Pamäť dejín ako výstraha do súčasnosti

0

Odber týždenného newslettera

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Režisér a choreograf Ondrej Šoth na pôde Štátneho divadla Košice uviedol 14. a 15. februára 2020 multimediálne tanečné divadlo Milada Horáková. Je to umelecké spracovanie témy o nespravodlivo odsúdenej a popravenej žene za éry komunistického Československa. Autor sa rozhodol spracovať túto tému po úspešnej incenácii Denníka Anny Frankovej.

V roku 2020 uplynie 70 rokov od smrti Milady Horákovej – bola popravená 27. júna v roku 1950. V 90-tom roku Ondrej Šoth postavil v Slovenskom národnom divadle inscenáciu Zvláštna radosť žiť – o tom, ako moc dokáže manipulovať s ľuďmi. Druhý diel uviedol v Štátnom divadle Košice a príbeh o Milade Horákovej má byť tretím dielom.

Ako autor sám povedal pre portál Moja kultúra: „Milada Horáková je humánnym vzorom pre celý svet. Snahou o čestnosť, spravodlivosť, humánnosť, pomoc blízkym, schopnosťou budovať štát a pomáhať, nielen kritizovať, ale najmä pracovať. Považujem za povinnosť hovoriť o justičnej vražde osobnosti, ktorá bola symbolom hlbokého sociálneho a demokratického myslenia, pre ktorú propagandou zmanipulovaný „ľud“ žiadal najvyšší možný trest. Je to jedna z najvýznamnejších dramatických tém 20. storočia.“

O. Šoth: Milada Horáková, Štátne divadlo Košice, 2020, Alena Ďuránová (Milada Horáková), Maksym Sklyar (T. G. Masaryk), foto: Joseph Marčinský

Je to ďalšie predstavenie, kde využíva fúziu divadelných žánrov – dramatické a tanečné umenie, ktoré už využil v niektorých svojich inscenáciách. Okrem baletného súboru košického divadla v inscenácii účinkujú herci, sólistka opery sopranistka Aneta Hollá a tiež deti zo SZUŠ Boby Brelly, s ktorými úspešne spolupracuje už na štvrtom predstavení. V predstavení je použitý aj film Antona Faraonova.

Hlavnú postavu Milady Horákovej stvárnila Alena Ďuránová (v alternácii Táňa Pauhofová), ktoré sa alternujú aj v postave Anny Frankovej. V ďalších postavách, fašistov, komunistov, eštébakov, dozorcov a prokurátorov sa objavia herci Vanda Tureková a Jakub Kuka. Text je v tomto prípade pomerne dominantný prvok inscenácie: v predstavení sú použité texty Tomáša Garrigua Masaryka a Milady Horákovej a tiež piesne Jaroslava Ježka s textami Jana Wericha a Jiřího Voskovca.

Na scenári choreograf Ondrej Šoth spolupracoval už tradične so Zuzanou Mistríkovou. Tvorcovia čerpali predovšetkým z archívnych a dokumentárnych materiálov. Z kníh o Milade Horákovej a nakoľko Horákovej vzorom boli Masaryk, Beneš a Štefánik, tak podklady pre scenár tvorili aj informačné zdroje o nich, ako aj kniha od Miroslava Ivanova Justičná vražda o Milade Horákovej, ktorá proces podrobne opisuje.

Režisér a choreograf Ondrej Šoth na skúške svojej multižánrovej autorskej inscenácie Milada Horáková, Štátne divadlo Košice, 2020, foto: Joseph Marčinský

Najzásadnejším materiálom boli však listy, ktoré Milada Horáková napísala v cele smrti svojim blízkym a ktoré komunisti rodine nikdy neodovzdali. Našli sa až po roku 1989. Inscenácia je venovaná dcére Milady Horákovej, ktorej odovzdala listy prvá porevolučná ministerka spravodlivosti Dagmar Burešová (ktorá v roku 1969 ako advokátka zastupovala rodinu Jana Palacha).

