Pred 90 rokmi sa začala písať nová kapitola v kronike operného interpretačného umenia. 28. augusta 1927 prišiel na svet barytonista Nicolae Herlea, vlastným menom Herle. Kultivovaný básnik belcanta, ktorý v barytónovom teréne dosiahol najvyššie méty, bol často konfrontovaný so závisťou. Zabíjajú čas, ale krásu nezabijú! Traduje sa, že rodák z Bukurešti podal pomocnú ruku Lucianovi Pavarottimu v čase, keď meno budúcej tenorovej superhviezdy poznalo iba pár zasvätencov. Aká bola Herleova cesta na svetové operné scény a prečo odmietol spievať s Mariou Callas? Ponúkam vám niekoľko čriepkov zo života umelca, ktorého sonórny hlas rozozvučal aj múry Slovenského národného divadla v Bratislave.
Obchodné srdce na Piazza del Duomo, slávna Galéria Viktora Emanuela II. v hlavnom meste Lombardie skrýva príjemné zákutia ako stvorené na večerné stretávky miestnej bohémy. Nicolae Herlea sedel v tieni arkád a popíjal svoje obligátne kapučíno. V Miláne bol už druhú sezónu a v La Scale sa cítil ako doma. Na javisko mýtického operného domu ho šťastena zaviala v roku 1963, kedy po boku Bruna Prevediho, Nikolaja Gjaurova a Rainy Kabaivanskej stvárnil v inscenácii Verdiho Dona Carla úlohu Posu. „Mal som práve skúšku a počas prestávky som si šiel dať kávu. Musel som si oddýchnuť, pretože som skúšal náročnú úlohu,“ spomína Herlea v rozhovore pre denník Jurnalul Naţional v roku 2007. „Zrazu som cítil, že niekto mi dýcha na krk. Keď som sa otočil, videl som vysokého muža, mal skoro dva metre. Predstavil sa ako Pavarotti.“ Luciano v tom čase nemal ani tridsať. Pavarotti oslovil Rumuna so slovami, že „talianski umelci už nemajú miesto v La Scale“ a bol by veľmi rád, keby ho populárny sólista predstavil hudobnému riaditeľovi La Scaly maestrovi Sicilianimu. „Nemal povolenie vstúpiť do maestrovej pracovne,“ rozpráva Herlea, „šiel som teda sám. Hovoril som s ním o Pavarottim a sľúbil mi, že o tom popremýšľa.“ Na druhý alebo tretí deň po tomto rozhovore Siciliani Luciana Pavarottiho skutočne angažoval. Vypátrať, či je táto anekdota pravdivá, sa rovná hľadaniu ihly v kope sena. Obaja hlavní aktéri – Herlea i Pavarotti – sú už mŕtvi a neexistujú žiadne priame dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že barytón spod Karpát intervenoval za Pavarottiho u vedenia divadla. Encyklopédie hovoria, že v roku 1965 sa Pavarotti predstavil milánskemu publiku v obnovenej Zeffirelliho produkcii Pucciniho Bohémy, pričom jeho Mimì bola tenorova modenská kompatriotka Mirella Freni. Herleove spomienky preto neslobodno zmiasť zo stola. Šesťdesiate a sedemdesiate roky sa v Taliansku niesli v znamení objavovania nových spevákov, medzi ktorými nechýbali ani talenty z Rumunska (či – generalmente – z Balkánu). Príklad? Keď sa transylvánska sopranistka Virginia Zeani v roku 1958 vydala za taliansko-ruského klasika basového vokálu Nicola Rossi-Lemeniho, jej hviezda v Taliansku začala stúpať do stratosférických výšin. Nicolae Herlea obsadil v polovici šesťdesiatych rokov vakantný trón milánskeho kráľa barytonistov, pretože dovtedajší primo baritono La Scaly Ettore Bastianini trpel zákernou chorobou. Herlea sa na nasledujúce tri sezóny stal jeho nekorunovaným nástupcom, preto nemôžeme vylúčiť, že prominentný rumunský barytonista skutočne podal pomocnú ruku vtedy ešte neznámemu tenorovi, ktorý sa o niekoľko desaťročí stal pre masy hudobných fanúšikov personifikáciou opery.
Nicolae Herlea (1927 – 2014)
Vari nie som ďaleko od pravdy, ak skonštatujem, že to, čo Luciano Pavarotti znamenal pre tenorový raj, dosiahol v barytónovom fachu Nicolae Herlea. Ako sa z chudobného chlapca z priemernej bukurešťskej rodiny stane jedna z najväčších osobností operného neba druhej polovice minulého storočia? Počiatky vokálnej dráhy Nicolae Herleu neboli med lízať. Viaže sa k nim historka, ktorá časom získala auru romantizmu. 14 ročného Nicolaea trápili časté angíny a zápaly mandlí. Jeho matka preto vyhľadala lekársku pomoc. Aké bolo matkino prekvapenie, keď jej lekár oznámil, že malý Nicolae má výnimočné hlasivky a mohol by z neho vyrásť operný spevák! Lekár operáciu nedoporučil, zato apeloval na terapeutické účinky hudby. Cesta za svetovou kariérou bola ešte v nedohľadne, no v hlave zvedavého chlapca s hlbokými čiernymi očami sa zahniezdil malý, no nezbedný červík pochybnosti. Príbeh o prorockých slovách skúseného foniatra má reálne jadro, i keď treba dodať, že realita bola o čosi prozaickejšia. Mladík sa do štúdia spevu nehrnul. O priazeň mladého Nicolaea sa bili humanitné disciplíny, medzi nimi história, literatúra a jazyky. Nemčinu si osvojil od otca, ktorý bol dôstojníkom v rakúsko-uhorskej armáde, po francúzsky sa naučil v škole a do krásy talianskeho jazyka ho zasvätila priateľka – študentka filológie. Bol nefalšovaným enfant terrible, oplýval inteligenciou a vážnou, skôr introvertnou povahou. Navyše, onen lekár nebol prvým špecialistom, ktorého pozornému oku (a uchu!) neunikli chlapcove výnimočné schopnosti. V medzivojnovom období otvorila v hlavnom meste Rumunska brány staronová stredná škola nesúca meno kráľovnej Eleny (regina Elena, kráľovná-matka, bola dánskou a gréckou princeznou, v roku 1921 sa vydala za rumunského korunného princa Carola II. a dala národu posledného kráľa Mihaila I.). Vyučovalo sa v novej budove – a tá bola vo svojej dobe najnovším výkrikom módy. Nečudo, veď vyšla spod rysovacích dosák popredného architekta Horiu Creangă, tvorcu elegantného bukurešťského divadla Odeon. Škola má dnes štatút národného kolégia (colegiu naţional, typ lýcea) a je pomenovaná po slávnom biológovi a speleológovi Emilovi Racoviţovi. Lavice prírodovedného kolégia dral Nicolae Herlea, spisovateľ Florin Mugur a neskôr svetoznáma gymnastka ovešaná olympijským zlatom Nadia Comăneci. Bol to práve jeden z učiteľov, kto Nicolaea obsadil do školského zboru. Skúsenosti zo zboru však boli príliš malým sústom, i keď je známe, že naturálny hlas mladého humanistu dostal privilégium sólovo predniesť na školských akciách štátnu hymnu.
Nicolae Herlea (1927 – 2014), na prahu medzinárodnej kariéry
Skutočnou sivou eminenciou, ktorá natrvalo zmenila kurz jeho životného korábu smerom k lyrickému umeniu, bol Herleov priateľ zo študentských čias Florian Penescu. Nebyť učebnice solfeggia, ktorú Penescu strčil nadšenému Nicolaemu do vrecka kabáta, ktovie, čo by z mladíka vyrástlo! Myšlienkou na štúdium operného spevu sa budúci princ barytonistov začal vážne zaoberať až na prahu dospelosti. Po tom, čo Herlea zhliadol pohostinské vystúpenie veľkého talianskeho tenora Aureliana Pertileho v Rumunsku, prenikol jeho bytosťou magnetizmus belcanta. Spolu so spriaznenou dušou Penescom Herlea skúsil šťastie na súkromnom konzervatóriu skladateľa a dirigenta Nicolae Oancea – a bol prijatý. Po troch rokoch štúdia však v dôsledku zoštátnenia súkromného majetku a reformy školstva musel zložiť vyrovnávacie skúšky a prestúpiť na štátne hudobné učilište Astra, budúce Conservatorul Ciprian Porumbescu. Mimochodom, práve Porumbescu napísal text a melódiu bývalej rumunskej hymny Trei culori (Trikolóra, glorifikácia štátnej vlajky podľa francúzskeho vzoru), ktorú Nicolae Herlea spieval ešte ako sólista školského zboru. Gramofón s kolekciou platní, ktorý budúci majster barytónu dostal do daru od mamy, urobil svoje a stal sa jeho prvým sprievodcom vo svete vokálnej ekvilibristiky Enrica Carusa a Beniamina Gigliho. Umelec podkutý intelektuálnou výbavou antickej filozofie hodnotí odkaz dvoch tenorových velikánov prvej polovice 20. storočia ako fenomén harmonickej syntézy a rezonancie medzi vokálnou emisiou a mentálnou aktivitou vedomia, teda tým, čo starí Gréci nazývali νους (nús, intelekt). Predsokratovský filozof Anaxagoras mal vo všetkom jasno už päť storočí pred Kristom – νους je sila poznania, ktorá vládne všetkému, čo má dušu a ničí silu chaosu. Chaos bol Herleovým nepriateľom na život i na smrť: „Nemôžete si dovoliť zahrávať sa s umením, je to veľká zodpovednosť!“
Nicolae Herlea (1927 – 2014),
umelec s láskou k filozofii pred svojím portrétom v role Scarpiu
Fenomén Herlea má na svedomí človek, pre ktorého zodpovednosť nebola prázdnou floskulou – barytonista Aurelian Costescu-Duca, rodák z historického mesta Buzău vo Valašsku a jedna zo zakladateľských postáv modernej opernej interpretácie v Rumunsku. Kto bol tento muž, ktorého busta sa pozerá na priečelie bukurešťskej Opery z roku 1953? Slovami Georgea Coşbuca, Duca bol jedným z „veľkých tieňov mŕtveho sveta“ („umbre mari din lumea moartă“) zlatej éry rumunského vokálneho umenia. Od čias jeho debutu vo Verdiho dráme Don Carlos v roku 1910 sa Ducovi otvárali dvere veľkých európskych divadiel. Snúbilo sa v ňom francúzske bonvivánstvo a talianske belcanto (študoval v Miláne a jeho priezvisko znelo Talianom povedome – il duca totiž znamená vojvoda). Keďže vojvodca rumunských barytonistov vyučoval na konzervatóriu, pod jeho ochrannými krídlami sa sformoval triumvirát budúcich koryfejov barytónového odboru: Nicolae Herlea, David Ohanesian a Octav Enigărescu. „Boli sme mladí,“ zamyslel sa Herlea v rozhovore z roku 2004 pre hudobný časopis Revista Muzicală Radio, „boli sme deti a u detí ešte existuje úprimnosť. Keď dozreješ, prichádza zlomyseľnosť.“ Horký kalich animozity a nenávisti musel Herlea vypiť až do dna. Po návrate z majstrovských kurzov na prestížnej rímskej Akadémii svätej Cecílie, kde študoval z iniciatívy talianskej basovej legendy Tancredi Pasera, mu prvá národná scéna v Bukurešti dala kopačky. Nicolae musel predspievať až sedemkrát, aby presvedčil (ne)kompetentných o svojich kvalitách! Keď bol konečne prijatý, vysvitlo, že je to len na skúšku… Nicolae Herlea však v roku 1951 konečne prelomil ľady, prekročil svoj Rubikon a jeho kovový hlas pokoril útroby bukurešťskej Opery. Výrazná kreácia Leoncavallovho Silvia bola pre Nicolae Herleu štartovacou čiarou do sveta. Netrvalo dlho a zbieral vavríny na medzinárodných súťažiach v Prahe, Ženeve a v Bruseli. Praha bola svedkom Herleovho prvého medzinárodného úspechu – suverénny rumunský barytón v roku 1954 vyhral prvý ročník medzinárodnej speváckej súťaže Pražské jaro.
Nicolae Herlea v kostýme Rodriga Posu z Verdiho Dona Carla
Pražský Supraphon venoval kniežaťu barytonistov monotematickú platňu Verdiho árií (jedná sa o licenčné vydanie rumunského gramofónového lídra Electrecord z roku 1973), no profilový album tohto aristokrata opery vznikol o 10 rokov skôr. Platňa z roku 1963 je šperkovnicou plnou klenotov v podobe talianskych árií. Dramaturgicky stavia na istotu: viac, ako polovicu programu tvorí Verdi (obe árie z Rigoletta, veľká ária Renata z 3. dejstva Maškarného bálu, fragmenty z Trubadúra a Traviaty). Herleov podmanivý, sonórny barytón s dokonale krytými výškami a kráľovským legatom (túto štafetu zdedil po Costescu-Ducovi) „tečie“ z klenutej tetivy fráz monológu Gérarda z Giordanovho Chéniera ako med. Azda najlepším číslom je z hudobnodramatického hľadiska prekomponovaný prológ Leoncavallových Komediantov (manifest verizmu a Herleov obľúbený koncertný prídavok, ktorý v roku 1970 postavil na nohy aj Dvořákovu sieň pražského Rudolfina). Široké vrstvy poslucháčov poteší notoricky známy popevok Figara z Rossiniho buffy Barbier zo Sevilly. Barbierovi Figarovi Herlea prenikol takpovediac pod kožu. Najslávnejší barytonista z Balkánu sa istý čas učil za kaderníka a nožnice mu sedeli v rukách ako uliate. Okrem holičského náčinia ho poslúchala aj intuícia. Trvalo celých 10 rokov, než si virtuóz belcanta etablovaný na medzinárodných javiskách trúfol naštudovať Verdiho Rigoletta (dnes, keď operným biznisom lomcujú ekonomické ukazovatele, si tento prístup dokážeme predstaviť len ťažko). Tragická postava hrbatého šaša sa stala jednou z jeho profilových úloh. Herleova interpretácia balancuje na ostrí noža medzi psychologickým portrétom milujúceho rodiča (za barytónovými partiami vo Verdiho operách sa často skrývajú tragické postavy otcov) a ironickou maskou dvorného zabávača. Verdiovskú poetiku rumunských sólistov môžeme obdivovať na štúdiovom gramofónovom komplete, kde barytonistovi pod taktovkou Jeana Bobesca kontrujú vyvážené výkony talentovaného tenora domingovského razenia Iona Buzeu v úlohe Vojvodu a lyrickej sopranistky Magdy Ianculescu čoby Gildy. Kým po tejto nahrávke Verdiho hudobnej mutácie Hugovej hry Kráľ sa zabáva mohli siahnuť aj milovníci hudby v Československu (nahrávka vznikla pod patronátom Electrecordu v roku 1965), v útrobách archívu štátnej televízie Rumunska sníva svoj (dúfam, že nie večný) sen filmové spracovanie Rigoletta z roku 1984 s Nicolae Herleom, Octavianom Naghiu a Silviou Voineou v trojlístku hlavných postáv.
Nicolae Herlea (1927 – 2014), dramatické party boli skúšobným kameňom Herleovej umeleckej zrelosti.
Špecifikom diskografie Nicolae Herleu je dualita gramofónového a filmového stvárnenia tých istých diel (s mierne modifikovaným obsadením). Aj barytonistov zlatý kliniec Barbier zo Sevilly je dostupný v zdvojenej forme platne a filmu (rumunskú filmovú verziu slávnej buffy datujeme do roku 1983). Magdu Ianculescu, ktorá na platni pod hlavičkou Electrecordu z roku 1961 interpretuje pôvodne kontraaltový part milej grófa Almavivu, vystriedala na televíznej obrazovke práve Silvia Voinea. Koloratúrka Silvia Voinea bola Herleovou partnerkou tiež v audiovizuálnom projekte Donizettiho Lucie di Lammermoor (film i gramokomplet pochádzajú z roku 1985). S dramatickou sopranistkou z Iaşi Mariou Nistor-Slătinaru Herlea natočil v roku 1971 Giordanovho Andreu Chéniera. O rok neskôr vyšla na svetlo Božie zvuková stopa a následne televízna podoba Verdiho Sily osudu, opäť po boku tragédky Slătinaru. Herleov impozantný vokálny prejav i fyzično demonštrujú atraktívne snímky Traviaty Giuseppe Verdiho (1968 – audiokomplet, 1984 – film) a Maškarného bálu (vizuálny tvar z roku 1987, nešťastne zamilovaného Riccarda tu stvárňuje Ludovic Spiess, Améliou je Silvia Popp). V centre pozornosti medzinárodného auditória stojí (popri štúdiovej nahrávke s krajankou sopranistkou Virginiou Zeani) raritný videozáznam Toscy s exkluzívnym obsadením Montserrat Caballé – Giuseppe di Stefano – Nicolae Herlea. Je to živý záznam z Tokia datovaný do roku 1975. Spolupráca s Japonskom mohla premeniť vzdušné zámky na skutočnosť. Impresário Nakajima chcel Herleu získať do novej produkcie Toscy s Mariou Callas a Giuseppe di Stefanom. Umenie slávnej Grékyne si rumunský spevák cenil veľmi vysoko. Ponuku japonského agenta odmietol – tvárou v tvár pred Mariou Callas by nedokázal vydať ani tón! Hrdlo mu zväzovala úcta. Na scéne vraj musí dominovať kráľovná, a nie princ (a to ani vtedy, ak je ním princ barytonistov). Ďalšia ponuka spievať s gréckou divou už neprišla, na dvere však klopali iné výzvy. Jedenásť rokov pred pamätnou inscenáciou po boku Caballé triumfoval Herlea na javisku Metropolitnej opery so svojou „exportnou rolou“ ako Posa v Donovi Carlovi (áno, je to úloha, v ktorej očaril prísne obecenstvo La Scaly). Zlatou érou Nicoale Herleu za oceánom boli sezóny 1964-1967. Atmosféra magických amerických večerov na nás dýcha zo živej snímky s Leonie Rysanek ako Alžbetou z Valois a nezabudnuteľným Francom Corellim v hlavnej tenorovej úlohe španielskeho infanta. Priaznivci neapolských canzoniet si môžu vychutnať Herleovo umenie na dvoch platniach na značke Electrecord (Recital de canţonete z roku 1963 a tematicky nadväzujúci album Canţonete, oba recitály vyšli v dvoj-CD reedícii pod výstižným názvom O sole mio). Lúč Slnka v duši a oceľový kord v hlase – to sú charakteristiky, ktoré Herleov vinylový odkaz vystihujú s presnosťou stenografa.
Nicolae Herlea (1927 – 2014), spieval po celom svete
Umenie Nicolae Herleu zažila aj perla na Dunaji – Bratislava. Na scéne Opery Slovenského národného divadla sa barytón predstavil v počiatkoch svojej medzinárodnej kariéry. V roku 1960 si v Bratislave obliekol kostým Figara z Rossiniho Barbiera zo Sevilly. Niekdajšie korunovačné mesto uhorských kráľov dobyl kráľ rumunských barytonistov ešte raz, a to v roku 1975. Predviedol tu svojho Rigoletta po boku mladého Petra Dvorského v úlohe Vojvodu. Recenzia J. Vargu z časopisu Hudobný život (č. 4/1976) hodnotí vystúpenie rumunského bojara kladne, no poukazuje aj na skutočnosť, že „niektoré matnejšie tóny v spodnom registri prezrádzajú, že nastal čas prekročenia zenitu“. Československé publikum Herlea zdvíhal zo stoličiek aj v susednej Prahe. Frenetický aplauz Pražanov si vyslúžil už v roku 1960 za kreáciu Giorgia Germonta v Traviate (táto opera sa v Smetanovom divadle uvádzala pod názvom Violetta). Herleovo meno sa o dva roky neskôr objavilo v bulletine pražského Tylovho divadla: v roku 1962 tu stvárnil svoju obľúbenú postavu Rossiniho Figara, a to hneď dvakrát! S roztopašným Figarom sa Nicolae Herlea vrátil do Prahy v roku 1971 v rámci hosťovania ansámblu Rumunskej štátnej opery v pražskom Národnom divadle. Chýr o predstavení Rossiniho Barbiera v metropole na Vltave s rumunskými speváckymi esami neobišiel ani Bratislavu. „Farebne zvláštny hlas znie nádherne v širokom rozsahu celého partu, najviac sme však obdivovali Herleovo nenásilné nasadzovanie výšok a veľkoryso klenutý tón.“ konštatuje na margo vokálnych kvalít barytonistu recenzent Rudolf Rouček v Hudobnom živote (č. 23/1971). Rouček si vo svojej sonde všíma rôzne nuansy, napríklad aj to, že „Herlea je síce pohyblivejší po stránke hlasovej než pohybovej, čo však nemôže byť na újmu jeho neobyčajne kultivovanému výkonu.“ Smetanovo divadlo počulo slávneho Rumuna už v roku 1965 v Donovi Carlovi. Zaujímavosťou je, že v ten večer okrem rumunského hosťa hviezdil na pražskom javisku sólista Veľkého divadla v Moskve, popredný ruský bas Ivan Petrov. Profilový medailón Nicolae Herleu v českom jazyku prináša muzikológ Milan Pospíšil v monografii Z operního Olympu s podtitulom Pevecké legendy 20. století (kniha vyšla u pražského nakladateľa Brána v roku 2009).
Operný velikán z krajiny kniežaťa Draculu si vybojoval domovské právo v teréne, ktorý bol Everestom aj pre mnohých rodených Talianov – jeho víťaznou kartou bol verdiovský barytón. Brilantne spieval takmer všetky kľúčové postavy talianskej opernej literatúry, od Mozarta až po verizmus. Istou odbočkou z jeho repertoáru bol toreador Escamillo v hispánskym temperamentom nabitej Carmen a titulné postavy z Čajkovského Eugena Onegina a Borodinovho Kniežaťa Igora. V roku 1965 Herlea stvárnil Rangoniho v salzburskej inscenácii Borisa Godunova pod taktovkou giganta Herberta von Karajana. Spevák spomínal, že Karajan mal počas jeho prednesu zavreté oči, akoby bol v inej dimenzii… Nicolae Herlea a Rusko – to je kapitola sama osebe. Vlajku talianskeho belcanta doniesol na miesta, kam sa nedostane hocikto. Napríklad na Sibír. Na miestnom predstavení Trubadúra Herlea zažil poriadny adrenalín. Na hosťovanie v Rusku si umelec zaspomínal v rozhovore pre Radio România Cultural v roku 2004: „Vonku bola metelica. Niečo vo dverách povolilo a všetok sneh sa valil na orchester, na javisko, aj na mňa. Povedal som si: toto je Sibír! Potom prišla armáda žien a mužov s veľkým ventilátormi, a všetko vysušili.