Otvorená opera uviedla na javisku SND Rossiniho jednoaktovku Il signor Bruschino

V sobotu 2. decembra 2017 uviedlo zoskupenie tvorcov a interpretov pod názvom ,,Otvorená opera“ Rossiniho komickú jednoaktovku Il signor Bruschino v hudobnom naštudovaní Mariána Lejavu a v réžii Marina Bendika. Predstavenie zrealizovala Asociácia CORPUS v spolupráci s Operou SND.

Na rozdiel od malých činoherných súborov, ktoré sa po roku 1989 rozrástli ako huby po daždi a silne konkurujú nášmu hlavnému kamennému divadlu, v opere bola situácia dlhodobo iná. Prvý pokus o súbor komornej opery urobil dirigent Viktor Málek, ktorý so svojím orchestrom Camerata Slovacca (existujúcim od roku 1969) pripravil v rokoch 1973-77 štyri operné inscenácie s pomocou sólistov opery SND. Dve patrili opere barokovej (Telemannov Pimpinone a Paisielov Barbier zo Sevilly) a dve opere dvadsiateho storočia (Menottiho Medium a Dibákov Svietnik). Ďalší pokus urobil v roku 1986 Jozef Revallo a najprv pri Slovenskej filharmónii, neskôr pri SND založil samostatný sólistický komorný súbor. Táto komorná opera (ktorej vedenie neskoršie prevzali Miroslav Fischer a Marián Vach) si vyslúžila dosť kritiky pre neujasnenosť dramaturgickej koncepcie a vôbec zmyslu svojho poslania, no jedno jej nemožno uprieť. Ponúkla prvú príležitosť Jozefovi Bednárikovi režírovať operu (Donizettiho Maniere teratrali, v pôvodine Viva la Mamma) a vo finálnej fáze svojej existencie sa zaslúžila o slovenské premiéry Donizettiho tragických opier (Anna Bolena, Lucrezia Borgia, Catarina Cornaro). Súbor zanikol v roku 1999. V roku 2014 vznikla ďalšia komorná opera, ktorá dodnes uviedla však len dve operné inscenácie.

Dňa 2. decembra 2017 sme v historickej budove SND mohli sledovať nový impulz k oživeniu komornej opernej produkcie, tentoraz vďaka Asociácii Corpus v spolupráci s Operou SND. Svoj pokus nazvali Otvorená opera – Bratislava a predviedli nám Rossiniho jednodejstvovú buffu Il signor Bruschino, ktorá sa zatiaľ hrala na Slovensku iba raz v deväťdesiatych rokoch v banskobystrickej opere.

Výber diela bol mimoriadne šťastný. Keď už naše publikum nepozná „vážneho“ Rossiniho, treba mu ponúknuť  (okrem notoricky uvádzaného Barbiera zo Sevilly) aj čosi viac z jeho komických opier. Autorom libreta je ten istý Giuseppe Maria Foppa, ktorý skladateľovi napísal libretá aj pre krátke opery Inganno felice a La scala di Seta. Na úžasnú melodickú invenciu a tvorivý zápal skladateľa poukazuje aj fakt, že po premiére Signora Bruschina 27. januára 1813 v tom istom roku ešte talianske divadlá uviedli jeho ďalšie novinky: 6. februára Tancrediho (odznel u nás aspoň koncertne len na Zvolenských hrách zámockých) a 22. mája známu Talianku v Alžíri (v SND uvedená v roku 1965). V jeden a pol hodinovom Bruschinovi je veľa pôsobivej hudby, počnúc predohrou, cez neveľký počet árií, po duetá a ansámble vrcholiace v bravúrnom sextete. Dirigent a upravovateľ diela Marián Lejava si ešte „vypožičal“ aj ukážky z dvoch známych skladateľových opier. Ako „puristi“ by sme voči tomu mohli protestovať, ale už sám Rossini presúval niektoré hudobné čísla svojich opier do iných. No hlavne tento postup ideálne korešpondoval s duchom inscenácie, ktorá sa nehrá na veľké umenie, ale chce osloviť a pobaviť aj širšie publikum.

V tomto ohľade inscenácia hádam docieli viac než marketingová práca Opery SND. Prístup režiséra Martina Bendika bol dobre premyslený. Dokázal, že medzi koncertne uvádzanou operou a operou s regulárnou scénickou výpravou ešte existuje akýsi medzistupeň. Inscenáciu umiestnil na proscénium a zakryté orchestrisko, na ktorom sedeli hudobníci uvádzaní v bulletine ako Orchester Otvorenej opery. Účinkujúci sa pohybovali priamo na rampe, po oboch stranách orchestra sediaceho v strednej časti a využívali aj bočné lóže a nástupy z hľadiska. Hoci spievať Rossiniho je náročné, režisér vyžadoval od spevákov výraznú hereckú kresbu jednotlivých charakterov, či skôr typov, aké sa opakujú v buffách talianskej opery tých čias. Hoci podľa kostýmov bola jasné, že príbeh sa nekoná pred dvesto rokmi, nebolo potrebné zosúčastniť ho ani moderným autom ani krkolomným prekrúcaním libreta, ako sa to dnes na operných javiskách často stáva. Stačilo požadovať od účinkujúcich bezprostredný pohyb, výraznú mimiku a gestiku a realizovanie nápadov, ktoré umocňovali veselú hudbu. A speváci Bendikovi vyhoveli bez toho, že by sa utiekali k vulgárnostiam a príliš lacným efektom. Dva originálne nápady – zapájanie do scénického diania aj dirigenta a prezentovanie účinkujúcich (akoby mimo príbehu) v úlohách inštrumentálnych hráčov orchestra sa dali dobrý odpich prvej polovici večera, kým druhá, dejovo napínavejšia polovica bola o čosi menej invenčná. Celkovo sme sledovali Rossiniho buffu bez parochní a krinolín, no takú sviežu, akú by si zaiste prial(a) aj Pesarská labuť, ako zvykli skladateľa prezývať.

Pravda, za divadelným dojmom mierne zaostávalo hudobné naštudovanie. Spevácku garnitúru tvorili sólisti SND odkázaní v jej repertoári skôr na druhé premiéry doplnení speváckou mlaďou, buď ešte študujúcou, alebo sa pohybujúcou „na voľnej nohe.“ Ján Ďurčo v úlohe Gaudenzia dokázal, že mu komické úlohy sedia. Po vydarených kreáciách v Popoluške a Pucciniho nedávno uvedenej komickej opere Gianni Schicchi sa mu aj teraz dobre darilo v behoch a aj vokálnej charakteristike postavy. Talent komickej herečky potvrdila Jana Bernáthová (Sofia), ktorej sa spevácky viac darilo v exponovanej vysokej polohe než v polohe strednej. Jej milenca Florvilla spieval dramaticky cítiaci Amir Khan. Náročný part poctivo vyspieval, no charakterom hlasu nekorešponduje s predstavou rossiniovského tenoristu. Roman Krško ako Bruschino preukázal bohatý hlasový fond, jeho hlasu však chýba väčší „zábal“ (na rozdiel od nadmerného zábalu Ďurčovho tónu), aby nepôsobil tak ostro a zavše zbytočne forsírovane. Juraj Peter sa blysol komickou etudou v úlohe Policajného komisára. Herecky sa pôsobivo prezentovala aj čoraz ostrieľanejšia Alena Kropáčková v spevácky menej vďačnej úlohe Marianny. Režisér ju dokonca použil ako akéhosi sprievodcu po príbehu. V menších úlohách sa predstavili aj Marek Pobuda (hostinský Filiberto) a Marek Tokoš (Bruschinov syn). Dirigent Marián Lejava sa snažil zladiť málo skúsený ansámbel spevákov a čarovať s chudobne obsadeným orchestrom, čo sa mu relatívne darilo. Osobitne treba vyzdvihnúť zástoj dlhoročnej korepetítorky Milady Synkovej, ktorá spevákov pripravovala, a potom si v orchestri aj zahrala.

Ak berieme túto inscenáciu ako istú alternatívu oproti národnej reprezentatívnej opernej ustanovizni (ktorá súboru prepožila priestory) a ako snahu oslovovať aj nového diváka, potom inscenácia splnila svoj cieľ. Len by potrebovala aj to, čomu sme kedysi hovorili propagácia a dnes sa to volá marketing.

Autor: Vladimír Blaho

G. Rossini: Il signor Bruschino
Otvorená opera, 2017
predstavenie zrealizovala Asociácia CORPUS v spolupráci s Operou SND
projekt podporil Fond na podporu umenia a Bratislavský samosprávny kraj
Premiéra 2. decembra 2017,
repríza sa uskutoční 16. februára 2018

inscenačný tím

Hudobná úprava: Marián Lejava
Dirigent: Marián Lejava
Réžia: Martin Bendik
Výprava: Jaroslav a Miroslav Daubravovci
Produkcia: Nora Nosterská

osoby a obsadenie

Gaudenzio: Ján Ďurčo
Sofia: Jana Bernáthová
Bruschino, otec: Roman Krško
Bruschino, syn: Marek Tokoš
Florville: Amir Khan
Policajný komisár: Juraj Peter
Fliberto: Marek Pobuda
Marianna: Alena Kropáčková
Spoluúčinkuje: Orchester Otvorenej opery

,,Otvorená opera je voľné zoskupenie tvorcov a interpretov, ktorých cieľom je uvádzať klasické komorné operné diela. V „kamenných“ divadlách sa operné diela uvádzajú v podobe ustáleného inscenačného kánonu. Našou ambíciou je predstaviť operu v hravej podobe akčného divadla. Chceme prelamovať pomyselnú bariéru medzi vznešeným svetom opery a nezávislou divadelnou scénou. Pritom však nerezignujeme na vysokú hudobnú a vokálnu kvalitu. Otvorená opera spolupracuje s poprednými sólistami a stálymi hosťami Opery Slovenského národného divadla“. (Zdroj SND)