Milade Horákovej udelila v januári 2020 prezidentka SR Zuzana Čaputová in memoriam vyznamenanie Rad bieleho dvojkríža I. triedy. Vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy si v ten istý deň z rúk slovenskej prezidentky prebrala aj spoluautorka inscenácie a filmová producentka, Zuzana Mistríková, ktorá počas Nežnej revolúcie patrila medzi študentských lídrov.

Ondrej Šoth, okrem toho že je režisérom, choreografom a spoločne so Zuzanou Mistríkovou aj autorom libreta, je aj hudobným dramaturgom. Zaznela hudba z pera skladateľa Michaela Kocába, Johanna Sebastiana Bacha, Georga Friedricha Händela, Jonatána Pastirčáka, Jaroslava Ježka či obľúbená pieseň prezidenta Masaryka Ej synku synku, ale aj chrámové zbory, modlitby, rocková hudba , Pieseň šťastných detí a hymny.

O. Šoth: Milada Horáková, Štátne divadlo Košice, 2020, Alena Ďuránová (Milada Horáková), foto: Joseph Marčinský

V inscenácii autor porovnáva dva režimy – fašistický a komunistický. Za fašizmu mala Milada Horáková súd v Drážďanoch, ktorý vyhrala – od trestu smrti bola oslobodená. Komunisti ju i napriek protestom ľudí ako Albert Einstein, Winston Churchill i Eleanor Rooseveltová obesili. Na výstrahu. Bola symbolom hodnôt, ktoré potrebovali definitívne zničiť. Justícia a súdy za komunizmu boli v tom období bezpredmetne nespravodlivé. Vo väzení ju mučili, bili, nedovolili jej spať, na pomoc si zavolali expertov z KGB, ktorí ju týrali. Pod hrozbami ju nútili naučiť sa texty, ktoré má vypovedať na súde.

Posolstvo inscenácie choreograf formuluje nasledovne: „Prial by som si, aby ľudia pochopili, že existovali na tomto svete ženy, ktoré dokázali bojovať za práva ľudí. Ktoré boli mučené a predsa nesklonili hlavu. Boli presvedčené o svojich humánnych a demokratických postojoch, slobode človeka, o jeho mieste a práve žiť na tejto zemi. Mať iný názor nemá byť trestaný.“

O. Šoth: Milada Horáková, Štátne divadlo Košice, 2020, Alena Ďuránová (Milada Horáková), foto: Joseph Marčinský

Milada Horáková bola nespravodlivo odsúdená a popravená v najväčšom z vykonštruovaných politických procesov, ku ktorým dochádzalo v 50. rokoch 20. storočia v komunistickom Československu. Cieľom takzvaných monsterprocesov bolo odradiť ľudí od akejkoľvek kritiky štátneho režimu. Súčasťou veľkého procesu, známeho aj ako „proces s vedením záškodníckeho spiknutia proti republike so skupinou Dr. Milady Horákovej“, boli desiatky menších súdnych procesov po celej krajine.

Márne boli žiadosti o milosť. Vtedajší komunistický prezident Klement Gottwald aj napriek naliehaniu svetových osobností ako bol Einstein, Churchill, kardinál Griffin, Russel a mnohí iní potvrdil 24. júna 1950 svojím podpisom aj u Milady Horákovej trest smrti. Celkovo v nich rozhodli o desiatich trestoch smrti, takmer päťdesiatich doživotných trestoch a ďalších trestoch odňatia slobody. Horáková sa vďaka svojej nezlomnosti a odvahe stala symbolom odporu voči totalitnej moci.

Slová Milady Horákovej sú nielen mementom, ale dôkazom jej čestnosti, úprimnosti, pokore a nadhľade: „Padám, padám … tento boj jsem prohrála, odcházím čestně, miluji tuto zem, miluji tento lid … budujte mu blahobyt. Odcházím bez nenávisti k vám … přeji vám to, přeji vám …“

O. Šoth: Milada Horáková, Štátne divadlo Košice, 2020, Alena Ďuránová (Milada Horáková), foto: Joseph Marčinský

Princípy scény (Jaroslav a Miroslav Daubravovci) v inscenácii Milada Horáková – jej architektúry, variabilných prvkov, riešenia komorného prostredia Malej scény ŠDKE evokovali charakter scénografie inscenácie Denník Anny Frankovej. Autori použili opäť ako základ mreže a sieťové kovové paravány tentoraz postavené tesne frontálne pred oči publika, čo vo finále navodzuje efekt, že na celé dianie sa divák pozerá cez pletivo, ktoré vymedzuje z oboch strán hľadiska koridor a zároveň sa tak stáva súčasťou procesu ako verejný pozorovateľ.

Variabilným prvkom sú aj posuvné zábradlia, ktorými tanečníci manipulujú, stavajú nimi prekážky, labyrinty a mosty, hlavnú protagonistku na nich nosia, presúvajú a preklápajú v rôznych nebezpečných formáciách, paravány dokonca poslúžia aj ako imitácie gitár, do ktorých zúrivo rockovo tanečníci brnkajú ako do strún. Na vysoké zvislé kubusy vynášajú postavy Žalobcov a Katov, v týchto vyššie situovaných úrovniach nechávajú odznieť intímne a dôležité scény, na ktorých je vždy namierený aj svetelný akcent. Inokedy zas horizontálne do kubusov ako do klietky/kobky zatvárajú väzňov, dupú po nich a svietia na nich lampami.

Autori scény využívajú aj danú architektúru interiéru, (na historickom balkóne sa odohráva scéna s Gottwaldom). Zásadným prvkom sú veľkoplošné zrkadlá, ktoré priestor na jednej strane opticky zväčšujú a sú zároveň významovotvorným prvkom (protagonisti sa v nich vidia/odzrkadľujú, sú akoby zrkadlom sami sebe – obľúbené riešenie režiséra).

O. Šoth: Milada Horáková, Štátne divadlo Košice, 2020, Gennaro Sorbino (Klement Gottwald), foto: Joseph Marčinský

Častým a neodmysliteľným prvkom Šothovho divadla je práca s drapériou – veľkými plachtami, do ktorých zmotáva tanečníkov a ktoré flexibilne menia funkciu, sú jeho doménou. Tento raz nadobúdajú ešte nástojčivejší výraz vo svojej symbolickej rovine – sú to obrovské vlajky (československá, sovietska a nacistická), ktoré takmer ako jediné vnášajú do deja farebnú symboliku, sú nosnými zadefinovaniami deja v čase a lokalite. Režisér do nich „balí“ protagonistov, sú nimi ťahaní, aj vlečení, sú napínané i strhávané, stávajú sa nástrojmi násilia, (keď nimi mlátia Miladu Horákovú), ale poslúžia aj na poetické obrazy (zvinovanie a naťahovanie československej vlajky rodinou Horákovej), alebo (ťahaním/vezením zosnulého Beneša na vlajke na „druhý breh“).

Rovnako ako kovové konštrukcie, aj vlajky priestor dynamizujú. Zástavy však aj popisne definujú obdobie – na prvú signálnu vymedzujú čas, symbolmi z nášho podvedomia vyťahujú spomienky a emócie. Inscenácia je aj vďaka tomu čitateľná a prevedie nás v rôznych prevlekoch účinkujúcich (aj priamo na javisku) monsterprocesom. Ukazuje väzenie, mučenie, striktne limitovaný styk s rodinou, prípravu na proces (obliekanie a vyzliekanie šiat) i samotný proces pred mikrofónom s konečným verdiktom smrti (herečku s povrazom na krku vyvlečú zo sály).

Autori na akciu využívajú aj priestor hľadiska (občas sa implantujú medzi divákov, deti im rozdávajú svoje kresby, T. G. Masaryk v bielom odeve sa presúva spoza divákov ako fantóm. Komunistka Spurná aktívne s nasadením vybehuje medzi dav zo zákulisia, a za hlavami divákov sú surovo spustené tri povrazy/šibenice). Na nástupy hercov a tanečníkov sa využíva vstupný priestor do sály, rovnako ako sú na začiatku vo foyeri roztrúsení pionieri s mávatkami, robotníčky, roľníčky, komunisti, eštebáci, nacisti – ticho a nenápadne implantovaní do davu návštevníkov, občas ich verbálne osloviac provokatívnou poznámkou „Horáková klame“…

Toto zapojenie priestoru a navodenie atmosféry už pri vstupe do divadla je tiež jednou z typických režijných čŕt Ondreja Šotha. Celú náladu diania dotvára film (Anton Faraonov) čerpajúci z autentických archívnych záberov procesov a prejavov osobností, aj diktátorov doby, ktorý strieda portrét Milady Horákovej z väzenských fotografií a ilustračné snímky pohľadu cez mreže väzenia.

O. Šoth: Milada Horáková, Štátne divadlo Košice, 2020, Alena Ďuránová (Milada Horáková), foto: Joseph Marčinský

Kostým (Andrii Sukhanov) sa odvíja od dobových odevov (podobnosť autentických šiat Milady Horákovej, civilná „móda“ sledujúca v strihoch 50-te roky minulého storočia, pionierske rovnošaty, nevábne odevy robotníčok, uniformy nacistov, československých, ruských a amerických vojakov, červené barety v dlhých plášťoch odhaľujúce akýsi (trochu možno aj zbytočný) s/m variant „kožených“ sexi oblečkov.

Hoci Ondrej Šoth počas svojej tvorivej kariéry kreuje v princípe tanečné divadlo, do ktorého vnáša postupne aj činoherné prvky, film, mix hudby a doposiaľ najvýraznejším pohybovo-činoherným divadlom bola inscenácia Denník Anny Frankovej v hlavnej úlohe s herečkou Táňou Pauhofovou, v Milade Horákovej tanec extrémne potlačil do úzadia, koncentruje sa na autentické texty či už zo záznamu, alebo z úst herečky Aleny Ďuránovej a posunul svoje vyjadrenie do formy multižánrového divadla. Tanečníkov posúva do roviny výrazového hrania, do náladovotvornej roviny davových scén, kde profiluje mrazivú atmosféru, necháva ich fyzicky pretvárať scénu ťažkými rekvizitami – jednoducho nikdy ich nešetrí.

Oproti tomu hercov rozpohybováva a vystavuje ich výkonom vyžadujúcich istý stupeň pohybovej kultúry a fyzickej kondície. Od tanečníkov vyžaduje herectvo, od hercov pohyb. Hoci sa v tomto diele takmer vôbec netancuje, nie je to dielo statické. Tempo a dynamika je zachovaná rýchlymi presunmi, manipuláciou rekvizít, striedaním rôznych žánrov hudby, veľa urobí svetlo a dym, aj keď sa netancuje, všetko je v neustálom pohybe.

O. Šoth: Milada Horáková, Štátne divadlo Košice, 2020, foto: Joseph Marčinský

Tento raz má však prím slovo – kým ho nechá plynúť kreuje vizuálnu estetiku výtvarnými obrazmi. Občas sú však príhovory pridlhé a neudržia atmosféru v intenzívnom chvení, občas sa (aj keď zámerne) preexponovane kričí, aby sa zdôraznila desivosť fašistického aj komunistického mučenia a zotreli sa rozdiely medzi dvomi fanatickými diktatúrami využívajúcimi rovnaké prostriedky na profilovanie strachu. Sexuálne praktiky (s/m odev, zúrivý coitus nacistov počas ktorého heil-uju, markírovanie felacia) – hoci sú len fragmentálne, ale nástojčivé – majú zrejme podčiarknuť naturalistickú pudovosť, násilie a zverstvá páchané s absenciou empatie a lásky.

Milada Horáková (v prevedení Aleny Ďuránovej) bola nesmierne autentickým a prirodzeným výkonom. Dokázala v neuveriteľnej vyváženosti dosiahnuť mieru dôstojnosti, utrpenia (fyzického aj psychického), lásky a pravdivosti. S mimoriadnou úctou a pokorou, tichým, ale urgentným hlasom, v pokoji (aj keď bolestne) a bez akéhokoľvek pátosu maximálne prirodzene „oživila“ postavu a „hlas zo záhrobia“ Milady Horákovej. Alene Ďuránovej sme pravdu Milady Horákovej v jej excelentnom herectve absolútne uverili.

Sergii Iegorov (manžel Bohuslav Horák) sa pri úspornom pohybe musel spoľahnúť na svoje herectvo a pred našimi očami z vnútornej bolesti a lásky k svojej žene odsúdenej na smrť priam „zostarol“.

Herecké zastúpenie v nesympatických postavách žalobcov, dozorcov, tajných, fašistov, NKVD a katov mali Vanda Tureková a Jakub Kuka. Vanda Tureková svojim charizmatickým vzhľadom, štíhlou postavou a suverénnym herectvom odkryla všetky nuansy zvrátených reprezentantiek svojich postáv. Od absencie empatie, cez surovosť, bezohľadnosť, škodoradosť až po živočíšnu nadržanosť – skrátka všetky nízke polohy oprostené od ľudskosti a nainfikované fanatizmom v celej škále zvrhlej psychopatie vyprofilovala autenticky. Jej mužským pendantom bol Jakub Kuka idúci viac po povrchu vedomý si svojich fyzických kvalít, s menej vyzretým herectvom spoliehajúc sa skôr na testosterón a okázalú dravosť (občas mu kvôli podcenenej artikulácii nebolo dobre rozumieť).

O. Šoth: Milada Horáková, Štátne divadlo Košice, 2020, Alena Ďuránová (Milada Horáková), foto: Joseph Marčinský

Prirodzeným mladým talentom sa evidentne javí Anna Sklyarová stvárňujúca Janu Kánsku (dcéru/dieťa M. Horákovej), ktorej civilná mama Eva Sklyarová zahrala starú Janu Kánsku. Na nevďačne malom časovom priestore v úplnom závere inscenácie, keď až po roku 1989 preberá z rúk Dagmar Burešovej listy svojej popravenej matky, dokázala vo výrazovom utrpení, ktorý prýštil z jej srdca i celého tela, s minimalistickým pohybom udržať silu bôľu a súkromnej rodinnej drámy.

Dôstojne prezentovali svoje postavy Jozef Marčinský (T. G. Masaryk), Maksym Sklyar (E. Beneš) a mladý, výrazný talent Gennaro Sorbino (K. Gottwald). Svojim oduševneným socialistky angažovaným výrazom a dynamikou zámerne štylizovaného, až karikovaného temperamentného pohybu priam pobavila Františka Vargová (Komunistka Spurná).

Multižánrové divadlo Ondreja Šotha je útokom na emócie. Režisér a choreograf v jednej osobe presne vie, čo na diváka funguje. Využíva k tomu všetky prostriedky – od vizuality, cez pohyb protagonistov i rekvizít, kompiláty hudobných vstupov, poetické i drsné slovo. V tomto predstavení (zrejme vychádzajúc z krutosti témy) ešte pritvrdil – v akčnom pohybe (hoci na môj vkus je pohybu a tanca primálo), v hovorenom slove (ktoré akoby občas nemalo konca – prejav T. G. Masaryka, listy M. Horákovej), v extrovertných hereckých prejavoch (nástojčivé angažované herectvo až na hranici karikovania postáv – žalobcovia, dozorcovia, fašisti, kati, Komunistka Spurná) až po „bitie“ Milady i väzňov s vrecami na hlavách a hrôzostrašného kriku a škrekotu predimenzovaného až za hranicu autenticity.

Autor je majster vo vyvažovaní nervných polôh tými poetickými (zapôsobí lúčenie Milady Horákovej s rodinou spoza mreží, i pred smrťou, jej imaginárny odkaz matke s bozkom do neba, ktorý sa identicky zopakuje po dlhých rokoch v geste jej dcéry, ktorá až po roku Nežnej revolúcie obdrží listy svojej matky). Vyťahuje legendy a osobnosti, ktoré sa mihnú „dejinami“ inscenácie, ale zanechali výraznú stopu v dejinách ľudstva našej niekdajšej krajiny (T. G. Masaryk, E. Beneš, K. Gottwald, D. Burešová) a zaznamenáva nielen politické, ale aj privátne „dejiny“ rodiny M. Horákovej (lásku, život i smrť manžela, sestru a švagra, dcéru Janu-dieťa, dospelosť,staroba) i mŕtvu matku, ktorú v tých najväčších mukách volá, a ktorú stvárňuje operná speváčka (Aneta Hollá) ako anjelský hlas z neba.

O. Šoth: Milada Horáková, Štátne divadlo Košice, 2020, Alena Ďuránová (Milada Horáková), foto: Joseph Marčinský

Podľa môjho názoru inscenácia Milada Horáková nepredčí inscenáciu Denník Anny Frankovej. Je viac urozprávaná, (aj ukričaná), menej pohybová a viac výrazovo preexponovaná, menej filozoficky skrytá a viac čitateľne (cez razantné vizuálne symboly) divákovi podsunutá. Na svojej nástojčivosti a sile však nestráca. Kuriózny a desivý je fakt, že téma manipulácie, moci a ohrozenia slobody je stále aktuálna. Aj preto je tento titul dôležitý. Nielen ako spomienka, ale viac ako výstraha.

Inscenácia Milada Horáková predkladá autentický príbeh ženy z nedávnej minulosti, ktorá so vztýčenou hlavou presadzovala demokraciu, túžila po slobode, verila v spravodlivosť a v Boha a ktorá bola za svoje presvedčenie komunistami popravená. Milada Horáková má byť na Malej scéne ŠDKE nielen „oživovaním“ československých dejín, ale moderne naformulovaným mementom opakovanej hrozby v medzinárodných súvislostiach, aj v miestnych pomeroch. Svojou programovanou silou odkazu a cieleným citovým atakom na respondenta bola premierovaná na Slovensku práve pred parlamentnými voľbami. Evidentne v tom najsprávnejšom čase.

Autor: Barbara Brathová

písané zo svetovej premiéry 14. 2. 2020

Ondrej Šoth: Milada Horáková
Malá scéna Štátneho divadla Košice
Svetová premiéra unikátneho multižánrového divadla
14. februára 2020

Réžia, choreografia, hudobná dramaturgia: Ondrej Šoth
Libreto: Zuzana Mistríková, Ondrej Šoth
Dramaturgia: Zuzana Mistríková
Kostýmy: Andrii Sukhanov
Scéna: Jaroslav Daubrava, Miroslav Daubrava
Hudba: Jonatan Pastirčák
Asistent choreografie: Eva Sklyarová, Jana Hriadeľová, Maksym Sklyar
Asistent réžie: Šimon Stariňák
Film: Anton Faraonov

osoby a obsadenie

Milada Horáková: Táňa Pauhofová, Alena Ďuránová
Bohuslav Horák (manžel): Andrii Sukhanov, Sergii Iegorov
Žalobcovia, dozorcovia, tajní, fašisti, NKVD a kati: Jakub Kuka, Vanda Tureková
Viera Horáková (sestra): Vlada Shevchenko, Tetiana Lubska, Kristína Zemanová
Jozef Tůma (manžel sestry): Dalibor Fabián, Šimon Stariňák
Jana Kánská (dcéra – dieťa): žiačky SZUŠ Boby Brelly
Jana Kánská (dcéra – po 40 rokoch): Eva Sklyarová, Ľudmyla Kolimečkov-Vasylieva
Matka: Aneta Hollá
Dagmar Burešová: Gabriela Sukhanova, Klaudia Džuberová
Tomáš Garrigue Masaryk: Jozef Marčinský, Martin Banyái
Eduard Beneš: Marianno Covone, Igor Pashko, Maksym Sklyar
Klemebt Gottwald: Marek Šarišský, Gennaro Sorbino
Komunistka Spurná: Františka Vargová, Silvia Borsetti
Spoluväzeňkyňa: Jana Kolesová Hriadeľová, Anastasia Kravtsova

kompletné obsadenie TU…

www.sdke.sk

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Barbara Brathová

baletná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár