Pavol Bršlík mal posledných osem dní doslova umelecky nabitých: od 16. do 23. októbra spieval na scéne Wiener Staatsoper trikrát Alfreda vo Verdiho La traviate a okrem toho 17. októbra uviedol v bratislavskej Redute (v spolupráci so Slovenskou filharmóniou pod taktovkou Roberta Jindru) – v cykle Veľké slovenské hlasy – výber zo Straussových piesní a cyklus tohto skladateľa: Štyri posledné piesne – Vier letzte Lieder (o koncerte sme písali TU…).
Podobnú odvahu môže prezentovať len mladý spevák, ktorý si ani neuvedomuje riziko za sebou idúcej záťaže na hlas a psychiku. Jedno i druhé však má zatiaľ tenorista Pavol Bršlík v poriadku, lebo koncert i jeho vystúpenie vo Viedni boli prijaté kritikou s vynikajúcim ohlasom. Mala som šťastie, vidieť inscenáciu viedenskej Traviaty niekoľkokrát s vynikajúcimi svetovými sólistami. Okrem hudobnej stránky (vždy perfektný Orchester der Wiener Staatsoper i bezchybne spievajúci zbor Wiener Staatsoper, vedený aj u nás dobre známym zbormajstrom Thomasom Langom) nie je viedenská Traviata vizuálne atraktívna, režijne skôr poburujúca. Príbeh nevšednej lásky hlavných hrdinov je totiž prenesený do priestorov quasi krčmy či pohostinstva tretej cenovej skupiny (réžia Jean-François Sivadier), vrátane civilne oblečených účinkujúcich, so staticky vedeným zborom. Tentokrát predstavenie viedol dirigent, známy z medzinárodných operných domov – Talian Eveline Pidó. Jeho muzikalita a tempá sa maximálne podriadili frázovaniu a výrazovým kvalitám sólistov.
G. Verdi: La traviata, Viedenská štátna opera, 2018,
Pavol Bršlík (Alfred Germont), zbor Viedenskej štátnej opery,
foto: Michael Pöhn
Medzi sólistami dominovala „žiarivá trojica“ medzinárodných hviezd – i tohto predstavenia: koloratúrna sopranistka z Taškentu, nositeľka zlatej medaily z Čajkovského súťaže v Moskve, sólistka Veľkého divadla v Moskve, hosťujúca speváčka MET, Covent Garden, Parížskej opery, Glyndebournu, Chicaga, Mníchova aťď. – naposledy Kráľovná noci zo Salzburger Festspielen Albina Shagimuratova. Jej strieborný hlas sa kupodivu uplatnil nielen v prvých dvoch dejstvách, ale aj v treťom, kde sa tradujú zvlášť nároky na dramatickosť hlasu. Je to však skôr výrazová stránka, ktorá prehlbuje dojem z tragédie zomierajúcej Violetty. A túto požiadavku odchovankyňa ruskej vokálnej školy, ktorá v súčasnosti zaplavuje svetové operné divadla, maximálne napĺňa. Jej nádherný hlas sa po začiatočnej menšej nervozite ustálil do bezchybného, detailne vypracovaného výrazu a vokálno-technickej brilantnosti. Škoda len, že Albina Shagimuratova nebola vekovo i postavou adekvátna k Pavlovi Bršlíkovi, ktorý aj po prekročení tridsiatky si stále zachováva mladistvý, priam chlapčenský zjav. Ale osobnosť a hĺbka Bršlíkovho prežívania role i hudobnej krásy Verdiho hudby, prekonala aj vekový rozdiel medzi Violettou Valéry a Alfredom Germontom. Počas celého večera vytvorili spevácko-hereckú dvojicu, ktorá nedala ani „vydýchnuť“ nabitému viedenskému opernému domu v absolútne dojímavých duetách a herecko-speváckom prežívaní príbehu o žene z parížskeho „podsvetia“ a prudkom, vášnivom vzplanutí citov lásky (i nenávisti) mladíka z dobrej meštiackej rodiny.
G. Verdi: La traviata, Viedenská štátna opera, 2018,
Albina Shagimuratova (Violetta Valéry), zbor Viedenskej štátnej opery,
foto: Michael Pöhn
To, ako hodnoverne spieval Bršlík všetky árie i ostatné čísla Verdiho neopakovateľnej hudby bola číra poézia. Bola v nej hĺbka srdca, celého vnútra umelca, ktorý dozrel na Alfreda citom i hlasom: stále svietivým, pohyblivým, no mužným, farebným, kovovým, napĺňajúcim priestor niekoľko tisíc miestnej sály Wiener Staatsoper – od prízemia po najvyššiu galériu. Zvučnosť a nosnosť jeho tenoru je iba jedným znakom jeho umenia. Pružnosť, ohybnosť a najmä dynamické nuansy, ktoré dokáže vytvoriť pri prežívaní deja a citov k Violette, vnútorné rozhorčenie v dialógu s otcom Germontom, to všetko boli variácie, ktorými nielen znásobuje a vrství, ale aj hlasovo zvláda rolu v absolútnej vokálnej istote. Večer s touto Traviatou (hoci som ju zažila s naším tenoristom už druhý raz – po rovnako silnom zážitkom s hosťujúcim Plácido Domingom ako Germontom) – bol vygradovaný azda ešte viac autentickým Alfredom.
Bršlík je typom mladého milenca, ktorý koná nerozvážne, zato s veľký, na nič nehľadiacim citom a vášňou – nielen vo vzťahu k láske, ale aj prudkej nenávisti k Violette, presvedčený o jej nevere a klamstve. O to viac prosí o odpustenie, keď spozná pravdu a sprevádza Violettu na jej ceste k smrti (v spomínanej réžii inscenovanej nehodnoverne a pateticky…). Popri iných, určite vokálne svetových Alfredoch na javisku Wiener Staatsoper, je Pavol Bršlík najautentickejší práve svojou mladistvou ohnivou láskou a citmi, ktoré tak hodnoverne prežíva – vrátane vokálneho vypracovania do najjemnejších detailov.
G. Verdi: La traviata, Viedenská štátna opera, 2018,
Simon Keenlyside (George Germont),
foto: Michael Pöhn
Tretím hviezdnym spevákom večera bol Sir Simon Keenlyside, anglický barytonista, zaujímavý aj tým, že pôvodne študoval zoológiu v Cambridge. Nakoniec sa predsa len venoval spevu, ktorý študoval v Manchestri. Dnes je popredným sólistom v Zürichu, Barcelone, Madride, Tokiu, Mníchove, newyorskej MET, Salzburgu, milánskej La Scala, Covent Garden i v Parížskej Opere. Jeho plný, nosný, bezchybne vedený barytón bol najmä v druhom dejstve variabilný v dialógu s Violettou – od odmietania „kňažky lásky“, cez spoznávanie vnútornej ušľachtilosti tejto ženy, ktorá zavrhla minulý život pre vášeň k jeho synovi, pričom po rozhovore s Giorgiom Germontom, bola ochotná sa vrátiť do morálnej biedy predchádzajúceho života preto, aby zachránila česť i peniaze rodiny svojho milenca. Simon Keenlyside debutoval vo Viedni už r. 1999 ako Marcello v Pucciniho Bohéme, okrem Giogia Germonta hosťuje vo Viedni aj ako Ford vo Verdiho Falstaffovi a v júni minulého roku bol tiež hlavným mužským hrdinom – Golaudom – na premiére Debussyho Pelléa a Mélisandy v novej inscenácii tejto opery na scéne Wiener Staatsoper, o ktorej sme písali TU… Je to šľachtic nielen titulom a dôstojným, no stále mladistvým výzorom, ale aj hlasom, ktorý vedie hladko a bezpečne po zložitých výrazových cestách otca hlavného hrdinu.
Na večer, ktorý ozdobili títo traja speváci, sa nezabúda. Je tak trochu i národnou pýchou, že v tejto Traviate dominoval náš tenorista Pavol Bršlík.
Autor: Terézia Ursínyová
písané z reprízy 23. 9. 2018
Giuseppe Verdi: La traviata
Viedenská štátna opera
repríza 23. septembra 2018
Dirigent: Evelino Pidò
Réžia: Jean-François Sivadier
Scéna: Alexandre de Dardel
Kostýmy: Virginie Gervaise
Masky: Cecile Kretschmar
Svetlo: Philippe Berthomé
Choreografia: Boris Nebyla
osoby a obsadenie reprízy 23. 9 .2018
Violetta Valéry: Albina Shagimuratova
Alfred Germont: Pavol Bršlík
George Germont: Simon Keenlyside
Annina: Bongiwe Nakani
Flora: Szilvia Vörös
Gaston: Carlos Osuna
Baron: Douphol Gabriel Bermúdez
Marquis von Obigny: Alexandre Beuchat
Grenvil: Dan Paul Dumitrescu
