Pavel Unger: V kritike kulantné frázy nevyriešia nič

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Operná kritika je súčasťou udalostí spojených s uvedením novej inscenácie, významného predstavenia, či koncertu. Je to taká pomyselná bodka, ktorá je vnímaná veľmi citlivo, s očakávaním. Zostavenie odbornej kritiky, ktorá sa okamžite stáva zdrojom informácií nielen pre súčasného čitateľa, ale aj odkazom do budúcnosti, nie je také jednoduché, ako sa to na prvý pohľad zdá. Dnes máme na Slovensku niekoľko operných kritikov. Jedným z nich je veľmi známy Pavel Unger, ktorý o opere na Slovensku, ale aj o svetovej opere publikuje už niekoľko desaťročí v slovenských i v zahraničných médiách. Pavel Unger ochotne odpovedal pre náš portál Opera Slovakia na niekoľko otázok spojených práve s prácou operného kritika.

Začal by som otázkou, ako by ste opísali opernú kritiku a prečo operná kritika existuje?

Kritika je jedným z dvoch zrkadiel diania živého divadelného organizmu. Prvým je návštevník, jemu predovšetkým sú výsledky práce adresované, druhým je odborná reflexia. Hrany tohto pomyselného trojuholníka pritom vôbec nemusia byť priostré, ak sú jednotlivé strany ochotné navzájom sa počúvať, rešpektovať aj inšpirovať. Zavše zo strany výkonných umelcov zaznejú slová, „nehráme pre hŕstku kritikov“, alebo „ja kritiky nečítam“ a podobne. Prirodzene, žiť sa dá aj bez zrkadla, v sebauspokojení, vo vlastných nedotknuteľných kritériách. Cui bono? Neprospelo by to ani divadlu, ani umelcom, ani divákovi, ktorý si neraz chce skonfrontovať vlastný názor s mienkou recenzenta. Pritom vôbec sa s ňou nemusí stotožniť, veď sto ľudí, sto chutí. Zmyslom opernej kritiky nie je len podávať stanovisko súčasným čitateľom, je to rovnako zdroj informácií pre nasledujúce generácie. Tak ako my si dnes skladáme obraz o predstaveniach z čias keď sme neboli na svete, tak naši nasledovníci sa budú opierať o faktografiu, ktorú im zanecháme. Aj keď dnes sú tlačené médiá už len jednou z alternatív. Opera je komplexný hudobnodramatický útvar, na výrobe inscenácie sa podieľajú rozmanité profesie. Preto ani od kritika nemožno žiadať, aby bol v rovnocennej miere odborníkom na každú zložku, povedzme od techniky spevu po kostýmové výtvarníctvo. A ešte menej, aby to všetko demonštroval aj prakticky.

Historická budova SND

Historická budova SND

Slovensko je v porovnaní s inými krajinami mladá krajina a aj operná kritika je u nás pomerne mladá. Povedzte nám niečo z histórie slovenskej opernej kritiky.

Dosť času som strávil v študovni Divadelného ústavu, otvoril som mnoho desiatok obálok s kritikami od začiatku jestvovania profesionálneho divadla na Slovensku. Celá história je v nich skrytá, každé obdobie zmapované, tajomstvá odhalené. Pravda, stupeň vierohodnosti nie je rovnaký. Niektoré články, najmä z prvých desaťročí činnosti Slovenského národného divadla, majú nižšiu výpovednú hodnotu, iné sú obsažnejšie. Zakladateľom slovenskej profesionálnej hudobnej kritiky bol rozhľadený, modernistickým tendenciám Nedbalovej éry otvorený, ale na druhej strane voči talianskemu verizmu príkro vyhranený Ivan Ballo. Od konca 20. rokov až do roku 1938 podrobne zmapoval dianie v bratislavskom divadle. Z generácie starších kritikov, ktorých som už zažil, by som rád na tomto mieste pripomenul mená už nežijúcich Igora Vajdu a Mariána Juríka. Netajím, že veľa som načerpal a inšpiroval sa z komplexných recenzií Jaroslava Blahu a Ladislava Čavojského, ale aj zo žensky mäkšieho slovníka Terézie Ursínyovej. Vždy ma oslovovali autori, ktorí sa nebáli zaťať do živého, pomenovali problém a hľadali východiská. Zahmlievanie, zastieranie či kulantné frázy nevyriešia nič.

Ako sa človek stane operným recenzentom?

Ako sa ním nestane, na to je pomerne jednoduchá odpoveď. Diplom z absolutória hudobnej vedy nestačí. To by sme v našom maličkom mediálnom priestore mali riadnu tlačenicu. Pravdou je skôr opak. Ale aby som sa nevyhýbal vašej otázke, tak v prvom rade musí byť vôľa, ba až vášeň túto činnosť robiť. Nie z lukratívnych dôvodov, písaním kritík sa nik neuživí. Kto sa jej chce seriózne venovať, musí mať istý odborný background, sumu skúseností, aby si mohol vytvoriť kritériá (ajhľa, aké príbuzné sú tie dve slova), musí byť pripravený zniesť oponentúru a dokázať svoj názor obhájiť. Veľmi dôležitá je nezávislosť kritika – od akejkoľvek inštitúcie, ľudí i autorít. A tiež kritik musí dokázať žiť s pocitom, že pokiaľ paušálne nechváli, vždy sa dakto môže cítiť dotknutý. Aj medzi kamarátmi. Veď nenahovárajme si, že v našom opernom mikrokozme každý každého nepozná.

Aká bola vaša cesta k opere a následne k opernej kritike?

K opere pomerne priamočiara. Vzťah k vážnej hudbe som dostal v génoch a skutočnosť, že v poslednom ročníku základnej školy som „prepadol“ opere, si s odstupom času ani neviem vysvetliť. Skrátka, dostala ma. Ale rovnako som v tom čase sledoval aj populárnu hudbu, navštevoval Bratislavskú lýru. Keďže som Bratislavčan a v tom čase sa v SND hral široký repertoár aj v nedeľu predpoludním, s návštevou divadla nebol problém. Od polovice 60. rokov dodnes som nezameškal žiadnu inscenáciu. Vlastne okrem jedinej, ktorá sa zahrala päťkrát počas mojej vojenskej služby. Do sféry médií som vstúpil veľmi skoro. Samozrejme, už predtým som dychtivo sledoval kritiky v dennej i odbornej tlači, konfrontoval vlastné pocity s názormi odborníkov, učil sa z nich. V tom čase bolo na trhu sedem – osem denníkov a niekoľko iných periodík, zameraných na kultúru. V každom boli premiéry recenzované. V maturitnom ročníku som začal aj sám prispievať do novín, no nenazval by som to v prvej fáze kritikami. Postupne sa mi otvárali stále nové priestory na publikovanie a výzvy som neodmietal. Vyskúšal som si aj redakčnú prácu v Slovenskom rozhlase i samotný mikrofón. Vo vlastných reláciách a zopárkrát aj moderovaním priamych operných prenosov zo štúdia. Rád si spomínam na Rossiniho Mojžiša z milánskej La Scaly, či Čarovnú flautu z festivalu v Glyndebourne, kde Tamina vtedy spieval ešte neveľmi známy Pavol Bršlík.

La Scala

La Scala

Kedy ste napísali svoju prvú opernú kritiku a na aké predstavenie bola?

Veľmi jednoduchá odpoveď. Všetky svoje články z tlačených médií mám nalepené v zošitoch, je to taký môj súkromný archív. Teraz sa zapĺňa dvadsiaty zošit. Môj prvý publikovaný text bol o letnom festivale vo Varne a prvé pokusy o recenziu bratislavských inscenácií vyšli v denníku Ľud roku 1969. Týkali sa premiér Händelovho Xerxa a Belliniho Normy, ale aj filharmonických koncertov a Bratislavských hudobných slávností. V tom istom roku som „debutoval“ vo vtedy mladom odbornom časopise Hudobný život (s istými prestávkami som dodnes jeho spolupracovníkom) a písal som o brnianskej inscenácii Dvořákovho Čerta a Káče. Potom som publikoval aj v Novom slove, Večerníku a postupne v rôznych ďalších médiách.

Ste vnímaný ako prísny operný kritik, vnímate to tak aj vy?

Prísnosť nie je exaktne merateľná veličina. Dokonca aj slovko „objektívnosť“ v súvislosti s kritikou považujem za spochybniteľné. Každý autor ponúka subjektívny názor a čím je zhoda väčšia, tým viac sa blíži k objektívnosti. Snažím sa byť vnímavý rovnako k pozitívam, ako aj k problematickým stránkam opernej prevádzky. Považujem za svoju povinnosť o oboch písať otvorene, vecne, možno aj menej príjemne. Ale tak, aby som sa nehanbil pod svoj text podpísať. Počítam samozrejme aj s tým, že pri negatívnejšie ladených recenziách budú dotknutí nespokojní. Je to rovnaké riziko povolania ako u výkonných umelcov. Oni i my komunikujeme s verejnosťou. A to treba čestne. Dnes, keď sa recenzie dostávajú na internet, keď fungujú webové operné stránky s možnosťou priamych reakcií, prestali sme byť „nepriestrelní“. Ja to vnímam ako pozitívum, pokiaľ diskusie neobsahujú invektívy a zachovajú slušný tón, výmena názorov je prospešná.

Čo všetko súvisí s prácou operného recenzenta? Sledujete operný život a recenzie v zahraničí?

Áno, je to nevyhnutné. Snažím sa vidieť naživo predstavenia v zahraničí, pokiaľ to len čas dovoľuje. Nežijeme v uzavretom priestore, po otvorení hraníc je ešte väčšmi dôležité sledovať aj širší kontext, zaradenie slovenskej opery v európskom priestore a podobne. Aby nevznikali falošné mýty. Aj za bývalého režimu sa dalo veľa informácií načerpať napríklad vo východnom Nemecku, ktoré bolo vždy otvorené moderných inscenačným tendenciám, či v Budapešti, kde už vtedy vystupovali svetové hviezdy či hral sa celý Wagner. Od jesene 1989 som sa priam vrhol na Viedenskú štátnu operu, ktorá bola vždy mojim vysneným diváckym cieľom. Dnes tu máme navyše internet, kde sú dostupné živé záznamy, máme tu módne priame prenosy z MET a iných domov. Tie však nie sú mojou šálkou kávy. Akosi verím len mikrofónmi neskreslenému zvuku.

Existuje v opere aj nejaký trend? Musíte vnímať aj tieto veci? Ak áno, aký je ten súčasný?

Určite sa operné umenie mení. A veľmi dynamicky. Možno doma to až tak necítime, keďže slovenský priestor je až priveľmi konzervatívny. Máme minimum tvorcov ochotných prekročiť mantinely konformnosti, ísť do rizika. Vo svete je bežné, že po premiérach časť publika nadšene skanduje a rovnaká časť bučí. Tábory odporcov a vyznávačov tzv. režisérskeho operného divadla si vždy obhajujú svoje. Ja však deliacu čiaru nevidím v tom, či inscenácia je stoj čo stoj moderná alebo tradičná. Skôr vnímam, či výklad je zmysluplný, či v divákovi bude rezonovať aj keď sa na druhé ráno zobudí, či – povedané zjednodušene – réžia nešliapala po hudbe. Partitúru možno vyložiť všakovak, možno v nej vystopovať nadčasové podnety, posunúť ju do dneška, prvotné však musia byť noty. Verte, že sa to dá skĺbiť.

Štátne divadlo Košice

Štátne divadlo Košice

Prezraďte, ako vzniká recenzia operného predstavenia.

V hlave recenzenta sa myšlienky kódujú už na predstavení. V opere je paralelných vnemov veľa. Musíme zároveň počúvať sólistov, orchester, zbor, čítať zámery režiséra, výtvarníka. Nehovoriac o neznámych dielach, tam pribúda aj posúdenie kompozície. To všetko si treba dáko utriediť a vnútorne vyhodnotiť. Nuž a potom ťukať do počítača. Kým nebol a písalo sa na stroji, zvykol som si spraviť koncept. Dnes sa dá všetko korigovať priamo na klávesnici. Pri zložitejších réžiách nie sú na škodu priebežné poznámky, mne sa však stávalo, že v tme som písal jedno cez druhé a napokon to bolo nerozlúštiteľné. Takže to robím zriedka. Navyše, písanie aj trocha odpútava pozornosť.

Máte svoje kritéria. Čo v hodnotení tolerujete a v čom ste naopak nekompromisný?

Tieto dva póly ste pomenovali presne. A pokúsim sa byť konkrétny. V Opere SND by som toleroval, keby v titule dvíhajúcom latku kritérií niečo nepodstatné „zaškrípalo“. Ale to by sa musel hrať – aktuálne vzaté – z tvorby Rossiniho nie Barbier zo Sevilly ale povedzme Tancredi, Mojžis v Egypte alebo Viliam Tell. To sú skúšobné kamene, aj keď kritériá rossiniovského štýlu sú všade rovnaké. A z Wagnera nie Lohengrin, ale dajme tomu Valkýra, Majstri speváci norimberskí či Tristan a Izolda. Že utópia? Nepovedal by som. Ja akosi verím, že kreatívnym a odvážnym praje šťastie. Preto som vždy ocenil, keď sa napríklad v banskobystrickej opere podarilo naštudovať dáky u nás zatiaľ nehraný titul. Teraz veľmi držím palce Košičanom pri zdolávaní Poulencových Dialógov Karmelitánok. Skrátka, keď vidím dramaturgickú invenciu, keď cítim odhodlanie popasovať sa s prekážkou, určite nehľadám blšky. Nekompromisný som voči umeleckej nepoctivosti. Vo všeobecnosti netolerujem klamstvo.

Na Slovensku sú tri operné divadlá. Ako pristupujete k hodnoteniu operných predstavení v jednotlivých divadlách? Hodnotíte napríklad SND inak ako ostatné?

Toto je otázka na zamyslenie. Všade vo svete sú najvyššie nároky kladené na vedúce scény krajiny, alebo divadlá, ktoré majú tradične najvyšší kredit. Nie každý operný dom môže byť výkladnou skriňou, na druhej strane, inšpiratívne umenie sa dá vyprodukovať aj v oveľa ťažších existenčných podmienkach. To platí aj pre Slovensko. V inom finančnom režime pracuje SND, v inom operné divadlá mimo centra.. Očakávať v Banskej Bystrici a Košiciach povedzme Wagnerov Prsteň Nibelungov je samozrejme nereálne. Národná scéna by však mala siahať po vysokých métach. A latku systematicky dvíhať. To je jej poslanie, jej povinnosť. Pokiaľ ide o dramaturgiu, tak najvyšším počtom prvých slovenských uvedení diel aj tých najznámejších autorov sa môže pochváliť práve bystrická Štátna opera a festival Zámocké hry zvolenské. Čiže, ak som kritický voči dramaturgii Opery SND, tak aj preto, že jej chýbajú ambície a odvaha. Teda presne to, čo neraz nájdeme mimo centra. Myslím, že pri hodnotení sólistických výkonov sa základné kritériá nemenia, pri kolektívnych telesách treba zohľadniť objektívne podmienky pre prácu a samozrejme finančné ohodnotenie. Poviem príklad. V uplynulej sezóne sme zažili dve nové inscenácie Jej pastorkyne. V Košiciach a v SND. Napriek tomu, že kvalita bratislavského orchestra je zjavne vyššia, vyhodnotil som ako úspešnejšiu košickú premiéru, lebo pod taktovkou Roberta Jindru sálali z naštudovania emócie oveľa intenzívnejšie, než v SND. Podobne rád ocením, keď banskobystrický orchester prekonáva pod vedením Mariána Vacha aj zdanlivo nezdolateľné prekážky.

Aký bol váš najsilnejší operný zážitok a čo bol u vás najväčší prepadák? Doma aj v zahraničí.

Zdrojom mojich zážitkov sú najmä každoročné návštevy letných festivalov. Zväčša vokálne hody prináša monotematický Rossini Opera Festival, ktorému som verný dvadsaťdva rokov. Juan Diego Flórez, Mariella Devia, Daniela Barcellona, Jessica Pratt, Oľga Peretyatko – to sú momentálne špičky v belcantovom teréne. Nehovoriac o tom, že tam som naživo spoznal 37 z celkového počtu 39 skladateľových opier. Zaujímavý bol aj ostatný Salzburský festival, vidieť pôvodnú verziu Ariadny na Naxe nemožno hocikde. Na prepadák za hranicami si nespomínam. Žiaľ, doma áno. Bola to Mária Terézia v Opere SND.

Stalo sa vám, že ste aj odišli z predstavenia, ak to bolo také zlé?

Stalo sa, že som nebol na celom predstavení. Samozrejme, keď som nemal za úlohu o ňom písať. Ale odchod nebol motivovaný nekvalitou. Myslím, že pre kritika – a tým sa naša pozícia líši od diváckej – je rovnako zaujímavé výborné aj spackané predstavenie. Stanovisko treba zaujať ku každému. Netajím, že oveľa ľahšie sa píšu pochvalné recenzie, pri výhradách sa viac očakávajú argumenty. Nie vždy, najmä v denníkových formátoch, je na ne dostatočný priestor. Z toho vznikajú nedorozumenia.

Štátna opera Banská Bystrica

Štátna opera Banská Bystrica

Ako vidíte budúcnosť slovenskej opernej kritiky na Slovensku?

Nie príliš optimisticky. Už fakt, že za ostatné polstoročie sa objavil (a v činnosti aj zotrval) nový kritik približne raz sa desaťročie nebol dobrým znamením. V súčasnosti už ani tento rytmus neplatí. Veď najmladšia kolegyňa intenzívne sa zaoberajúca opernou kritikou absolvovala hudobnú vedu pred takmer 15 rokmi. Medzi časom sa objavili aj nové mená, no z operného priestoru rýchlo zmizli. Dnes výsledky školy sú na tomto poli takmer nulové. Dvaja odborne vysoko erudovaní, pomerne mladí autori, ktorí však na Slovensku publikujú len sporadicky, sú absolventmi zahraničných univerzít. A tam aj žijú. Na druhej strane treba priznať, že médií, ochotných otvoriť priestor opernej kritike je veľmi málo. Vlastne len dva celoštátne denníky. Ja mám tú časť s jedným z nich, s redakciou Pravdy, spolupracovať vyše desať rokov. Veľmi ma znepokojuje, že verejnoprávne médiá sa nielen k opere, ale celej vážnej hudbe správajú macošsky.

Máte obľúbených interpretov? Doma aj v zahraničí.

Ale isteže, každého kvalitného.

Ako trávite voľný čas? Máte čas aj na rôzne koníčky mimo opery?

Mám svoju hlavnú profesiu, ktorú som vyštudoval a ňou sa živím. Opera je pre mňa viac než koníček. Zaberie všetok voľný čas. Ba dakedy sa mi o nej aj sníva.

Viete si vypočuť nejakú opernú nahrávka bez vnútorného hodnotenia?

Priznám sa, nie som vášnivým diskofilom. Nenavštevujem ani operné prenosy v kinách. Samozrejme, ak operu počúvam z CD alebo DVD, ak idem cielene na youtube, vždy je to s úmyslom niečo zistiť, porovnať, overiť si. Takže odpovedám nie, bez vnútorného hodnotenia to nejde. Je to už taká profesionálna deformácia.

Moja posledná otázka je: Čo by vás prekvapilo na slovenskej opernej scéne, alebo aké predstavenie by ste radi videli na javisku slovenských operných divadiel?

Prekvapilo by ma, keby sa dramaturgický plán divadiel priblížil mojim predstavám. Tie ale nechcem nikomu vnútiť, ak sa k nim vyjadrujem, tak nie cez prizmu osobných preferencií, ale v snahe vnímať dlhodobý kontext. V Opere SND to zatiaľ nehrozí. Ale pozitívne by ma napríklad zaskočilo, keby v pripravovanom Barbierovi zo Sevilly zaznela a u nás vždy škrtaná tenorová ária „Cessa di piu resistere“. To je previerka vyspelosti. Uvítal by som, a verím, že aj diváci, keby sa v repertoári objavilo viac neobohraných titulov. Naša prvá scéna má až priveľa bielych miest. Od predmozartovskej opery, cez belcantovú vážnu operu, raného Verdiho, francúzsku grand operu po klasiku 20. storočia. Mám pokračovať ďalej? Nabudúce…

Ďakujem za rozhovor.

pripravil: Ľudovít Vongrej
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár