S orchestrom Štátnej filharmónie Košice sa v septembri na charitatívnom koncerte Spájanie generácií predstavil český huslista Pavel Šporcl, ktorého veľmi dobre poznajú nie len milovníci klasickej hudby. V rozhovore prezradil, prečo v jeho koncertnom kalendári nájdete veľa benefičných podujatí, ale aj to, kedy bozkáva svoje modré husle…
Ak sa človek pozrie na váš koncertný program, nemôže si nevšimnúť, že mnoho z vašich podujatí má benefičný charakter…
Jedno z mojich životných kréd je – ak človek môže pomôcť, tak by pomôcť mal, pretože nikdy nevie, kedy sám bude pomoc potrebovať. Preto robím pomerne veľa benefičných koncertov a preto som patrónom niekoľkých charitatívnych organizácií. Cítim potrebu odvďačiť sa za to pekné, čo ma postretlo v živote.
Možno práve klasická hudba vám takto otvorila srdce…
Je ťažko odhadnúť, aký by som bol, keby som sa hudbe nevenoval, keďže hrám na husle od detstva. Vo všeobecnosti sa však vraví, že klasická hudba poľudšťuje a že ľudí robí lepšími. Či aj mňa spravili husle lepšími, si netrúfam povedať – ale je to možné.
Benefičný koncert v Košiciach, 2016,
Stanislav Vavřínek, Pavel Šporcl, Štátna filharmónia Košice
Sú husle vašim priateľom?
Zvyknem hovoriť, že husle sú mojou milenkou. A rád som vravieval, že tam, kde sú moje husle, je aj môj domov. Dnes už mám rodinu, takže na pocit domova toho potrebujem viac, než len husle. Ale to, čo cítim, vždy prežívam aj prostredníctvom huslí a môžem povedať, že keď som mal v živote ťažké chvíle, tak práve husle ma podržali. Nikdy som smútok neutápal, radšej som vzal do ruky husle a cvičil. Husle sú základom môjho života. Sú mojou súčasťou. Odkladám ich raz alebo dvakrát do roka na pár dní, keď mám dovolenku. Ale odkladám ich s vedomím, že je to len na chvíľku. Vtedy ich pobozkám na rozlúčku, poďakujem sa im za úspešnú časť sezóny a mám dobrý pocit, že si chvíľku od seba odpočinieme a potom sa znovu zídeme. Nikdy v živote som však nemal finálnu myšlienku, že by som už nechcel hrať. Ani v puberte, kedy je to zrejme najzložitejšie. Isteže, v detstve ma pri hre na husle držala mama, ale dieťa nevie, čo vlastne chce. Na to je tam rodič, aby pomohol dieťaťu vytrvať. To sme prekonali a od tej doby hrám s radosťou a baví ma to stále viac a viac.
Viete vo svojom živote vystopovať moment, kedy ste sa vážne rozhodli, že husle budú neoddeliteľnou súčasťou vášho života?
Mal som asi 12 rokov. Dovtedy som cvičil s mojou mamkou a nebolo to jednoduché. Bol som obyčajný chlapec, ktorý občas zlostil a keď mi mamka povedala, že mám hrať pomaly, tak som schválne hral rýchlo (smiech). Potom som si však povedal, že chcem cvičiť sám. Postavil som sa na vlastné nohy a aj keď som v tom čase ešte netušil, že pôjdem na konzervatórium, vtedy nastal zlom. Od vtedy sú husle bežnou súčasťou môjho života.
Rovnako sa neskôr bežnou súčasťou vášho koncertného života stala neodmysliteľná šatka na hlave, potom aj modré husle. Tieto vaše kroky k spopularizovaniu klasickej hudby sa ukázali ako veľmi efektívne. Mali ste to premyslené, alebo sa to jednoducho takto stalo?
Uznávam, že keď sa spätne pozriem na svoju kariéru, tak to vyzerá veľmi jednoducho, ako keby bolo všetko dopredu dané. Je to však vydreté, nič som nedostal zadarmo. Nikdy sa mi neprihodilo, že by som napríklad mal záskok za kolegu a stal sa vďaka tomu známym zo dňa na deň. Šiel som krok po kroku, z malých sál do väčších a až potom do tých najväčších… Keď som sa vrátil zo štúdií v Amerike a začal hrávať v menších sálach a videl publikum, ktoré na klasickú hudbu chodilo, povedal som si, že s tým treba niečo urobiť a dotiahnuť do hľadiska aj mladých ľudí. Nie kvôli sebe, ale kvôli hudbe, ktorú hrám. Začal som teda hrávať v čiernej košeli a čiernych nohaviciach, no na jednom z fotení sa objavila šatka. Bola to náhoda a ja som ju využil. Netušil som, či to bude mať efekt, no povedal som si, že toto je cesta, ktorou sa skúsim uberať. A od toho momentu som nasledujúcich sedem rokov hral všetky koncerty so šatkou na hlave. Budoval som si nie len kariéru a s ňou aj imidže, ale budoval som si publikum. Našli sa kolegovia a kritici, ktorí tvrdili, že hudbu degradujem, lenže ono to tak nie je. Ja to robím práve kvôli klasickej hudbe – aby sa jej ľudia nebáli, aby si nemysleli, že je určená len pre ľudí v oblekoch, ktorí sa tvária vážne. Okrem toho – to predsa nie je vážna hudba. Som proti používaniu tohto výrazu, od začiatku preferujem pojem klasická a trúfam si povedať, že práve vďaka mne sa v Čechách o veľa viac začal používať práve termín klasická hudba. Po čase aj neprajníci pochopili, o čo mi šlo a že to nie je iba marketing, za ktorý sa schovávam, ale že skutočne hrám dobre na husle…
Pavel Šporcl,
foto: www.pavelsporcl.cz
Prekvapilo vás, aký to malo dosah?
Keďže to nebol premyslený ťah, nevedel som, čo mám čakať. Vedel som iba, že tento spôsob prezentácie sa mi páči a hlavne – že tým nebudem prezentovať iba seba, ale najmä hudbu, ktorú robím. Vravel som si, že ak kvôli tomu, aby videl huslistu v šatke, príde čo i len jeden človek, ktorému sa tá hudba aj skutočne zapáči, tak to má zmysel! Mnohí starší poslucháči vraveli, že ak som na pódiu ja, tak proste neprídu. Lenže – chodili i naďalej. A hlavne – začali chodiť noví ľudia. Zrazu som sa začal objavovať v televízii, poskytoval rozhovory. Tiež to však nebolo zo dňa na deň, popularita narastala postupne. A to je dobre. Lebo čím rýchlejšie hore vyletíte, tým rýchlejšie môžete spadnúť.
Nenastalo obdobie, kedy vás bolo treba ťahať za nohu späť na zem?
Som v podstate skromný človek so zdravým sebavedomým, čo sa týka schopností hrať na husle. Mám radosť z toho, keď ma spoznávajú ľudia na ulici, keď napríklad idem po rozkopanej ceste a stavbár na mňa zakričí – vy ste ten huslista so šatkou! A dokonca poznajú moje meno! Veľa umelcov zo sféry klasickej hudby toto šťastie nemá.
To je pravda – wikipedia tvrdí, že ste najznámejší český umelec, ktorý sa venuje klasickej hudbe.
No, keď to tvrdí wikipedia, tak to musí byť pravda, nie? (smiech).
Modré husle, na ktorých hrávate, boli vlastne logickým pokračovaním toho, akým smerom ste sa v rámci propagácie klasickej hudby uberali?
Keď som už so šatkou hral sedem rokov, tak som si povedal, že je načase sa jej zbaviť. Vravel som si – ako to bude vyzerať, keď budem mať šatku na hlave aj ako päťdesiatnik? Mal som totiž už pocit, že ma imidž huslistu v šatke zväzuje. Chcel som to zmeniť. Bol som na stretnutí husliarov v Taliansku, kam ma pozval môj kamarát Jan Špidlen. Tam sa najlepší svetoví výrobcovia huslí rozprávali o tom, že husle sú vlastne dokonalý nástroj. Že je možné sa pri ich výrobe pohnúť milimeter sem a milimeter tam, ale inak sú perfektné. Tak som sa opýtal, či by nemohli aspoň zmeniť ich farbu, nech sa aj vo výrobe huslí niečo deje. Jan Špidlen, ktorý nakoniec moje husle vyrobil, vravel, že napríklad čierna neprichádza do úvahy, lebo treba vidieť štruktúru dreva. Skončili sme pri modrej a zelenej. No a keďže modrú farbu mám rád a mám modré oči, tak sme sa rozhodli pre modrú. Honza mal v tom čase pripravený koncept nového nástroja, vyrobil mi husle, ktoré sú jemne odlišné od klasického nástroja a na prvý pohľad vďaka farbe vidno, že sú iné ako ostatné.
Vo svojom koncertnom repertoári máte aj mnoho barokových skladieb. V posledných rokoch sa stará hudba v snahe o čo najväčšiu autenticitu hráva na starých nástrojoch alebo na ich kópiách. Vy hrávate aj barokovú hudbu na modrých husliach?
Áno. Ale snažím sa barokovú hudbu hrať barokovo, spolupracujem často s orchestrom dobových nástrojov. Lenže svoje husle nepustím z rúk. Za jedenásť rokov som ich pustil z rúk len na štrnásť dní, kedy boli v oprave. Hrávam stále na nich, všetok repertoár. Práve na stretnutí husliarov v Taliansku, ktoré som spomínal, sme sa bavili o tom, že aj keď dostanete do rúk nové, moderné a perfektné husle, musíte na nich čo najviac hrávať, aby sa takpovediac rozohrali, aby sa rozvibrovali, aby začali hrať naozaj dobre.
Pavel Šporcl,
foto: www.pavelsporcl.cz
Koľko dnes cvičíte?
Zhruba tri až štyri hodiny denne. Je toho toľko, čo by som sa chcel ešte naučiť, v toľkých veciach by som sa chcel zdokonaliť. Cvičím veľa a popri tom chcem ďalej skladať hudbu. Zložil som variácie na pieseň Kde domov můj, ktorá sa stala našou národnou hymnou. Nechal som sa inšpirovať Paganinim a ďalšími romantickými umelcami, ktorí vzali slávnu melódiu a urobili na ňu variácie, aby sa zavďačili publiku. Ja sa nechcem zavďačiť publiku, ale chcem ponúknuť niečo, čo môže apelovať na našu národnú hrdosť. Mám totiž pocit, že my Česi sa hanbíme za to, kto sme a stále len nadávame. Pritom pravda je taká, že sa máme najlepšie, ako sme sa za celé storočia mali… Hrávam túto moju variáciu na koncertoch a často vidím v očiach poslucháčov slzy. Snažím sa, aby sa dostala do bežného repertoáru, takže ju natočím a vydám v notách.
Pri komponovaní si oddýchnete od nabitého koncertného programu?
Nikdy som kompozíciu neštudoval, takže to pre mňa nie je jednoduché. Už len zapisovať to – nie som v tom zbehlý, nie je to ľahké. Ale robím to rád, len na to potrebujem mať úplný pokoj.
Máte nejaké skladateľské méty? Napríklad husľový koncert?
Kdeže – tak ďaleko nie som. Tie variácie majú 15 minút a to je nateraz akurát.
Aké máte teda ďalšie plány?
Som na križovatke. Samozrejme viem, aké koncerty ma čakajú, kde budem hrať. Chystám sa do Mexika, do Francúzska, budem koncertovať v Čechách i na Slovensku. Ale zatiaľ neviem, čo budem napríklad nahrávať. Mám v hlave isté myšlienky, rozmýšľam nad viacerými vecami, ale ešte v tom nemám jasno. Takže stojím na rázcestí a zatiaľ neviem, kam pôjdem – vpravo, vľavo, rovno?
Uvažujete nad niečím novým, čím by ste znovu prilákali pozornosť divákov? Šatku ste odložili, modré husle už majú jedenásť rokov. Možno je načase znovu niečo vymyslieť…
Rád by som sa uberal cestou, že to nezvyčajné prinesiem v repertoári. Aby som si obliekol na koncert niečo atypické – to už mám za sebou. Viete – som človek, ktorý dbá na úroveň a nie som ochotný ísť pod mnou nastavenú latku. Nechodím hosťovať do každého televízneho programu, do ktorého ma pozvú, ak mám pocit, že to nemá zmysel. Chcem byť ústretový a nerád by som pôsobil, že nad niečím ohŕňam nos, ale treba si vedieť udržať svoju úroveň.
Pavel Šporcl,
foto: www.pavelsporcl.czPavel Šporcl sa narodil 25. apríla 1973 v Českých Budějoviciach. Po štúdiách na konzervatóriu a AMU (prof. Václav Snítil), študoval hru na husle v USA (Dorothy DeLay, Itzhak Perlman, Masao Kawasaki, Eduard Schmieder). Vystupuje na svetových pódiách a festivaloch (Salzburger Festspiele, Pražské jaro, Schleswig-Holstein) a s renomovanými orchestrami (Česká filharmónia, Tokyo Metropolitan Symphony Orchestra, National Orchestra de France, Liverpoolská kráľovská filharmónia, Orchestre de Paris). Svojich poslucháčov zaujal svojim často veľmi neformálnym vystupovaním a obliekaním, ktorým sa snažil obecenstvu čo najviac priblížiť – vystupoval so šatkou na hlave, nechal si vyrobiť unikátne modré husle pre 21. storočie od husliara Jana Špidlena. Jeho nahrávky sa tešia priazni kritikov aj poslucháčov, takmer všetky albumy získali titul Platinová doska. Okrem klasickej hudby koncertuje a nahráva aj iné žánre, na koncertných pódiách sa stretol okrem iných aj s K. Gottom, E. Pilarovou, E. Farnou či kapelou Kryštof a Hradišťan. Je častým hosťom rôznych televíznych a rozhlasových relácií. Prostredníctvom svojich vystúpení podporuje benefičné projekty nadácií a neziskových organizácií (Srdce pro děti, Nadace Adra, Kapka naděje, Naše dítě, Běh pro Paraple, Esteta, Pomozte dětem, Olivova dětská léčebna, Hospic Anežky České a iné). Je patrónom SOS vesniček, Centra pestúnskych rodín, Asociácie Apla pomáhajúcej ľuďom s autizmom. Je patrónom festivalu Hudba Znojmo a umeleckým riaditeľom festivalu Kociánovo Ústí.
Pripravila: Dáša Juhanová
video
