Pavol Procházka: Zborové party v Lohengrinovi nezaostávajú za orchestrálnou sadzbou

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Na javisko Opery SND prichádza dielo nemeckej opernej literatúry Richarda Wagnera Lohengrin. Zbory tejto romantickej opery, ako aj prácu zboru vám v rozhovore predstaví hlavný zbormajster Opery Slovenského národného divadla Pavol Procházka.

Ste hlavným zbormajstrom Opery Slovenského národného divadla a zároveň aj hudobným skladateľom. Ako vnímate hudbu Richarda Wagnera?

Ako interpret a aj ako skladateľ ho vnímam ako osobnosť v kontexte vývoja európskej hudby ojedinelú a ničím nenapodobiteľnú, a to nielen z hľadiska jeho ,,novátorstva“, ale v celom spektre hudobnej reči a samozrejme aj v mimohudobnom myslení.

Na javisko Opery SND prichádza dielo Richarda Wagnera Lohengrin, v ktorom má veľký zástoj zbor. Predstavte našim čitateľom toto dielo z pohľadu zbormajstra.

O Lohengrinovi sa dá povedať, že je to svojim spôsobom tak, ako sa hovorí napr. o Musorgského Borisovi Godunovovi, ,,zborová opera“ kvôli veľkému množstvu zborových scén, ktoré sa objavujú v každom dejstve. Vo finálnych častiach je aj ženský zbor, ale gros a väčšina zborového zvuku je v mužskom zbore; to vyplýva nakoniec aj zo samotného námetu opery Lohengrin. Muži tu majú najmenej o dve tretiny viac spievania ako ženy. Pokiaľ ide o finálne scény, sú tu veľkolepé miešané zbory a na malej ploche sa využíva aj detský chlapčenský zbor.

Ako sú skomponované tieto zbory?

Zbory v Lohengrinovi sú písané zdanlivo jednoducho. V mnohých prípadoch sú to však dvojzbory, teda dva samostatné mužské zbory, ktoré sú rozdelené aj funkčne na Brabantov, Sasov a iné zoskupenia. Obidva zbory spievajú samostatne aj spoločne, častokrát sa prelínajú a komplementujú a to ich robí v opere náročnými a rovnocennými orchestru aj sólam. Spoločné zborové akcie sú nesmierne citlivé na súhru, pretože každá jednotlivá ,,niť“ samostatného zboru má svoje jedinečné vedenie. V niektorých prípadoch druhý zbor opakuje hudbu prvého, inokedy ho dopĺňa; Wagner použil aj starobylú techniku, napr. hneď v prvom dvojzbore prvého dejstva je tzv. hoquet (pozn. red.: tzv. lámanie textu, rýchle striedanie krátkych motívov medzi hlasmi, pričom ostatné hlasy majú pauzu), čo je nesmierne náročné na súhru, presný rytmus, artikuláciu atď.

Wagner vo svojej opernej reforme zrovnoprávnil všetky zložky hudobnodramatického diela. Zbor sa tak stal rovnocennou kompozíciou orchestra, či sóla. Je to citeľné v porovnaní s inými autormi opier?

Okrem atribútov, ktoré som spomínal na začiatku tohto rozhovoru a ktoré mu pripisovali, či už sú to kladné, alebo záporné, či sú to leitmotívy, či je to nekonečná melódia, otvorená forma atď., jeho hudba je nesmierne dynamická v celom priebehu. Môžem povedať, že náročnosť zborových partov, najmä v mužskom zbore, doslova v ničom nezaostáva za orchestrálnou sadzbou. Wagner pôsobil aj ako zbormajster a tento bezprostredný kontakt ovplyvnil aj kompozičný prístup pri spracovaní zborových pasáži v jeho operách. V mnohých prípadoch je ,,maximalista“. To znamená, že rád využíva krajné polohy, najmä vo vrchných hlasoch tenoroch a sopránoch, ale z toho vyplýva, že zrejme musel mať dobrú oporu v predlohe vlastného zboru, inak by asi nenapísal také náročné pasáže najmä vo faktúre mužského zboru.

Ktoré zbory z Lohengrina vás zaujali?

Hoci sa v úvode tretieho dejstva objavuje aj svadobný pochod, ktorý je známy všade na svete, nerád by som niektoré zbory vyťahoval a hovoril, ktoré sa mi páčia viac alebo menej, pretože mne sa páčia všetky. V celom diele je veľa miest, kde sú krásne zbory a znova opakujem, že ja Lohengrina svojim spôsobom pokladám za zborovú operu.

Ako je to z obsadením a veľkosťou zboru v Lohengrinovi? Od čoho sa to odvíja? Z námetu opery, alebo charakteru Wagnerovej hudby?

Keď si pripravujem jednotlivé diela na študovanie, prezriem si celú partitúru opery. Veľkosť zboru a jeho zvukovosť má byť v adekvátnom pomere k tomu, čo je v orchestri. Čiže pokiaľ ide o zvukový obraz zboru, ten musí byť rovnocenným pendantom orchestrálnemu zvuku. Diela Richarda Wagnera sa dajú ťažko robiť s komorným zborom, vzhľadom na to, aby bol zvuk rovnocenný a vyvážený. Vzhľadom aj na veľký orchester si Wagner vyžaduje vyšší počet zborových spevákov, aj keď počet nie vždy určuje kvalitu.

Napriek tomu, že diela Richarda Wagnera sú obsadzované veľkým zborom, v jeho hudbe sa dosť výrazne pracuje s dynamikou od najtichšieho piana až po najsilnejšie forte, nakoniec to vyplýva aj z obdobia romantizmu, v ktorom Wagner tvoril. Priblížte našim čitateľom prácu s dynamikou veľkého zboru.

Jeho hudba je naozaj pestrá. Sú to nielen pianové pasáže, ale pre mňa sú vo Wagnerových operách veľmi zaujímavé napr. aj recitatívy. Nie sú inštrumentačne jednotvárne a majú zaujímavý harmonický podklad s veľkým napätím. Takže pre mňa sú týmto wagnerovské recitativy veľmi interesantné.

Ak prejdem k vašej otázke konkrétnejšie, tak Wagnerovský zborový zvuk je podobný orchestrálnej inštrumentácii. Je hutne znelý vo všetkých polohách, vo všetkých hlasových kombináciách a vo všetkých dynamických rozpätiach. Každá dynamická poloha musí mať napätie, či je to forte fortissimo, alebo piano pianissimo. K tomu prináleží aj dotazovaná ,,veľkoleposť“ jeho zvukovej produkcie v zbore, tá súvisí samozrejme s tým, že v partitúrach jednotlivých diel je zbor inak situovaný, ako to v podstate vyplýva z celkového charakteru a celkového tektonického sujetu a námetu jednotlivého diela. Avšak zvuková stránka wagnerovského zborového prejavu je oproti iným autorom všeobecne dešifrovateľná spomínanou hutnosťou zvuku, sadzbou, častým imitačným polyfonickým vedením hlasov a najmä neočakávanými harmonickými zvratmi.

Pavol Procházka, foto: súkromný archív

Pavol Procházka,
foto: súkromný archív

Aké hudobné formy použil Wagner pri komponovaní zborov v Lohengrinovi?

Sú to v podstate náznakové piesňové formy, veľké, malé atď., ale sú otvorené, ako to poznáme aj z iných jeho diel. Aj keď sa formový proces zdanlivo ukončí, v samotnom závere príde istý moment, napr. harmonický – mimotonálna dominanta a pod., ktorý ťahá celý proces ďalej do novej následnosti. Tak je to aj v sólach. Ak by sa mala použiť niektorá hudobná časť v rámci koncertného čísla, musí sa na konci dotvoriť umelý záver.

Prvý veľký dvojzbor z prvého dejstva je osemhlas a každý z dvoch zborov je vedený samostatne. Toto je veľmi náročné, pretože nesmierne komplikovaný rytmus vyplývajúci z textu musí absolútne presne komplementovať s orchestrálnym podkladom, medzi zborovými spevákmi a so sólistami. Náročnosť Wagnerovej sadzby vidno aj vtedy, keď sa objaví mužský a ženský štvorhlas, spolu teda tiež osemhlas a nad ním je ešte sólistické kvinteto. Z interpretačného hľadiska je veľmi náročné, aby sa to podstatné z vinutia týchto hlasov dostalo na povrch, navyše ak je zbor v pohybe.

Čím je tento osemhlasný zbor špecifický?

Je špecifický jednak komplementárnym rytmom, a jednak sa Wagner nebojí používať imitácie od sóla cez zborové hlasy až po jednotlivé orchestrálne hlasy. U neho je to prirodzene vyvážené.

Ktorá zborová časť z Lohengrina by sa dala použiť ako samostatné zborové číslo v rámci koncertu?

Ako samostatné zborové čísla by sa dali použiť napr. svadobný pochod, ale aj iné mužské zbory, s tým, že závery by sa museli dotvoriť.

Aká je príprava na naštudovanie operných zborov Richarda Wagnera?

Ak by som to mal porovnať s inými skladateľmi, je to podstatne náročnejšia práca. Wagnerove dielo si vyžaduje, hovorím teraz všeobecne o jeho operných zboroch, technicky veľmi dobre pripraveného zborového speváka s primeraným hlasovým fondom a dobrou orientáciou vo viachlase. Aj samotná predpríprava je rozhodne oveľa náročnejšia, ako u iných autorov, aj vzhľadom na textové kvantum. Napr. zborový part Lohengrina má 90 strán.

