Výberom z populárnych čísiel operety Zem úsmevov Franza Lehára sa rozoznela 30. decembra 2019 slávnostne vyzdobená Semperova opera. Pod taktovkou Christiana Thielemanna, šéfdirigenta domáceho orchestra, si publikum pripomenulo bohatý rok na vynikajúce koncerty i zaujímavé inscenácie tohoto operného domu. Opakovane sa v nich predstavil aj tenorista Pavol Bršlík. Na silvestrovskom koncerte sa stotožnil s Lehárovou postavou Princa Sou-Chonga, jeho partnermi boli výborní medzinárodní sólisti.
Drážďany, hudobná metropola na Labe, zvaná aj Florencia na Labe, nemajú v poslednom čase núdzu o na výslní žiariaceho tenoristu Pavla Bršlíka. Pod menom Breslik, ako ho pozná zahraničie, sa s ním publikum v tomto meste stretáva opakovane na koncertných pódiách i v opere. Poprvýkrát zaznel v tomto meste jeho hlas v roku 2005. Vtedy, pred štrnástimi rokmi, sa dostalo mladučkému Slovákovi tej cti, aby sa pod vedením slávneho dirigenta Kurta Masura stal jedným zo sólistov premiéry diela The Deum skladateľa Siegfrieda Matthusa.
V tom čase ešte sotva známy Pavol Bršlík, patriaci do súboru berlínskej Staatsoper Unter den Linden, otvoril na tomto koncerte za prítomnosti významných osobností z celého sveta brány znovupostaveného, vo februári 1945 zbombardovaného a takmer so zemou vyhladeného veľkolepého barokového chrámu Frauenkirche. Z tohoto architektonického historického pokladu sa medzičasom stal nielen symbol mieru, ale aj stánok jedinečných hudobných produkcií. A zo Slováka Pavla Bršlíka sa stala svetová tenorová špička, ktorá je známa naprieč celým hudobným svetom pod menom Pavol Breslik.
Popri vystúpeniach medzi New Yorkom, Zürichom, Londýnom, Ženevou, Sydney, Mníchovom, Viedňou, Berlínom a Bratislavou sa do Frauenkirche v Drážďanoch už niekoľkokrát vrátil. V tomto chráme ostane nezabudnuteľný okrem iného ako jeden zo sólistov Dvořákovej Stabat mater s dirigentom Christophom Eschenbachom a Staatskapelle Dresden začiatkom roku 2019.
Medzičasom stvárnil už aj viacero sólových partií v operných produkciách v Semperovej opere, vlani Jeníka v Predanej neveste, naposledy na troch predstaveniach ako Edgardo v opere Lucia di Lammermoor po boku fínskej sopranistky Tuuli Takala ako Lucie v decembri 2019. A v Semperovej opere sa ukláňal už viackrát i na silvestrovských koncertoch. Tu mu boli partnermi také vokálne veličiny ako sú Anna Netrebko, Renée Fleming či Jonas Kaufmann. Večery tohoto druhu sú pochopiteľne highlights pre každého, kto vie who is who, veď ide o najvyššiu umeleckú kategóriu. Ak je táto orámovaná navyše aj jedným z najstarších orchestrov s nezameniteľným ideálom zvuku „zázračnej harfy“, so 471-ročnou Staatskapelle Dresden, leží už len v rukách, schopnosti a umnosti dirigenta, vycelebrovať neobyčajný hudobný sviatok.
Dirigent Christian Thielemann šéf orchestra Sächsische Staatskapelle Dresden, ktorý otvoril rok 2019 vo Viedni Novoročným koncertom s Viedenskými filharmonikmi, sa rozhodol uzavrieť tento rok na dvoch koncoročných koncertoch v Drážďanoch výberom z operety Zem úsmevov (Das Land des Lächelns) Franza Lehára (1870 – 1948). Koncerty boli aj napriek vysokým cenám vstupeniek žiadané a aj v televízii v atraktívnom vysielacom priestore umiestnené. Zostrih z obidvoch koncertov, z 30. a 31. decembra, odvysielala na Silvestra v mierne posunutom čase druhého koncertu prestížna televízna stanica ZDF. Recenzentka navštívila koncert 30. decembra vo vypredanej opere (v tento deň stála vstupenka 1. kategórie 310 €).
Pre nás, ktorí s hudbou denne žijeme, je nanajvýš prirodzené stráviť s ňou aj posledný deň roka. V Drážďanoch si je možné naozaj vybrať, či človeka bude v tento večer sprevádzať v jednom z chrámov mesta hudba kontemplatívna – prípadne sakrálna – alebo hudba plná vnútorného i vonkajšieho lesku. Rozhodnutie pre koncert v Semperovej opere v pisateľke týchto riadkov spečatilo spoluúčinkovanie Pavla Bršlíka. Očakávanie jeho debutu bolo udalosťou, nakoľko aj v koncertnej podobe ide o úlohu, ktorá potrebuje všestranného interpreta. A napokon, nešlo iba vonkajší lesk, ale o zrkadlo snov a skutočnosti dvoch rozličných svetov. Lehárova opereta Zem úsmevov je menej koktailom viedenského šarmu s pridanou čínskou hodnotou, skôr sa jedná o melanchóliu a odriekanie.
Zem úsmevov sa odohráva vo Viedni a Pekingu. Líza sa vo Viedni zamiluje do výchovou rezervovaného čínskeho Princa Sou-Chonga (Su Čonga) a vzbĺkne ich vzájomná láska. Napriek výstrahám okolia odíde Líza za ním do Pekingu, do zeme úsmevov. Ale spoločenské normy dobehnú pár zamilovaných, láska nevyústi do šťastného konca. Dve rozdielne kultúry nedovolili splynúť veľkej láske do spoločnej budúcnosti. Líza zisťuje, že by bola iba jednou z princových manželiek, že neustále úsmevy sú občas fasádou. Za asistencie princovej sestry Mi odchádza zo zdanlivo úsmevnej krajiny s poručíkom Gustavom von Pottensteinom, ktorý Lízu už dávno miluje. Ide o zápletku a životnú filozofiu, ktorá mala platnosť nielen v minulosti. Navyše, úsmevy a zábava nie sú stálice v živote žiadneho človeka, ani v zemi úsmevov…
Pripomeňme, že Franz Lehár, rakúsky skladateľ maďarského pôvodu, má aj slovensko-české putá. Narodil sa v Komárne, časť detstva strávil v Bratislave. Odporúčanie vydať sa na skladateľskú dráhu obdržal od Antonína Dvořáka. Navštevoval o.i. pražské konzervatórium, kompozíciu študoval súkromne u Zdenka Fibicha. Napokon sa stal jedným z hlavných protagonistov operety dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia, ktorá prekvitala v strednej Európe, najmä v Berlíne a Viedni. Lehár bol jej tvorcom s invenciou hodnej závisti.
Ária Ja svoje srdce dám z operety Zem úsmevov patrí k operetným evergreenom. Prvýkrát ju spieval na premiére za dirigovania Franzom Lehárom v Berlíne v roku 1929 Richard Tauber. Teda interpretácia prvého uvedenia na najvyššej úrovni. S Tauberom je dostupná i legendárna nahrávka, s ktorou sa porovnáva každá interpretácia, každý tenorista, ktorý sa jej ujme. Opereta Zem úsmevov patrí k tomu najúspešnejšiemu, čo Lehár vytvoril a Tauber mal na úspechu leví podiel. Ale dnes, i bez Taubera, Zem úsmevov defiluje svetom. Ako to vyzeralo hudobne na Silvestra v Drážďanoch?
Vychádzajme z faktu, že opereta nie je menej kvalitatívny hudobnojaviskový žáner ako opera, že je dokonca miestami na interpretáciu náročnejšia. Ba dokonca „Opereta je dobrá vlastne až vtedy, keď je podaná na vysokej muzikálnej úrovni“, vyslovil sa Christian Thielemann, veľký znalec tých najnáročnejších partitúr Wagnera či Richarda Straussa. Čo ho ťahalo k operetnému klasikovi Lehárovi? Nepochybne skutočnosť, že Zem úsmevov je jednou z najpopulárnejších i najnáročnejších operiet vôbec. A na koncertnom uvedení 30. decembra 2019 v Drážďanoch hraničila dokonca s „veľkosťou“ opery.
Nie, opona sa nezdvihla, ani neotvorila. Tradičná „koncertná izba“ na javisku Semperovej opery privítala publikum svojou vznešenou nákladnou ligotajúcou sa eleganciou už pred zaznením prvého tónu. Bola to vstupná intravilánová vizitka so super slávnostným layoutom navodzujúcim všetko to, čo nasledovalo. Do oslňujúcej atmosféry divadla vstúpil slávnostne naladený orchester Sächsische Staatkapelle Dresden – a jeho šéf, dirigent Christian Thielemann, udal už svojím zjavom a prvým krokom na pódiu okamžite tón večera. Ten nepokrivkával ničím za optikou koncertného pódia, avšak s frivolnosťou známych operiet nemal nič spoločné.
Už v predohre naznačil Thielemann hutnosť, delikatesu a slávnostnosť Lehárovho orchestrálneho materiálu, ktorým obecenstvo sprevádzal vo všetkých troch dejstvách. Thielemann urobil zo Zeme úsmevov okrem toho aj záležitosť šéfa (i keď v neviditeľnej a neexistujúcej réžii). Koncertantné uvedenie zameral predovšetkým na príbeh lásky dvoch jedincov – Viedenčanky a Pekinčana. Ale nešlo iba o princa a Lízu, o ich vzťahy plné lásky, o snenie, o nostalgiu, o konfrontáciu rôznych kultúr, ale o takmer hudbu k filmu, ktorý si divák pred sebou mohol odvíjať sám.
Kompaktnosť a prispôsobivosť zvuku orchestra bola v interpretácii Staatskapelle Dresden vedenej Thielemannom aj v exotickej hudobnej sfére po celý večer obdivuhodná, prekvapovala mimoriadne pôsobivou agogikou, predstavila sa vo všetkých finesách, skvela sa v zvukovej nádhere. Miestami pripomínala pod rukami dirigenta veľkú rozkvitajúcu lúku kvetov. Ak uvediem vedľa kompaktného zvuku napríklad neustále orient avizujúcu čelestu, spomeniem aj jej vynikajúceho interpreta Johannesa Wulffa-Woestena. Keď zneli sólové husle koncertného majstra, za nimi sa skrývalo majstrovstvo Matthiasa Wollonga.
Veľmi rada reflektujem na interpretácii zúčastnený zbor, ktorý patrí k medzinárodnej špičke. Jeho kvalita presiahla aj v tento večer priemerné operné zbory. Sächsischer Staatopernchor Dresden, zbor Semperovej opery, ktorý si v roku 2017 pripomínal svoje 200. výročie založenia, má všetky atribúty exaktného, kultivovaného a mnohotvárneho vokálneho telesa, presvedčí širokou a tvárnou dynamickou škálou i absolútnou istotou intonácie. K úspechu večera prispel v plnej miere.
Kvarteto sólistov bolo vyberané, vyvážené, pritom každý jeden sólista sa zaskvel vo svojom príznačnom neobyčajnom interpretačnom jase. Vedľa Pavla Bršlíka ako Princa Sou-Chonga, ktorého umeleckú cestu som už spomenula vyššie, stvárnila Kanaďanka Jane Archibald vynikajúcu Lízu. Táto umelkyňa má za sebou úspešné zvládnutie sopránových operných ale i oratoriálnych partov na prestížnych európskych i severoamerickych pódiách, momentálne hosťuje úspešne o.i. v Shanghai Philharmonic Orchestra. V roku 2012 sa predstavila ako Zerbinetta v opere Richarda Straussa Ariadne auf Naxos so Staatskapelle Dresden pod vedením Christiana Thielemanna vo Festspielhause Baden-Baden.
Vedľa Archibaldovej a Bršlíka to bola Američanka Erin Morley, ktorá na silvestrovských koncertoch v Semperovej opere interpretovala postavu Mi. Je známa z viacerých live prenosov Metropolitnej opery, napríklad ako Pamina či Olympia, v našich zemepisných šírkach počuť jej koloratúrny soprán v operách vo Viedni a v Mníchove a na rôznych koncertných pódiách. Nemeckému tenoristovi Sebastianovi Kohlheppovi, pôsobiacom na rôznych popredných európskych scénach, sa ušla úloha Grófa Gustava von Pottensteina.
Na koncertantnom uvedení vynechané dialógy nechali priestor pre 90 minút hudby, ktorá zaznela na koncerte bez prestávky. Zo vstupov Mi a Gustava boli najvydarenejšie dvojspevy z druhého dejstva, Meine Liebe, deine Liebe a tretieho dejstva Zig, zig, zig. Erin Morley sa zaskvela hlasovo i výrazovo ako subreta, schopná zasiahnuť aj do kabaretnej produkcie. Gustav Sebastiana Kohlheppa sa prejavil ako kultivovaný tenorista.
Dominantou večera však bola dvojica Líza – Jane Archibald a princ – Pavol Bršlík. Obaja disponovali nosnými a priebojnými hlasmi, v duetách presvedčili prirodzeným plynutím vedenia melódie, prispôsobivosťou jeden druhému, bolo im rozumieť každé slovo. Ich nádherný duet Bei einem Tee à deux vyrážal dych aj čo sa týka priam rozprávkovej dynamiky sledovanej ohľaduplne orchestrom.
Jane Archibaldová presvedčivo stvárnila svojím priam fenomenálnym sopránom aj áriu Ich möcht’ wieder einmal die Heimat sehn. Pavlovi Bršlíkovi poskytol Lehár dve slávne, vkusné a vďačné árie naplnené citom lásky. A Bršlík si ich do dna vychutnal. V árii z prvého dejstva Von Apfelblüten einen Kranz dostal obecenstvo svojím lyrickým tenorom priam na kolená. Okrem vokálnej suverenity vložil do prejavu aj svoju muzikalitu par excelence, v jeho prejave bolo cítiť hĺbku. Vrcholom však bola slávna ária Dein ist mein ganzes Herz (Ja svoje srdce dám). Porovnať interpretáciu Pavla Bršlíka s Richardom Tauberom? Nie je to relevantné. Bršlík stál live na pódiu, ako partnera mal Thielemanna a super orchester, ako zbraň, ktorou zvíťazil, svoj hodvábny lyrický tenor. Žiaden experiment, noty vychádzajúce z textu boli majstrovsky zaspievané. Pri počúvaní a sledovaní jeho tvorby tónu, agogiky a dynamiky som mala chvíľkami pocit, že nesedím v kresle, ale vznášam sa v priestore.
Ako som už uviedla, koncert bol nakrúcaný televíziou. To znamená, že pomedzi zúčastnených interpretov sa po celý čas pohybovali kamery a kameramani neprispievajúci ku kľudnej atmosfére na javisku. Navyše, pred koncertom bolo publikum požiadané, nakoľko išlo o záznam pre televíziu, aby tlieskalo krátko ale silno. Ktovie ako by bolo tlieskalo nezmanipulované obecenstvo za normálnych okolností… Jeho prevažná väčšina zasadla do kresiel Semperovej opery v ten večer privezená autobusmi tzv. Kráľovského autobusového dopravcu z rôznych končín Nemecka a Európy. Napriek takýmto handicapom to bol vysokohodnotný večer.
Autor: Agata Schindler
písané z koncertu 30. 12. 2019
Franz Lehár: Zem úsmevov (Das Land des Lächelns)
Romantická opereta v troch dejstvách podľa Viktora Leóna
Koncertantné uvedenie
Sächsische Staatoper Dresden / Semperoper
30. a 31. december 2019
Libreto: Ludwig Herzer a Fritz Löhner
Christian Thielemann, dirigent
Jane Archibal: Líza
Pavol Bršlík: Princ Sou-Chong
Erin Morley: Mi
Sebastian Kohlhepp: Gróf Gustav von Pottehnstein
Sächsische Staatskapelle Dresden
Sächsischer Staatsopernchor Dresden
Wolfram Tetzner: naštudovanie
program koncertu
Predohra
Prvé dejstvo
Introdukcia a entree (Hoch soll sie leben)
Freunderl, mach’ dir nix d’raus
Immer nur lächeln
Bei einem Tee à deux
Von Apfelblüten einen Kranz
Finále I. (Wir sind allein)
Druhé dejstvo
Predohra
Verleihung der gelben Jacke
Wer hat die Liebe uns in Herz gesenkt
Im Salon zur blau’n Pagode
Meine Liebe, deine Liebe
Dein ist mein ganzes Herz
Ich möcht’ wieder einmal die Heimat sehn
Čínsky svadobný sprievod
Finále II. (Mit welchem Recht)
