojím charakteristickým gestom zdvihol taktovku, ako hneď všetko zahorelo pod jej elektrizujúcim dotykom – zvuk orchestru i tváre hudobníkov na pódiu i v hľadisku, ako ste pred sebou priam videli úrodné polia za letného poludnia, ako na zlato zrelých ťažkých klasov slnce zosielalo príval svojich žeravých papršlekov!“ (Ballo, Ivan. Slovenský denník, roč. 19, 24.12.1936, č. 295, s. 3.)

Dr. Janko Blaho, sólista opery v Nedbalovej ére: „Pred Vianocami roku 1930, keď Nedbal odišiel dirigovať premiéru svojho baletu Hlúpy Jano do Záhrebu, veci sa zdali byť už v poriadku. No keď skúšal na Štedrý deň predpoludním v skúšobni záhrebského divadla, tam mu zrazu cez skúšku doručili telegram jeho advokáta z Bratislavy s nasledujúcim textom: Všetko zamietnuté, treba sa vyrovnať. Dr. Kuba. Nedbal po tejto zdrvujúcej zvesti dostal astmatický záchvat a rýchlo bežal k oknu, aby sa nadýchal čerstvého vzduchu. Prudkým nahnutím stratil rovnováhu a z okna vypadol. Archivár záhrebskej opery, rodom Čech. počul zúfalé volanie o pomoc. Neverím preto v Nedbalovu samovraždu. Išlo o človeka, ktorý veľmi ľúbil život a vedel ho aj dokonale užívať.“ (Blaho, Janko. Zo skalického rínku. Tatran, Bratislava 1974, s. 140.)

Sólista opery Štefan Hoza, ešte ako poslucháč Hudobnej a dramatickej akadémie o pripravovanom uvedení I. symfónie Alexandra Moyzesa: „Oskar Nedbal vycítil, že v Moyzesovi rastie Slovensku mimoriadny talent. Ujal sa jeho prvotiny priam s otcovskou radosťou. Hádam väčšou, ako sme mali my poslucháči Hudobnej a dramatickej akadémie, ktorí sme od začiatočných skúšok až po premiéru mali možnosť sledovať v koncertnej sieni Reduty, ako dielo vyrastalo. Nedbal ho s nevšednou vervou nacvičoval a interpretoval. Krvi by sa v nás nebol dorezal, keď sme učupení sedeli v hľadisku a pozerali i počúvali, ako Nedbal raz hlasnejšie, inokedy tichšie sa dohováral s autorom o výkone jednotlivých nástrojových skupín. Boli to vzácne chvíle, v ktorých sa rodilo nové dielo pod ustavičným mávaním Nedbalových rúk, pri pospevovaní motívov a nástupe tých-ktorých nástrojov, keď majster poskočil, odrazu si čupol, vystúpil na špice nôh a opäť kraľoval ako vojvodca nad orchestrom.“ (Hoza, Štefan. Velikán so zlomenými krídlami, Práca, 23.12.1975.)

Tido J. Gašpar, prvý dramaturg činohry SND: „S Nedbalom vždy boli milé chvíle. Človek pri ňom cítil vyžarovanie svetla, miloty, vône veľkého, nadaného človeka. Nič nemodeloval a nenapodobňoval. Nič umele neštylizoval. Všetko sa v ňom prejavovalo ako večné a nevinné detinstvo. Bol milé dieťa, Mal telo obra, ale detskú dušu. Nebudem nosiť sovy do Atén. V početných nekrológoch už povolaní ľudia povedali, že bol svetový umelec, geniálny dirigent a veľký hudobník. Pritom i tí najradikálnejší Slováci uznali, že v divadelnej otázke prial slovenskej veci a chcel len dobre. Áno, už pri mojom dramaturgickom nastupovaní chcel mať celú činohru slovenskú a bola to anketa zástupcov slovenského kultúrneho života, ktorá vypovedala, že to ešte nejde. Slovom, všetko sa v tom zhoduje, že bol veľký a že dobre chcel. A tu je to! V tom je práve to slovo do bitky, lebo chcieť niečo dobrého a byť veľkým, znamená neraz ten najťažší kríž, — menovite medzi malými. Nedbal bol umelec svetového formátu a u nás sa odrazu ocitol, ako obor medzi trpaslíkmi. Gulliver medzi liliputmi !“ (Gašpar, Tido J. Slovenské divadlo, roč. 18, č. 1, 1970, s.151 – 152.)

Slovenský básnik Ján Smrek: „Na jeseň roku 1924 prišla do Bratislavy na návštevu skupina rumunských novinárov. Po slávnostnom obede v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca celá spoločnosť si zasadla do Štefánky. S iskriacimi sa očami som sa díval, ako Oskar Nedbal (ako čestný hosť mešťanostu a novinárov) zhadzuje zo seba kabát, berie primášovi Jožkovi Pihíkovi z ruky husle, sám začína hrať a diriguje celú kapelu. Ten Oskar Nedbal! Ako ten mal rád hudbu a ľudí a život! Kaviareň Štefánka nikdy od tých čias nezažila takú povznášajúcu chvíľu, ako keď tam dirigoval cigánsku kapelu Oskar Nedbal. Opera SND pod jeho vedením to je samý triumf. Chodil s ňou aj na zahraničné turné, až do Barcelony a inde. Slovenských spevákov ešte vtedy nebolo, až o pár rokov Janko Blaho mohol robiť partnera svetovej hviezde Šaljapinovi v opere Boris Godunov — pod taktovkou Oskara Nedbala. Ani publika nebolo dosť a keď ma Nedbal zavše zazrel vo foyeri divadla, naklonil sa ku mne: — Přítelíčku, dejte se políbit na čelíčko! Nemáte nějaké dámy? Dám vám lóži! – Ja som o ňom v Denníku často písal a on sa tomu tešil, tým skôr, že v srdci mal všelijaké ostne a v hlave mnoho starostí. Budovať Slovenské národné divadlo v tých časoch!“ (Smrek Ján, Slovenské pohľady, č. 6, 1967, s. 49. Z knihy Pamäti: Poézia moja láska).

Epilóg

„Na Štědrý den dopoledne stoupal Oskar Nedbal do druhého patra záhřebského divadla. Ztěžka došlapoval na staré, dřevěné schody…Tváře měl pobledlé, záda shrbená pod tíhou nedávných týdnů…

Konečně vstoupil do zkušebny…Mlčky kráčel k oknu a snažil se škvírou nečistot prohlédnout ven…´Nechoďte tak blízko k oknu´, ozval se mladý kapelník. ´Zídka pod ním je nízká, mohl byste přepadnout. A vy dnes nevypadáte dobře´…

Nedbal varování nedbal. Byl příliš zahlcen vzpomínkami na minulost, svou minulost, plnou slávy i hořkosti. Vše viděl náhle zcela jasně – první lásku, zrození nového člověka, smrt nejbližších. Znovu pocítil smyslnou vášeň kolegovy manželky. A to město na krásném modrém Dunaji. A pak volný pád přes marný pokus zastavit se v Praze, až do Bratislavy, kde na něj čekají rozzuření lidé, něco vykřikují a hrozí pěstmi. Za nimi se tyčí chamtivá pevnost věznice.

Nedaleký kostel se připomněl jedenácti údery svého zvonu. Z kalné oblohy začaly padat drobné vločky sněhu a na zamrzlé zemi utvářely bílý koberec, místy prošlapaný teplem chodců do hnědé břečky.

Muž u výhledu náhle procitl. V astmatickém záchvatu si rázně roztrhl límec u košile a prudkým pohybem rozevřel okno. Ledový závan ho srazil zpátky, ale svým dotekem zmrazil všechny potíže. Znovu postoupil vpřed a tu se mu zdálo, že ty dlažební kostky tam dole se k němu zvedají s nabídkou věčného klidu, zbaveného všech nesnází života.

´Pozor, Mistře!´ zazněl za ním výkřik. Pozdě. Čas vypršel, osud se naplnil. Prokletí mužského rodu Nedbalů pozřelo další oběť.“

(Z beletristického životopisu Miroslava Šulca: Cesta k nesmrtelnosti Oskara Nedbala. Epocha, Praha, 2007.)

Autor: Elena Blahová-Martišová

fotogaléria

video