Oživovanie umeleckého žitia súboru prešovskej spevohry už len v nostalgickom spomínaní

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 13. októbra 1948 sa konala prvá slávnostná premiéra novej samostatnej umelecko-interpretačnej zložky – súboru Spevohry Slovenského divadla v Prešove (dnešného Divadla Jonáša Záborského). Prvou premiérou bola opereta Oskara Nedbala Poľská krv v hudobnom naštudovaní Bohuša Slezáka a v réžii Stanislava Vandasa. Pri tejto príležitosti prinášame nový seriál Opera Slovakia Spevohra Divadla Jonáša Záborského v Prešove, v ktorom priblížime históriu, umelcov či inscenačné divadelné počiny v Prešove, kde začínali mnohí významní umelci. Prvý diel seriálu začneme prešovským divadelným životom v roku 1833. Samostatný spevoherný súbor Divadla Jonáša Záborského by v októbri 2018 oslávil 70. výročie svojho zrodu, keby mohol…

Na začiatku novodobej histórie prešovského divadla (po roku 1945), najprv v podobe jediného – činoherného súboru, ku ktorému potom až v roku 1948 pribudol samostatný súbor spevoherný, stojí potreba rozpamätať sa aspoň v krátkosti, no v súradniciach dlhšej časovej osi, na podmienky divadelníckeho života v Prešove.

Záber na budovu Savoya a Mestského divadla v Prešove z roku 1895,
zdroj: DJZ

So spomínaním začínam v roku 1833, i keď tradícia divadelníctva siaha oveľa hlbšie, až do stredoveku, ako u väčšiny miest v Uhorsku. V tom roku začala výstavba prvej budovy mestského divadla, ktorá zastabilizovala miesto divadelných predstavení. Stalo sa tak vo dvore hostinca Čierny orol, podľa plánov staviteľa Antona Bretterbauera, myslené ako komorné divadielko. Sála divadla bola maličká, zmestilo sa do nej len 46 stoličiek, o ďalšie miesta ju obohatilo niekoľko lóží. Budovu sprevádzkovali 21. januára 1834. Na začiatku 19. storočia vystupovali divadelné spoločnosti i v paláci grófov Klobušických. Toto honosné sídlo stojí v Prešove v južnej časti námestia na východnej strane Hlavnej ulice (dom č. 22). Tento nádherný palác v štýle neskorého baroka (zv. štýl Ľudovíta XVI.), v ktorom v lete 1770 pobudol aj následník trónu Jozef II., upúta svojou jedinečnou štukovou výzdobou, umiestnenou, okrem erbu grófskej rodiny, na jeho priečelí. V tejto budove sídlilo na začiatku 19. storočia prvé nemecké prešovské divadlo, ktorého zakladateľom bol Dr. Samuel Krieger. V komorne ladenom divadielku z roku 1834 vystupovali spočiatku výhradne nemecké spoločnosti s programom činoherným, alebo aj spevoherným a operným (opereta ešte nebola). Obecenstvo spoznalo romantické opery G. Rossiniho, V. Belliniho i W. A. Mozarta. V druhej polovici 19. storočia sa divadelný život v Prešove začal odkláňať od nemeckých divadelných spoločností v prospech spoločností maďarských.

Palác Klobušických v Prešove (súčasná podoba budovy),
zdroj: www.pamiatkynaslovensku.sk

Tie priniesli tiež celkovo prijateľnú umeleckú a inscenačnú úroveň. Okrem činohry hrávali spevohry, ľudové hry so spevmi a tancami a v druhej polovici 19. storočia už aj operety, ktoré začali byť u obecenstva obľúbeným umeleckým hudobnodramatickým artiklom. (V Prešove existovala aj divadelná činnosť na báze ochotníckej, bola však roztrúsená v niekoľkých spolkoch a akceptovaná pri príležitosti rôznych zábavných podujatí, akadémií a podobne, ale nie v divadle, v ktorom ochotníci nemohli súperiť s profesionálnymi spoločnosťami.) Je významné pripomenúť, že ochotnícke súbory hrávali, i spievali aj v šarištine, ba gróf Teodor Berzeviczy, rodák z Brezovice nad Torysou (patril do šarišskej vetvy tohto starobylého šľachtického uhorského rodu), rád zbieral texty šarišských ľudových piesní a v štyridsiatych rokoch 19. storočia sa pokúsil aj o preklad niektorých árií (napríklad z Belliniho opery Norma) do šarištiny, podľa jeho zápiskov „z taliančizni i z ňemčizni po šarišsky“.

Z nemeckých divadelných spoločností, ktoré vystupovali v Prešove, upozorňujem na veľmi kvalitnú spoločnosť riaditeľa Filipa Zöllnera. V meste sa zastavila pravdepodobne medzi rokmi 1813 – 1816, v čase, kedy hosťovala v Košiciach. Zöllner pochádzal z divadelníckej rodiny Ludwiga Zöllnera, spoločnosť ktorého bola známa aj v Bratislave. Je pravdepodobné, že v Prešove hrala Zöllnerova spoločnosť okrem činohry aj opery, keďže ich mala v repertoári.

Niektoré maďarské divadelné spoločnosti, hosťujúce v Košiciach využívali zemepisnú blízkosť neďalekého Prešova a zakotvili tu na pár mesiacov, alebo len týždňov. Pripomeniem z nich aspoň spoločnosť Karola Hatvaniho z leta 1895, či veľmi kvalitnú spoločnosť Ödöna Faragóa, ktorá zavítala do Prešova po ukončení sezóny v Košiciach. Stalo sa tak v lete 1916, už v čase rozpútanej 1. svetovej vojny. Spoločnosť odohrala v Prešove 20 predstavení. Tieto spoločnosti samozrejme hrali aj operety.

Čierny orol v Prešove, súčasná podoba budovy
zdroj: internet

Novodobé obdobie divadelníctva v Prešove. Historická budova

Vyššie spomenuté dve maďarské, ale i ďalšie spoločnosti, vyskytnuvšie sa v Prešove po roku 1881, získali komfortný priestor a príležitosť vystupovať už v novej budove mestského divadla. Mesto, i pod tlakom verejnosti, ale aj po vlastnom uvážení pristúpilo k riešeniu vybudovať reprezentačný stánok pre Tháliu. Stavba súvisela s prestavbou hostinca Čierny orol. O architektonický návrh požiadalo mesto Prešov známeho košického staviteľa Michala Répászkého, ktorý mal skúsenosti so stavbami tohto zamerania aj z iných uhorských miest. (O viac ako 10 rokov sa tento staviteľ spolupodieľal i na stavbe Mestského divadla v Košiciach, odovzdané do užívania r. 1899.)

Interiér budúceho nového divadla riešil spoločník M. Répászkého – Ján Török. Výzdoba hľadiska a vstupných priestorov bola zverená Mórovi Horowitzovi. Oponu s mytologickou tematikou, (v súčasnosti už neexistuje), zhotovili podľa návrhu Arpáda Fesztyho. Výstavba prebehla v réžii stavebnej firmy Alexandra Grófa Júliusa Fesztyho. Z Ľudového divadla v Budapešti prišli plány na realizáciu javiskovej techniky, ktorých autorom bol György Galda a tak isto návrhy na scénickú dekoráciu od autora Móra Lechmanna. Divadlo disponovalo na prízemí 183 kreslami, na poschodí bolo 32 lóží a na balkóne 58 miest na sedenie. Slávnostný okamžik otvorenia divadla trval až tri dni – od 26. – 28. marca 1881.

Hlavná ulica v Prešove, námestie v roku 1926,
zdroj: pis.sk

Po roku 1918 sa divadelné súbory na javiska vymenili. Nemecké a maďarské nahradili najmä miestne ochotnícke súbory a do prešovského divadla sporadicky – v rokoch 1921 – 1922 zavítal s činohrou i zájazdový súbor „Marška“. Jeho oficiálny názov znel Slovenské Národné Divadlo II. Do roku 1926 chodil do Prešova hosťovať z Košíc s maďarskou spoločnosťou aj už spomínaný Ödön Faragó, ktorý sa v tom čase orientoval už výlučne len na operety. V ďalších rokoch vypuklo absentovalo hudobné divadlo a viditeľne začala chýbať kompaktnejšia línia spevoherného divadla, v tom čase vskutku veľmi deravá.

Bol tu ešte Fraňo Devinský, ktorý sa odhodlal založiť zájazdové divadlo pre Slovensko a hľadal pre neho stabilný domov. V sezóne 1939/40 zavítal so svojím Slovenským ľudovým divadlom do Prešova, kde túto sezónu aj ukončil. Rozhodol sa, že v Prešove ostane aj naďalej, keďže tu objavil obecenstvo, milujúce divadlo. So svojím 40 členným divadelným súborom hral okrem činohry aj operety, najmä Dusíkove, ale uvádzal aj operety iných slovenských skladateľov, ktoré si u obecenstva získali veľkú priazeň, tobôž, keď v nich vystupovali i František Krištof-Veselý a Mimi Kišoňová-Hubová. F. K. Veselý niektoré inscenácie operiet i režíroval. V súvislosti s Devínskeho divadlom sa vtedy v Prešove vyskytol v aj dirigent a skladateľ Ladislav Holoubek, či choreograf Bohuš Relský.

Záber na budovu Savoya a Mestského divadla v Prešove zo 40-tych rokov.
foto: Archív DJZ Prešov

Druhá sezóna Slovenského ľudového divadla (1940/41) so sídlom v prešovskom divadle sa stala problematickou. Mesto nechcelo sprístupniť budovu divadla pre silne poškodený interiér (obávali sa pádu balkóna a galérie). Navrhovalo ako riešenie vzniknutej situácie sálu Čierneho orla. Napokon však priaznivci a podporovatelia divadelného umenia vykonali zaťažkávajúce skúšky, ktoré budova vydržala a presvedčili mestskú radu o jej prevádzkyschopnosti. Počas štyroch mesiacov sa prešovské obecenstvo radovalo zo šiestich nových operetných inscenácií, v ktorých sa už mihol aj budúci operetný bonviván a miláčik prešovského obecenstva Emil Prieložný. Odchodom Slovenského ľudového divadla z Prešova na turné po Slovensku sa následne ukončila jedna veľmi podnetná kapitola pre zrod budúceho spevoherného súboru. Slovenské ľudové divadlo sa totiž už do Prešova nevrátilo, no svojimi operetnými inscenáciami zanechalo viditeľné umelecké stopy tak v srdci ako aj v mysliach prešovských percipientov.

Budovu Mestského divadla v Prešove v roku 1943 mesto z bezpečnostných dôvodov zatvorilo a predbežne jeho rekonštrukcia ostala zatiaľ v nedohľadne. Túžba po profesionálnej divadelnej scéne však nedala spať nadšencom a ctiteľom scénického umenia na čele so spisovateľom, básnikom, riaditeľom slovenského rozhlasu, dočasne presťahovanom z okupovaných Košíc do Prešova a skvelým organizátorom kultúrneho života Antonom Prídavkom.

V roku 1941 vznikol v Prešove ochotnícky divadelný krúžok Záborský. Vyskladal sa z členov a pracovníkov bývalého košického rozhlasu a členov divadelného súboru, fungujúcom pri Matici slovenskej. Medzi iniciátorov divadelného krúžku patril aj Anton Prídavok, tajomníkom a dramaturgom sa stal František Rell (písali sme o ňom v článku František Rell – priekopník operety v Prešove). Napriek policajne uzavretej divadelnej budove si „záborskovci“ vynútili pre svoju činnosť jej otvorenie. Išlo o súbor činoherný. Získal názov Slovenské divadlo. Jeho členovia a najmä vedúci organizátori si vynútili, kvôli zabezpečeniu financií, potrebných pre jeho kontinuálnu činnosť vznik družstva a takto sa pričinili o vznik profesionálneho divadla, stále však jednosúborového-činoherného. Zdá sa, že spevohra a hudobné divadlo nechýbali nikomu, snáď len prešovskému obecenstvu.

František Rell (1913 – 2009),
foto: Archív DJZ Prešov

Mesto napokon zabezpečilo v divadelnej budove opravu priestorov javiska a hľadiska. O opravu a náležitú pozornosť si pýtali aj šatne, skúšobne, sklady a dielenské miestnosti. Táto potreba však predbežne ostala zo strany mesta nepovšimnutá. Podmienky práce súboru boli nevyhovujúce. Skúšky prebiehali mimo divadla, v prenajatých miestnostiach (Katolícky kruh), maliarske práce boli odkázané i na nočné hodiny a konali sa na javisku, kulisy sa upravovali na dvore, divadlo nemalo krajčírsku dielňu, dokonca ani osvetľovača. Sklady boli roztrúsené po meste (v synagóge, na mäsiarskom bitúnku, i v stodole istého roľníka).

Toto profesionálne divadlo, vzídené zo „záborskovcov“ sa od svojho počiatku profilovalo ako zájazdové, no na prvé umelecké výjazdy muselo cestovať vlakom, keďže nedisponovali autobusovou dopravou, a preto sa chodilo hrávať len do blízkeho okolia.

Tieto problémy, s ktorými muselo divadlo zápasiť vôbec neboli malicherné, navyše, okrem priestorových ho zahltili aj problémy prevádzkové. Vojna v tom čase už bola v plnom prúde. Sporadické bombardovanie mesta si vynútilo, že divadelný súbor sa dočasne musel niekde presťahovať. Preto umeleckí zástupcovia súboru akceptovali návrh učiteľov – manželov Korábovcov a súbor sa dočasne presťahoval do 10 km vzdialenej obce Kojatice, kde v miestnej škole herci dostali možnosť skúšať, aj sa ubytovať.

Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, historická budova, súčasná podoba divadla, 2018,
foto: Ľudovít Vongrej

Situáciu okolo divadelnej budovy a divadla skomplikovala v decembri 1944 prítomnosť nemeckého frontového divadla Panzer scala. Okupovali totiž divadelnú budovu a Slovenské divadlo mohlo hrať v budove len dva razy v týždni – v stredu a v nedeľu. Do toho všetkého zasiahlo vyhlásenie o všeobecnej evakuácii v meste, čo znamenalo, že i Slovenské divadlo malo mesto opustiť a odísť do vyhliadnutého Ružomberka. Túto výzvu mesta však divadlo neuposlúchlo a ostalo. Členovia sa skrývali v suteréne budovy, no keď nastalo expanzívne bombardovanie Prešova a zadný trakt divadla bol podstatne zasiahnutý a budova poškodená, Slovenské divadlo túto nebezpečnú situáciu muselo predsa len vyriešiť odchodom. Namierilo si to do obce Likavka.

Bombardovanie ovplyvnilo a urýchlilo aj odchod okupačného divadla Panzer scala. Zobrali však so sebou i väčšiu časť scénických výprav aj kostýmov.

Oslobodenie Ružomberka (4. apríl 1945) oslobodilo aj Slovenské divadlo z núteného exilu. Keď sa naskytla možnosť prevozu z Ružomberka, boli to vojenské nákladné vozidlá, ktoré šli do Košíc, čo bol pozitívny signál pre Slovenské divadlo na odchod. Písal sa 8. apríl 1945, keď sa umelecký personál Slovenského divadla vrátil na vojenských vozidlách späť do Prešova, aj s časťou zachráneného mobiliára kostýmov a scénickej výpravy.

V ďalšom článku seriálu o prešovskom divadle budeme pokračovať v spomínaní na Spevohru po roku 1945.

Autor: Dita Marenčinová

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dita Marenčinová

muzikologička, pedagogička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár