Mal Filip II. na rukách synovu krv? Prečo nosila princezná Eboli pirátsku pásku cez oko a aká bola skutočná povaha Dona Carla? Tieto aj iné záhady libreta opery Don Carlo rozlúskneme cestou po imaginárnych piatich poschodiach dramaturgického plánu jednej z najväčších Verdiho drám.
Astronómovia písali rok 1559 a dve znepriatelené pomazané hlavy – Francúz Henrich II. a Španiel Filip II. – trasúcou sa pravicou podpísali mierovú dohodu. Priamou konzekvenciou zmluvy z Cateau-Cambrésis bola svadba ovdoveného samotára Filipa II. s Henrichovou dcérou Isabel (Elisabettou) z Valois. Pijak histórie je v súvislosti s týmto sobášom pokropený krvou. Alžbetin otec Henrich II. usporiadal na počesť zmierenia oboch monarchií veľkolepý turnaj. Jeden z hráčov Gabriel de Montgomery však nešťastnou náhodou pichol kráľa do oka. Henrich II. zraneniu o niekoľko dní podľahol. Zopár súčasníkov v tom videlo furor Dei, hnev Boží.
Filip II. a Alžbeta z Valois, miniatúra z modlitebnej knihy Kataríny Medicejskej,
zdroj: wikimedia.org
Nešťastie nechodí po horách…
Aj pápež si mädlil ruky. Henrich pôvodne sľúbil dcéru tvrdému protestantovi Edvardovi VI., ale z Vatikánu zaznelo hromové contradicitur. Protirečí sa. Pápež Július III. sa nechal počuť, že ak dôjde k sobášu jeho francúzskej ovečky so schizmatickým nositeľom anglickej koruny, oboch mladomanželov exkomunikuje. Voľba preto padla na stelesnenie katolíckeho absolutizmu Filipa II. To, čo v komnatách diplomatov išlo ako po masle, zranilo srdce Filipovho syna. Nová adoptívna matka bola princovou bývalou snúbenicou.
Verdiho fabula je ako poschodový dom: každé poschodie tvorí jednu rovinu príbehu. Milostný vzťah medzi španielskym infantom princom Carlom, kniežaťom z Asturie a rodenou Francúzkou Alžbetou z Valois, odsúdený na zánik ako vanitas vanitatum na nizozemskom plátne, je prvým poschodím, na ktoré nás zavedie výťah menom libreto. Carlo, najstarší syn monarchu so železným srdcom Filipa II. a portugalskej šľachtičnej, podľa deja opery prichádza inkognito do krajiny galského kohúta, aby zväzkom s Elisabettou urobil bodku za desaťročia trvajúcim ozbrojeným konfliktom medzi habsburským dvorom a francúzskymi ľaliami z Valois. Ako to bolo naozaj? Carlova noha do Francúzska nikdy nevkročila a operné vyznanie v lese vo Fontainebleau je iba licentia poetica.
Scéna z Verdiho opery Don Carlo,
rytina Giuseppe Barberisa podľa predlohy Carla Cornagliu, 1884,
zdroj: wikimedia.org
Vraví sa, že láska je slepá. Nevidí chyby druhého. Veľký inkvizítor z Verdiho opery je slepý. Nedostatky vidí brilantne, zato dobro spred jeho očí uniká. Je to len operná metafora antiklerikalizmu, alebo čosi viac? Inkvizítor symbolizuje Damoklov meč, ktorý visí nad hlavami všetkých, čo sa spreneverili spravodlivosti. A vzťah cirkvi a štátu je druhým poschodím pomyselnej budovy Verdiho adaptácie labyrintu španielskych dejín. Reálny Filip II. vyhlásil, že radšej pošle vlastného syna na popravisko, než by mal zradiť katolícku vieru. Zvonil na umieráčik synovi, ktorý je v dráme prezentovaný ako kladný hrdina. Aký bol don Carlo naozaj?
Keď portréty klamú
Nebol žiadny krásavec. Pravú nohu mal kratšiu, než ľavú. Trápili ho zdeformované plecia a jeho postava bola mladšou kópiou hrbáča Rigoletta. Po roku 1562 k tomu pribudli výpadky zraku v dôsledku úrazu hlavy pri páde zo schodov. Horšie lapsi boli tie morálne. Carlova matka, Portugalka Maria Emanuela d’Aviz, zomrela pri chlapcovom pôrode a infantova osirelá duša nasiakla tieňmi chladného mramoru, ktorý si pamätal incest jeho predkov (Filip II. a Maria Emanuela mali spoločných starých rodičov). Zlé jazyky tvrdia, že infant od detstva prejavoval sadistické sklony a jeho violentná povaha bola horúcejšia, než sopečná láva. Na španielskom dvore sa klebetilo, že jedného dňa takmer vyhodil z okna svojho spovedníka, ktorého pred istou smrťou zachránila iba flexibilita okoloidúceho sluhu.
Don Carlos de Austria na maľbe Alonsa Sáncheza Coella, cca 1555 – 1559,
zdroj: wikimedia.org
Za všetko mohla genetická výbava. V Carlových očiach sa zračilo rovnaké zúfalstvo, aké sálalo z bezduchej a bledej tváre jeho prababičky Juany Kastílskej, ktorej dejiny „priklepli“ prídomok la loca – šialená. Juanine výbuchy žiarlivosti takmer dohnali do hrobu jej manžela, kastílskeho vládcu Filipa I. Po Filipovej smrti sa Juane zatemnil mozog až natoľko, že celé dni objímala jeho truhlu a odmietala ho pochovať. Infantova prababka prišla „len“ o manželovo telo, ale Carlo stratil čosi viac – nádej, že jeho nevlastná matka a bývalá milenka bude navždy patriť iba jemu. Kombinácia telesného i duševného trápenia bola podhubím, z ktorého vyrástla jedovatá huba zrady. Na oficiálnom portréte však kráľovič pôsobí celkom sympaticky. Fakt, že dvorný maliar Filipa II. Alonso Sánchez Coello popustil na dvoch Carlových podobizniach uzdu fantázii a princa značne prikrášlil, nebolo v jeho dobe ničím nezvyčajným. Štylizácia mala prím pred realitou (portréty na rozdiel od novinárskych fotografií môžu aj klamať).
Fyzickým handicapom trpela aj Ana de Mendoza de la Cerda, Verdiho princezná Eboli. Keď mala Ana 13 rokov, zobrala si za muža Portugalca Gomesa da Silvu. Ten sa v kráľovských službách osvedčil viac, než dosť a v roku 1559 za udelenie titulu princa z Eboli bozkával Filipovi II. ruky. „Ti maledico, o mia beltà!“ preklína svoju krásu operná Eboli. Javisko však v porovnaní so skutočnými dejinami opäť prešlo výhybkou na opačnú koľaj. Princezná Eboli využívala svoju atraktivitu na splietanie pavučiny intríg, modelkou v modernom zmysle slova však nikdy nebola. Cez ľavé oko nosila čiernu „pirátsku“ pásku. Princeznino oko padlo za obeť zraneniu, ktoré utrpela v mladosti dôsledku súboja s pážaťom.
Ana de Mendoza, princezná z Eboli, olejomaľba, neznámy autor,
zdroj: fineartamerica.com
Fyzická disabilita je tretím poschodím tragédie Verdiho opery. Sú dva druhy slepoty. Telesná a duchovná. Otázkou zostáva, ktorým druhom slepoty trpia postavy verdiovského Dona Carla viac.
Smrť – cena za priateľstvo
Barytónový hrdina Don Rodrigo, markíz de Posa nie je zrkadlom konkrétnej historickej postavy (Posa, marchese di Malta je výpožičkou od Schillera), ale ani on sa vo svete hudobného divadla nezjavil náhodou (zrodiť sa ex nihilo, či z morskej peny, mohla len bohyňa Afrodita; pre bežných smrteľníkov toto privilégium neplatí). Bázou, na základe ktorej tvorcovia kreovali Rodrigov charakter, mohol byť miestodržiteľ nizozemských provincií don Juan de Austria.
Rodák z bavorského Regensburgu na Dunaji bol nelegitímnym synom cisára Karla V., ktorý v opere zachraňuje dona Carla z pazúrov svetských zákonov Rozvážny muž so záľubou vo vojenskom umení (a nevlastný brat Filipa II.) chodil s Carlom do školy v staroslávnom Alcalá de Henares. Bol infantovou bútľavou vŕbou, avšak na rozdiel od operného Rodriga svojho spolužiaka z univerzity zradil. Keď v roku 1567 zdrvený Carlo plánoval útek zo Španielska do protestantského Nizozemia, Juan to Carlovmu otcovi bez mihnutia oka „vyzvonil“.
Smrť Rodriga Posu, plagát k parížskej premiére Dona Carla z roku 1867,
zdroj: wikimedia.org
„Salva la Fiandra!“ (Zachráň Flámsko!) kladie umierajúci Posa na srdce princovi. Politický konflikt medzi španielskymi dŕžavami pod omoforom rímskeho pontifika a flámskym protikatolíckym odbojom je štvrtým poschodím, na ktoré sa vyberieme spolu s Donom Carlom. V Madride to vrelo. Odboj nizozemských provincií vyústil do 80-ročnej vojny, ktorú ukončil až Vestfálsky mier. Flámske územia boli „zlatou baňou“, odkiaľ do kráľovskej pokladnice tiekli obrovské finančné zdroje. Hospodársky vyspelé Nizozemsko však patrilo do protestantského košiara a politická revolta dostala kyslú príchuť náboženskej nenávisti. Filip II., túžiaci skrotiť neposlušných Holanďanov, poslal na nich bič v podobe vojvodu z Alby (tematiku protišpanielskej revolúcie spracúva opera Gaetana Donizettiho Il duca d’Alba).
Život po živote
Nie, nie je reč o rovnomennej knihe kontroverzného Raymonda Moodyho. Historické postavy prežívajú svoj druhý (a možno dobrodružnejší) život vo fantázii literátov a umelcov: ich brká však často „zmutujú“ na interpretačný kľúč diametrálne odlišný od holej pravdy. Už v roku 1672 sa na dobovom knižnom trhu objavil provokatívny príbeh s názvom Dom Carlos, za ktorým stál francúzsky historik v mníšskej kutni César Vichard de Saint-Réal. César pravdepodobne čítal biografiu Filipa II. od Luisa de Córdobu, z ktorej si zobral na mušku osud Filipovho syna. Práve tento francúzsky historik po prvý raz predstavuje Carla ako rozpoltenú osobnosť adresujúcu milenecké i synovské city jednej a tej istej žene – Alžbete z Valois.
Taliansky dramatik a filológ so šľachtickým erbom Vittorio Alfieri domýšľa Césarovu ideu do konca a v roku 1783 publikuje drámu Filippo. U Alfieriho sa španielsky infant začína podobať Verdiho hrdinovi. V historických prameňoch však niet náznaku, že by si Carlo (i napriek zjavnej duševnej chorobe) po sobáši jeho bývalej s autokratickým Filipom nárokoval na Elisabettino srdce. Carla schopného zhrešiť s nevlastnou matkou a vytasiť na otca meč revolty „stvorilo“ divadelné javisko skropené sadzami romantických plameňov.
Alžbeta z Valois, autor maľby Juan Pantoja de la Cruz, 1605,
zdroj: wikimedia.org
Tieto inšpiračné potôčky vyústili do imaginárneho mora Schillerovej drámy Don Karlos, infant von Spanien. Exponent literárneho hnutia Sturm und Drang zamieril ťažisko deja na politický terč. Dramatik detailne prepracúva postavu markíza Posu a projektuje do nej idealistickú teóriu o slobode a voľnosti v kontraste k zväzujúcemu korzetu Filipovej despotickej vlády. Grécke slovo despota (δεσπότης) však v byzantskej gréčtine nemalo pejoratívny význam. Ten nadobudlo až pod vplyvom osvietenstva. Despota je „pán domu“. Človek, ktorý má v rukách moc, aby slúžil ostatným.
Zabil Filip II. svojho syna?
Etymológia služby presvitá aj z koreňa slova familia, rodina, ktorým je famulus, služobník. Familia bola podľa historika staroveku Richarda Sallera skupinou sluhov bývajúcich pod jednou strechou. Otroci boli schopní (presnejšie, museli) obetovať vlastné šťastie a pohodlie pre blaho svojho pána. Chápanie rodiny ako „spoločenstva sluhov“ a stará rímska juristická predstava o „neobmedzenej otcovskej moci nad nezletilými dietkami“ (patria potestas) sú piliermi Filipovho charakteru. Skutočný Filip II. by na rozdiel od verdiovského „hologramu“ nikdy nezvýšil hlas na inkvizítora, ale dôvodom jeho submisivity nie je strach. Je to starosť o dobro ríše. Editori talianskej mutácie monografie o Filipovi II. z pera britského hispanistu Noela Geoffreyho Parkera nazvali knihu výstižne – un solo re, un solo impero. Jeden kráľ, jediné impérium.
Panovník známy pod „nickom“ El prudente (Prezieravý) bol presvedčený o správnosti svojho konania a zadržal slzu v oku aj vtedy, keď slaboduchého Carla pod ťarchou falošných dôkazov zatkol a internoval vo vlastnej izbe. Filipov podiel na synovom úmrtí moderná historiografia nepotvrdila. Don Carlos zomrel prirodzenou smrťou 24. júla 1568. Mal iba 23 rokov. Chýry o filicídiu (vražde syna rukou otca) alebo o odstránení Carla tajným vojenským súdom šírili odporcovia španielskej koruny až do 20. storočia.
Filip II. v zbrani, Tizian, 1551,
zdroj: wikimedia.org
Publikum po prvý raz zhliadlo Schillerovu hru Don Karlos 29. augusta 1787 v Hamburgu. A sme na piatom poschodí drámy Don Carlos. V prípade opery ním nemôže byť nič iné, než hudba.
Čierna legenda v siedmich (Verdiho) podobách
O Schillerov príbeh sa opieralo viacero autorov zo sveta hudobného divadla. Ako prvý zhudobnil túto hru taliansky skladateľ udomácnený na britskej pôde Michele Costa (1844), o tri roky ho nasledoval ďalší Talian Pasquale Bona. Vo februári 1850 premiéroval v La Fenice svoju Elisabettu di Valois donizettiho benátsky epigón Antonio Buzzolla. Osobnosť manželky Filipa II. inšpirovala aj Verdiho neznámeho konpatriota Vincenza Moscuzzu, aby pre slávnu koloratúrku Mariu Spezia-Aldighieri „ušil“ úlohu Elisabetty z Valois „na telo“. Moscuzzov Don Carlos, infante di Spagna z roku 1862 však upadol do zabudnutia.
11. marca 1867 sa parížska opera stala dejiskom premiéry grand opéry Don Carlos. Hudbu na päťdejstvové libreto Josepha Méryho a Camilla du Locla skomponoval Verdi. Taliansky libretista a novinár s francúzskymi koreňmi Achille De Lauzières však adaptoval pôvodné francúzske verše do Danteho jazyka a v júni toho istého roka sa opera hrala v talianskom preklade v Londýne. Dirigoval Michele Costa – skladateľ, ktorý tragédiu Dona Carla priniesol na javisko ešte pred papà Verdim. Po londýnskom uvedení sa večer s Donom Carlom objavil na plagáte na území Talianska: dielo dávalo Teatro Comunale v Bologni 27. októbra 1867. V priebehu roka 1867 tak uzreli svetlo sveta hneď tri mutácie príbehu o španielskom infantovi – originálna francúzska a dve talianske, ktoré sa od seba líšili geograficky (premiéra v taliančine v Londýne a na Apeninskom polostrove).
Giuseppe Verdi okolo roku 1870,
zdroj: wikimedia.org
Radikálne škrty v partitúre prišli na rad v roku 1884 (štvordejstvová revízia v La Scale z 10. januára ’84 a „vianočná“ adaptácia z 29. decembra 1886 v Modene, opäť v piatich dejstvách). Obe predstavenia sa spievali po taliansky. Verdimu sa však na hlavu sypal popol, kritické hlasy mu vyčítali wagnerizmus a temnú paletu. Ak k tomu prirátame francúzsku predpriemiérovú variantu „na nečisto“ s veľkou áriou Elisabetty v introdukcii prvého dejstva, ktorá sa škrtla ešte pred prvým uvedením v roku 1867 v Paríži a ďalšiu „drobnú“ úpravu z rokov 1882 – 1883 s odstráneným prvým dejstvom, dostaneme sedem revízií Dona Carla. Z tohto portfólia žije na svetových javiskách talianska štvordejstvová varianta (1884, Miláno), prípadne päťdejstvová „kompletka“ (Paríž, 1867, z ktorej režiséri radi vynechávajú balet). Koľko verzií má vlastne Don Carlo? Toľko, koľko sa zrodí v hlavách kvalitného inscenačného tímu.
Autor: Lucia Laudoniu
video
Kultová inscenácia Verdiho Dona Carla pod režijnou taktovkou Franca Zeffirelliho. Štvordejstvovej talianskej adaptácii kraľujú Luciano Pavarotti ako Don Carlo a Daniela Dessì sťaby Elisabetta. Carlovho verného priateľa Rodriga interpretuje Paolo Coni a legendárny bas Samuel Ramey si obliekol kostým kráľa Filipa. Hlas cirkvi zaznie z hlbín ruskej vokálnej školy v podaní Veľkého inkvizítora Alexandra Anisimova a niť Eboliných intríg spriada Luciana D’Intino. Hudobné naštudovanie pod patronátom Riccarda Mutiho pochádza z milánskeho chrámu opery La Scala z roku 1992.
Nasledujúca ukážka nás zavedie do americkej Metropolitan, kde 7. marca 1964 zaznelo popoludňajšie predstavenie Verdiho španielskej ságy. Výkony tenora Franca Corelliho a rumunského barytonistu Nicolae Herleu rámcuje podmanivá atmosféra živej nahrávky tohto dvojspevu Carla a Rodriga v Big Apple.
O don fatale! Nad osudovým darom sa v dramatickej árii Eboli chveje Maria Callas. Skladba, v ktorej grécka tigrica demonštruje diapazón výrazových prostriedkov od kontraaltu po dramatický soprán, bola súčasťou dramaturgie koncertu z roku 1962.
Jeden komentár
Ďakujem,
túto (a nielen) operu mám veľmi rada, ale trochu som sa strácala v tom zložitom príbehu. Som vďačná, za váš komplexný pohľad v historických súvislostiach.