Pavel Uher: Sólisti opery budú na jednom javisku s bábkami

Štátne divadlo Košice pripravuje v spolupráci s Bábkovým divadlom Košice premiéru opery G. Rossiniho Popoluška, ktorú si diváci budú môcť vychutnať 23. januára 2015. V tejto inscenácii ide o nezvyčajné spojenie dvoch zložiek – operného a bábkového divadla. Réžie sa ujal Pavel Uher, ktorý má bohaté skúsenosti s tvorbou inscenácií pre detského diváka a v rozhovore prezradil, aké úskalia v sebe ukrýva tvorba pre deti a aj spojenie dvoch divadiel s tak odlišnými vyjadrovacími prostriedkami.

Príbeh Popolušky je známa téma, ktorú divák – detský ale aj dospelý – pozná z mnohých žánrov. V čom sú pozitíva a v čom negatíva, keď sa tvorca pustí do takéhoto notoricky známeho námetu?

Pozitívne je, že to každý pozná a negatívne je, že to každý pozná (smiech). Viem, odpovedal som trochu šalamúnsky, ale vysvetlím to. Popoluška je zaujímavá téma pre tých, ktorí majú chuť si ju znovu pozrieť práve preto, že ju poznajú, alebo napriek tomu, že ju poznajú. Pre tvorcu je pozitívne, keď sa ide pustiť do známej témy, no dostane výzvu dať jej iný, nový tvar. Negatívum je, či naozaj prinesie niečo nové, alebo sa mu to nepodarí, pretože príbeh Popolušky je zastúpený vo všetkých žánroch filmu, divadla, literatúry…

Tentoraz však pôjde o čosi nové – spojenie operného a bábkového divadla. Vy máte skúsenosti s hudobným divadlom a roky sa venujete práve bábkovému divadlu. Už ste však pracovali na podobnom projekte?

V Komornej opere SND sme spracovali inscenáciu Sen noci svätojánskej so scénickou hudbou Felixa Mendelssohn Bartoldyho, do ktorej sme vsunuli pasáže Shakespearovho textu. Spojilo sa činoherné divadlo s baletom a operou, vznikol multižáner. Ale takúto veľkú celistvú operu robím po prvý krát.

Príprava opernej inscenácie má svoje špecifiká. Vedeli ste, do čoho idete?

Bola to veľká výzva, pretože som si uvedomoval, že to nie je ľahká parketa a človek musí byť pripravený na všeličo. Lenže každé jedno naštudovanie novej inscenácie so sebou prináša nové výzvy, nové nebezpečenstvá. Dostatočne som bol pripravený spolu s členmi oboch divadiel na mnoho vecí vďaka tomu, že sme mali na prípravu veľa času. Od prvotného impulzu totiž ubehol rok a pol. Vtedy začala komunikácia medzi vedením Štátneho divadla a Bábkového divadla, umeleckými šéfmi a ďalšími tvorcami. Vrátim sa v tejto súvislosti k prvej otázke, kde sme sa bavili o téme príbehu Popolušky. Na začiatku sme totiž uvažovali, či by to mala byť téma známa, alebo menej známa. Uvedomovali sme si totiž, že štruktúra inscenácie nebude jednoduchá, keďže sa v nej spájajú dve divadlá, ktoré pracujú so zásadne inými vyjadrovacími prostriedkami. Nechceli sme, aby sa detský divák ocitol v chaose a bol zmätený, preto sme sa rozhodli ísť na to cez príbeh, ktorý dobre pozná. Hoci v tomto prípade to nie je príbeh, ako ho z českých, slovenských či nemeckých spracovaní poznajú naši diváci. Libreto Jacopa Ferrettiho neobsahuje vílu, holúbky… Je tam však kúzelník Alidoro, ktorý nám dal aj základný nápad, ako koncepčne postupovať pri stvárňovaní tejto inscenácie. Takže sme na to šli cez produkciu iluzionistu – kúzelníka. Recitatívy sme prepísali do dialógov, ktoré interpretujeme svetom bábok, čiže cez iluzionistickú produkciu, v ktorej bábky ožívajú. Tie rozprávajú príbeh, no v istých momentoch do neho vstupujú speváci – sólisti a zbor – ktorý prakticky zastavia dej a vyjadria svoj stav emócii, myšlienok a pohnútok pomocou hudby. A dej sa potom znovu posúva ďalej pomocou bábok. Takto vyzerá náš kompilát operného a bábkového divadla.

Chcelo to veľa dialógov so všetkými zúčastnenými na tvorbe inscenácie, kým ste našli kľúč, podľa ktorého tieto dve zložky – operná a bábkoherecká – do seba zapadli?

Ako som už spomínal, mali sme dosť času na to, aby sme vymysleli nosný princíp a koncepciu, ktorú bolo treba ´iba´ naplniť. Vďaka hudbe ale aj vďaka vysokej profesionalite oboch súborov ma práca na tejto inscenácii veľmi baví. Myslím, že sa nám podarilo vyriešiť všetky problémy, ktoré so sebou priniesla. Nechcem však chváliť deň pred večerom, lebo v umení je to ako s počasím v Tatrách. Ak aj svieti slnko, neznamená to, že o minútu nepríde búrka. Keď už spomínam búrku, tak práve tá je veľmi podstatná v našom príbehu. Neobjavuje sa len v záverečnom obraze, ale je prítomná počas celej inscenácie. Práve v búrke prichádza na javisko čarodejník Alidoro – spúšťa sa z oblakov s čarovnou skrinkou, z ktorej vyberá figúrky a tie pod dotykom čarovnej paličky ožívajú. Búrka sprevádza celé predstavenie, v ktorom sa snažíme divákovi okrem iného aj vysvetliť princíp divadla v divadle. Samotná Rossiniho opera je skrátená. Jednak tým, že sme recitatívy prepísali do dialógov a jednak sme niektoré hudobné čísla vynechali a naopak ich nahradili hudbou z iných Rossiniho opier. So zreteľom na detského diváka sme operu, ktorá inak trvá dve a pol hodiny, skrátili približne na polovičku. Potrebovali sme udržať dynamiku, aby sme detského diváka neunudili, ale zaujali a pritiahli do divadla.

Veľa sa v poslednej dobe hovorí o snahe pritiahnuť do opery diváka. Nie len detského, ale aj mladého či nového, ktorý na operu nezvykne chodievať…

Keď som bol školák, tak sme chodili raz do roka do Košíc na operu. Bola to pre nás veľká zábava. Nie len kvôli návšteve divadla, ale už napríklad samotná cesta vlakom pre nás bola zážitkom. Uznávam, že deti chodia do divadla z donútenia – či už pedagogického alebo rodičovského, lebo rozhodnutie nemôžete nechať na dieťati. To si logicky vyberie sledovanie akčného filmu, ako návštevu divadla. Lenže treba mu dať impulz a do divadla ho pritiahnuť. Potom je na divadle, aby vytvorilo pre každého diváka adekvátnu inscenáciu. Pamätám si, že sme ako deti chodili na takzvané výchovné koncerty, ale bola to príšerná nuda. Dramaturgia výberu diela je v tejto otázke veľmi dôležitá a rozhodujúca. Keď napríklad kúpite dieťaťu knihu pre dieťa, no nie je adekvátna jeho veku, tak neurobíte dobre. A rovnako je to aj v divadle. Dokonca o to horšie, že reakcia diváka na seba nenechá dlho čakať. Hneď zistite, ak je auditórium proti vám. Vtedy treba hľadať dôvod, prečo to tak je a zvyčajne je chyba v dramaturgii.

Je detský divák z pohľadu tvorcu inscenácii tým najťažším orieškom?

Nie. Najhorší je divák, ktorý je necitlivý na ponuku, ktorá mu je k dispozícii a divák, ktorý prejavuje nezáujem. Dieťa je kritický divák, ale aj veľmi vďačný a prirodzene zvedavý. Dospelý divák trpí konvenciami a neprejaví hneď svoj názor. Nie sme v Taliansku, kde sa publikum nebojí vybučať na predstavení inscenátorov alebo jednotlivých protagonistov. Detský divák však hneď ukáže, či ho to baví alebo nie. Je to zrkadlo, ktoré veľmi rýchlo vracia odraz. Tvrdý oriešok je divák, ktorý jednoducho do divadla nechodí na určité veci bez toho, aby si dal tú námahu zistiť, či by sa mu to nepáčilo. Keď som študoval v Prahe, tak som sa snažil zistiť, prečo je pre niektorých ľudí opera taká príťažlivá. Bol som na pár predstaveniach, ktoré som ako-tak vydržal dopozerať a stále som operných nadšencov nechápal. Až kým som jedného dňa neuvidel Pucciniho Tosku. Vtedy som si povedal – konečne chápem! Treba si dať tú námahu a aj keď niečomu nerozumiem, netreba to a priori odmietať, ale zistiť, prečo to istí ľudia radi majú…

Za tie roky, kedy sa ako režisér a dramaturg venujete prevažne detskému divákovi, trúfate si povedať, že sa v ňom vyznáte?

Podľa mňa sa to ani nedá. Isteže, môžete sa naučiť overené triky, grify a postupy v tvorbe pre deti. Vysvetlím to na príklade. Roky som robil dramaturga v bratislavskej Bibiane, čo je vlastne dom umenia pre deti a každé dva roky sme mali Bienále ilustrácie detských kníh. Keď som potom roky pracoval v Nemecku, tak hoci som videl, že nemecká knižná kultúra je na vysokej úrovni, mohol som aj skonštatovať, že aj tá naša v bývalom Československu bola veľmi kvalitná. Potom po roku 1989 sa zmenil trh a k môjmu veľkému údivu som zistil, že hoci boli na Slovensku ľudia desaťročia vychovávaní k vysokej úrovni knižnej kultúry, to všetko je akoby šibnutím čarovného prútika preč. Zrazu kamkoľvek som pozrel, všade samý Disney. Nič proti nemu, je bol to skvelý animátor, ale ako ilustrátor to bol len dobrý kreslič, ktorého kresby v knihách sú na hranici gýču. A to navyše musím poznamenať, že Disney z toho, čo sa v ilustráciách kníh pre deti po roku 1989 začalo objavovať, vychádza ešte dobre! Ako je možné, že to, čo dnes vidíme na pultoch kníhkupectiev, je z veľkej časti brak? Ako je možné, že sa to takto zmenilo? Nie všetko, čo je divácky atraktívnejšie, je aj kvalitnejšie. Môžete urobiť dobrú inscenáciu, ktorá sa bude páčiť kritike, odbornej verejnosti, aj istej skupine detí, no väčšina detí na ňu nepôjde. Dá sa v tom vyznať? Netuším…

Detský divák sa navyše veľmi rýchlo mení. Aj vy zrejme musíte k inscenáciám pristupovať úplne inak ako pred rokmi….

Zmenila sa dynamika života, vyjadrovacie prostriedky, technika. Ale čo je najdôležitejšie – mení sa vnímanie detského diváka, ktorý je ďaleko pripravenejší, inteligentnejší a expresívnejší ako pred rokmi. Všetko sa zrýchľuje a treba sa tomu prispôsobiť. Každá generácia hovorí vlastným jazykom, čo je logické, lebo na svet prichádzajú noví ľudia, noví ľudia ho objavujú a utvárajú. Keď im chcete niečo povedať, tak to musíte urobiť ich jazykom, lebo oni sa nenaučia ten váš, nepotrebujú to. Ak sa pokúsite o opak, tak vznikne inscenácia, na ktorej bude divák apatický a bude akurát tak zívať…

Aby ste pochopili jazyk novej generácie, musíte mať spätnú väzbu. Kam si pre ňu chodíte?

Keď sme pri spätnej väzbe, rád by som poznamenal, že odborná reakcia kritikov na predstavenia pre deti nie je takmer žiadna. Nie veľa kritikov sleduje detské divadlo a ak áno, tak len z donútenia. A keď sme pri sebareflexii, treba si uvedomiť aj tú skutočnosť, že ľudia, ktorí pracujú v divadle pre deti, sú na tom ako tanečníci, ktorí tiež musia odísť pomerne skoro z divadla. Môžete to robiť päť – desať rokov, ale viac nie, pretože v istom veku ľudia už akoby do detského divadla nepatrili. Inými slovami, ako ľudia rastú fyzicky, psychicky dozrievajú a v istom momente už pre nich nie je práca v divadle pre deti dostatočným umeleckým vyžitím. Uvedomujem si však, že ich možnosti uplatniť sa inde sú mizivé… Hovorím to ako človek, ktorý sa venuje dramaturgii aj réžii, lebo obidva odbory som vyštudoval. Keď začínam cítiť vyhorenie pri réžii, pustím sa do písania a naopak. Treba mať otvorené oči iným možnostiam. Ako pedagóg na VŠMU často hovorím poslucháčom, že detské divadlo nie je pieskovisko s vysokými mantinelmi, za ktoré sa netreba dívať. Naopak, treba vnímať všetky ďalšie možnosti a prostriedky ostatných druhov umení. Pozorovať s otvorenými očami a ušami a dobíjať sa inšpiráciou všade, kde je to vhodné. To je práve to, čo mňa osobne drží pri tvorbe nad vodou.

Pavel Uher je popredný slovenský režisér, scenárista, dramaturg, pedagóg. Narodil sa 4. novembra 1948 vo Svite. Od detstva sa venoval recitácii, hre na husle a vlastnej literárnej tvorbe. Po maturite v Poprade začal študovať bábkoherectvo na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie výtvarných umení. Po roku zmenil odbor na bábkovú divadelnú réžiu a dramaturgiu. Čoskoro po skončení štúdia pracoval v bábkových divadlách v Banskej Bystrici, neskôr v Bratislave. V roku 1981 emigroval do Nemecka, pôsobil v divadlách v Nemecku aj Švajčiarsku. Po revolúcii sa vrátil do Československa. Viedol divadelné vydavateľstvo v Prahe, v súčasnosti sa popri bohatej režisérskej práci venuje pedagogickej činnosti na VŠMU v Bratislave.

Pripravila: Dáša Juhanová

www.sdke.sk