Paberky z minulosti najmä hudobného divadelníctva

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A

Po kočovnej minulosti divadelných spoločností, ktoré si rozkladali svoje stanovištia v rôznych častiach a na rôznych miestach územia, ktoré si (aj náhodne?) vyberali, samozrejme s príslušnými povoleniami od mestskej rady, sa zrodila nová éra, posiata účelovými stavbami kamenných divadiel, ktorými sa zastabilizoval divadelný život v mnohých mestách, ktoré si dovolili takéto stavby realizovať. (Podľa lexikónov prvá verejná operná budova v Európe bola otvorená v Benátkach r. 1637.)

V nasledujúcom článku zachádzam zo všeobecných súvislostí aj do konkrétnejšieho priestoru, ale skoro výhradne do priestoru košického.

Ako to vyzeralo s budovami v Bratislave (Prešporku), Košiciach (ale aj v Budapešti (Bude)?

V Rakúsko-Uhorsku sa kamenným divadelným budovám začala venovať väčšia pozornosť až v 18. storočí. Na území Uhorska, v uzavretom priestore sa divadelné predstavenia začali realizovať v Bude od r. 1760, v účelovej tanečnej sále, do ktorej postavili javisko. Prvú kamennú budovu, v ktorej sa malo hrať v maďarskom jazyku, otvorili r. 1837 Rossiniho operou Barbier zo Sevilly. Dnešná Štátna opera a dočkala svojho narodenia r. 1884.

V Bratislave (Prešporku) vystriedala Mestské divadlo z r. 1776 nová budova z r. 1886. Košice dostali svoj stánok Thálie v podobe viacúčelovej budovy Mestského divadla v r. 1789, ktorá padla v r. 1899 v prospech interiérovo skvostnej novej budove.

Rudolf von Alt: Divadelné námestie s promenádou v Prešporku, so „starým divadlom“, postaveným roku 1776, v popredí; litografia (Galéria mesta Bratislavy)

Je len samozrejmé, že uzavreté a účelovo riešené divadelné budovy vniesli do života divadelných spoločností a najmä hercov viac komfortu, no niekedy aj ohrozenie života napr. formou požiaru, ako ho zažili aj Košičania (r. 1888). Z ohrevného telesa vyšľahli počas predstavenia plamene, ktoré sa rozšírili aj do hľadiska, našťastie oheň nezasiahol celú budovu a obišiel sa bez ľudských obetí. Toto bola výzva pre mesto, aby z bezpečnostných (ale nielen tých), konečne uvažovalo o stavbe nového divadla. Táto myšlienka novostavby sa totiž tiahla už od r. 1830.

S výstavbou prvej košickej divadelnej budovy, ktorú schvaľoval aj cisár Jozef II., vošli do platnosti nariadenia, za plnenie ktorých bol zodpovedný v prvom rade riaditeľ divadelnej spoločnosti, ako nájomca budovy. Zmluva o prenájme platila na dva roky. Za každé predstavenie odvádzal riaditeľ mestu 5 zlatých, so štvrťročnou splatnosťou. Medzi zaujímavosti so sociálnym nádychom patrí ustanovenie, že v dňoch, v ktorých niet riadneho predstavenia, je nájomca povinný hrať pre mestský chudobinec. Či sa toto nariadenie aj dodržovalo, mi nie je známe.

S opakujúcou sa pravidelnosťou riaditelia divadelných spoločností len málokedy vedeli ustáť finančné náklady. Na úkor toho redukovali počet účinkujúcich v predstaveniach, čo neprospievalo kvalite najmä operných predstavení. Už prvá divadelná spoločnosť, ktorá hrala v Košiciach, viedol ju Henrich Bulla a otváral divadelnú budovu (1789) Mozartovým Únosom zo serailu, bol nútený kvôli financiám redukovať počet členov najmä v zbore a orchestri. Po uvedení ešte radu zaujímavých opier, (aj činohier) opúšťa mesto s finančným mínusom. Je pravdou aj to, že divadlo v Košiciach bolo kapacitne, na počet obyvateľov v meste priveľké. Riaditelia si z toho dôvodu sťažovali, že nevedia divadlo dostatočne divácky naplniť, ba že aj 19 šľachtických lóží často zíva prázdnotou.

Staré divadlo v Košiciach, zdroj: internet

Divadelníci mali problémy aj s prísnou cenzúrou. Mestom ustanovený oficiálny cenzor bol súčasťou divadelných predstavení a ten mal za povinnosť ešte aj počas predstavení odísť do zákulisia a vynútiť si zmeny, ak sa mu niečo nepozdávalo. Jednak sa na javisku nesmeli používať slová a spojenia, ktoré ohrozovali „dobré mravy“ (napr. ani nevinné slovo „bozk“), na javisku sa nesmelo nijakým spôsobom dotknúť cti panovníka, či členov vlády, názvov cirkevných hodností (napr. „biskup“ „pápež“), zakázané boli hry s revolučnou tematikou a iné. Cenzúra bola veľmi široká. Zákaz hrať sa vzťahoval i na piatky, cirkevné sviatky, pôstne dni a pod., čo samozrejme finančne neblaho pôsobilo na riaditeľov.

Ak riaditeľ vynaložil viac peňazí na kostýmy a dekorácie, zvyšoval vstupné. Jedným z prvých, ktorí v Košiciach na rozhraní 18. a 19. storočia zvýšili vstupné, bol Václav Mihule. Do Košíc došiel z Prahy, kde dovtedy pôsobil ako riaditeľ v divadle „U Hybernů“. Priniesol so sebou aj pekný operný repertoár. Zoznámil obecenstvo medzi inými s radom Mozartových opier: Čarovná flauta, Don Giovanni, Figarova svadba. Mihule bol jedným z prvých, ktorý doručil zoznam uvádzaných hier na cenzúru do miestodržiteľskej rade až do Budína. Aj on sa zaradil medzi tých, čo odišli z Košíc s mínusovou platbou.

Počas prechádzky po historickej minulosti divadelných spoločností, ktoré vytvorili z Košíc silné kultúrne centrum, som narazila na mená niekoľkých divadelných riaditeľov, a to už v ére, keď v Košiciach, hlavne po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní hrávali maďarské divadelné spoločnosti. Mená, ktoré sa viažu k zodpovednému a kreatívnemu vedeniu svojich spoločností patrí trojica skutočných profesionálov. Dokázali sa v meste udržať dlhodobejšie, vrátane úspešnej životnosti svojich spoločností. Nebáli sa do divadla investovať aj vlastné finančné prostriedky.

Latabár Endre (1811 – 1873), zdroj: wikipedia

Kým väčšina riaditeľov zápasila so zadĺžením, po ktorom nasledoval finančný krach, tak Endre Latabár, (sedem nepretržitých sezón v Košiciach od 1865 – 1873) János Komjáthy (ten vytrval v Košiciach najdlhšie, až 12 rokov, už v novej budove od 1902 – 1914) a Ödön Faragó (od 1914 až do nových hraníc po roku 1920), vymanévrovali z mnohých ťažkostí s čistým kontom. Všetci traja samozrejme investovali do divadla aj vlastné a nemalé financie. Dokázali vyriešiť problémy vo finančne náročných podmienkach a niekedy i v zložitých, prekážkami nabitých sezónach. Slabá návštevnosť, potom zasahovanie divadelnej komisie do dramaturgického plánu, udalosti plynúce z 1. svetovej vojny (v spoločnosti Faragó-a), nečakané zásahy do chodu divadelného života a ich zvládanie so statočnou a s profesionálnou cťou dokladuje absolútnu oddanosť týchto riaditeľov veci divadla.

Divadelná cenzúra, už prv spomínaná, fungovala aj v storočí devätnástom, ale transformovaná. Do divadelnej politiky a dramaturgie mala čo hovoriť divadelná komisia zložená prevažne z osobností z radov šľachty. Komisia bola v Košiciach založená r. 1830, najprv ako spolok, ktorý fungoval ako účastinná spoločnosť finančne podporujúca činnosť divadla. Spolok mal na starosti uzatvárať zmluvy s divadelnými spoločnosťami, na konkurznom výbere ktorých mal samozrejme účasť. O pár rokov – r. 1863, bol inovovaný ako divadelná komisia, do ktorej už okrem zástupcov mesta a župy z radov šľachticov boli zvolení aj mešťania. K reorganizácii došlo potom ešte raz – r. 1878, opäť s účasťou šľachticov, aj mešťanov.

Na tento spôsob fungoval, samozrejme, divadelný život aj v iných uhorských mestách. Chcem zdôrazniť, že divadelná komisia mala veľké a dôležité slovo nielen pri výbere divadelných spoločností, ale zasahovala – a to dosť podstatne – aj do samého chodu divadla a snažila sa maximálne ovplyvňovať repertoár a dramaturgiu.

Komjáthy János s manželkou Závodszky Teréz

Novodobej podobe „cenzurovania“, t. j. podriadiť sa v dramaturgii zásahmi divadelnej komisie jednoznačne odmietal János Komjáthy. Ohradzoval sa ostro proti manipuláciám zo strany divadelnej komisie, ktorá svojvoľne zasahovala do ním pripraveného dramaturgického plánu. Správal sa vždy ako dobrý a zodpovedný podnikateľ s výraznou snahou o zvyšovanie umeleckej kvality svojej spoločnosti. Nenechával sa zatiahnuť ani do politických hračiek, napriek zvýšenému tlaku na jeho osobu.

Sociálne zabezpečenie členov divadelných spoločností

Domnievam sa, že o sociálnom zabezpečení, tejto dôležitej súčasti hereckého života v minulosti, sa hovorí málo.

V nemeckých divadelných spoločnostiach, zastúpených v Košiciach väčšinovo až do roku 1816, existovalo spoločenstvo divadelné, ktoré zadarmo zabezpečovalo právnu ochranu hercov, no herci, ak mysleli aj na svoju budúcnosť (starobu), mohli sa poistiť v penzijných spoločnostiach, ale už samostatne, nezávisle na zamestnávateľoch. K povinnostiam hercov však nepatrilo poistenie (ani divadelné, ani penzijné).

V maďarských divadelných spoločnostiach neplatili vždy a všade rovnaké zmluvné podmienky. Zmluvy záviseli od vôle riaditeľov.

Všeobecne (niekde áno, inde nie), neboli platené prvé skúšky, herci si platili byty, často si sami zaobstarávali kostýmy. Pri nástupe do divadelnej spoločnosti mohol dostať herec počas prvých šiestich dní od riaditeľa výpoveď, bez zaplatenia. Počas cirkevných alebo štátnych sviatkov bolo zakázané hrať, za tieto dni herci nedostali peniaze, no skúšať museli.

Skúšok na novú inscenáciu bolo niekedy žalostne málo, niekedy sa scvrklo len na päť dní, medzi tým sa večer v divadle hralo.

Ödön Faragó (1876 – 1958)

K jedným z mála riaditeľov dbajúcich na finančnú situáciu hercov patril Ödön Faragó, ktorý vždy, aj za čias 1. svetovej vojny, keď už musel rozpustiť svoju spoločnosť v Košiciach pre blížiacu sa hrozbu vojenskej invázie ruských vojsk od severu (od Humenného), ktorú sa napokon podarilo včas eliminovať), teda aj v tom vypätom čase nebezpečenstva, vyplatil pred rozpustením spoločnosti všetkých hercov, i všetkých zamestnancov až po posledného kulisára. Nikdy, počas jeho celého košického obdobia od r. 1914 až do svojho odchodu už v časoch prvej Československej republiky, keď ešte prevádzkoval v divadle svoju maďarskú spoločnosť v prvej tretine 20-tych rokov 20. storočia, neostal svojim hercom a divadelnému personálu nič dlžen.

Autor: Dita Marenčinová

Literatúra

  • Benczúr, V.: Kassai játékszín a százéves kassai magyar stinészet története. Košice – Kassa 1924, 104s.
  • Faragó , Ö.: Impresszióim. Budapest 1912, Singer és Wolfner bizonya, 190 s.
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dita Marenčinová

muzikologička, pedagogička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku