Otello v Budapešti

Maďarská štátna opera otvorila novú sezónu. Pred budovou divadla pódium s  červeným kobercom k slávnostnému príhovoru a sedenie pre tisícovku ľudí, ktorí mohli sledovať živý prenos z predstavenia – takto to vyzeralo 26. septembra pri zahajovacom Verdiho Otellovi. Úvodná premiéra sa teda niesla v znamení divácky atraktívnej opery, celá sezóna však v rámci dvadsiatich šiestich (!) premiérových titulov sľubuje aj také kusy pre fajnšmekrov ako Goldmarkovu Kráľovnú zo Sáby, či Haydnov Svet na mesiaci.

Vizuálne čistá a jednoduchá scéna Stefana Podu, ktorý sa podpísal aj pod réžiu, kostýmy a svetelný dizajn, pracuje s tromi základnými piliermi – farbou, jedným dominantným scénickým prvkom a svetlom. Čiernobiele ladenie scény aj kostýmov s rôzne širokou prechodovou šedou zónou je zrozumiteľným symbolom antipólov sveta ľudských vášní a pocitov. Čistobiela je len časť scény počas duetu Desdemony a Otella v I. dejstve, postupne scéna aj kostýmy nasiakávajú čerňou Jagovej mysle. Vrcholy obrovskej štvoruholníkovej kulisy, prítomnej na javisku počas celého predstavenia, možno hádam interpretovať ako štvoricu hlavných postáv – Otella, Jaga, Desdemony a Cassia. Nie je ale dominantným scénografickým prvkom – túto úlohu Stefano Poda zveril ľudskej ruke. Multiplikované torzá rúk sa priliehavo uplatňujú už počas predohry, kedy je divák svedkom pantomímy znázorňujúcej bitky, z ktorých sa Otello vracia na Cyprus. Ruky symbolizujú láskyplné objatie v duete prvého dejstva, Jagove hrozby, snahu o pomoc Desdemony Cassiovi, a napokon aj vraždiacu ruku Otella. Vynikajúco je zvládnutý svetelný dizajn –ide ruka v ruke predovšetkým s hudobným vyjadrovaním orchestra a je významným náladotvorným prvkom scény.

Podov Otello sa nesnaží o žiadne pseudopsychologické výklady. Nie je dôležité, že hlavný hrdina nemá tmavý make-up. Podstata postavy a jej osudu tkvie v Otellovej vnútornej nevyrovnanosti a probléme jednoznačného zaradenia do spoločnosti. Už jeho nástup na scénu sa míňa s klasickým víťazným stvárnením Esultate! – vojvodca sa rýchlo vmiesi medzi Cyperčanov a mizne z dohľadu. Jeho vnútorná rozorvanosť a neschopnosť stotožnenia sa so sebou samým je živnou pôdou pre zasiatie semienka žiarlivosti, ktoré Jago výdatne zalieva. Táto postava je vyprofilovaná od samotného začiatku ako bezohľadný hráč, ktorý si cielene a bez škrupúľ od prvého momentu buduje vlastnú pozíciu, v javiskovom stvárňovaní  postavy nie sú čitateľné žiadne výraznejšie posuny. Zaujímavo je riešená vínová ária Inaffia l´ugola! v prvom dejstve, kde režisér abstrahuje od konkrétnych detailov pijackej kompánie. Namiesto nich stavia do popredia Jagov úmysel podrobiť všetkých svojim zámerom, čo scénograficky pretavuje do obrovskej pavučiny, ktorú tkajú Jagovi prisluhovači okolo úbohého Cassia. Všeobecne možno hodnotiť Podovu réžiu ako striedmu, skôr klasickú, ktorá sa plne podriaďuje hudbe a veľkým zborovým scénam a viac než individuálne vypointované charaktery prináša zaujímavý sled scénických obrazov, do ktorých miestami vkladá atraktívne výtvarné prvky.

Otello vyžaduje tri skvostné hlasy. Spevácke obsadenie premiérového večera (až na výnimky zložené z domácich sólistov) však očakávania stopercentne nenaplnilo. Kanadský tenorista Lance Ryan mierne zneistil publikum už vstupným Esultate! s priškrteným hlasom a neprepočuteľnými intonačnými problémami. Dá sa povedať, že sa naplno rozospieval až v duete s Desdemonou, po celý čas bol ale jeho výkon značne nevyrovnaný. Miestami sa mu podarilo blysnúť výstupmi, ktoré by potvrdzovali jeho zaradenie medzi wagnerovských tenorov, ale so zjavnými rezervami v najvyšších tónoch; viac mu vychádzali lyrickejšie pasáže. Mihály Kálmándi je z viacerých hosťovaní známy aj slovenskému publiku. Jeho Jagovi nechýbal dramatický tón patrične tmavej farby, tessitura partu mu celkovo sedí, snáď by sa žiadalo v hlase trochu viac „šťavy“. Sólistickým výkonom číslo jedna sa bezosporu stala Gabriella Létay Kiss vďaka guľatému plnému sopránu, vyrovnanému v celom rozsahu, schopnému tvoriť jemné dynamické nuansy a krásnemu frázovaniu. Vŕbová pieseň aj Ave Maria boli príkladom vynikajúcej dychovej techniky a kultivovaných, plne znelých pián. Gergely Boncsér dostál roli Cassia príjemným, mäkkým lyrickým tenorom, naopak, prvá dáma budapeštianskej opery, Judit Németh, v roli Emilie pôsobila dojmom, ako by bola chorá (indispozíciu ale ohlásenú nemala). Každopádne, nepríjemne vibrujúce a rezavé tóny nemali nič spoločné s hlasom, na ktorý som u tejto speváčky zvyknutá. Vyrovnaný výkon zboru, až na drobné rozídenie s orchestrom hneď v úvode, patril k výborným momentom večera, predovšetkým v treťom dejstve.

Za to, že sa budapeštiansky Otello nestal Desdemonou, ale zostal Otellom, vďačí predovšetkým hudobnému naštudovaniu Pinchasa Steinberga a výkonu operného orchestra. Steinberg je schopný striedať s neuveriteľnosťou ľahkosťou a plynulosť vrúcne lyrické plochy s obrovských napätím a expresívnosťou v dramatických partoch, orchester pod jeho vedením hrá emotívne, mimoriadne zainteresovane, sólistom aj zboru vždy vytvára zvukový „vankúš“, s nádhernými dynamickými prechodmi, plnými prekvapivých nuáns. Nie náhodou si pri záverečnej ďakovačke vyslúžil najväčšie ovácie.

Autor: Vladimíra Kmečová

foto: Nagy Attila, Pályi Zsófia

Písané z premiéry 26.9.2015
Obsadenie:
Otello: Lance Ryan
Desdemona: Gabriella Létay Kiss
Iago: Mihály Kálmándi
Emilia: Judit Németh
Cassio: Gergely Boncsér
Roderigo: Gergely Ujvári
Montano: Sándor Egri
Lodovico: Ferenc Cserhalmi

www.opera.hu

video