Pavel Unger: Vonkajšie tlaky nevnímam, cítim sa úplne nezávisle

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V piatok 6. augusta oslavuje okrúhle životné jubileum operný kritik a publicista Pavel Unger. Pri tejto príležitosti poskytol rozhovor, v ktorom prezradil nielen to, čím je pre neho opera pútavá či ako vníma označenie obávaného operného kritika, ale aj čo ho za ostatné obdobie najviac potešilo a sklamalo a o čo sa zaujíma okrem opery.

Pavel Unger v rôznych médiách publikuje už od začiatku 70-tych rokov. V súčasnosti je recenzentom denníka Pravda, Hudobného života, internetových portálov Opera plus (český), Opera Slovakia či Monitoring divadiel, v ktorých hodnotí domáce aj zahraničné produkcie, knižné novinky, zvukové i audiovizuálne nosiče a je aj autorom množstva ďalších publicistických článkov. Participuje na teatrologických a iných projektoch, odborných publikáciách, štúdiách, televíznych i rozhlasových reláciách, pozývajú ho do odborných komisií, ako napríklad slovenských kvalifikačných kôl rešpektovanej medzinárodnej speváckej súťaže Hans Gabor Belvedere a v Rádiu Devín moderuje priame prenosy predstavení prevažne newyorskej Metropolitnej opery. Je členom Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT).

Pavel Unger, foto: súkr. archív Pavla Ungera

Dnes oslavuješ okrúhle životné jubileum. Zvykneš pri takýchto okolnostiach rekapitulovať?

Rád spomínam na všetko pekné, hlavne kým mi žili rodičia, bez ohľadu na narodeniny. Býva to skôr spontánne, nie načasované. Nebilancujem. Som človekom prítomnosti, čo bolo už nezmením a čo príde, netuším. Pri sedemdesiatke je situácia azda trošku iná. Viac si uvedomujem, koľko toho mám za sebou a ktovie koľko pred sebou. Ak z týchto slov vanie kúsok skepsy, sú to len skúsenosti. Poučili ma, že seniorský vek je pekný do chvíle sebestačnosti.

Pre Opera Slovakia si doteraz napísal takmer 200 článkov, množstvo recenzií, medailónov, glos, rozhovorov a rôznych ďalších príspevkov (všetky články publikované v Opera Slovakia sú k dispozícii TU…). Priznám sa, že osobne mám veľmi rád naše spoločné rozhovory, obdivujem tvoj široký rozhľad a novinárske skúsenosti, racionálny pohľad či zanietenosť a profesionalitu. Si operný kritik a viem, že opera je zároveň aj tvoja veľká vášeň, takže aj tento narodeninový rozhovor venujeme opere. Čím je pre teba tento divadelný druh najviac pútavý?

Ďakujem za tvoje slová, ten počet textov ma ozaj prekvapil. Živo si spomínam na deň, keď si ma pred 10 rokmi oslovil a „zlomil“ pre spoluprácu s ešte novým webovým časopisom. Okrem iných médií som vtedy písal aj pre český pendant tohto portálu, s vtedajším šéfom Vítom Dvořákom som mal bezchybné vzťahy a nájsť férový kompromis nebolo jednoduché. Som rád, že to nakoniec vyšlo.

Opera je mojou vášňou, to je pravda, prepadol som jej koncom základnej školy a od tých čias, povedzme od roku 1965, som zmeškal len jedinú inscenáciu v Opere Slovenského národného divadla. Nadchýna ma komplexnosťou hudobno-divadelného tvaru, pestrosťou štýlov a žánrov, ktorými za 420 rokov cez tisíce opusov prešla. Nejde len o omieľané hity, je veľa zabudnutých i nedocenených diel. Možno budú námietky, ale opera stojí a padá na hudobnom a najmä speváckom pilieri. Nepodceňujem pritom vizuálny tvar, ak sú nekonvenčné réžie zmysluplné, vedia potešiť dokonca viac ako tzv. muzeálne. Ale na slabom sólistickom obsadení stroskotá každá snaha. Zjednodušene, opera v núdzi vie prežiť aj bez réžie, bez spevákov nie.

Pavel Unger na Rossiniho opernom festivale v Pesare, foto: súkr. archív Pavla Ungera

O tom, ako si sa dostal k opere a aké boli tvoje začiatky sme sa rozprávali v roku 2012 TU… Recenzuješ viac ako 50 rokov, zažil si viaceré spevácke generácie, si vnímaný ako ,,obávaný“ operný kritik. Čomu všetkému musíš z tejto pozície čeliť a naopak, čo príjemné si zažil?

Tú nálepku „obávaného“ som dostal nejako omylom. Mať pevné kritériá, držať sa ich, nebyť ovplyvnený nikým, rozlíšiť podstatné od podružného, chvíľkové od dlhodobého, vedieť názor sformulovať hoc aj do pár viet (denníková prax), v tom vidím hlavné atribúty kritika. Samozrejme, chce to skúsenosť, roky cibrenia hodnôt, sledovanie operného diania v medzinárodnom kontexte. Čeliť musím akurát tak občas sám sebe. Vo chvíli rozhodovania, ako sformulovať hodnotiaci postoj, zavše aj s vedomím, že môže zabolieť. A príjemné je, ak text vystihne podstatu. Vonkajšie tlaky nevnímam, nikdy by mnou nezamávali, cítim sa úplne nezávisle.

Prečítajte si tiež:
Pavel Unger: V kritike kulantné frázy nevyriešia nič
(rozhovor z roku 2012)

V internetových diskusiách sa často, no len pri negatívnych hodnoteniach argumentuje, že kritik nie je objektívny. Pri pozitívnych sú zas kritici chválení… Kritika je ale o subjektívnom pohľade, čo si o tom myslíš?

Je prirodzené, že pochvaly sa čítajú (ale aj píšu!) s radosťou. No identifikovať rozdiel medzi kvalitou a nezdarom je povinnosťou každého kritika. Inak by vznikol reklamný článok, čo je odlišný novinársky žáner. K posudzovaniu umenia, a platí to všeobecne, ťažko priradiť slovo objektívnosť. To nie je disciplína kvantifikovateľná, nedá sa odmerať, odvážiť. Autor sa podpisuje pod subjektívny názor, ktorý však musí byť podložený všeobecne platnými kritériami. Tie nepoznajú národné špecifiká. Recenzia nie je prieskumom verejnej mienky, ba ani ju nemusí formovať. Ak osloví, vyšle čitateľovi možnosť porovnať si mienku, splní účel.

Jedno z obľúbených divadiel Pavla Ungera: Staatsoper Unter den Linden v Berlíne, foto: Pavel Unger

Na Slovensku neexistuje platforma pre dialóg medzi umeleckou obcou a opernou kritikou. Aký máš na to názor? Čo by pomohlo v tejto veci? Ako to bolo napríklad kedysi?

Je to škoda. Dialóg či vecná polemika sú užitočné. Nehrajme sa každý na vlastnom piesočku. Predsa náš cieľ je spoločný, len prostriedky máme rozdielne. Rád spomínam na Košice, keď v rámci koncoročnej prehliadky nových inscenácií, navštevovanej mnohými kritikmi, sme sa stretávali pri okrúhlom stole a do noci debatovali. Stanoviská sa objasňovali, hrany obrusovali. Je to už minulosť. Kontaktná platforma tu skutočne chýba. Ba rozšíril by som ju aj na školskú pôdu, mládež by mala byť pripravená aj na záťaž z prijímania kritiky.

Pani Jana Laslavíková, autorka monografie o Mestskom divadle v Prešporku, mi v nedávnom rozhovore povedala, že pri zostavovaní knihy dôsledne prehodnocovala dobové kritiky, pretože viaceré z nich mali nižšiu výpovednú hodnotu. Boli písané buď viac spravodajsky, publicisticky, alebo boli zamerané politicko-ideologicky, no menej hodnotili samotné predstavenie. Čo by mala podľa teba obsahovať recenzia opernej produkcie, ktorá by zanechala aj plnohodnotný odkaz pre budúce generácie?

Plne chápem pani Laslavíkovú. V jej historickom bádaní, ale aj pri mapovaní oveľa neskorších etáp, sa treba orientovať v publikovanom dedičstve. Mám s tým aj vlastné skúsenosti, hoci sa snažím neísť do hlbín neprežitých období. Výpovedná hodnota recenzií bola aj je rôzna. Nie je ľahké odpovedať na otázku, čo musí obsiahnuť kritika, aby bola dlhodobo poučná. Asi by v nej nemal chýbať dramaturgický aspekt, vyvážené hodnotenie javiskovej, hudobnej a speváckej stránky. Hlavne čo najmenej balastu a čo najkoncentrovanejší prístup k objektu posudzovania. Ale to je môj pohľad, nikomu ho nevnucujem.

Prečítajte si tiež:
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)
Takí sme (v Opere SND) boli…
Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)

Prezentácie knižnej publikácie Michaely Mojžišovej Od Fausta k Orfeovi, 2011, Pavel Unger, foto: Archív DÚ

Z pozície operného kritika si v ostatnom období participoval aj na viacerých projektoch, spomeniem napríklad druhý zväzok Dejín slovenského divadla či dokumentárny film Storočnica SND… Ako sa ti na týchto projektoch spolupracovalo?

Bol som samozrejme poctený, keď ma pozvali do kolektívu autorov Dejín slovenského divadla II a pridelili mi etapu 1971-1989. Teda roky, ktoré som priamo zažil. Necítim sa byť historikom, do starších kapitol by som nešiel, hoci prehľad mám. V tejto mojej, okrem autopsie, som sa mohol oprieť aj o množstvo dostupných recenzií. Dokumentárny televízny seriál k storočnici radšej nechám bokom. Na rozdiel od série spomienkových textov pre Opera Slovakia, kde si mi poskytol veľkorysý priestor pre mapovanie mnou vybranej druhej polovice storočných operných dejín SND (články si prečítate TU…, pozn. red.). A ešte si vážim, že ma redaktor Peter Turčík zo Slovenského rozhlasu pozval do záverečnej besedy po cykle k storočnici SND. Ocitol som sa po boku takých kapacít, akými sú Vladimír Štefko a Eva Gajdošová (záznam relácie si vypočujete TU…, pozn. red.).

Prečítajte si tiež:
Divadelný ústav vydal očakávanú publikáciu Dejiny slovenského divadla II. (1948 – 2000)
Desať dekád profesionálneho divadla na Slovensku z éteru Rádia Devín
RTVS odvysiela desaťdielny seriál Storočnica SND

Čítaš aj zahraničné recenzie, ako vidíš v tomto smere vývoj?

Zahraničné kritiky na internete skôr len prebehnem, kvôli informovanosti. Priznám sa, že začínam od konca, kde sa zvyčajne píše o spevákoch. Netrúfam si vyjadrovať sa k relevantnosti autorov či médií, pretože ich dostatočne nepoznám. Napokon, mnohé recenzie sú zamknuté. Ale takmer denne preletím aj webovými stránkami divadiel, nielen slovenských. Aj tie sú vizitkou inštitúcií.

G. Rossini: Otello, Rossini Opera Festival Pesaro, 1991, Chris Merritt (Otello), Cecilia Gadia (Desdemona), prvý Rossiniho Otello, ktorého zhliadol Pavel Unger v Pesare, foto: ROF

Ako vnímaš túto oblasť na Slovensku?

Tak toto je dnes obrovský problém. Keď som vstupoval do operného sveta ako divák, mali sme približne sedem denníkov s plnohodnotnými kultúrnymi rubrikami. Boli tu ďalšie periodiká, kde nikdy nechýbala reflexia opery. Ešte po roku 1989 vyzerala situácia nádejne, vznikli nové denníky, časopisy, napríklad porevolučný Dialóg bol vysoko kvalitnou platformou. Aj Hudobný život ako dvojtýždenník v novinovom formáte. A dnes? Situácia hodná zápisu do knihy smutných rekordov. Neviem, či existuje štát, kde denníky úplne zablokovali priestor pre operné recenzie.

Druhou stranou mince je, že niet nových autorov. Nemám právo hodnotiť výsledky hudobnovednej fakulty, keďže som absolvoval úplne inú školu, ale žeby sa za roky nenašiel žiaden mladý operný kritik? Nie je to síce žiadne lízanie medu, ale začať raz treba. Lebo po polstoročí budú archívy poloprázdne.

Pavel Unger je obdivovateľom tvorby Gioachina Rossiniho
Prečítajte si tiež:
Pavel Unger: Gioachino Rossini – náš neznámy známy
(článok z roku 2013)
Štvrťstoročie v kolíske belcanta – Pavel Unger o Rossiniho opernom festivale v Pesare
(článok z roku 2015)

Pavel Unger s priateľmi pred Teatro Rossini v Pesare, foto: súkr. archív Pavla Ungera

Za ostatné obdobie sa mnohé veci na Slovensku zmenili, čo ťa najviac potešilo, čo naopak sklamalo?

Ak máš na mysli operu, tak ťažkým sklamaním je pre mňa vývoj v Opere Slovenského národného divadla. Nemal by som to povedať, ale akosi strácam k nej vzťah. Rád si ho obnovím, len čo zazriem výsledky, či minimálne náznaky nového trendu. Mnohí ma za tieto slová nebudú mať v láske, ale aj keby storočnicu vážne nenaštrbila pandémia, tak predstava osláv, avizovaná vedením, inštalovaným po lete 2018, bola hanbou. Ale v rovnakej miere aj fiaskom zriaďovateľa. Dnes sú na čele noví ľudia, takže trpezlivo čakám.

Mňa vie vždy potešiť, keď vidím ambíciu divadiel dvíhať vlastnú latku kritérií, rozširovať dramaturgické zábery, vkladať do práce maximum síl, aj s rizikom, že všetko nemusí vyjsť do bodky. To je dlhodobo príklad našich oboch scén, mimo tej „erbovej“. Ak by ministerka kultúry pri udeľovaní výročných cien pridala kategóriu „sezóna počas pandémie“, tak jednoznačne by si výhru zaslúžilo košické Štátne divadlo. V uplynulej sezóne prekonalo všetky očakávania.

Vypočujte si tiež:
Túto hudbu mám rád, hosť: Pavel Unger 
(záznam relácie Rádio Slovensko, 2019)

Operná obec na Slovensku navždy stratila Jaroslava Blahu, významného teatrológa, kritika, dramaturga a divadelného historika. Viem, že aj teba táto osobnosť v mnohom ovplyvnila a túto stratu si znášal veľmi citlivo, čoho dôkazom je aj nekrológ, ktorý si mu venoval. Myslíš si, že má u nás Jaroslav Blaho svojho pokračovateľa? Sú ešte nejaké osobnosti, ktoré ťa formovali a ovplyvnili?

Jaro už nie je medzi nami dva a polroka. Aj keď s pojmom nenahraditeľnosti nerád narábam, v tomto prípade to platí. Spájal v sebe úžasné vedomosti s neopakovateľným šarmom, akým ich vedel odovzdávať verejnosti. Nik, kto povie, že Jaro Blaho bol preňho vzorom či inšpiráciou, sa za svoje priznanie nemusí hanbiť. Mohol by som vymenovať viacero kolegýň a kolegov, ktorých si vysoko vážim, no radšej sa tomu vyhnem, aby som na niekoho nezabudol. Jedno meno z iného súdka predsa len spomeniem. Osobne sa ani nepoznáme, sme len v písomnom kontakte. Je to v Drážďanoch už dlhé roky žijúca slovenská muzikologička Agata Schindler, v ktorej vidím vzor mravčieho vedeckého bádania, najmä v oblasti osudov umelcov, perzekvovaných zločinným nacizmom.

Zámocké hry zvolenské 2004. Zľava Jaroslav Blaho, Anna Starostová, Pavel Unger, Michaela Mojžišová, Slavomír Jakubek. Foto: súkr. archív M. Mojžišovej

Opera je tvoja veľká vášeň, ale prezraď našim čitateľom, či je ešte niečo, čo ťa veľmi baví a zaujíma.

Do jari 2020 som pracoval na plný úväzok v profesii, ktorú som vyštudoval. Po takmer 45 rokoch som kapitolu zubného lekára z vlastnej vôle uzavrel. Spolu so sledovaním a reflektovaním hudobného diania ma to napĺňalo vrchovato. Veľa voľného času však nemám ani teraz. Čo ma zaujíma? Poviem najskôr opak. Nie som technický typ, záhradkár ani gurmán, desí ma IT veda. A na odľahčenie: leto by som z ročných období vymazal. Priznám sa, že intenzívne sledujem politický a občiansky život. Som nesmierne rád, že máme pani prezidentku, ktorej hodnotové nastavenie je totožné s mojím. Iskierku nádeje skrývam v posilnení princípov liberálnej demokracie, aj keď, žiaľ, reálnu šancu vidím len hmlisto.

Pavel Unger, foto: súkr. archív Pavla Ungera

Prežívame náročné obdobie pandémie. Ako si trávil tieto dni?

Hovoria o mne, že som introvert a táto fajta ľudí vraj dokáže samote čeliť ľahšie. Zatiaľ som pandémii zdravotne i psychicky odolával. Klopem na drevo, hoci nie som na povery. Ešte však nie sme za vodou. Aj keby zo mňa nehovoril kus lekára, len občana, považujem odpor k vakcinácii za iracionálny a pre verejné zdravie nebezpečný. Nevysvetliteľná je krátka pamäť ľudí na tisíce nevinných obetí covidu, kým vedci nenašli riešenie. Ale to už nie je ani operná, ani narodeninová téma.

Rozprával sa: Ľudovít Vongrej

video

Hosťom dvoch vydaní Operného týždenníka Rádia Devín bol Pavel Unger.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár