Popredný slovenský klavírny umelec Marian Lapšanský minulý rok v auguste oslávil okrúhle jubileum (nar. 1947). Ak si uvedomíme, že na koncertných pódiách doma a zahraničí pôsobí vyše päťdesiat rokov, že nahral desiatky sólových i komorných platní a CD, spolupracoval s významnými sólistami (P. Schreier, M. Hajóssyová, P. Dvorský, D. Pecková, Angelica May, J. Suk, Shizuka Ishikawa, J. Obrazcová, S. Kopčák, P. Toperczer, J. Bárta), komornými súbormi, že je nositeľom významných domácich i medzinárodných ocenení (z viacerých spomeniem aspoň Európsku cenu Gustava Mahlera za r. 2002, ktorú udeľuje Európska únia, Cenu Ministra kultúry SR za r. 2015), má na konte desiatky koncertov po celom svete, ako aj premyslenú prácu pri organizovaní slovenských festivalov, medzinárodných súťaží i členstvo v mnohých zahraničných porotách – už to by stačilo na trvalý zápis do našej kultúrnej histórie.
Ale Marian Lapšanský je tiež vysokoškolským pedagógom hry na klavíri: do r. 2012 pôsobil ako profesor na AMU v Prahe, je pedagógom na VŠMU a Akadémii umení v Banskej Bystrici. Vychoval celý rad popredných klaviristov strednej a mladej generácie. Od roku 2004 pôsobí ako generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie, ktorá pod jeho vedením pracuje 14 rokov sústredene, bez umeleckých či finančných búrok, ktoré sprevádzajú iné kultúrne inštitúcie. Pritom SF prekonala i náročnú rekonštrukciu Reduty – a tým sťaženú činnosť v improvizovaných podmienkach.
Bez ďalšieho menovania zásluh tejto osobnosti by som však chcela zhodnotiť najmä ostatný koncert Mariana Lapšanského v rámci Bratislavských hudobných slávností. Bol – i keď o rok neskôr, než životné jubileum – 30. septembra t. r. v Malej sále Slovenskej filharmónie.
Zaiste nie je ľahké hrať pre publikom, ktorého tretinu – ak nie viac – tvoria hudobní pedagógovia z VŠMU a konzervatória, kritici, kolegovia – klavírni sólisti, na druhej strane aj poslucháči, ktorí čakajú príjemný festivalový večer, bez akýchkoľvek postranných či odborných úmyslov. Marian Lapšanský vyhovel dramaturgiou jedným i druhým. Na úvod zahral dve Brahmsove meditatívne Intermezza (b mol, op. 117, č. 2 a es mol, op. 118, č. 6). V nich sa duchovne sústredil na ďalší priebeh koncertu, k čomu mu dali príležitosť práve tieto romanticky ladené, melodicky nádherné skladby, akoby primárne vystihujúce aj hĺbavú osobnosť nášho klaviristu.
Bratislavské hudobné slávnosti, 2018,
Marian Lapšanský,
foto: Alexander Trizuljak
Cyklus klavírnych miniatúr Nálady, dojmy a upomínky, op. 41 od českého skladateľa Zdeňka Fibicha (1850 – 1900) bol mostom od Brahmsovej jemnej lyriky k pestrému sledu hudobných portrétov a básní, ktorých hlavnou hrdinkou bola Fibichova láska Anežka Schulzová. Fibich údajne napísal vyše 600 skladbičiek tohto cyklu, pričom tlačou ich vyšlo 376 v štyroch radoch. Marian Lapšanský nahral 12 CD (!) zo skladieb legendárneho milostného denníka v hudbe od Z. Fibicha, za čo dostal r. 1997 Cenu Classic od pražského Supraphonu. Na koncerte zahral 15 skladbičiek z milostného denníka Fibicha, ktoré sú metaforickými obrazmi vzťahu skladateľa k milovanej žene i prejavmi vášnivej lásky ku nej. O tom svedčia aj názvy skladbičiek: Fibichov autoportrét, Anežkin portrét, Dlaň, Prsty, Nervy, Ňadrá, Riasy, Boky, Žiarlivosť, Cesta za Anežkou – nehovoriac o prírodných inšpiráciách, akými je Noc, Ráno, Večery s Anežkou na Žofíne, Fantazijné soirée, Dážď u prameňa…
Marian Lapšanský ukážkou z Fibichovho cyklu, v minulosti akoby neprávom obchádzaného českými klaviristami, objavil pre hudbu svet krehkej, až eroticko-intímnej hudobnej poézie, akú sotva kedy napísal (nielen český) romantický skladateľ. Pritom tieto skladby nie sú ľahkou prechádzkou po klaviatúre. Sú raz virtuózne, dynamické (od Fibichovho autoportrétu), rozjímavo-romantické, ale aj vzrušené, plné jasu, slnka i dynamiky (Ráno), vzrušené a rýchle (Nervy), výsostne zasnené (známy Fibichov Poém – tu pod názvom Večery s Anežkou na Žofíne), nečakane zahľadené na ženský pôvab (skladbička Ňadrá), svieže ako mladosť (Riasy, Boky), s ťaživými akordami, chvíľami surovo-drsné (Žiarlivosť), zvukomalebné (Dážď u prameňa), či zdobené trilkami a gradované do technickej virtuozity (Cesta za Anežkou). V tomto cykle Marian Lapšanský nezaprel nielen klavírneho básnika, ale ani virtuóza, ktorý dokáže na malej ploche vykresliť naznačený obsah pred poslucháčom priam obrazne.
Akýmsi vrcholom Lapšanského umenia na recitáli boli predsa len dve skladby – Leoša Janáčka a Eugena Suchoňa. Od Janáčka zahral umelec Sonátu 1. X. 1905 „Z ulice“ – dielo, ktorého pôvodné noty impulzívny a cholerický (hoci geniálny) moravský skladateľ, vraj, zahodil do Vltavy. Zachránili sa len odpisom vtedajšej klaviristky Ludmily Tučkovej. Hudobný obraz nemecko-českých nepokojov v Brne r. 1905, kedy zomrel pobodaný mladý český stolár F. Pavlík, inšpiroval Janáčka – stotožneného s touto tragédiou – na klavírnu Sonátu. Jej prvá časť Predtucha je dielom Janáčkovej vzrušenej hudobnej reči, náročnej na virtuózne požiadavky, zvlášť, ak si poslucháč uvedomí skratkovitú, rytmicky nepravidelne delenú baladickú reč moravského génia. Druhá časť Sonáty s názvom Smrť je žalospevom so zdôraznenými janáčkovskými pomlčkami a bodkovaným rytmom, pripomínajúcimi vzrušené rozprávanie. Táto časť je pritom ponorená do smútku. S ním sa v závere ponára (v pianissime) do večnosti. Tretiu časť skladateľ pred premiérou zničil. Ale aj dva spomínané fragmenty Sonáty sú úžasnou hudobnou búrkou, vzdorom, výkrikom, ktorý stíchne iba pred veľkosťou smrti. Toto dielo sa stalo filozofickým i umeleckým centrom koncertu.
Jedinečnou skladbou je aj Suchoňova Malá suita s passacaglia, op. 3, ktorú dokončil mladý Suchoň iba 25-ročný. Ťažko nájsť súčasného skladateľa, ktorý by v tak mladom veku napísal rovnako zaujímavú, pritom logicky vystavanú, nanajvýš umelecky pôsobivú a vygradovanú skladbu. V Malej suite s passacagliou je spojenie impresívnych nálad s premyslenou tonálnou a kontrapunktickou prácou. Dielo vychádza iba z jednej témy, ktorú skladateľ rôznymi kompozičnými spôsobmi jedinečne tvaruje a spracováva. Päť častí tohto mladého diela skladateľa (Prelúdium, Arietta, Scherzo, Passacaglia, Reminiscencia) vygradoval Lapšanský do absolútnej virtuozity v Scherze, pričom do okrajových častí dodal kus suchoňovskej nostalgie, spevnosti a zádumčivosti. Bolo to strhujúce a krásne číslo!
Publiku, ktoré po dvoch náročných dielach (Janáčkovi a Suchoňovi) čakalo hudobný zákusok, ich servíroval M. Lapšanský hneď štyri. Ich príchuť a vôňu im dal Isaac Albéniz, popredná osobnosť španielskej hudby z prelomu 19. a 20. storočia. Z jeho Španielskej suity č. 1, op. 47 zaznela klavírna serenáda Granada a andalúzsky tanec Sevilla – v štýle flamenca. Z Ibérie, ďalšej Albénizovej suity zahral Lapšanský El Puerto – typický malebný obraz rybárskeho prístavu, s tanečnými rytmami a španielskou ohnivosťou. Napokon zaznela skladbička Castilla zo Španielskej suity, ktorá je štylizovanou piesňou španielskeho juhu (sequidilla), kde typický zvuk kastanet Albéniz (vynikajúci klavírny virtuóz svojej doby) nahradil striedaním kontrastných figurácií. Všetky štyri „ohnivé“ skladby Isaaca Albéniza vygradovali dojem z brilantnosti nášho vynikajúceho klaviristu, ktorý si v nich priam pohrával s rytmami a melodikou tak, že strhol k neuvedomelým pohybom aj niektorých poslucháčov.
Bratislavské hudobné slávnosti, 2018,
Marian Lapšanský,
foto: Alexander Trizuljak
Na záver svojho recitálu, ktorý svedčí o stále udržiavanej vysokej úrovni Mariana Lapšanského, príznačnej ušľachtilosti jeho tónovej kultúry i bravúrnosti pri zvládnutí akýchkoľvek virtuóznych požiadaviek, umelec zahral vďačnému publiku ešte dva brilantné prídavky. Jedným bola krehká skladba z Lyrických kusov E. H. Griega a na záver efektná, tempovo, akordicky, ozdobami a behmi priam vyšperkovaná etuda Liszta – parafráza na témy z Rigoletta. Aj v týchto prídavkoch (ako napokon v celom recitáli, dramaturgicky premyslene venovanom storočnici Československa – viď diela Fibicha, Janáčka, Suchoňa) vyvážil Marian Lapšanský svoju povesť romantika a zasneného mysliteľa (Brahms, Fibich, Janáček) s epitetom ornans klavírneho virtuóza.
Bol to zážitok z koncertu veľkého pianistu. Je zaujímavé aj to, že na BHS mal Marian Lapšanský svoj prvý sólový recitál, hoci tu nie raz vystupoval s rôznymi orchestrami ako sólista orchestrálno-klavírnych diel. Aj pri postupujúcich rokoch, ktoré nikto z nás nezastaví, si Marian Lapšanský, uchoval úžasnú kultúru klavírnej hry, ušľachtilosť každého tónu, priehľadnosť hraných tém a myšlienok, hĺbavosť pri každej skladbe a diferenciáciu rôznych štýlov – od ozdobného a vzrušeného romantizmu (Fibich, Albéniz), až po súčasnosť. Tú, v ktorej je ukrytá jednak tragika doby (Janáček), jednak krása logického vedenia myšlienok i predpoveď vášnivých výpovedí budúceho veľkého slovenského skladateľa (Suchoň).
Autor: Terézia Ursínyová
písané z koncertu 30. 9. 2018
videozáznam koncertu TU…
Klavírny recitál – Marian Lapšanský
Bratislavské hudobné slávnosti 2018
Malá sála Slovenskej filharmónie
30. septembra 2018
Marian Lapšanský, klavír
program koncertu
Johannes Brahms – Intermezzo b mol, op. 117, č. 2, Intermezzo es mol, op. 118, č. 6
Zdeněk Fibich – Nálady, dojmy a upomínky, op. 41
Leoš Janáček – Sonáta 1. X. 1905 Z ulice
Eugen Suchoň – Malá suita s passacagliou pre klavír, op. 3 ESD 48a
Isaac Albéniz – Španielska suita, op. 47 (výber) / Ibéria (výber)
www.bhsfestival.sk
