Dnes je: sobota, 18. 8. 2018, meniny má: Elena, Helena, zajtra: Lýdia

Peter Michalica: Študovať hudbu bolo pre mňa najprirodzenejšie

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Renomovaný slovenský huslista prof. Peter Michalica sa dožíva 10. júla krásneho životného jubilea – 70 rokov. Na rozhovor si našiel čas v chvíľke voľna pred koncertom na 60. Piešťanskom festivale. V prostredí útulného Mariánskeho námestia v Žiline porozprával o svojich hudobných začiatkoch, rodnom dome v Kremnici i o svojich početných aktivitách.

Prof. Michalica patríte medzi výrazne osobnosti slovenského interpretačného umenia. Prezraďte čo však stálo na začiatku Vašej cesty k hudbe a k husliam?

Boli to zrejme dôležité zážitky z detstva, ktoré ma potom donútili rozhodnúť sa, že žiadnu inú alternatívu som nemal, len ísť študovať hudbu. Vyrastal som v rodine, kde bola mamička veľmi muzikálna a krásne spievala. Bola sólistkou chrámového zboru a výborne hrala na klavíri, dokonca čo-to aj na husliach vedela. Ale to som si veľa neužil, lebo keď som mal 6 rokov, zomrela. Moja stará mama bola prakticky perfektnou náhradou. Keď tá zomrela v mojich 11 rokoch, to som prežíval už veľmi zle. Vtedy som už hral niekoľko rokov na husliach. (Za to, že staršia sestra hrala na klavíri, ja som bol daný na husle. Keby nehrala, možno som klavirista.) A práve klavír bol tým nástrojom, kde si moja ubolená detská duša našla psychický azyl cez hudbu a cez vymýšľanie rozprávok a improvizácií. Na husliach sa ťažko improvizuje, keď má človek problém vymeniť polohu. Pri klavíri som strávil celé hodiny a fantasticky mi to pomohlo. Čosi neverbálneho sa vtedy vo mne usadilo, čo teraz viem pomenovať. Keď hudba dokázala pomôcť mne, tak som mal asi pocit, že hudbou by som dokázal pomôcť iným ľuďom. A potom som musel ísť študovať hudbu.

Máte za sebou rozsiahlu koncertnú činnosť, spomeniete si na koncert, ktorý Vám najviac rezonuje v pamäti, ktorý bol niečím výnimočný alebo špecifický?

Bolo by neúprimné vyberať jediný koncert, lebo takýchto veľmi silných bodov pre osobný zážitok človeka bolo už hodne, našťastie. Asi je zaujímavejšie použiť niečo, čo je veľmi netypické. Pre mňa bol nesmiernym zážitkom jeden koncert v Nižnej na Orave. Hral som tam recitál, boli to 80. roky. O rok nato ma znovu pozvali. Po ceste sme mali nejaký problém s autom, takže sme do kultúrneho domu prišli na poslednú minútu. Pani kultúrnička hovorí: ,,Som rada, že ste prišli. Bála som sa, lebo 95 učňov má kúpené lístky na Váš koncert.” Myslel som si, že to boli nejakí nahnaní učni. Ona mi povedala: ,,Nie, na minuloročnom koncerte boli šiesti – siedmi záujemcovia z ich radov a urobili takú kampaň a reklamu vlastnou iniciatívou, že tí ostatní sa dali nahovoriť.” Bol som z toho úplne hotový, priznám sa, že to považujem za svoj veľký úspech.

Peter Michalica

Peter Michalica

Veľa husľových skladieb slovenských autorov je venovaných priamo Vám. Viete čo skladateľov inšpirovalo, že sa rozhodli skladby venovať práve Vám?

Priznám sa, že to nie sú len slovenskí autori. Dokonca sú to autori nemeckí, českí, americkí. Tento záber má aj takýto rozmer, čo ma nesmierne teší. Boli tam dva dôvody. Jeden dôvod je, že autori si uvedomujú, že keď interpretovi, ktorý už predtým hral ich skladby, niečo venujú, je väčšia pravdepodobnosť, že sa tomu nevyhne a bude ich hrávať. Takže je v tom možno aj pragmatický moment, ale ja ich nechcem podozrievať. Skladatelia sú rôzni. V každom prípade, myslím si, že u väčšiny z nich – a verím, že sa nemýlim – to bolo tým, že vlastne ja som mal vždy záujem spolupracovať s autorom už pri písaní skladby nejakými malými poznámkami alebo niekedy aj retušami. Chcel som vždy byť krstným otcom tej skladby už počas jej komponovania a musím sa priznať, že mám s tým fantastické skúsenosti. To tiež patrí medzi moje veľké hudobné zážitky. Keď Jožko Malovec robil Poému in memoriam Dmitrij Šostakovič, pracovali sme na tom spolu. Nakoniec z Poémy ostalo dokopy o 4 husľové strany menej. Ale to skladbe veľmi pomohlo a aj som rád, že si Jožko dal povedať. Táto skladba patrí medzi jeho diela najlepšie akceptované publikom. To isté Burlasova (pozn. Ladislav Burlas) Koncertná sonáta. Tam to dokonca bolo tak, že mi posielal noty do Bruselu. Ešte som ich ukázal aj môjmu profesorovi Gertlerovi, ktorý bol kompozičným študentom Zoltána Kodálya, takže obidvaja sme dali huslistické pripomienky. Profesor Burlas s veľkou radosťou akceptoval naše návrhy. Takže tiež vznikla, povedal by som, jedna z jeho najvýznamnejších skladieb.

Hrávate hudbu všetkých období od baroka až po súčasnú, ktorú ste v 80. rokoch šírili na Týždňoch novej slovenskej hudobnej tvorby. Ktorá je z tohto širokého diapazónu Vášmu srdcu najmilšia?

Ono sa to trošku mení vekom, tak, ako sa menia aj chute, aj farba vlasov. V podstate barok patrí medzi moje veľmi milované záležitosti. Je to niečo tak prirodzeného, je to niečo tak normálne jednoduchého. Dokonca aj ten zložitý Bach je vo svojom výsledku až nebesky jednoduchý. A to sú veci, od ktorých sa odvíjalo takmer všetko, čo prišlo potom po baroku. Kedysi som sa veľmi vyhýbal Mozartovi, hral som ho, len keď som nemal inú možnosť. Teraz Mozarta vyhľadávam. Priznám sa, už mám pocit, že už si na Mozarta ako keby môžem trúfnuť. A som veľmi šťastný, lebo Mozart mi počas hrania urobil už množstvo hudobno-gurmánskych zážitkov. Beethoven bol stále takou moju významnou stálicou. To isté platí o Brahmsovi a Bartókovi, takže tam sa to nemení. A samozrejme zmysluplná hudba 20. a 21. storočia, lebo bohužiaľ v tých vyprahlých časoch, keď sa nevedelo ako ďalej, veľakrát sa komponovali zbytočnosti. Niečo ako kedysi za rozbujnenej vrcholnej renesancie, kde boli veci často racionálne robené fajn, ale ostatné sa minulo účinkom.

Paralelne s koncertnou činnosťou rozvíjate aj pedagogickú. Pôsobíte ako pedagóg husľovej hry na VŠMU aj JAMU. Ako by ste sa charakterizovali ako pedagóg?

Stále mám pocit, že by som mal byť prísnejší na študentov. Priznám sa, že na túto rovinu kontaktu so žiakom ma viac-menej naviedol môj pedagogický pobyt v USA. Kedysi v roku 1973 som musel pri previerkach opustiť VŠMU ako mladý asistent – pedagóg. Potom som mal možnosť byť viackrát v USA, dokopy skoro 5 rokov na dvoch univerzitách. Tam som sa stretol s niečím, čo tu dovtedy nebolo známe. Predtým bolo u nás tradíciou, ešte z 19. storočia a možno aj z hlbších časov, že profesor je niečo polobožského a študent je niečo veľmi submisívneho. Študent by mal byť pred profesorom sklonený, čo samozrejme plodilo často neúprimnosť a pokrytectvo zo strany študentov. Práve v USA na univerzitách som si s radosťou uvedomil, a hneď som sa snažil s tým stotožniť, že študent je rovný s pedagógom. Študent svojím školným živí pedagóga a pedagóg zasa dáva študentovi životodarné informácie, ktoré potom ovplyvnia kvalitu jeho budúceho života. Teda viac menej sú fifty – fifty. Snažím sa byť taký. Na druhej strane, na vysokoškolskej báze sa mi zdá byť už príliš podradným študenta držať za golier a nútiť ho do niečoho. Je to dospelý človek a má si sám uvedomiť na čom je. Na Slovensku je často zopár študentov, ktorí by to asi potrebovali a tam som možno niekedy o niečo tvrdší, alebo aspoň použijem injekcie nejakého napomenutia. Ale napríklad v Brne, tam to beží práve na tej báze, že študenti sú nesmierne ambiciózni a nemierne pracovití. Niekedy by som sa možno nenahneval, ak by občas vynechali nejakú hodinu. Nevynechávajú žiadne. Je to báza, ktorá mi ukazuje, že sa to aj takto oplatí. Iné je to na konzervatóriu, tam je to tak na polovicu, povedal by som, ako učňovská škola. Ale vysoká škola univerzitného typu by už mala byť viac-menej naozaj dialógom a usmerňovaním.

Peter Michalica, foto: Peter Procházka

Peter Michalica,
foto: Peter Procházka

A ako by ste charakterizovali svojich študentov? Je rozdiel medzi Vašimi študentami spred 20 rokov a tými súčasnými?

Určite áno. Myslím si, že súčasní študenti sú donútení predsa len takými kapitalistickými okolnosťami byť o niečo dospelejší a byť aj samostatnejší. Kedysi to bolo tak, že každý študent čakal na tú ručičku socializmu, ktorá ho bude viesť, lebo aj strana a vláda to robila s občanmi vo všetkom. Momentálne vidím, že študenti sú, naozaj teda aspoň časť z nich, aktívni. Vyhľadávajú si sami mnohé možnosti – možnosť prehĺbiť si štúdium, rôzne workshopy, aktivity, hľadajú možnosti zahrať si cez leto. Najmä v Brne sú nesmierne aktívni študenti v oblasti komorných ansámblov. Tam sú stovky aktivít, ktorých sa títo študenti zúčastňujú. Možno niekedy, teraz vravím skôr o Slovensku, je všeobecný rozhľad dnešných študentov o kúsok menší ako kedysi. Ale to súvisí s kvalitou základného a stredného školstva, ktorá ide podľa mňa trošku dolu vodou.

Badáte nejaký rozdiel medzi hudobným prostredím v Bratislave a v Brne?

Priznám sa, že v Brne som vždy len tranzitne, prichádzam tam na jeden – dva dni týždenne, takže prostredie nepoznám tak intímne ako bratislavské. Jedno je isté: Brno má aktívnejší hudobný život aj po stránke záujmu publika. Napríklad koncerty JAMU, na ktoré sa dokonca vyberá vstupné – čo by bolo na VŠMU nemysliteľné, chvalabohu – tam je vždy niekoľko desiatok ľudí, ktorí nie sú spolužiaci, príbuzní a tak ďalej (samozrejme študenti majú voľný vstup, to je jasné). Sú to obyčajne ľudia staršej generácie, ktorí sa takto hudobne vyžívajú. Idú na finančne ľahšie prístupné kultúrne podujatia, filharmóniu si nie vždy môžu dovoliť. Záujem verejnosti cítiť, hudobná tradícia aj konzumentská je tam o niečo usadenejšia.

Vo svojom rodnom meste organizujete festival Hudba pod diamantovou klenbou, ktorého 15. ročník sa konal tento rok. Aký prvotný popud Vás viedol k myšlienke vytvorenia festivalu?

Musím ísť trošku do histórie. Naša rodina vlastnila asi 200 rokov Dom komorského grófa, jednu z najintaktnejších gotických nesakrálnych pamiatok na Slovensku, ktorej najvzácnejšia časť je práve z konca 15. storočia s diamantovou klenbou. Keď mi zomrela mamička, ako 6 – ročný som musel celý dom zdediť. Môj otecko, ktorý sa priženil, mal dediť polovicu. Ale on nechcel, lebo by bol označený za kapitalistu v 50. rokoch. Tak ja som zdedil jeden obrovský dom a potom som ho neskôr musel venovať štátu. Bývali sme tam a platili sme nájomné. Pochopiteľne, keď bola možnosť dom reštituovať, považoval som to za takú svoju svätú povinnosť voči mojim predkom. Medzitým gotickú časť oddelili ako muzeálnu. Múzeum mincí a medailí Národnej banky Slovenska tam malo prechodné výstavy. Bytovú časť domu som dostal bez problémov od mesta, bolo rado, že sa zbavilo takého náročného domu na údržbu. O gotickú časť som sa sedem rokov súdil s Národnou bankou a nakoniec až Najvyšší súd rozhodol, že mi ju musia vrátiť. Ešte rok trvalo, kým mi ju vrátili. Bola v nedobrom stave. Chcel som im ju aj naďalej za nejaký symbolický peniaz prenajímať, ale nemali záujem. Mal som zrazu jeden skvostný priestor s obrovskou historickou a architektonickou hodnotou a bola otázka čo s tým, keď tam nebývam. Je to Kremnica, ktorá nepatrí medzi najfrekventovanejšie magnety cestovného ruchu, čo je škoda. A tak som si povedal, že to musí slúžiť umeniu. Potom som si uvedomil, že je to moja povinnosť, lebo obklopenie domu je tiež neuveriteľné. Zo severu je môj najbližší sused, stredoveký hrad s nádherným kostolom, z východu je najbližší sused dom, kde chodil Ján Kollár do gymnázia. Z juhu je to gotická radnica a zo západu dom, kde žil Ján Levoslav Bella. Tak je jasné, že sa tu musí robiť umenie. Uvedomil som si, že s tým nádherným priestorom, ktorý je naším rodinným majetkom a ktorý máme pre seba, sa chcem podeliť. Jediná možnosť bola spraviť v ňom kultúrne aktivity. Konajú sa tam aj výstavy a predovšetkým pochopiteľne koncerty. Ja som taký šťastný, keď tam prídu aj iní ľudia, neznámy človek, ktorý si kúpi lístok v infocentre. Keď sa aj oni môžu nadchýnať tým, čo si človek nechce nechať len pre seba. Takže to bol taký východzí moment. Okrem toho, ako dieťa som pre svoje krstné mamy a tetušky robieval koncerty, kde som si na písacom stroji písal programy a vyberal vstupné 10 halierov. Takže viac-menej takú ouvertúru na toto som mal. A to že som pokračoval vo svojom detskom sne, je jeho naplnenie. Skutočne. Hudba väčšinou starých majstrov a gotického priestoru nádherne súzvučí. A nielen. Teraz nedávno sme mali celý večer Piazzollove tangá, ktoré išli s gotikou krásne dokopy. Jazz už tam bol viackrát. Všetko s tou gotikou ide, takže prečo nie? Najšťastnejší som, priznám sa Vám, keď dva dni po skončení festivalu začínajú kurzy. Je to už 11. ročník a trvajú 10 dní. V tom dome je v zime mŕtvo (časť v zime opustená, lebo sa tam nedá vykurovať, to by bola finančná sebevražda). A teraz od rána do večera tam znie hudba. Od deviatej rána do desiatej večer. To je geniálny pocit. Toho roku tu bude osem Japoncov, študenti z USA, a najmä z Čiech, odkiaľ bývajú aj najkvalitnejší – mladí ľudia z Prahy, Ostravy, Brna, z Budejovíc. To je taká malá nirvána, čo tam zažívam. Učím 12 hodín denne, ale stojí to zato.

Peter Michalica

Peter Michalica

Tým ste práve sčasti zodpovedali moju ďalšiu otázku, ktorá sa týka Vašich letných majstrovských kurzov. Koľko študentov budete mať tento rok?

Každému garantujem 5 lekcií za 10 dní. Vždy si poviem, že maximum je 15 ľudí, ale vždy je ich viac, lebo niektorých nemôžem odrieknuť, keďže sú tak výborní. Teraz bude 19 študentov.

Frekventanti kurzov sa predstavia aj na koncerte v rámci festivalu Bojnické hudobné leto.

S Bojnicami máme už krásnu tradíciu. Devätnásti by nemohli hrať na koncerte. Často niektorým aj ukrivdím, ale vyberiem takých 8 najatraktívnejších. V Kremnici vystúpia všetci, aj za cenu, že by koncert trval 3 hodiny. Všetci si musia zahrať.

Ste aktívny ako hudobník, pedagóg, organizátor festivalu, člen porôt súťaží a pôsobíte aj ako predseda správnej rady Nadácie Jána Cikkera. Darí sa Vám skĺbiť všetky tieto aktivity a ostáva Vám aj čas na relax?

Niekedy nedarí, niekedy darí. Je to presne ako život, ako počasie, raz je to tak, raz je to inak. Človek má stále výčitky svedomia a to je dobre, lebo by si potom niekedy mohol o sebe viac myslieť, než si zaslúžim. Takže chvalabohu mám veľké resty a mám častokrát pocity kajúcnika.

V tomto roku oslavujete nádherné životné jubileum, ku ktorému Vám aj srdečne gratulujem. Aké máte ďalšie tvorivé plány do najbližšej budúcnosti, čo Vás čaká?

Plány do budúcnosti… – hovorí sa taký vtip, že čo môže pána Boha rozosmiať. Keď si človek plánuje, čo bude robiť o dva mesiace. Takže moje plány do budúcnosti sú, aby som čo najdlhšie vydržal ešte hrať. Budem ešte naďalej učiť, samozrejme, chcem naďalej robiť kontinuálne svoje festivalové aktivity. Možno ak by som mal niekedy viac času, chcel by som sa venovať viac mladým ľudom z hľadiska takých špeciálne adresných koncertov pre nich. Kedysi som robil hodne výchovných koncertov. V minulosti to boli také tie organizované výchovné koncerty, čo človek robil ako študent. Nie vždy to bolo tak zmysluplné, ako by si to zaslúžilo. Jeden projekt som na chvíľu uspal, ale začal som robiť niečo také, čo som nazval Svetlo pre dušu. Bolo to myslené najmä pre hendikepované deti, či už zrakovo, pohybovo, a tak ďalej. Mám pre nich niekoľko koncertov a sú fantastickým publikom. Ale zdá sa mi, že tým, čo obklopuje mladých ľudí dnes, čím všetkým sú kŕmení, akými pseudohodnotami, je dnes každý mladý človek hendikepovaný. Takže budú asi pre všetkých.

Ďakujem za rozhovor.

Pripravila: Petra Kovačovská, ŠKO Žilina

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

redakcia

Zanechajte komentár