Peter Čanecký: Scénografia mi poskytuje veľké množstvo tvorivosti a realizácie

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Renomovaný slovenský scénograf, kostýmový výtvarník a pedagóg Peter Čanecký v tomto roku (10. 2.) oslávil životné jubileum. Pri tejto príležitosti poskytol pre Opera Slovakia rozhovor. Napriek tomu, že tvorí pre všetky divadelné druhy, film aj televíziu, pre náš operný časopis sme upriamili pozornosť na operu. Rozprávali sme sa nielen o jeho začiatkoch a povolaní, ale aj o opernom divadle na Slovensku, súčasnej scénografii či o tom, ako je to s operou u mladých poslucháčov scénografie. Tiež prezradil, čo má okrem svojho povolania najradšej.

Prof. Mgr. Peter Čanecký, slovenský scénický a kostýmový výtvarník. Študoval na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Kremnici a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval študijné pobyty v Holandsku, Anglicku a Fínsku. Je autorom množstva scénických a kostýmových návrhov pre slovenské a zahraničné divadlá (činohra, opera, balet, muzikál) a filmové produkcie.

Za svoju tvorbu sa stal viacnásobným držiteľom divadelného ocenenia Dosky, ceny Slovenskej Filmovej akadémie Slnko v sieti a ceny Českej filmovej akadémie Český lev. V súčasnosti je vedúcim Katedry scénografie Divadelnej fakulty VŠMU, kde vyučuje predmety Scénická tvorba, Kostýmová tvorba a Kostýmová realizácia. R. 1998 habilitoval za docenta a v r. 2005 ho vymenovali za profesora.

Čanecký Peter, foto: súkr. archív P. Čaneckého

Pochádzate z Liptovského Mikuláša, kde sa v roku 1830 konalo prvé predstavenie slovenského ochotníckeho divadla (veselohra Jána Chalupku Kocúrkovo), ale dodnes tam nie je tradícia profesionálneho divadelníctva. Čo vás teda priviedlo k divadlu?

K divadlu ma priviedla moja pani učiteľka Vlasta Mašurová, ktorá zároveň režírovala aj školské ochotnícke divadlo. V piatej triede som od nej dostal väčší papier a možnosť ilustrovať vybrané slová pre mojich spolužiakov. Zároveň mi dala aj prvú príležitosť hrať v Šípkovej Ruženke a namaľovať chýbajúcu kulisu ružového tŕnia. Cez pani učiteľku som sa stretol s javiskom, kostýmom a réžiou. Dokonca som sa učil hrať aj na klavíri, a tak som kultúru dostával vo veľmi citlivých a presných dávkach od veľmi múdrych a láskavých ľudí.

Divadlo vás teda oslovilo až natoľko, že ste sa ho rozhodli robiť aj profesionálne…

Žil som v prostredí vrcholového športu. Na prekvapenie mojich športových spolužiakov som sa rozhodol pre Strednú umelecko-priemyselnú školu v Kremnici, kde som vyštudoval rytectvo a medailérstvo. O mojom ďalšom osude rozhodlo stretnutie s akademickým maliarom Ottom Opršalom, občasným scénografom v martinskom divadle. On mi odporučil, aby som šiel študovať scénografiu. Našťastie ma po dvoch rokoch od ukončenia strednej školy prijali na VŠMU, odbor scénické a kostýmové výtvarníctvo, kde som študoval pod vedením profesorov Ľudmily Purkyňovej a Otta Šujana. Na škole som si potvrdil, že tento odbor mi ponúka všetko, čo ma dokáže napĺňať, a že divadlo, prípadne televízia a film, ma budú celoživotne sprevádzať.

Aké boli vaše prvé skúsenosti v profesionálnom divadle?

Začínal som ako interný scénický výtvarník v Divadle J. G. Tajovského, ktoré malo dve scény – činohru vo Zvolene a operu v Banskej Bystrici. Tam som získal svoju prvú profesijnú dospelosť. Obe scény mali spoločné divadelné dielne, ktoré som neskôr viedol aj ako šéf výpravy. Postupne som dostal ponuku hosťovať v rôznych divadlách na Slovensku a v Čechách. Pre vašich čitateľov uvediem, že na operné javisko SND som po prvýkrát vstúpil v roku 1987 s návrhmi kostýmov do Verdiho Rigoletta v réžii Mariána Chudovského, s ktorým sme neskôr pripravili množstvo operných inscenácii nielen v SND. Zároveň som hosťoval aj v činohre a balete SND.

G. Verdi: Rigoletto, Opera SND, 1987, réžia Marián Chudovský, kostýmy: Peter Čanecký, scéna: Jaroslav Valek, foto: Jozef Vavro/Archív SND

Dnes ste rešpektovaným scénografom a kostýmovým výtvarníkom. Ako by ste toto povolanie stručne charakterizovali?

Počas svojej praxe som zistil, že scénografia je akýsi desaťboj. Scénograf musí byť nevyhnutne výtvarník, zároveň režisér aj dramaturg. Musí ovládať remeslo, aby vedel scénu nielen vymyslieť a navrhnúť, ale aj narysovať a pripraviť do realizácie. Je dobré, keď je trochu aj psychológom a hercom, aby vedel ako so spolupracovníkmi efektívne spolupracovať. Prirodzene sa stáva aj historikom a archeológom, pretože v scénografii je veľa odkazov na históriu, ktoré treba niekedy trpezlivo vyhľadať. Ďalej musí byť dobrým technikom a manažérom, aby vedel zorganizovať veci okolo seba a určiť ich priority. Súčasťou týchto predpokladov je aj istá posadnutosť profesiou a schopnosť v určitých prípadoch nájsť zmysel pre nezmysel. Je to termín, ktorý sa v umení objavuje a scénograf musí mať schopnosť ho pomenovať, odôvodniť a uviesť do života.

Podľa kolegu Jozefa Cillera, dobrý scénograf vie o všetkom niečo a niečo o všetkom. Scénograf a kostýmový výtvarník sú najbližšími partnermi režiséra. Réžia má tiež svoje desatoro, ktorého zámerom je spolu so scénografom a kostýmovým výtvarníkom pripraviť priestor a oblečenie pre konkrétnu situáciu a vzťah na javisku. Je to prenos naformulovanej idey do hmoty predstavenia.

Tvoríte pre činohru, operu, balet, muzikál aj film, ale keďže sme operný časopis, pristavme sa bližšie pri opernom divadle. Ako naň nahliadate?

Je to vec prístupu k opere. Niekto operu vníma len ako hudobné dielo. Niekto ju vníma primárne ako divadlo. Ja operu vnímam, ako svojbytné hudobné divadlo. U nás sa nie zriedka stretávam s názorom, že operu treba vnímať len cez hudbu a všetko ostatné je druhoradé. Pokiaľ je tento názor rozhodujúci, prečo operu neprijímať len v koncertnej forme, ale neustále máme záujem inscenovať ju ako divadlo. Ak ju teda inscenujeme, mal by jej výsledný tvar spĺňať všetky atribúty plnohodnotného javiskového tvaru a reflektovať vývoj divadla.

Spôsobov, ako dielo inscenovať, je veľké množstvo a od režiséra závisí, aký prístup si so svojimi spolupracovníkmi zvolí. Každopádne by mal divákom svoju ideu čitateľne a zmysluplne prezentovať. Zažil som veľa naformulovaných ideí, ktoré nemali odozvu obrazu v hmote. V tom prípade je to neschopnosť previesť ideu do hmoty alebo podvod na spolupracovníkoch a divákoch.

G. Verdi: Dvaja Foscariovci, ŠD Košice, 1987, réžia: Marián Chudovský, scéna a kostýmy: Peter Čanecký foto: Ondrej Béreš / ŠDKE
G. Donizetti: Lucia di Lammermoor, ŠD Košice, 2009, réžia: Marián Chudovský, scéna: Jozef Ciller, kostýmy: Peter Čanecký, foto: Joseph Marčinský / ŠDKE

Dá sa porovnať opera a balet ako hudobno-dramatické divadlo?

Do istej miery áno, ale balet má úplne iný prístup k inscenovaniu. Myslím tým na scénický priestor a oblečenie. Kostým pre tanečníka si vyžaduje celkom iný prístup a technológiu. Okrem toho existuje v balete jedno veľmi dôležité a silné slovo, je to konvencia. Veľakrát som narazil na veľmi silné konvenčné myslenie. Neviem, prečo niektorí choreografi, ktorí sú zároveň aj režisérmi, odmietajú pozrieť sa na tradičný balet inými očami. Konvencia je zviazaná s určitou kultúrou, či už východnou alebo západnou a závisí od toho, v akej forme ju chceme zachovať a zakonzervovať.

Zachovanie klasickej scénickej formy tradičného baletu má svoj zmysel a význam, lenže túto formu treba novým a mladým divákom aj vysvetliť, aby pochopili jej umeleckú a profesijnú hodnotu. Mám rád klasický balet, ale rád by som ho občas videl aj v modernom a nezaťaženom scénickom prevedení.

Radi spolupracujete s osvedčeným tímom?

Už som vyrástol z toho, aby režisér musel byť mojim priateľom. Každý, s ktorým som doteraz pracoval, mal svojský prístup – niekto myslí konvenčne, niekto je provokatér, niekto premýšľa len dramaturgicky, niekto nemá konkrétnu predstavu a očakáva od scénografa sformulovanie scénickej idey. Ctím si a mám rád režiséra, ktorý má jasnú a premyslenú predstavu o novej inscenácii a je schopný myslieť v obrazoch. Potom je to viac o tvorbe, ako o nekonečnom premýšľaní a hľadaní.

Ak sa pristavíme pri kostýmoch, ktorých ste navrhli snáď aj tisícky, nie je náročné, predovšetkým pri opakujúcich sa operných dielach, vytvoriť v nových produkciách opäť niečo nové?

Nemám rád uniformitu, myslím tým, že vznikne jeden návrh a ten platí pre celý zbor. Samozrejme, neplatí to pre uniformy. V opere musíte počítať s vlastnou kondíciou a schopnosťou navrhnúť veľké množstvo oblečení. Spomeniem napríklad Verdiho Macbetha, ktorého sme s Mariánom Chudovským a Jozefom Cillerom vytvorili pre Operu SND. Tam som navrhol a realizoval 475 kostýmov. Pripravoval som ich rok a ďalší rok ich šili. Opera je z tohto pohľadu divadelne špecifická a výnimočná. Zároveň sa stáva, že niektoré dielo realizujete viackrát.

Som rád, že pri každej novej produkcii toho istého titulu mám šancu pozrieť sa na toto dielo inými očami. Čím som dospelejší, tým premyslenejšie triedim nápady a východiská pre vizuálny tvar inscenácie. Interpretačných pohľadov na výklad toho istého diela je z môjho pohľadu našťastie veľké množstvo. Opera znesie veľa scénických interpretácií, len ich treba vedieť jasne pomenovať a vedieť realizovať. Vždy je to pre každého scénografa nová a príjemná výzva.

G. Verdi: Macbeth, Opera SND, 2003, réžia: Marián Chudovský, scéna: Jozef Ciller, kostýmy: Peter Čanecký, foto: Alena Klenková/SND

Samotnému procesu výroby inscenácie predchádza náročná príprava. Aj z tohto pohľadu si myslím, že operné divadlo by malo mať vopred premyslenú dramaturgickú a realizačnú ideu aspoň v horizonte piatich rokov. Pri balete by to mali byť minimálne tri roky a pri činohre aspoň dva roky. Prečo o tom rozmýšľam a hovorím? Pokiaľ vnímam SND ako referenčný bod slovenského divadla, jeho projekty si vyžadujú dostatočný čas a priestor na prípravu a realizáciu kvalitného scénického diela. Hovorím to aj v mene Umelecko-dekoračných dielní SND, kde sa dramaturgia všetkých troch súborov stretáva a v prípade nedostatku času na prípravu a realizáciu môžu vzniknúť konfliktné situácie, čo by sa na úrovni SND nemalo stávať. Verím, že časom dosiahneme aj u nás dostatočný čas a priestor na plnohodnotnú tvorbu v podmienkach domáceho prostredia.

Ako vnímate operné divadlo na Slovensku z pohľadu skúseného tvorcu a pedagóga?

Pracoval som vo všetkých troch slovenských operných divadlách a poznám úroveň produkcií aj spred roka 1989, aj po tomto období. Veľmi intenzívne cítim, že vo všeobecnosti u nás absentuje idea ako preniesť odkaz tohto umenia divákom. Z môjho pohľadu je opera excelentnou pôdou pre scénickú tvorbu. Chýba mi premyslené vzdelávanie a prezentácia tohto druhu divadelného umenia do súčasného života. S tým sa spája výber či odvážnosť dramaturgie, spôsob inscenovania, prijatia, ale aj komunikácie s divákom či konfrontácia s kritikou. Divadlo musí vedieť aké tituly, kedy a prečo ich chce hrať, pre aké publikum sú určené a ako dlho ich hodlá mať v repertoári. Je to spojené aj s výrobným a personálnym zázemím jednotlivých operných domov.

Pri tvorbe novej scény či kostýmu veľmi intenzívne vnímam nielen diváka, ale aj požiadavku operného divadla. Na Slovensku som sa málokedy stretol s konkrétnou objednávkou s jasne definovaným očakávaním od prístupu k opernej inscenácii. Hovorím to na základe svojich dlhoročných skúseností s našimi opernými divadlami, v zahraničí je tá situácia väčšinou iná. Idea, čo chcem urobiť, pre koho to chcem urobiť, na koho chcem nadviazať a aký odkaz chcem zanechať, mi tu chýba.

Peter Čanecký v Umelecko-dekoračných dielňach SND, foto: Alena Klenková / Archív SND

Operné divadlo by malo byť s divákom stále v kontakte, rozširovať mu obzory, ponúkať rôznorodú a odôvodnenú dramaturgiu, zameranú na každý typ diváka, približovať koncepciu a myšlienku každej inscenácie, vytvárať erudované a ľahko dostupné zdroje informácií.

Ako som už spomínal, SND považujem za referenčný bod slovenského divadla s činohrou, operou aj baletom. Tým sám očakávam, že táto inštitúcia by mala u nás vytvárať vrcholové prostredie s tou najvyššou kvalitou. Slovenské národné divadlo by malo prezentovať najvyššiu úroveň divadelníctva u nás, udávať trendy, tvoriť a udržiavať personálnu a výrobnú kontinuitu. Vnímam to hlavne cez dielne SND, kde sa v jednom čase stretáva výroba pre všetky tri súbory a preto je tam malý priestor na improvizáciu a ak áno, tak sa treba na ňu dopredu a cielene pripraviť.

Dobre fungujúca spoločnosť tvorí vlastnú kultúru so sebareflexiou a spätnou väzbou, ktorá nám pomôže vyhodnotiť, čo je skutočne dobré a čo nie. Na Slovensku máme zle riadené zdravotníctvo a školstvo. To podmieňuje vnímanie kultúry ako obrazu národa, ktorá je v tomto čase na konci potrieb našej spoločnosti. Len zdravý, vzdelaný, a rozhľadený človek má vyššie očakávania od pohľadu na svet a kultúra mu ponúka vidieť ho inými očami.

Spomínali ste, že scénografia či kostýmová tvorba je spojená predovšetkým s réžiou. Ako vnímate súčasný stav a následný vývoj opernej réžie na Slovensku, ktorá sa dnes už u nás ani nevyučuje?

V rozmedzí posledných 10 až 20 rokov vnímam, že slovenská operná réžia postupne zaniká, a tým pádom operné divadlo na Slovensku ani netvorí svoju konkrétnu a originálnu identitu. To považujem za absolútne tristný fakt našej spoločnosti. Je to aj obraz toho, že na Slovensku nemáme pre tento hudobno-divadelný druh ideu. Rozhovor robíme na pôde Vysokej školy múzických umení, kde som už pred niekoľkými rokmi interpeloval vedenie Hudobnej fakulty, že tu operná réžia chýba.

Toto konštatovanie si treba uvedomiť aj v súvislostiach, že na opernú réžiu sú naviazané ďalšie povolania, myslím tým scénografov, kostýmových výtvarníkov, rôzne iné profesie a remeslá. Keďže slovenská operná réžia viac-menej zanikla, tieto profesie sa na tento druh umenia prestávajú orientovať a svoje uplatnenie hľadajú inde. Dostali sme sa do štádia, kedy sme odkázaní na režisérov zo zahraničia, ktorí si zväčša prinesú svoje vlastné tímy. „Prázdno na opernom trhu“ zapĺňajú naši činoherní režiséri, čo sa v žiadnom prípade nevylučuje, ale pre opernú tvorbu to nie je systémové a komplexné riešenie.

G. Donizetti: Maria Stuarda, Štátna opera v Banskej Bystrici, 2015, I. Zvarík (Giorgio Talbot), O. Hromadová (Anna Kennedy), A. Kohútková (Maria Stuarda), Z. Vongrey (Lord Guglielmo Cecil), L. Mastro ( Roberto), J. Fogašová (Elisabetta), zbor, réžia: Gianfranco de Bosio, scéna: Jaroslav Valek, kostýmy: Peter Čanecký, foto: Jozef Lomnický
C. Saint-Saëns: Samson a Dalila, ŠD Košice, 2019, Titusz Tóbisz (Samson), zbor ŠDKE, réžia: Roman Polák, scéna: Adela Hajduová, kostýmy: Peter Čanecký, foto: Joseph Marčinský

Stretávam sa s názorom, že na Slovensku sú len tri operné divadlá, či sa teda oplatí školiť nových režisérov… Opera je medzinárodné a bezbariérové umenie a osobne si myslím, že ak žijeme v otvorenej Európe, môžu naši operní režiséri nielen profilovať opernú kultúru u nás, ale ju aj šíriť v zahraničí. Ako to vidíte vy?

S týmto argumentom som sa stretol aj na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU. Domnievam sa, že z katedry opernej réžie, ktorá u nás už zanikla, môže každý rok vyjsť jeden až dvaja operní režiséri a ak budú na sebe neustále pracovať, uplatnia sa aj v zahraničí. Operná réžia by mala zároveň vyživovať scénografiu, pretože ak to nebude robiť, ani scénografi nebudú vedieť používať remeslá v divadelnej výrobe a stratia alebo nenadobudnú tvorivú kondíciu v tomto prostredí.

V hierarchii vnímania prípravy a výroby opernej inscenácie je na prvom mieste režisér. Ten si vyberá svoj tím a väčšinou spolu formulujú ideu nového divadelného diela. Ak prichádza zo zahraničia, prinesie si svojho scénografa, kostýmového výtvarníka, prípadne svetelného dizajnéra. Ak sa v tomto čase objaví mladý slovenský režisér, je prinajmenšom absolventom brnianskej JAMU, alebo pražskej AMU. Z tohto prostredia väčšinou a logicky pozýva aj svojich spolupracovníkov. Pokiaľ sa v takomto zložení uplatnia aj v zahraničí, strácame tak kontakt so svetom a zahraničnou divadelnou tvorbou.

Peter Čanecký, foto: Jana Čunderlíková / Aktuality.sk

Aké východiská vidíte z tejto situácie?

Vznikla tu akási diera a mám obavu, že čím viac sa prehlbuje, tým ťažšie sa bude plátať. Vnímam to tak, že jediným východiskom je oživenie vzdelávania v opernej réžii, ktorá na seba viaže aj opernú dramaturgiu. Ak sa na Divadelnej fakulte VŠMU študuje naraz réžia a dramaturgia, tak môže byť aj operná réžia a operná dramaturgia jeden odbor. Takto sa vytvára priestor, aby si režisér aj dramaturg hľadali svoj pohľad na operné divadlo smerom navonok.

Ak chce operný režisér uviesť operné dielo ako divadelne tvorivý čin, zvyčajne k tomu potrebuje scénografa a kostýmového výtvarníka. V tomto zložení musia rozprávať rovnakým inscenačným jazykom a detailne poznať zákonitosti opery ako divadelného druhu, aby bol výsledný tvar nielen autorsky osobitý, ale aj divácky jasne čitateľný.

Okrem opernej réžie sa v slovenských operných divadlách podceňujú mnohé ďalšie profesie, napríklad asistent réžie. Ak by sme vyučovali opernú réžiu, jej študenti a neskôr aj absolventi by tu mohli nájsť prvé uplatnenie práve v tejto dôležitej profesii. Vieme, že v našom repertoárovom režime inscenovania a reprízovania je asistent réžie profesia, ktorá zásadne môže určovať kvalitu každého predstavenia. Reprízami klesajúcu úroveň našich predstavení s dovolením nebudem komentovať.

M. P. Musorgskij: Boris Godunov, Opera SND, 2008, Sergej Kopčák, zbor Opery SND, réžia: Marián Chudovský, scéna: Jozef Ciller, kostýmy: Peter Čanecký, foto: Alena Klenková / Archív SND
G. Verdi: Dvaja Foscariovci, Opera SND, 2010, Rafael Alvarez (Jacopo Foscari), Jolana Fogašová (Lucrezia Contarini), zbor Opery SND, réžia: Marián Chudovský, scéna: Jozef Ciller, kostýmy: Peter Čanecký, foto: Joseph Marčinský

Na Slovensku sa opera uvádza v štátnych divadlách (zriaďovateľom je Ministerstvo kultúry SR), takže štát sa zaväzuje zabezpečiť aj kompletné vzdelávanie všetkých profesií, podieľajúcich sa na tvorbe operných inscenácií, od profesionálnych umelcov, cez inscenátorov až po remeselníkov, ktorí by mali na domácich scénach profilovať identitu našej opernej kultúry a následne ňou mohli reprezentovať Slovensko aj v zahraničí. Ide vlastne o objednávku štátu a aj riaditelia operných divadiel by mali dávať jasne najavo, čo všetko potrebujú k plnohodnotnému naplneniu tejto objednávky.

Myslím si, že všetky tri slovenské operné divadlá by mali vyvinúť veľmi intenzívnu aktivitu, aby sa slovenská operná réžia opäť postavila na nohy a tým vytvorila fundamentálny základ pre divadelný život v opere. Okrem iného to znamená naďalej pripravovať a vzdelávať pracovníkov umeleckých remesiel, ktorých je čoraz menej, a nie sú dostatočne ohodnotení. Bez nich nemáme možnosť preniesť akúkoľvek originálnu tvorivú ideu do hmoty priestoru a oblečenia. Obávam sa blízkej budúcnosti, pretože mnohé remeslá, ktoré sa v divadle uplatňujú, postupne retardujú a reálne zanikajú.

Ako nazeráte na súčasnú scénografiu?

Mám to šťastie, že môžem robiť scénografiu a kostýmy nielen pre divadlo, ale aj film a televíziu. Tým dostávam možnosť vnímať a porovnávať prístup a vývoj tvorby v jednotlivých prostrediach. Všeobecne dnes platí, že súčasná scénografia je extrémne viazaná na réžiu. Znamená to že, scénograf musí premýšľať spolu s režijným videním inscenácie. Intenzívne spojenie scénografie s réžiou je logické a sám za seba očakávam, že sa tým vytvorí jeden pohľad na to, ako chcú obidve profesie spoločne osloviť diváka. Myslím tým aj na to, ako bude vnímaný výsledok ich spoločnej produkcie.

Pokiaľ sa mi stane, že pripravujem napríklad len oblečenie, intenzívne sa okrem réžie zaujímam aj o priestor, zvuk a svetlo, v ktorom sa bude výsledok mojej práce inscenovať. Je len na prospech výsledku, pokiaľ sa v jednotlivých profesiách dobre orientujete a navzájom rešpektujete. Všetci spolu sa uchádzame o priazeň diváka a prijatie našej práce.

J. Cikker: Coriolanus, Štátna opera v Banskej Bystrici, 2011, Martin Popovič (Gaius Marcius (Coriolanus), Peter Schneider (Cominius), réžia: Roman Polák, scéna: Jaroslav Valek, kostýmy: Peter Čanecký, foto: Jozef Lomnický/Archív ŠO
J. Cikker: Juro Jánošík, Štátna opera v Banskej Bystrici, 2016, réžia: Roman Polák, scéna: Jaroslav Valek, kostýmy: Peter Čanecký, foto: Jozef Lomnický

Operné divadlo malo od nepamäti svoj vývoj. Čím je doba rýchlejšia, tým sa aj vývoj urýchľuje a menia sa aj divácke nároky. Myslím si, že súčasného diváka ovplyvňuje neuveriteľne dynamický rozvoj kinematografie. Podvedome porovnáva film s divadlom a televíziou a má na vizuál divadelného predstavenia čoraz vyššie nároky. Tým, že robím aj filmy, dnes viem, čo všetko pozoruhodné vo filme dokáže napríklad post-produkcia. To sa v divadle nedá a uvidíme, ako sa s tým v budúcnosti budeme konfrontovať.

