Skúsme zalistovať v pamäti a rátať. Koľkože dramatických sopránov malo Slovenské národné divadlo za ostatné polstoročie? Povedzme, verdiovských (Nabucco, Macbeth, Maškarný bál, Sila osudu, Aida), alebo pucciniovských (Tosca, Turandot). Oživme si prípadne aj sporadickejšie uvádzaný nemecký či český repertoár. Objaví sa nám Margita Česányiová (tá však po Puccinim nesiahala a jej ohromujúca kariéra sa v tom čase pomaly uzatvárala), všestranné, často alternujúce Elena Kittnarová a Magdaléna Blahušiaková. A ešte zopár skôr mladodramatických hlasov. Ponechajme nateraz bokom sopránový repertoár si úspešne budujúcu Jolanu Fogašovú. Jedno meno, ktoré sa šírkou stvárnených rolí môže porovnávať s prvými troma menovanými prvými dámami, som zatiaľ nespomenul. Navyše, ide o umelkyňu, ktorá stála na mnohých svetových operných a koncertných pódiách. A v neposlednom rade bola ako jediná javiskovou partnerkou Luciana Pavarottiho. Ľubica Rybárska, ktorá 13. júla jubiluje.
Študijné roky strávila martinská rodáčka na konzervatóriu v Žiline (absolvovala ho u Ľuby Šestákovej roku 1979) a na bratislavskej VŠMU (1979 – 1983) pod pedagogickým vedením Viktórie Stracenskej. Ešte pred absolutóriom dostala príležitosť predstaviť sa na doskách Opery SND v hlavnej postave Katreny z Krútňavy Eugena Suchoňa, v inscenácii Branislava Krišku z roku 1978. Vzápätí ju nový šéf opery Marián Jurík angažoval do sólistického ansámblu. V priebehu sezóny 1983/84 zaujal post šéfdirigenta Ondrej Lenárd, ktorý tiež vycítil mimoriadny talent Rybárskej mladodramatického sopránu a pod jeho vedením naštudovala Ameliu vo Verdiho Simonovi Boccanegrovi, Micaelu v Bizetovej Carmen a roku 1986 Ameliu vo Verdiho Maškarnom bále. Ešte pred týmito úlohami sa v januári 1984 sa po prvýkrát popasovala s Mascagniho Santuzzou zo Sedliackej cti, v novej inscenácii pod taktovkou Tibora Freša a v réžii Bratislava Krišku. Koncom osemdesiatych rokov dostávala príležitosti na materskej scéne hlavne v slovanskej tvorbe (Jaroslavna v Borodinovom Kniežati Igorovi, Dvořákova Rusalka, Líza v Čajkovského Pikovej dáme a medzi nimi obnovená premiéra Krútňavy), no zároveň roku 1988 prišiel rozhodujúci okamih, ktorý prelomil dovtedy prevažne s domácim prostredím spätú kariéru.
E. Suchoň: Krútňava, Opera SND,
Jozef Ábel (Ondrej), Ľubica Rybárska (Katrena),
foto: Archív SND
Ľubica Rybárska sa stala laureátkou Medzinárodnej speváckej súťaže Luciana Pavarottiho vo Filadelfii. Na to nadviazalo roku 1989 vystúpenie s tamojším súborom v titulnej postave Verdiho Luisy Miller po boku veľkého maestra. Pre časopis Hudobný život vtedy povedala: „Maestro Pavarotti sa prejavil nielen ako výborný spevák, ale aj ako pedagóg a dirigent. Pomáhal nám a opravoval nás formou pripomienok k technike, výrazu, frázovania či dýchaniu“. Meno Ľubice Rybárskej razom zarezonovalo v medzinárodnom teréne a začali sa jej otvárať brány významných operných domov a koncertných sál. V zürišskom Opernhause hosťovala ako Verdiho Amelia z Maškarného bálu, v tej istej postave sa predstavila vo Frankfurte nad Mohanom, v Stuttgarte a roku 1992 v sérii predstavení na javisku parížskej Opèra Bastille. Jej partnerom bol opäť Luciano Pavarotti.
Ľubica Rybárska, Luciano Pavarotti,
zdroj: internet
Pravidelne dokazovala, že sa v nej snúbi bohatý, farebný a objemný materiál so zdatnou technikou a mimoriadnym citom pre talianske frázovanie. Práve „italianità“ v jej timbri jej dovoľovala presadiť sa v silnej konkurencii významných operných domov. Do amerického Oregonu a do frankfurtskej Alte Oper zamierila ešte o rok skôr v inom type úloh, ako Marina v Dvořákovom zriedka hranom Dimitrijovi. Roku 1998 stvárnila Ameliu aj na scéne opery v nórskej metropole Osle. Zároveň vystupovala v zahraničí aj koncertne, či už ako sólistka vo Verdiho Requiem (Atény, Varšava, Berlín, Paríž, Frankfurt), Dvořákovom Stabat Mater (Madrid) a Requiem (Turín, Frankfurt, Drážďany). Jej repertoár obsiahol tiež Beethovenovu 9. symfóniu (s London Symphony Orchestra) a Missu solemnis (Viedeň), ale aj Brittenovo Vojnové rekviem a mnoho ďalších opusov. Niektoré sú zaznamenané aj na živých CD, okrem toho nahrala so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu aj svoj profilový recitál.
G. Puccini: Tosca, Opera SND,
Ľubica Rybárska (Floria Tosca), Sergej Larin (Cavaradossi),
foto: Archív SND
Aj na bratislavskom opernom javisku sme mohli priebežne sledovať umenie Ľubice Rybárskej. V titulnej úlohe Cileovej Adriany Lecouvreur, kde „excelovala vo všetkých dramatickejších miestach a vytvorila obraz veľkej dramatickej tragédky“. Nasledovalo ďalšie obohatenie verdiovského repertoáru o Leonoru di Vargas zo Sily osudu, tiež pod Lenárdovou taktovkou. Roku 1991 na štyri roky prerušuje pevné angažmán v Opere SND. V tom čase jej režim „voľnej nohy“ vyhovuje viac, má veľa zahraničných úväzkov, okrem iných spieva Abigaille v dvoch sezónach letného festivale v Bregenzi, Bartókovu Judit v Modrofúzovom zámku v Zürichu a ďalších švajčiarskych mestách. No už v úvodnej premiére sezóny 1995/96 exceluje na domácej pôde ako Leonora v Trubadúrovi. V denníku SME som napísal: „Ľubica Rybárska preukázala cit pre verdiovské frázovanie, dala postave rozmer lyriky i drámy a ponúkla paletu dynamických odtieňov“. Do repertoáru pribudla Margaréta v Boitovom Mefistofelovi, v ďalšej sezóne skvelá, technicky a výrazovo detailne prepracovaná Elisabetta vo Verdiho opere Don Carlo v réžii Jozefa Bednárika. Vzápätí zdoláva s veľkou noblesou, ale aj veristickými dramatickými atakmi svoju prvú pucciniovskú rolu, Toscu. Opäť sa v SND vracia k Mascagniho Santuzze, verdiovskú kolekciu rozširuje Aida, Abigaille a Lady Macbeth, pucciniovskú Giorgetta v Plášti a titulná Turandot a ešte pred ňou vytvára Maddalenu v Giordanovom Andrea Chénierovi. K Rusalke pribúda Cudzia kňažná, ku Katrene z Krútňavy impozantná Ľutomíra v Suchoňovom Svätoplukovi. Poslednou javiskovou kreáciou Ľubice Rybárskej bola Kostelníčka z Janáčkovej Jej pastorkyne (2012). Tónovo, výrazovo a herecky stále presvedčivá a svojsky poňatá.
G. Puccini: Turandot, Opera SND, 2006,
Ľubica Rybárska (Turandot),
foto: Alena Klenková
Ľubica Rybárska zároveň úspešne pôsobí pedagogicky na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU a roku 2012 sa habilituje na docentku. Iná situácia nastáva na jej materskej scéne. Vedenie divadla dospieva k názoru, že umelkyňa sa presne po tridsaťročnom pôsobení v Opere SND stáva nepotrebnou. Kariéry prvých dám sopránového odboru sa aj v našich podmienkach uzatvárali rôzne. Niektoré prechádzali do menších či charakterových postáv, iné sa s javiskom lúčili v hlavných. Ale dôstojne. Žiadnej z nich nezrušili pracovné miesto a neponúkli voľnú pozíciu upratovačky či údržbárky. Nech to znie akokoľvek bizarne, zákonník práce to zrejme umožňuje. Záleží len, či niekto tento dehonestujúci nástroj použije. Umenie ponúkať a prijímať pre danú chvíľu priliehavé postavy je darom, ktorý nie je každému vlastný. Nech bola forma komunikácie štatutára Slovenského národného divadla s umelkyňou akákoľvek (nedovolím si ju podľa publikovaných výstupov spred piatich rokov hodnotiť), spôsob výpovede bol tým najnešťastnejším riešením. A Krajský súd v Bratislave nie tak dávno potvrdil, že aj nezákonným.
Ľubica Rybárska,
foto: fb
Zdravice k jubileu zvyknú mať iný záver, inú pointu. Tento príbeh ale napísal život. Napriek tomu, že Ľubica Rybárska z operných dosák odišla predčasne, jej zástoj v dejinách slovenského hudobného divadla to nijako neznižuje. Tri desaťročia stvárňovať najnáročnejšie roly pre dramatický soprán, spievať opakovane s Lucianom Pavarottim, vystupovať na mnohých svetových javiskách, to je bilancia hodná obdivu a úcty. Aj napriek tomu, že ju (a nie je v tom vonkoncom sama) múdra Wikipédia nepozná.
Autor: Pavel Unger
video
