Pár poznámok k Divadelnej prehliadke v Košiciach

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Na rozdiel od viacerých kolegov som sa teraz len po druhý raz zúčastnil na Divadelnej prehliadke premiér končiacej sa sezóny 2013/14 v Štátnom divadle v Košiciach. Hoci som z trinástich predstavení videl iba päť, s ohľadom na to, že prehliadka je multižánrová (prezentovala tri opery, štyri balety a šesť činohier), podali mi aký-taký obraz o pôsobení divadla ako celku.

Okrem dvoch opier, ktoré ma prirodzene výsostne zaujímali, som si pozrel aj dve činohry a jeden balet. Vicenova hra Siluet b mol vo výslednom dojme doplatila na to, že je určená pre iný typ herectva a iných divákov. Schusterova (a Horákova) historická hra Bocatius síce chválihodne (spolu so Šothovým tanečným Márayom) sa venuje mapovaniu osobností mesta, no viac než autentickou hrou (ktorých je dnes čoraz menej) je dramatizovanou históriou. A Šothov a Mistríkovej Máray je esteticky neobyčajne pôsobivým tanečným divadlom s občas trocha problematickou hudbou a účelovou politickou aktualizáciou. Najviac ma prirodzene oslovili dve operné inscenácie.

O Belliniho Námesačnej som si vždy myslel, že patrí len na javiská, kde sa zídu naslovovzatí špecialisti na predverdiovské belcanto, a takých na Slovensku vlastne nemáme. Napriek tomu košická Námesačná bola v hudobnom naštudovaní celkom vydarená (dirigent Peter Valentovič), kým scénicky je to dielo, ktoré je inscenovateľné len veľmi ťažko a aj v tomto prípade veru aj málo úspešne (réžia Václav Málek). Milo prekvapila alternantka titulnej úlohy Nikola Proksch, koloratúrka s obsažným tónom, barytonista Marek Gurbaľ celkom dobre zvládol basový part Rodolfa a tenorista Ondrej Šaling vyspieval náročný part Elvina, aj keď je spevákom charakterovým a nie tenorom di grazia.

Námesačná, Opera ŠD Košice foto: Joseph Marčinský

Námesačná, Opera ŠD Košice
foto: Joseph Marčinský

Ešte viac príjemne prekvapila úroveň známych veristických dvojičiek tentoraz v rovnováhe javiskových a hudobných zložiek. Režisér Michael Tarant aj v rámci tradičného operného divadla dokázal vdýchnuť javiskovej podobe peľ novosti, predovšetkým vďaka neustálemu pohybu, niekedy na hranici únosnosti. Ozdobou hudobného naštudovania Petra Valentoviča bol Boldizsár László ako skvelý Cánio a dobrý Turridu, kvalitné výkony podali aj Janette Zsiogová ako Nedda, Martin Bárta ako Alfio a Tónio a Marián Lukáč ako Silvio. V týchto prípadoch ide o spevákoch buď s už ustálenou formou alebo nachádzajúcich sa na vzostupnej výkonnostnej línii. Menej to platí o ostatných účinkujúcich. Mladé interpretky potrebujú technicky aj interpretačne dozrieť, pokiaľ chcú ašpirovať aj na provoodborové úlohy. A tu sme pri jednom probléme slovenskej vokálnej školy a slovenských operných divadiel. Podobne ako v SND aj v Košiciach povedané slovami Gora z Madame Butterfly „vypožičaní sú hlavní“. Zaiste je to aj svetový trend, keď aj vo veľkých divadlách sveta spievajú domáci sólisti len vedľajšie úlohy. Ale kde sú potom plody našich vokálnych pedagógov? Podaktorých zlákala možnosť uplatniť sa mimo SR. Ale je to len otázka finančného ocenenia alebo aj čosi iné? Inou zaujímavou otázkou je problém ozajstnej kvality dnešných spevákov. Práve v prípade najlepších výkonov dvoch košických inscenácií (Amina Prokschovej a Lászlov Canio ) možno konštatovať, že ich nositelia sa v širšom medzinárodnom kontexte zatiaľ nijako nepresadili, pričom ich výkony sú súmeratelné s niektorými spevákmi, ktorí hosťujú na najvýznamnejších zahraničných javiskách. Je práve táto skutočnosť dnes ešte smerodajná pri posudzovaní kvality? Cavalleria a Pagliacci nevdojak znova nastolili otázku rovnováhy resp. dominancie niektorej z dvoch hlavných zložiek opery ako divadelného druhu. Aj keď konštantné spievanie na rampe dnes už správne narádzajú koncertné uvádzania opier (napr. v budúcej sezóne v Barcelone pobežia až tri takéto produkcie), aj hudobne cítiaci režisér zavše neodolá, aby v mene svojej predstavy o opernom divadle nepotláčal hudbu. Hoci som pred tohoročnou prehliadkou v priebehu života videl 5 bratislavských, jednu košickú, pražskú a brnenskú inscenáciu veristických dvojičiek Tarantova rozpohybovaná Cavalleria tak pútala moju pozornosť, že som sa nevedel hlbšie sústrediť na vnímanie hudby. Ak sa to stalo mne, ako to potom vnímal bežný divák, ktorý videl dielo po prvý raz a z opery pozná azda len intermezzo? Pokiaľ ide o môj zážitok, pri sledovaní Komediantov, to som už mal režiséra „prečítaného“ a dielo som vnímal komplexnejšie. Alebo to bolo azda tým, že druhá polovica večera (napriek niektorých excesom) ma zaujala viac?

Komedianti, Opera ŠD Košice foto: Joseph Marčinský

Komedianti, Opera ŠD Košice
foto: Joseph Marčinský

V týmto úvahách by sa ešte dalo ďalej pokračovať, no nateraz by som len pochválil vedenie ŠDK, že už toľko rokov organizuje túto prehliadku, pri ktorej nastavuje ucho hlasu kritiky a zároveň (osobitne v dopoludňajších predstaveniach, ale aj večer) si prizvú do divadla mladé publikum zo škôl. Teda z ustanovizní, ktoré sa bohužiaľ u nás (na rozdiel od mnohých iných krajín) tak málo venujú výchove umením a k umeniu.

Autor: Vladimír Blaho

 

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár