Dnes je: nedeľa, 19. 8. 2018, meniny má: Lýdia, zajtra: Anabela

Peter Gábor: Charakter Manon je dráždivý, lákavý a zároveň nadčasový

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Poslednou premiérou aktuálnej sezóny bude v opere Štátneho divadla Košice 13. marca Pucciniho Manon Lescaut. Príbeh záletnej Manon zverilo vedenie opery do rúk Petrovi Gáborovi, ktorý sa tak po necelých dvoch rokoch od premiéry Verdiho Rigoletta vrátil ako režisér do Košíc.

„Partitúra – to je moja režijná kniha“

Keď ste dostali ponuku režírovať Pucciniho Manon Lescaut, kde ste hľadali kľúč k tomu, ako ju režijne uchopiť?

Veľmi dobre poznám veršovanú hru Manon Lescaut, ktorú napísal Vítězslav Nezval, takže v prvom momente sa mi vybavila táto hra. Hneď som si ju znovu prečítal, hoci som už videl niekoľko jej divadelných spracovaní. No a potom prišla na rad Pucciniho opera, ako skladateľ cítil túto tému, ktorá veľmi aktuálne súvisí aj s dnešným svetom.

Spomenuli ste, že ako prvé sa vám vybavilo vnímanie osudov Manon z pohľadu V. Nezvala, až potom prišiel ́na rad ́ Puccini. Bol v ich nazeraní na tú istú tému pre vás veľký rozdiel?

Nie. Pucinniho opera je priam nabitá hudobnými nápadmi, nie je tam žiadne hluché miesto. Nie je tam nič, čo by sa opakovalo, kde by sa strácala pozornosť poslucháča.

Skúška opery Manon Lescaut v ŠD Košice, Peter Gábor, Marco de Carolis, Ludovic Kendi, foto: ŠKDE

Skúška opery Manon Lescaut v ŠD Košice,
Peter Gábor, Marco de Carolis, Ludovic Kendi,
foto: ŠKDE

Povahové črty hlavnej hrdinky sú nadčasové a veľmi aktuálne. Nie je to pre režiséra dvojsečná zbraň, ktorá síce pomáha pri aktualizácii diela, na druhej strane divákovi ponúka priestor vytvoriť si vlastné predstavy o ́dnešnej Manon?

Určite každý divák, ktorý príde na akékoľvek predstavenie, má istú predstavu, očakávania. Dôležité však je to, čo sa deje v divadle – čo mu predloží režijno-herecko-dirigentská koncepcia. Vždy záleží na intenzite zážitku – vtedy zabudne divák na predstavy, s ktorými prišiel do divadla.

Posúvali ste príbeh Manon, ktorý sa odohráva v 18. storočí, niekam inam v čase?

Spracovali sme ho v súčasnej dobe. Na javisku uvidíte ľudí, ktorých by ste dnes mohli pokojne stretnúť na ulici.

Od začiatku ste vedeli, že chcete robiť túto inscenáciu takýmto spôsobom?

Určite áno, lebo charakter Manon je dráždivý, lákavý a zároveň nadčasový. Ide o ženu veľmi príťažlivú, ktorá stojí na križovatke života a má sa rozhodnúť, ktorým smerom sa vyberie, pre ktoré životné hodnoty sa rozhodne, čo bude jej prioritou… Miluje život, chce milovať a byť milovaná. Tieto situácie zažívajú mladí ľudia aj dnes.

Manon Lescaut, Opera ŠD Košice, J. Zsigová (Manon), B. László (Renato des Grieux), foto: Joseph Marčinský

Manon Lescaut, Opera ŠD Košice,
J. Zsigová (Manon), B. László (Renato des Grieux),
foto: Joseph Marčinský

Niektoré konkrétne situácie, ktoré dej ponúka, sa dajú veľmi ľahko preniesť do súčasnosti. Zatiaľ čo Manon v 18. storočí uvažuje, koľko ́mušiek ́ a kam si dať nakresliť na tvár, tá dnešná by mohla uvažovať, koľko a kam si dá zaviesť botoxových injekcií…