“ Túžba počúvať Verdiho melodrámu bola silnejšia, ako sibírska snehová invázia. Duša slovanského lyrizmu bola barytonistovi z kolísky neolatinskej kultúry na míle vzdialená. O to viac nás prekvapí, že ruské publikum kládol na najvyšší piedestál – v emocionalite a vrúcnosti vraj prekoná aj prísnych sudcov z galérie Scaly! „Majú príležitosť počúvať veľké množstvo spevákov, preto je potrebné, aby interpret mal v sebe dačo zvláštne“, komentuje maniere fanúšikov z Apeninského polostrova. „Je veľmi ťažké ukázať niečo mimoriadne. Boh mi však dal – a to vravím bez falošnej skromnosti – určitý timbre. Myslím si, že s týmto timbrom sa mi podarilo spraviť čosi zvláštne.“ Nicolae Herlea v sérii rozhovorov pre hudobnú publicistku a pracovníčku rumunskej rozhlasovej spoločnosti Societatea Română de Radiodifuziune Sorinu Goia poukazoval na identifikačný znak každého vokalistu – timbre, farbu hlasu. Verte-neverte, farba je niekedy kľúčom k notovej osnove. Existujú prípady synestetikov. Ich myseľ konvertuje jednotlivé vizuálne podnety na konkrétne tóny, no či to bol tiež prípad Nicolae Herleu, nie je celkom jasné. Pravdou je, že obľúbený barytonista rád maľoval a hľadal filozofické paralely medzi svojimi rolami a farebným spektrom. Rozdiel medzi dvoma barytónovými kreáciami z Komediantov – lyrickým Silviom a dramatickým Toniom – Herlea vidí vo farbách: „Silvio má hlas mladíka, je to modrý odtieň. Tonio je plný tmavošedých škvŕn, má v sebe čosi červenosivé.“ Na otázku, či spieva aj vtedy, keď stojí pred maliarskym stojanom, odvetil, že nespieva hlasom, ale in mente, vo vnútri, vo svojej mysli. Herleovo ušľachtilé vnútro však prešlo skúškou ohňom aj vo vyhni politiky.
Nicolae Herlea v opere o Veľkej francúzskej revolúcii – ako Carlo Gérard v Giordanovom Chénierovi
Svetobežník po zahraničných divadlách (účinkoval po celej Európe a publikum v Zámorí ho milovalo) mal možnosť komparácie a skutočnosť, že v Rumunsku nebolo všetko po kostolnom poriadku, znášal ťažko. O kvalitu umeleckej produkcie nešlo, ťažisko problému ležalo inde. Esejista Dan Ciachir píše v príspevku pre Ziua News, že neslávne známy diktátor Nicolae Ceauşescu oslavoval narodeniny vo veľkom štýle a každoročne si pozýval k stolu výkvet rumunskej elity. Umelci a hudobníci tu nemohli (pardón, nesmeli) chýbať. V dusnej atmosfére režimu si mnohí z nich priali, aby ich prezident poctil aspoň pohľadom, iní ho nemohli ani vystáť (tých druhých bolo čím ďalej, tým viac). Rumunská spoločnosť sa polarizovala a vzduch na vrchole kultúrno-politického rebríčka bol čoraz redší. Blížil sa 26. január 1983. Sviatok „veľkého vodcu“ bol predo dvermi a Nicolae Herlea, ktorý v tomto období už patril k svetovej barytonálnej špičke, dostal od Ceauşesca pozvanie zaspievať mu počas slávnostného obeda. Súčasťou tabule mala byť aj tradičná balkánska pochúťka sarma, ktorú tvoria voňavé kapustové závitky plnené mäsom, bylinkami a korením s jogurtovou omáčkou. Turecká dobrota ako z Olympu, priam stvorená na kulinárske hody! Herleov hlas bol v telefóne tvrdší, než kameň: „Eu nu cânt printre sarmale!“ – „Medzi zakrútenou kapustou nespievam!“ Následky tohto jednania si môžeme ľahko domyslieť. „Zakrútenú kapustu“ si komunistickí pohlavári zapamätali lepšie, než vzácne výkony syna Rumunska na medzinárodných scénach. Ale Herleova hviezda žiarila priveľmi vysoko nato, aby ju mohli vymazať z operného Panteónu.
Jedného dňa však musela zhasnúť. Držiteľ viacerých štátnych cien a prezident poroty medzinárodnej speváckej súťaže Haricley Darclée v Brăile na brehu Dunaja (so zakladateľkou súťaže sopranistkou Marianou Nicolesco ho spájalo dlhoročné a úprimné priateľstvo) zomrel podvečer, 24. februára 2014 vo Frankfurte nad Mohanom, kde od čias incidentu s bojkotovaním Ceauşescových narodenín býval spolu s manželkou-lekárkou a dvoma synmi. Sorina Goia nám tlmočí Herleove posledné slová: „Nastupujem na loď, ktorá pláva, ako sa vraví, na pokojných vlnách.“ A jej smer? Nekonečno. „Infinitul.“ Aj vďaka zachovaným nahrávkam, ktoré archivujú umenie Nicolae Herleu pre nasledujúce generácie, má večnosť reálne kontúry.
Autor: Lucia Laudoniu
video
Neoficiálna štatistika hovorí, že do úlohy Rossiniho Figara sa Nicolae Herlea prevtelil viac, než 550 krát! V prednese veselej árie Largo al factotum z Barbiera zo Sevilly Herlea dokazuje, že patril medzi vokálnu špičku a dosiahol operný Parnas.
[youtube https://www.youtube.com/watch?v=flcZZCClR04?ecver=2]
Rodrigo Posa z Verdiho opery Don Carlos patril k trojici úloh, s ktorými sa Nicolae Herlea úspešne etabloval na medzinárodných javiskách (popri Rossiniho Figarovi a kardinálnej kreácii Rigoletta). Táto nahrávka pochádza z rozhlasového priameho prenosu predstavenia z newyorskej Metropolitnej opery z roku 1964. Hviezdnym partnerom Nicolae Herleu je tenorista Franco Corelli v titulnej úlohe Dona Carla.
[youtube https://www.youtube.com/watch?v=GY65cyFKXhA?ecver=2]
Recitály z cyklu Vă place opera? (Páči sa vám opera?) sa tešili priazni rumunského publika. Na prvom ročníku z roku 1984 nemohol chýbať ani Nicolae Herlea. Program koncertu obohatil exponovanou áriou Gérarda z opery Andrea Chénier.
[youtube https://www.youtube.com/watch?v=-npjl5mYik8?ecver=2]
Nicolae Herlea bol majstrom v interpretácii neapolských piesní. V klipe zo zlatej fonotéky rumunskej štátnej televízie Herlea spieva obľúbenú canzonettu O sole mio.
[youtube https://www.youtube.com/watch?v=fHq3ZRuediM?ecver=2]
Melódie z filmu Romeo a Júlia, ktorý vznikol v roku 1968 pod režisérskou taktovkou Franca Zeffirelliho, chytili za srdce aj operných spevákov. Nicolae Herlea nahral ústrednú tému z tohto filmu na SP platňu z roku 1981 s názvom Anotimpul iubirii (Ročné obdobie lásky). Autorom hudby je populárny skladateľ a dirigent Nino Rota. Jeho partitúra k filmovej podobe Shakespearovej drámy bola v roku 1969 ocenená prestížnou cenou Národného syndikátu talianskych filmových novinárov Striebornou stuhou (Nastro d’Argento). Herlea spieva tento hit strieborného plátna v rumunskom jazyku (Luceferi mari sa dá voľne preložiť ako Rozžiarené hviezdy).
[youtube https://www.youtube.com/watch?v=0k-q1cpjNH0?ecver=2]
