Jej dejiny môžeme kategorizovať z rôznych hľadísk. Opera tu žije s nami už vyše 420 rokov, rozvíjala sa na rôznych miestach sveta, prechádzala v historickom čase premenami i zásadnými reformami. V mnohých krajinách jej charakteristickú pečať vtisli skladatelia, označovaní ako tvorcovia národnej opery. Jedným z nich je nepochybne Ferenc Erkel.
Zakladateľ maďarskej národnej opery, tvorca štátnej hymny, skladateľ, dirigent, ale aj šachový majster, má nemálo styčných bodov aj s Bratislavou. Ferenc Erkel sa narodil 7. novembra 1810 v meste Gyula a hudobné gény zdedil po predkoch z otcovej strany. Už v detských rokoch vstrebával znalosti v hre na organe, kde občas nahradil otca, v jedenástich ako klavirista verejne vystúpil v rodnom meste. Na štúdiá ho poslali do Nagyváradu (dnes rumunská Oradea) a v rokoch 1822 až 1825 do dnešnej Bratislavy k benediktínom.
Tu sa stretol s moravským rodákom, skladateľom Henrikom Kleinom (zomrel v Bratislave roku 1832), vďaka ktorému sa bližšie zoznámil s viedenským klasicizmom a jeho dobovými autormi. Pravidelne navštevoval operu v Bratislave (alebo povedzme Prešporku), hrával na omšiach a skomponoval svoju prvú skladbu. Ďalšie cesty Ferenca Erkela smerovali do Kluže, tu ho zasa obohatilo priateľstvo s viedenským rodákom, skladateľom Józsefom Ruzitskom, ktorý mal značný vplyv na rozvoj Erkelovho kompozičného talentu.
V roku 1835 už ako dvadsaťpäťročný diriguje v budapeštianskej opere. Debutuje Rossiniho Barbierom zo Sevilly a počas divadelnej praxe sa zoznamuje s veľkými opusmi talianskej a francúzskej literatúry. Belcantoví majstri (Gioachino Rossini, Gaetano Donizetti, Vincenzo Bellini) boli jeho rovesníkmi, podobne ako Daniel Auber či Giacomo Meyerbeer. Rossini síce v tom čase už opernú periódu uzavrel, Bellini predčasne skonal, no Donizetti či Meyerbeer predkladali stále nové, skvostné diela. V roku 1839 sa Ferenc Erkel oženil a zakrátko začal komponovať aj opery.
Pre operné divadlo zanechal deväť opusov, zväčša na historické námety. Prvou operou bola Mária Bátori (1840), vokálne v donizettiovskom duchu, poslednou Kráľ Štefan (1885), ktorú po skladateľovej smrti revidoval jeho syn Gyula. Jedna z jeho odkazu, Sarolta, bola komického žánru. Nie všetky sa tešili trvalému záujmu (György Dózsa, György Brankovics), no vďaka príležitostným uvedeniam ani neupadli celkom do zabudnutia.
Najúspešnejšími sa stali dva opusy. V poradí druhá Erkelova opera z roku 1844 László Hunyadi a štvrtá Bánk bán (1861) ostávajú trvalou súčasťou domáceho repertoáru i ponuky v maďarsky hovoriacich oblastiach.
Ferenc Erkel vo svojich operách dokázal prepojiť inšpirácie talianskou, francúzskou i nemeckou operou s výraznými prvkami maďarskej hudby (ľudové motívy, verbunk, pochod). Vďaka nim, ako aj tematickým žriedlam opier v dávnejšej domácej histórii, reprezentatívne Erkelove diela mu vtisli pečať zakladateľa maďarskej národnej opery.
Gerald Abraham v knihe Stručné dejiny hudby v časti o národnej opere vo východnej Európe v polovici 19. storočia píše, že „Ani Česi, ani Poliaci doteraz nezrodili operného skladateľa porovnateľného s Glinkom… Maďari mali väčšie šťastie s Ferencom Erkelom“. Zrejme mal na mysli obdobie pred Bedřichom Smetanom. Halku od Stanisłava Moniuszka nekládol na roveň Erkelových opier, hoci dnes sa do medzinárodného povedomia dostáva častejšie než maďarská národná opera.
László Hunyadi zaujme už svojou predohrou, s využitím triolového motívu z Rákocziho pochodu, ktorý neskôr používa ako tému reminiscencií na Hunyadiho rodinu. Dej sa odohráva v polovici 15. storočia, vystupuje v ňom Kráľ László V., vykreslený ako bábka v rukách aristokratických oligarchov. Na politickom pozadí sa rozohráva ľúbostná zápletka, no to, čo publikum najväčšmi ocenilo, bola Erkelova kantabilná hudba a maďarské ľudové motívy.
Sám skladateľ na partitúre pracoval aj po divácky úspešnej premiére. Už o rok po nej napísal novú predohru, postupne pridal cabalettu Márie s virtuóznou koloratúrou, druhú áriu Erzsébet Szilágyiovej „La Grange“ (na počesť slávnej dobovej komoratúrnej sopranistky Anny de la Grange), ale aj svadobnú hudbu s čardášom, resp. palotášom. Radikálnou revíziou Kálmána Nádásdyho a Gustáva Oláha prešiel László Hunyadi v roku 1935, keď zmodernizovali aj pôvodné Egressyho libreto.
Azda ešte významnejšou, v zmysle naplnenia podstaty národnej opery, je Bánk bán. Libretistom bol opäť Béni Egressy a za námet mu poslúžila rovomenná dráma Józsefa Katonu. Podobne ako v Lászlóovi Hunyadim mal Erkel, ktorý už bol váženým skladateľom, dirigentom a zakladateľom Filharmonickej spoločnosti v Budapešti, úmysel opäť zhudobniť historickú tému s motívom boja za nezávislosť. Tento raz zo začiatku 13. storočia. V kompozičnom slovníku opäť dokázal skĺbiť silné maďarské ľudové črty s princípmi talianskej romantickej opery. V orchestrácii vedel byť originálny. Neváhal použiť činely, anglický roh, kombinovať violu d´amore a v opere po prvýkrát použitý cimbal.
Na opere pracoval celé desaťročie a premiéra sa uskutočnila 9. marca 1861 v peštianskom Národnom divadle. No už začiatkom roka sa v Národnom múzeu zoznámila verejnosť so scénou na brehu Tisy (3. dejstvo). Úspech premiéry bol demonštratívny a novinku zakrátko spoznali všetky významné uhorské divadlá, vrátane dnešnej Bratislavy. Nevyhol sa však ani kritike, keď na scéne sa odohrala vražda kráľovnej.
Podobne ako László Hunyadi aj Bánk bán prešiel významnou revíziou Kálmána Nádásdyho a Gustáva Oláha roku 1939. S ňou súviselo aj prepísanie titulného partu z tenorového do barytónového odboru. V ďalších rokoch sa viedli spory, ktorú z alternatív použiť, pričom prevládal názor, že Bánk bán (so svojou najznámejšou áriou z 2. dejstva „Hazám, hazám“) patrí tenoristovi.
Najnovšia inscenácia Attilu Vidnyanszkého v Budapeštianskej štátnej opere sa oprela o verziu s barytónom, obsadeným medzinárodne známym Leventem Molnárom. K najslávnejším predstaviteľom ústrednej postavy však patria dramatickí tenoristi ako József Joviczky, József Simándy, András Molnár (jeho sme počuli aj na hosťovaní budapeštianskeho súboru v Bratislave roku 2000), János Bándi, Attila B.Kiss.
Erkelov Bánk bán má ďalšiu špecifickú súvislosť s históriou Bratislavy. 22. septembra 1886 týmto dielom v podaní Maďarskej kráľovskej opery z Budapešti sa otvorilo Mestské divadlo slobodného kráľovského mesta Prešporok, inými slovami, budova dnešného Slovenského národného divadla. Naprojektovala ju dvojica významných rakúskych architektov Ferdinand Fellner a Hermann Helmer. Slávnostný deň vyvrcholil predstavením Bánka bána a prekvapujúco, keďže ako dirigent bol na plagáte avizovaný skladateľov syn Sándor, prvé dejstvo zaznelo pod taktovkou samotného Ferenca Erkela.
(Pozn. red.: viac informácií o slávnostnom otváracom predstavení Mestského divadla v Prešporku si prečítate v článku dokumentaristky Eleny Blahovej-Martišovej Stotridsať rokov historickej budovy divadla (1).)
Nuž a keď sme pri budovách, tak Erkelovo meno nesie aj operné divadlo v Budapešti s najvyššou diváckou kapacitou. Postavené bolo v roku 1911 so zámerom nastaviť ju ako „ľudovú operu“. No už onedlho sa v nej hral Wagnerov Parsifal (1914), takže pôvodná myšlienka sa dostala na vedľajšiu koľaj. Ako samostatné divadlo pôsobila do roku 1951. Odvtedy sa stala súčasťou Maďarskej štátnej opery a od roku 1953 s názvom Erkelovo divadlo.
Prečítajte si tiež:
Operný dom v Budapešti
Budova prešla niekoľkými rekonštrukciami, v istých etapách, keď bol pre renováciu zavretý hlavný operný dom (tak je tomu aj v súčasnosti, keď však pribudlo Eiffelovo umelecké štúdio), bola hlavným miestom pre prezentáciu opery. Zaujímavosťou je, že v roku 2007 Erkelovo divadlo zavreli a uvažovalo sa aj o jeho zbúraní. Po necelých šiestich rokoch ho opäť obnovili a stalo sa opäť obľúbeným cieľom návštev, kde cena vstupeniek je nižšia ako v historickej Yblovej budove.
Aj keď dnes je dielo tvorcu maďarskej národnej opery, i štátnej hymny, zväčša uvádzané na domácom teritóriu a do zahraničia sa dostáva skôr prostredníctvom hosťovania maďarských súborov (v 60. rokoch ho naštudovali aj divadlá v Opave, Novosibirsku, Moskve, Gente či Londýne), neznižuje to význam Ferenca Erkela ako jedného dobovo najvýznamnejších skladateľov. Aj preto si pripomíname 210. výročie jeho narodenia. A keďže som to v texte ešte nespomenul, tak jeho životná cesta sa skončila 15. júna 1893 (vo veku 82 rokov) v Budapešti.
Autor: Pavel Unger
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.