Áno, táto opera svojou témou a príbehom priam provokuje, aby ste vychádzali zo života okolo nás. Každý deň sme obklopení niečím novým, čo nás ťahá tým, či oným smerom. Sústredil som sa na partitúru. Puccini hudbou oddeľuje jednu situáciu od druhej – jej začiatok, vývoj, koniec. Mohol som sa preto doslova napojiť na hudbu a pracovať so spevákmi – povedal by som – až vo vodách psychologického herectva, rozohrávať na javisku vnútorný svet postáv. Rozhodol som sa upozorniť na intímnu drámu, ktorá sa odohráva vo vnútornom svete postáv. Ako režisér som sa pozeral na príbeh očami Manon.

Príbeh Manon Lescaut je v podstate notoricky známy. Môže to byť pre režiséra výhoda či nevýhoda?

To neriešim. Ako režisér sa vôbec nezaoberám tým, či je dielo známe alebo menej známe, či je populárne. Rozhodujúci je obsah a emócia.

Práve v Košiciach ste pred necelými dvoma rokmi režírovali Verdiho Rigoletta, ktorý rovnako ako Pucciniho Manon Lescaut patrí medzi takzvané populárne opery, pri ktorých divadlo čaká aj vysokú návštevnosť. Šéf košickej opery Karol Kevický sa vyjadril, že pred tým, ako ste sa pustili do príprav na Rigolettovi, rozprávali ste sa o tom, aký je košický divák. Dnes to už viete?

V Košiciach som vyrastal, takže sa tu cítim ako doma, no keďže som tu len ako hosťujúci režisér, nemám možnosť sledovať všetky predstavenia a netrúfam si charakterizovať košického diváka. Neviem, čo má rád, po čom prahne, na čo si potrpí a na čo si nepotrpí. Ale aj keby som to vedel, čo s takou informáciou? Inscenácie robím na základne vlastného vnútorného presvedčenia, podľa svojho vkusu, podľa svojich emócií a prežívania. Divákom ponúkam vlastnú víziu, svoj názor a verím, že mu porozumejú a spolu s výkonmi spevákov, vizuálom a samozrejme hudbou vyvolá potrebnú emóciu. To je princíp mojej práce. Robiť niečo vypočítavo – to sa neoplatí. Navyše – divákovi sa nemusíte zavďačiť, ani keď sa o to veľmi snažíte. Divadlo má vychovávať, dokáže totiž prinútiť ľudí vnímať poetiku a estetiku inak, ako sme bežne zvyknutí. Je to náročná cesta, pretože dnes akoby divák túžil len po nenáročných témach a divadlo považuje za akúsi formu oddychu a relaxu. Podľa mňa však práve toto majú ponúkať iné médiá. Divadlo by malo byť náročné, malo by ľudí rozvíjať.

Manon Lescaut, Opera ŠD Košice, B. László (Renato des Grieux), T. Tóbisz (Edmondor), foto: Joseph Marčinský

Manon Lescaut, Opera ŠD Košice,
B. László (Renato des Grieux), T. Tóbisz (Edmondor),
foto: Joseph Marčinský

Ako režisér máte na svojom konte niekoľko operných inscenácií. Láka vás to uberať sa viac týmto smerom?

Mne vyhovuje práve to, že sa môžem stretnúť s operou a znovu sa vrátiť do činohry alebo do ostravského rozhlasového štúdia. Mám šťastie, že sa môžem pohybovať v širokospektrálnej ponuke žánrov. Neviem si predstaviť, že by som sa orientoval len na niektorý z nich. Práve odskoky od jedného žánru k druhému sú na mojej práci to najkrajšie.

Čím viac operných réžií máte na konte, tým je to pre vás jednoduchšie, alebo naopak – čím viac sa pred vami svet opery otvára, tým skôr si môžete povedať – viem, že nič neviem?

Získavam skúsenosti so spevákmi, s interpretmi. Snažím sa zistiť, ako sa dá pracovať s emóciou a ako ju prepojiť so spievaním, inak povedané – či je možné konkrétnu emóciu vložiť do konkrétneho spievania, takže sa bavíme aj o rôznych technikách spevu. Mám pocit, že si vzájomne so spevákmi prehlbujeme skúsenosti. Ale k réžii pristupujem tak ako v činohre, lebo môj spôsob myslenia je stále ten istý. Zaujímavou stránkou práce na opernom predstavení je fakt, že je vnímané akoby rozparcelovane. Jednotlivo sa vníma hudobné naštudovanie, výkony orchestra, zboru, sólistov a réžia. Tak sa potom môže stať, že režiséra síce diváci vybučia, ale sólistov odmenia potleskom. Zaujímajú má však práve tie momenty, kedy spolu vytvárame jeden celok a všetky zložky sa navzájom spoja.

Speváci zvyknú hovoriť – ak majú pocit, že texty im akosi lietajú v hlave a nevedia si v nej nájsť miesto – že hudba im ich prinesie. Funguje to aj u režiséra? Prinesie hudba kľúč k inscenovaniu?

Áno. V hudbe je zachytené všetko. Puccini totiž presne mapuje hudbou dramatickú linku. Potom sú tu však opery ako Gonoudova Romeo a Júlia, ktoré riešia dramatické témy, ale hudba je úplne bezkonfliktná. Práve keď som dostal ponuku robiť Romea a Júliu, povedal som si – výborne, to je predsa obrovská dráma, veľké vášne. Potom som si vypočul operu a povedal som si – čo ja s tým budem robiť, veď tá muzika je taká ľahučká, až tanečná? U Pucciniho je to naopak, jeho hudba má obrovský náboj. Sú v nej všetky vášne, vytvára náladu všetkého, čo sa na javisku deje, prináša všetky myšlienkové toky postáv i zmeny ich nálad. Všetko toto je v partitúre. Len ju treba vedieť prečítať. Fakt, že mám hudobné vzdelanie, je pre mňa obrovská výhoda. Partitúra je mojou režijnou knihou. Práve kvôli muzike sa totiž stretávame na javisku, kvôli nej sme všetci tam. Aj pri činoherných predstaveniach mi často práve hudba otvára fantáziu a predstavivosť a pomáha vybudovať dramatické situácie alebo zaujímavý poetický javiskový obraz. Pri opere je vlastne úlohou režiséra zhmotniť abstraktnú hudbu, dať je konkrétnu vizuálnu formu v priestore a vdýchnuť život postavám.

Manon Lescaut, Opera ŠD Košice, M. Lukáč (Lescaut), B. László (Renato des Grieux), J. Zsigová (Manon), foto: Joseph Marčinský

Manon Lescaut, Opera ŠD Košice,
M. Lukáč (Lescaut), B. László (Renato des Grieux), J. Zsigová (Manon),
foto: Joseph Marčinský

Peter Gábor

Peter Gábor

Režisér P. Gábor (1963), sa narodil v Nitre, detstvo prežil v Košiciach. Je synom známej divadelnej, televíznej a filmovej herečky Adely Gáborovej a jazzového hudobníka Doda Šošoku. Po maturite vyštudoval slovenčinu a hudobnú výchovu na Pedagogickej fakulte v Nitre, neskôr činohernú réžiu na DAMU v Prahe. Pôsobil ako režisér v martinskom divadle, v Středočeském divadle v Kladne, ako umelecký šéf Moravského divadla v Olomouci, v súčasnosti je šéfom činohry v Národním divadle moravskoslezkým v Ostrave. Úspešne pôsobil i na scéne Theatre Moliére v Paríži, hosťoval v Městských divadlech pražských, spolupracoval so Západočeským divadlom v Chebe, s Jihočeským divadle v Českých Budejoviciach, so Štátnou operou v Banskej Bystrici, Divadlom A.Bagara v Nitre a mnohými ďalšími.

Premiéra opery Manon Lescaut bude v Štátnom divadle Košice 13. marca 2015.

www.sdke.sk

Pripravila: Dáša Juhanová

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár