Párkrát o Ondrejovi Lenárdovi

Z médií som sa dozvedel, že medzi tohoročnými kultúrnymi osobnosťami, ktoré získali Cenu predsedu Národnej rady Slovenskej republiky (udeľovanú od roku 2007) bol aj dirigent Ondrej Lenárd. Namiesto vyčerpávajúceho životopisu tohto umelca chcem sa s čitateľmi Opera Slovakia podeliť skôr o niekoľko osobných dojmov.

Ondreja Lenárda som spoznal ešte v časoch, kedy končil štúdiá na VŠMU a navštevoval operné predstavenia SND. Jeho prvým zväzkom s našou národnou opernou scénou bol post zbormajstra, ktorý vykonával od sezóny 1962/63. Za dirigentský pult sa dostal len v prípade repríz Flotowovej opery Marta, čo bolo pre nás, ktorí sme ho poznali, veľký sviatok. Vrátil sa naň po dlhšom čase najprv ako hosťujúci dirigent v roku 1976 (prevzal po odchádzajúcom Zdenkovi Košlerovi jeho inscenáciu Cikkerovho Vzkriesenia) a potom po dva razy v dvoch nasledujúcich desaťročiach niekoľko sezón určoval chod bratislavskej opery ako šéfdirigent resp. riaditeľ. Počet jeho naštudovaní sa pohybuje len okolo jedného tucta, no rozhodujúca bola ich kvalita. Dvakrát naštudoval náročného Suchoňovho Svätopluka, no jeho veľkou láskou s presvedčivým umeleckým výsledkom boli naštudovania opier Verdiho (Maškarný bál, Sila osudu, Aida, Otello) a Pucciniho (Bohéma, Tosca). Z nich by som najvyššie hodnotil naštudovanie Simone Boccanegru z roku 1984.

Hlbokú stopu Lenárd zanechal aj ako šéfdirigent Slovenskej filharmónie. Z jeho naštudovaní som obdivoval najmä Verdiho Requiem (s Dvorským, Kopčákom, Beňačkovou a Randovou), Suchoňov Žalm zeme podkarpatskej a dojem na mňa urobil aj jeho výkon na BHS (s Českým rozhlasovým orchestrom) pred dvom a rokmi, s ktorým uviedol Straussovu Alpskú symfóniu. Už výpočet týchto troch diel naznačuje, čo bolo pre dirigenta charakteristické. Vysoká emocionalita a mimoriadne ostré dynamické a výrazové odtiene.

Lenárd bol aj skvelým sprevádzačom pri vokálnych recitáloch. Dokazoval to najmä za pôsobenia v Čechách (napr. na Dňoch Emy Destinovej), ale aj na koncertoch Petra Dvorského. S ním si hudobne ozaj porozumel, vedel orchestrom i repertoárom podoprieť kvality speváka a urobiť z vystúpenia ozajstnú šou.

Viacročná spolupráca s Orchestrom čs. rozhlasu v Bratislave sa premietla do výborných nahrávok. Ak sa obmedzím iba na operné záznamy, tak nemožno opomenúť jeho spoluúčasť na profilovej platni Andreja Kucharského (1984), nahrávku operných duetov Magdaleny Blahušiakovej s talianskym tenoristom Brunom Sebastianom (1988), profilovú platňu Františka Livoru (1983) a Petra Dvorského (1977). Mimoriadne závažné sú však dva operné komplety – Gounodovho Fausta (s Dvorským, Hajóssyoovou a Kopčákom z roku 1982) a Bohémy (s účastníkmi Medzinárodnej tribúny mladých interpretov pri BHS Dvorským, Kincsesovou, Konzulovom v roku 1981). Svojho času pri recenzii tejto nahrávky pre Hudobný život som upozornil na to, ako je jeho koncepcia partitúry Pucciniho odlišná od koncepcie Tibora Freša, ktorý dirigoval operu na javisku SND. Na rozdiel od niektorých iných dirigentov Lenárd neohŕňal nos nad skladateľmi verizmu a v bratislavskom rozhlase nahral aj intermezzá a drobnosti týchto akademickými hudobníkmi podceňovaných skladateľov.

V jednom z rozhovorom so zbormajstrom Lúčnice Štefanom Klimom som sa ho spýtal, ktorý z jeho početných asistentov tohto speváckeho zboru bol najväčším talentom. Starý praktik bez váhania označil za takého Ondreja Lenárda. Škoda, že pomerne veľká časť jeho umeleckého života sa odohrala mimo Slovenska, ktoré má dirigent tak rád. Ešteže si ho Slovensko opäť teraz uctilo udelením spomínanej ceny. (pozn. red.: o udelení Ceny sme informovali TU…, k nedávnym okrúhlinám sme s Ondrejom Lenárdom pripravili rozhovor, ktorý si prečítate TU… )

Autor: Vladimír Blaho