Na Slovensku je javisková technika prevažne z 20. storočia, takže scénografi s obmedzením môžu aplikovať nové postupy a plnohodnotne nadviazať na tvorbu v zahraničí. Ďalšia vec je prístup k tvorbe a dielu. Okrem iného to znamená, že ak sme ochotní investovať dostatočné prostriedky, môžeme očakávať aj atraktívnejšie výstupy. Opäť tu narážame na objednávku štátu, ktorý ak chce prevádzkovať operné divadlo, je dobré, keď investuje aj do novej javiskovej techniky a technológie.

V dnešných časoch intenzívne prebieha súťaž, kde si ľudia vyberajú, či pôjdu večer do kina, do opery, zostanú doma čítať knihu, alebo si sadnú pred televízor. Aj túto súťaž musí divadlo reflektovať a vážne k nej pristupovať, ak chce ostať žiť.

Opera vstúpila do kín už aj na Slovensku a diváci si môžu vybrať, kde si ju pozrú. Divák by chcel aj v divadle uvidieť to, čo zo svetových scén ponúka kino. Osobne na tieto prenosy chodím a aj vďaka nim sa stávam čoraz silnejším fanúšikom opery.

Na Divadelnej fakulte VŠMU ste vedúcim Katedry scénografie. Čo vás viedlo uberať sa týmto smerom?

Keď som v roku 1990 dostal pozvanie od kolegu Jozefa Cillera, aby som s ním prišiel učiť na Divadelnú fakultu VŠMU, položil som si otázku, či mám na to právo, dispozície a skúsenosti. Keď som túto ponuku prijal, musel som sa naučiť učiť. Je to vývoj, v ktorom každý z nás, kto sa na to podujme, dospieva na rôznej úrovni. Úplne primárne je pre mňa konštatovanie, že každý študent je môj potenciálny kolega. Preto musím s plnou mierou zodpovednosti k nemu pristupovať a sprístupniť mu všetko, čo o tejto profesii viem.

Peter Čanecký v ateliéri Katedry scénografie DF VŠMU, 2022, foto: Ľudovít Vongrej / Opera Slovakia

V škole som sa stal spolupracovníkom niekoľkých významných osobností. Popri nich som postupne nadobudol poznanie a neskôr aj aké-také sebavedomie, že môžem profilovať poslucháčov pre povolanie scénografa. Myslím si, že odovzdávať svoje skúsenosti novej generácii je aj akousi profesionálnou povinnosťou. Naučil som sa byť trpezlivý a nájsť si individuálny spôsob prístupu ku každému študentovi. Povinnosťou nás pedagógov je pripraviť študentov tak, aby podľa školy mohli žiť a pracovať.

Ako vnímajú mladí poslucháči scénografie operné divadlo? Majú o neho záujem?

Každý rok systematicky zadávame tretiakom na prvom stupni operné dielo, ktoré sa učia štylizovať do divadelného alebo filmového priestoru. Do internej spolupráce s fakultou som cielene prizval Petra Mazalána, architekta a scénografa, ktorý je navyše aj operný spevák. Našim kolegom je aj Doc. Tomáš Surý, ktorý s našimi študentami analyzuje operné diela. Opere sa snažíme venovať systematicky, ale narážame na spomínaný problém, pretože naši poslucháči už nenájdu partnera v osobe študenta opernej réžie, ktorá sa u nás neučí. V tejto situácii ide už len o to, aby sa aspoň čiastočne pripravili na stretnutie v operou v praxi.

Keď posielam do života scénografov, vidím, že títo mladí tvorcovia nemajú kde nasiaknuť schopnosť realizovať operu. Opriem sa aj o osobnú prax – svoje prvé skúsenosti, úspechy aj neúspechy s operou som absolvoval v mladom veku hneď po škole a mal som príležitosť dostať sa do kolektívov vyprofilovaných a skúsených tvorcov. Scénu a kostýmy som do svojej prvej opernej inscenácie navrhoval pre banskobystrickú operu po boku barda československej opernej réžie Václava Věžníka. Bola to opera Adriana Lecouvreur.

F. Cilea: Adriana Lecouvreur, Divadlo J. G. Tajovského (dnešná Štátna opera v Banskej Bystrici), 1985, Alena Hodálová (Adriana Lecouvreur), Pavol Dvorský (Michonnet), réžia: Václav Věžník, scéna a kostýmy: Peter Čanecký, foto: Archív ŠOBB

Potom som následne spolupracoval s Mariánom Chudovským, Jozefom Bednárikom, Martinom Bendikom, Pavlom Smolíkom, teda s tvorcami, ktorí vtedy predstavovali mladú generáciu slovenskej opernej réžie a vedeli pritiahnuť ďalších kolegov scénografov a kostýmových výtvarníkov, či už Ľudmilu Várossovú, Jaroslava Valeka, Vladimíra Čápa, Mareka Hollého alebo nestarnúceho Jozefa Cillera. Táto generácia nadväzovala na tvorbu Vychodila, Suchánka, Purkyňovej, Bezákovej a iných. V opernej réžii všetci menovaní nadväzovali na prácu a tvorbu Branislava Krišku. Táto kontinuita na Slovensku zmizla a s ňou aj kontinuita tematická, ideová, režisérska, dramaturgická či interpretačná. Narušila sa už po roku 1989 a odvtedy sa operná identita na Slovensku akoby začala strácať.

Naši študenti v súčasnosti nemajú nikoho, kto by ich pozval k spolupráci, aby sa naučili spoznávať špecifiká opernej inscenácie. Vytvoriť veľkú opernú dekoráciu v niekoľkých obrazoch alebo veľké množstvo kostýmov je veľká zodpovednosť. Všetci vieme, že operná výprava je vo svojej celistvosti veľmi drahá a kolektívna produkcia. Operné dielo zvyčajne potrebuje 100 až 500 kostýmov a to si vyžaduje mimoriadnu prípravu, vnútornú disciplínu, profesijnú kondíciu a istú skúsenosť. To sa nedá naučiť za stolom, túto skúsenosť musíte prežiť.

Menili by ste svoje povolanie?

Priznám sa, že som po roku 1989, kedy divadlá trochu zmĺkli, uvažoval, že by ma bavila medicína, ale túto myšlienku som aj rýchlo vypustil z hlavy. Dnes by som určite nemenil, pretože ma moje povolanie absolútne napĺňa. Poskytuje mi veľké množstvo tvorivosti a realizácie, nové inšpirácie, dáva príležitosť neustále sa učiť, spoznávať zaujímavých ľudí z divadla aj filmu a cítim sa pri nej slobodný. Neustále sa musím vzdelávať a byť v obraze, čo sa týka módy a hmotnej kultúry.

Otvorená sloboda tohto povolania je podmienená rigoróznou etikou a uvedomením si mechanizmu dôsledkov vlastných tvorivých krokov. V našom prostredí však často nemá náležitú satisfakciu. Žiaľ, nenachádzam v našej teatrologickej kritike reflexiu, čo je v našej opernej scénografii dobré, čo je priemerné a čo je zlé. Občas niekto niečo formálne pochváli, alebo vyhodnotí, čomu sa poteším, ale na Slovensku len málokto popíše úroveň a hodnotu scénografie v tom ktorom diele. Táto skutočnosť ma naučila vytvoriť si schopnosť sebareflexie a neopakovať vlastné chyby.

Peter Čanecký pri preberaní divadelného ocenenia Dosky, 2013, foto: Ctibor Bachratý / Dosky

Čo vás baví okrem svojho povolania?

Vyrástol som v športovom prostredí. Závodne som lyžoval, dotkol som sa aj päťboja, moja manželka tiež závodne lyžovala. Hrávame spolu tenis. Teraz si spoločne užívame skialpinizmus spolu s našimi deťmi. Som windsurfer, a naučil som tento šport aj nášho syna Andreja. Spolu s dcérou Norou máme radi hory a more.

Okrem športu samozrejme žijem s literatúrou, filmom, hudbou a výtvarným umením. Pestujem v sebe pretrvávajúcu nádej, že sa nám spolu s manželkou podarí viac cestovať a poznávať svoje okolie a svet. Bývame v Stupave, kde sme zrekonštruovali starší dom, a žijeme medzi výbornými susedmi. Sme šťastná rodina a veľmi si tento stav vážim.

Rozprával sa: Ľudovít Vongrej

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár