Peter Mikuláš: Pravdu treba povedať aj renomovanému umelcovi

Predvianočné koncerty Štátnej filharmónie Košice priviedli do Košíc sólistu Opery SND Petra Mikuláša. Spolu s Adrianou Kohútkovou, Alenou Kropáčkovou a Ľudovítom Ludhom ponúkli divákom sviatočný program s Donizettiho Messa di Gloria e Credo či Rybovou Českou mši vánoční. Peter Mikuláš strávil na východe Slovenska pár adventných dní, tak v rozhovore prezradil aj to, či sa na sviatky teší, prečo musel kúpiť stromček v predstihu, ale porozprával nám aj o svojej knižke ´Ako spievať prvú ligu´ či o tom, ako prijíma kritiku.

Ako vyzerá váš tohtoročný december?

Tohtoročný december mi začal dvoma koncertmi v SND pri príležitosti Mikuláša, bola to veľmi milá akcia. Prvýkrát v živote som robil Mikuláša! Prišlo dosť detičiek, urobili sme dva koncerty. Možno by sa ´uživilo´ tých koncertov aj viac, keby bola dobrá propagácia… Následne som pokračoval predstavením Čarovnej flauty pre deti a potom som prišiel do Košíc na sériu vianočných koncertov. Musel som preto predvianočné povinnosti zabezpečiť skôr – stromček i rybu. Nuž a medzi sviatkami ma čaká príprava koncertu pri príležitosti znovuotvorenia Štátnej opery v Prahe. Keďže sa koncert uskutoční začiatkom januára, na skúšky vycestujem už medzi sviatkami.

Takýto povinnosťami nabitý december vám vyhovuje?

Nerozmýšľam nad tým, či mi vyhovuje, alebo nevyhovuje. Je to moja práca a keď sa to takto zomelie, človek sa snaží nájsť kompromisy, systém, ako si všetko zadeliť. Keby som sa pripravoval na poslednú chvíľu, to už by bolo neskoro. ´Nerváčil´ by som a mal by som pokazený pocit z Vianoc…

Dokážu vás predvianočné koncerty sviatočne naladiť?

Nájdu sa aj také koncerty, ktoré človek berie ako rutinu, ale sú aj také, v ktorých je umelec viac citovo zaangažovaný. To bol napríklad spomínaný koncert na Mikuláša v SND, ktorý mal skutočne iný ráz, než som čakal a príjemne ma to prekvapilo. Do Košíc som sa tiež veľmi tešil. Jednak je tu vždy príjemná tvorivá atmosféra a pôjde o diela, ktoré som doposiaľ nespieval. Donizzetiho Messa di Gloria je ťažká vec, no má veľký punc slávnostnosti a Rybova Omša je dielo plné jednoduchej a čistej religiozity.

Dokážete užiť si tieto pocity na koncertnom pódiu a dopriať si sviatočnú atmosféru?

Isteže, ten rozmer unesenia hudbu tu je, hlavne keď krásne spievajú kolegovia, výborne hrá orchester a skvele znie zbor. To sú tie momenty, kedy aj profesionál ´ľahne popolom´ a vychutná si to aj na javisku. Pri svojej práci však nemám čas riešiť citové veci, musím sa sústrediť na to, čo robím. Keď to zovšeobecním – musí tam byť akási rezerva, racionálny pohľad, aby to človeka na javisku nezoťalo a nepoložilo a neostal jeho výkon len v citovej polohe. Lebo to nie je správne.

Bolo vám ako spevákovi dané to, že si dokáže vytvoriť odstup, alebo ste sa to museli naučiť?

Spočiatku som bol veľmi emotívny a príliš som všetko prežíval. Musel som pochopiť, že ak emócie na javisku nie sú pripravené – hoci na sto percent sa to nikdy nedá – tak to človeka príliš strhne a zrazu lieta v texte aj v notách. Potom som od múdrych kolegov počul múdre slová – treba mať nadhľad, pretože nie ja mám mať tie emócie, ale divák.

Je to ťažké?

Je. Treba sa naučiť nájsť správnu mieru. Keď k spevu – alebo k hudbe všeobecne – pristupujete len v emocionálnom rozmere, tak zápasíte s technickými aj výrazovými problémami. Je dobré nájsť určitú polohu nadhľadu. Ja to pracovne nazývam – srdce v chladničke.

Nie je tu potom na druhej strane riziko toho, že srdce ostane príliš studené?

Aj na to si človek musí dať veľký pozor. Najmä pri reprízach. Napríklad idete spievať po stýkrát Nabucca. Poviete si – minule to fungovalo, prečo by to nefungovalo aj dnes? Ale možno práve vtedy príde kamarátka tréma, nastane nová situácia, príde nový dirigent či nový kolega a zrazu ste prekvapený, že lietate vo veciach, o ktorých ste si mysleli, že ich už ovládate. Vždy je treba ostať ostražitý, aj prílišný racionalizmus škodí. Na to upozorňujem kolegov aj žiakov – miera spontánnosti je pri tvorivom procese potrebná a musí byť zachovaná. Povedal by som, že je to tak pol na pol. Polovička patrí mozgu a analýze, druhá polovička emocionalite.

Nuž, keď človek musí pravidelne hľadať odpovede na tieto otázky, tak sa dá povedať, že ste si počas svojej kariéry už urobili niekoľko vysokých škôl z psychológie. Či už za viac ako 40 rokov na scéne Opery SND a na koncertných pódiách, alebo pri vašej dlhoročnej pedagogickej činnosti…

Áno, ale neúspešne pokračujem v štúdiu naďalej (úsmev). Každý človek je výzva, každý má svoje špecifiká. Vždy ma dokáže prekvapiť ten moment, keď príde k zmene a študent naskočí na profesionalizmus. Alebo potom je tu opačný pól, keď sa talentovaný človek ukáže ako neschopný. Aj to sú body, ktoré musím so žiakmi riešiť prístupom, ktorý v úvodzovkách môžem nazvať psychologickým, hoci nie som psychológom a nemám šancu analyzovať študentov. Hľadám ich schopnosti prispôsobiť sa, pretože tvorivý proces má svoje zákony, ktoré musí umelec akceptovať. Ak to dokáže, má vyhraté. Žiakov to učím, pretože prax v divadlách si to vyžaduje.

Je u vás pedagogická činnosť rovnocenná tej umeleckej?

Áno. A zisťujem, že aj pedagógovia, ktorí nikdy neboli spevákmi na javisku, sa naučili vnímať viac tieto veci – ja ich nazývam podkožové – a práve tieto vnímajú ako dôležité pri výučbe.

Mnoho z toho, čo ste sa ako pedagóg naučili a čo učíte svojich študentov, ste vložili do knihy ´Ako spievať prvú ligu´, o ktorej sme na Opera Slovakia informovali TU… Vyšla začiatkom decembra, je to vlastne aj taký vianočný darček, ktorý ste darovali sám sebe?

Nuž, že vyšla práve pred Vianocami, to je skôr záležitosť vydavateľstva. Pre Vysokú školu múzických umení som pripravil dizertačnú prácu a tá sa na základe rôznych okolností dostala do širšieho videnia kolegov a aj vydavateľstva. Rok som pracoval na tom, aby sme ju upravili a aby bola zrozumiteľná aj širšej verejnosti. My muzikanti sa totiž často dorozumievame v hudobnej terminológii v náznakoch, vety nemusia byť dopovedané. Lenže ak mala ísť knižka na pult, musel som v nej vysvetliť niektoré veci, aby aj laik napríklad vedel, čo je to klavírak, čo je to dychová opora a podobne.

Kde vy vidíte prvú ligu pre spevákov?

Tam, kde je príprava na špičkový profesionálny výkon, ktorý od vás vyžaduje hlavne dirigent a v neposlednom rade aj divák. Na Slovensku sa bavíme o troch operných scénach v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici, o Slovenskej filharmónii, Štátnej filharmónii Košice a Štátnom komornom orchestri v Žiline. Ak je umelec schopný pracovať s týmito špičkovými orchestrami a kolegami a dokáže s nimi držať krok, tak tam treba hľadať merítko svetovosti. Potom je v podstate jedno, či je to na Slovensku alebo v zahraničí.

Máte šťastie počas pôsobenia na škole, že sa vám podarilo takpovediac vyviesť do tejto prvej ligy svojich žiakov?

Podarilo sa mi to pri viacerých študentoch a je to príjemný pocit. Spomeniem hoc Alenu Kropáčkovú či Borisa Prýgla. Uchytili sa a naďalej na sebe tvrdo pracujú.

Ale sám veľmi dobre viete, že to nebudú mať ľahké. Nie je vám niekedy takpovediac ľúto tých v podstate ešte detí, keď prídu na školu – niekedy možno aj naivní – no vy viete, čo ich v tejto sfére čaká?

Prvé, čo im poviem je – viete čo? Nechajte to tak (úsmev). Niežeby som sa im vyhrážal, ale musia pochopiť, že táto práca je o odriekaní. Neraz si budú musieť medzi mnohými povinnosťami hľadať čas na cvičenie a často aj za okolností, kedy trebárs nebude fungovať ich privátny život. Ale musí to byť.

Vy sám ste to ako mladý spevák mali aké?

Môj prípad bol takpovediac vývinový. Mal som možnosť sa vyvíjať už počas vysokej školy, už vtedy som vystupoval. Keď však prišli prvé ponuky na prácu v zahraničí, stál som nad priepasťou a vedel som – buď vzlietnem, alebo padnem… Vtedy treba mať na mysli základné kritéria a pozbierať v mysli všetky najpodstatnejšie veci, ktoré ma naučila profesorka Viktória Stracenská alebo Ľudovít Marcinger ako výborný korepetítor. Len keď vo mne zafungovali základné väzby profesionality, mohol som vo Viedni spievať koncert, hoci to bol jeden z mojich prvých koncertov po skončení školy.

Samozrejme – súvisí to s mierou talentu, ktorú som ale sám u seba nikdy nemeral. Snažím sa ju merať u svojich žiakov, ale nedarí sa mi to. Nuž a ďalšia vec je šťastie. Mladý spevák musí mať šťastie na agentúru, ktorá ak vycíti dobré vlastnosti talentovaného speváka, ktorý je aj dochvíľny a pracovitý, tak sa ten jeho vlak môže pokojne rozbehnúť a naberať rýchlosť.

Ako veľa závisí aj od povahy speváka?

Introvert sa musí otvoriť, extrovert sa musí uzavrieť a nájsť v sebe precíznosť, kto je povrchný, musí sa toho zbaviť. Kto nemá pekný hlas, musí o tom vedieť. Raz sa ma na jednom seminári – zhodou okolností práve na košickom konzervatóriu – jedna pani učiteľka opýtala, kedy som mal prvýkrát vedomie toho, ako spievam. Bola to veľmi ťažká otázka, musel som sa zamyslieť a aj tak som najprv povedal, že neviem. Ale myslím, si, že to bolo dlho po skončení vysokej školy, kedy som si začal uvedomovať, čo je to predný tón, čo je to dychové nasadenie, čo je to precízna práca. Dodnes zápasím s tým, aby som vlastnú identitu v rámci týchto kritérií splnil čo najlepšie. Hoci som už vlastne penzista…

A teraz? Ešte vždy potrebuje počuť rady, alebo sa spoliehate viac na vlastný úsudok?

Neviem prečo, ale stáva sa mi, že za mnou príde muzikant, o generáciu mladší a začne – dobrý deň pán Mikuláš a ja tam doslova počujem to veľké P a aj veľké M. Potom mi napríklad veľmi opatrne povie – v týchto miestach nie ste správne, nemáte tu a tu dobrú intonáciu… Rozumiem, že staroba so sebou prináša určitú úctu, no nemyslím si, že by mal prísť moment, kedy si niekto povie – tomuto už ani nemôžeme povedať kritiku. Nie. Ja som za to, aby sa strieľalo do živého, aby sa hovorila pravda aj renomovanému umelcovi.

Ako prijímate kritiku?

Racionálne. Keď je konštruktívna a presne definuje môj stav pri výkone, tak je pre mňa pozitívna. Ale ak je to len nejaký balast v zmysle – bezobsažné reči o tom, ako to mohlo, ako to malo byť – tak to pre mňa nič neznamená. Potrebujem názor sparingpartnera, trénera, ktorý mi povie – počuj, toto ti nesedí, v týchto hĺbkach neznieš dobre, skús radšej iný repertoár, rob s tým niečo. Toto sú veci, ktoré chcem počuť.

Idete ešte do výziev? Spomínali ste, že skladby, ktoré ste chystali do Košíc, ste doposiaľ ešte nerobili…

Som už v penzijnom veku, pred rokmi som vstúpil do tejto speváckej rieky, veľa vody už v nej pretieklo a ostalo v pomyselnom mori… Ale aj dnes mám rád výzvy, v ktorých sa človek musí takpovediac obliecť do cvičebných teplákov a trénovať, makať na sebe. Aj v opere sa mnoho vecí opakuje, veľakrát som už robil Aidu či Rusalku, no mám rád, keď pri spolupráci príde niekto mladý a povie – viete čo, skúsme to teraz takto. Zrazu mám čo robiť, aby som vyšiel z klišé a pracoval inak. Kritéria pri interpretácii sú rovnaké, no nóvum prichádza s ľuďmi. A mladým ľuďom inak svietia oči ako mne… Vtedy si poviem – daj si pozor, musíš sa prispôsobiť, no je z toho príjemná spolupráca.

Hovorili ste o prispôsobovaní sa. Veľa koncertujete aj preto, lebo miera toho, komu všetkému sa treba prispôsobiť, je nižšia ako pri opernej produkcii v divadle?

To je pravda, ale aj preto, že koncert je vždy obrovská výzva. Hoci sa dielo opakuje, raz ho robíte s jedným dirigentom, potom s ďalším a ďalším. Nuž a disciplína a pokora je pri koncertoch iná ako v opere. Koncertné vystúpenie je o detailoch. Prajem každému spevákovi, aby zažil ten absolútny centrálny bod precíznej roboty a čistej muzikality ako počas koncertov. Je to iná výzva ako opera, kde máte obrovský tím ľudí, veľa zložiek a proces prípravy je často veľmi zdĺhavý. Na druhej strane idete pod kožu postave, hľadáte výraz aj na scéne. Práca na koncertom pódiu a na javisku sa prelína, navzájom sa dopĺňajú a nedá sa povedať, ktorá je lepšia. Ak by som robil len jedno, to druhé by mi chýbalo.

Aký vás čaká rok 2020?

Ako som už spomínal, hneď na začiatku januára to bude koncert v Štátnej opere v Prahe, budem pracovať so Slovenskou filharmóniou, teším sa na nové predstavenie Rusalky i Aidy v SND. Musím však povedať, že z nových povinností radikálne škrtám. Necestujem už toľko, už nechcem byť z domova vzdialený hodiny letu. To všetko som si už zažil a bolo to krásne, no mne sa momentálne dobre dýcha tento ´československý´ vzduch, prípadne ešte ten ´maďarskopoľský´, lebo aj tam často vycestujem.

Potrebujete teda ostať zakorenený?

Áno, ja som ako taký medveď schovaný pod konármi (úsmev). Aj preto sa teším na sviatky. Sebe a všetkým ostatným prajem hlavne zdravie, lebo keď máte to, tak všetko ostané už nejako ´doklepete´.

Rozprávala sa Dáša Juhanová

video