Čo môže narušiť charakter wagnerovských operných zborov?

V prvom rade je to záležitosť absolútnej rytmickej precíznosti a potom je to brilantná intonácia v súvislosti s harmonickým cítením. Samozrejme, ako som už spomínal, aj hutný a znelý zvuk, či napätie v každých dynamických polohách atď. Toto sú nesmierne dôležité veci, a ak sa narušia, stratí sa ,,ťah“ a wagnerovský charakter operných zborov.

Dá sa nejako stručne porovnať Wagner s inými autormi?

Ak by sme začali debatu na túto tému napr. od Monteverdiho a vzniku opery a skončili iba pri Wagnerovi, už iba táto otázka by si vyžadovala nesmierne veľkú plochu len na špecifikáciu a konfrontáciu, resp. konkretizáciu jednotlivých období, ich zákonitosti, zvláštnosti atď. Samozrejme v neposlednom rade aj miera ich vplyvu na ďalší vývoj európskeho hudobného myslenia. Z môjho pohľadu treba takto položenej otázke, vzhľadom na jej široký a hlbší rozsah, venovať samostatnú kapitolu.

Vieme, že vývoj opery sa začína od ranobarokového madrigalu a až po vrcholný romantizmus sa nedá takto v ,,kocke“ porovnať, alebo čo i len citovať stovky diel, ktoré uzreli svetlo sveta. Odborníkovi je už na prvý pohľad a počutie jasné, že zborovú faktúru a jej nuansy v mnohých nespočetných permutáciách inak využíva Monteverdi, ktorý, ako som už spomínal, vychádza z ranobarokových madrigalov, inú sadzbu využíva Gluck, inú Händel, Mozart, Donizetti, Bellini, Verdi, Puccini, Wagner…. Keď som už hovoril o baroku, rád by som povedal, že v rámci poznania barokových diel nemáme pripraveného a vychovaného diváka, ale myslím si, že nie je celkom pripravený ani na Wagnera.

Aký je váš názor na tento problém opery na Slovensku?

Tento problém nevyriešime teraz tu, ale je to otázka dlhodobého procesu výchovy diváka so všetkými úskaliami, ktoré s tým súvisia, ale myslím si, že najmä v oblasti barokovej hudby talianskej a nemeckej proveniencie je nesmierne veľa vynikajúcich opier od autorov, ktoré mnohí z nás ani nepoznajú. Ja som mal možnosť v zahraničí spoznať a interpretovať množstvo takýchto diel, ale obávam sa, že pre nášho diváka aj naďalej ostanú neznáme.

Na Slovensku sa otázka opery zúžila na komerčnú stránku ľúbivých titulov. Mal som možnosť doteraz realizovať okolo sedemdesiat operných titulov zo svetovými režisérmi, dirigentmi a sólistami a zoznámiť sa s nádhernými umelecky aj kompozične hodnotnými neznámymi aj známymi opernými dielami či už talianskej, francúzskej, i nemeckej opernej literatúry, ktoré sa u nás vôbec nehrajú. Určite by tieto diela pritiahli divácku pozornosť tak isto ako Verdi, alebo Puccini, len treba nájsť odvahu a pustiť sa aj do neznámych vecí.

Možno by nebolo zlé ponúknuť tieto diela v koncertných podobách, ako sa to v súčasnosti deje vo svete, ale to je už asi téma na dlhšiu debatu.

Koncertné predvedenia by možno boli cestou jednak na rozšírenie diváckeho obzoru, jednak by sa znížila finančnú náročnosť a uvádzanie nových diel by pomohlo znížiť aj vyťaženosť sólistov, zboru, či orchestra.

V závere rozhovoru prezraďte našim čitateľom, čo čaká v najbližšom období Zbor Opery Slovenského národného divadla.

Po premiére Lohengrina nás čaká jeden zaujímavý projekt. Mužský zbor Opery SND v spolupráci s Viedenskými symfonikmi a svetoznámym dirigentom Kentom Naganom pripravuje Schönbergove Piesne z Gurre (Gurre-Lieder). Bude spievať jeden z mužských zborov spolu so zbormi „Cor de Cambra del Palau de la Música“ a „Orféo Català“ z Barcelony a viedenským zborom „Wiener Singakademie“ . Zostava je špičková a koncert bude vo viedenskom Konzerthause 21. a 22. júna 2013. V ďalšej sezóne nás čaká obnovená premiéra Svätopluka a Bohémy, a z nových operných titulov to bude Mozartov Titus, Čajkovského Piková dáma a samozrejme jeden z prvých titulov novej divadelnej sezóny, Verdiho Rigoletto.

Pripravili: Ľudovít Vongrej, Ján Marták

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár