Peter Štilicha: Prípravu na tvorbu opery Svätopluk zobral Eugen Suchoň veľmi zodpovedne

Slovenské národné divadlo v Bratislave pripravilo novú inscenáciu opery Eugena Suchoňa Svätopluk (SND ju uvádza pri príležitosti 30. výročia vzniku samostatnej SR), ktorej premiéra sa uskutoční 24. februára 2023 pod taktovkou Martina Leginusa a v réžii Romana Poláka. Titulnú postavu stvárni Peter Mikuláš. Pred premiérou sme sa rozprávali s Petrom Štilichom, spisovateľom a zaťom Eugena Suchoňa, ktorý sa stará o hudobnú pozostalosť a uvádzanie tvorby tohto významného skladateľa, pedagóga a teoretika. V rozhovore ozrejmil okolnosti vzniku opery, predstavil Suchoňových spolupracovníkov, priblížil atmosféru príprav svetovej premiéry diela, predstavil zahraničné uvedenia Svätopluka či realizované nahrávky a nahliadol do autentických archívnych materiálov.

Námetom opery sa stala hra Ivana Stodolu o vládcovi Svätoplukovi a legende o troch prútoch z obdobia Veľkej Moravy. Pán Štilicha, prečo sa Eugen Suchoň rozhodol zhudobniť tému Svätopluka? Mal konkrétne zadanie alebo to chcel on sám? Sú zachované nejaké záznamy, kde uvažuje o tom, že zhudobní Svätopluka?

Pokiaľ mi je známe, zhudobniť Svätopluka bolo len a len rozhodnutím Eugena Suchoňa, napospol vyplývajúcim z prvého stretnutia so svätoplukovskou témou ešte v roku 1934, keď sa zrodila symfonická báseň pre veľký orchester Ouvertúra k Stodolovej dráme Kráľ Svätopluk op. 10 č. 1. Konkrétne rozhodnutie stvárniť Svätopluka vo forme opery padlo hneď po tom, ako dokončil Krútňavu (1949), ale najmä Metamorfózy (1951 – 1953).

O svojom zámere napísať operu informoval zrejme len najbližších a pár osobností z divadelného prostredia. Poukazuje na to skladateľova zmienka v spomienkovej knihe Život plný hudby, v ktorej hovorí o príležitostnom stretnutí s povereníkom pre školstvo a osvetu a neskôr riaditeľom Slovenskej akadémie vied Ladislavom Novomeským. Na tomto stretnutí (1950) sa Suchoň Novomeskému zdôveril, že „pracuje na opere Svätopluk„, a že má isté problémy „so stvárnením libreta”. Na čo mu Novomeský ochotne prisľúbil pomoc a poskytol mu korektúry najnovšej práce Dr. Jána Dekana „Začiatky slovanských dejín a ríša Veľkomoravská”, ktoré na vydanie pripravovala Akadémia.

Prečítajte si tiež:
• Pred 60 rokmi SND uviedlo svetovú premiéru Suchoňovej opery Svätopluk
• Slovenská Libuša alebo Svätopluk v Slovenskom národnom divadle
• Profesor Martin Homza: Poetika libreta Suchoňovho Svätopluka nie je ďaleko od historických reálií

Dekanova štúdia totiž reflektovala najnovšie historické poznatky o dobe Veľkomoravskej ríše a zvlášť na príčiny rozbroja Svätoplukových synov, čo bolo pre Eugena Suchoňa mimoriadne zaujímavé a na čom napokon postavil jeden z ústredných dramatických konfliktov! Tieto obťahy sú zachované v skladateľovej pozostalosti aj s niekoľkými jeho poznámkami. Žiaľ, bola to nadlho posledná služba Novomeského slovenskej kultúre, pretože po tom, ako ho jeho vlastní „kompatrioti” zbavili povereníctva, urobili riaditeľom Slovenskej akadémie vied a začiatkom roku 1951 ho v známom procese s „buržoáznymi nacionalistami” odsúdili a uväznili.

Takže o nejakom „oficiálnom zadaní” napísať operu Svätopluk hovoriť nemožno, bolo to skôr Suchoňove „osobné zadanie”. Iné to bolo v prípade Krútňavy, kde takéto „oficiálne zadanie” zo strany štátu v druhej polovici 30-tych rokov minulého storočia skutočne existovalo. Prípravu na tvorbu opery Svätopluk zobral Eugen Suchoň veľmi zodpovedne.

Kto všetko participoval na príprave opery?

Z osobných záznamov, poznámok, ale aj denníkov skladateľa som zistil, ako vyzeral proces zrodu libreta. Z počtu odborníkov, ktorí sa nejakým spôsobom zúčastňovali na procese tvorby, konzultáciách, recenzovaní a posudzovaní libreta je evidentné, že sa doň zapojili najvyššie autority vtedajšej vedy, literatúry, prekladu či publicistiky: Stanislav, Chorváth, Mráz, Jesenská, Felix, Ferenčík, Rapoš, Horák, Ratkoš, Lehuta, Poničan, Mihálik… Rosenbaum a Dekan za SAV a niekoľko pracovníkov Slovenského národného divadla.

Koncepciu libreta odobroval český muzikológ Jiránek či historik Goláň, a dokonca aj maďarský hudobný historik Bence-Sabolcsi. Všetko absolútne odborné špičky! Na konci tohto procesu však zostal Eugen Suchoň úplne sám! Bolo iba na ňom, ako nakoniec scenár libreta zostaví tak, aby ho zosúladil so zákonitosťami hudobných foriem.

Je veľmi zaujímavé, že medzi týmito menami sa neobjavilo ani jedno z neblahých „cenzorov” Krútňavy. Po skúsenostiach s Krútňavou to bolo pre Eugena Suchoňa prezieravé gesto. Ak nechcel, aby jeho úsilie vyšlo nazmar, obkolesil sa kordónom naslovovzatých odborníkov a autorít. Navyše aj preto, že išlo na rozdiel od Krútňavy o úplne iný charakter libreta, úzko korešpondujúci s našou najstaršou históriou.

Prvým konzultantom v procese tvorby koncepcie opery a samotného libreta bol však nesporne slavista, univerzitný profesor Ján Stanislav, ktorý nebol iba jazykovedcom a historikom, ale zaujímal sa o čistotu dikcie prekladov operných libriet (jeho manželka bola opernou speváčkou). Eugen Suchoň už z prvých rozhovorov so Stanislavom usúdil, že pri koncepcii libreta sa nebude môcť držať Stodolovej fabuly, ale že bude musieť hľadať iné riešenia. Tie potom postupne poctivým štúdiom nielen domácej odbornej literatúry, ale aj literatúry z Čiech pretváral do podoby koncepcie libreta a z „bludiska”, ako sa vyjadril, dospel k scenáru podľa svojej predstavy.

Od roku 1955 si ku konkrétnej spolupráci na tvorbe samotných textov prizval Jelu Krčméryovú, ktorá v tom čase pracovala v SND ako lektorka a mala za sebou viacero operných i piesňových prekladov a dokonca dve libretá. Tak sa pani Jelka stala spolulibretistkou Svätopluka. Hodiny a hodiny, sedávajúc spolu s Eugenom Suchoňom pohrúžení do práce, s anjelskou trpezlivosťou napĺňala vízie skladateľovho hudobného plánu, na základe ktorého sa zrodila konečná podoba libreta.

Ako sa na vznik opery pozeral Ivan Stodola, autor pôvodnej drámy Kráľ Svätopluk, na námet ktorej napísal Suchoň operu?

Ivan Stodola so zmenami v štruktúre svojej drámy zásadne súhlasil z dôvodu, že si vysoko cenil Suchoňov vyvinutý zmysel pre dramatickú výstavbu. Sám sa na jednom mieste bol vyjadril, že „keby sa Suchoňovi zachcelo napísať drámu, dosiahol by úspech”. Suchoň navyše vychádzal nielen z historických prameňov, ale zápletku konštruoval napríklad aj z beletrie, konkrétne z novely Nádašiho-Jégého. Ako spomína Jela Krčméryová, Stodola sa na svojho zmeneného Svätopluka a na operu tešil, do práce na opere nezasahoval a v častých listoch oboch tvorcov povzbudzoval. Stodola tak dal Suchoňovi voľnú ruku pri tvorbe, resp. adaptácii jeho hry v prospech silného dramatického účinku. Tým sa opera stala „pravou drámou, ktorú v jej krutosti nastoľuje priam život na rozhraní východnej a západnej Európy”. (Igor Vajda)

Toto sa naopak nestalo v prípade Karvašovej hry Hanibal pred bránami (1949), ktorú chcel Suchoň pretvoriť na operné libreto. Peter Karvaš Suchoňovi nedovolil zmeniť na hre prakticky nič a všetko skladateľské úsilie vytvoriť svoju tretiu operu stroskotalo na dramatikovej neústupčivosti. Nepomohla dokonca ani intervencia samotného Ivana Stodolu, aby Karvaš Suchoňovi uvoľnil priestor na tvorbu operného libreta. Argumentoval vlastnou skúsenosťou, apeloval na Karvaša, ale pozitívnej odozvy sa nedočkal ani skladateľ, ani Stodola…

Prečítajte si tiež:
S Petrom Štilichom o Eugenovi Suchoňovi

Traduje sa, že Eugen Suchoň napokon všetky náčrty svojej tretej opery zničil…

Áno, tradovalo sa, ale nebola to celkom pravda. Igor Vajda, znalec diela Eugena Suchoňa, bol presvedčený, že sa aspoň náčrty zachovali. Mne sa ich napokon podarilo náhodou nájsť v skladateľovej pozostalosti. Existuje scenár libreta, rozvrhnutý hudobný plán jednotlivých dejstiev a dokonca aj textové znenia libreta. To bola jedna nájdená zložka a druhá, ktorú som našiel ukrytú v štóse prázdnych notových hárkov, bolo hudobné torzo jedného z dejstiev opery Hanibal.

Oslovil som hudobného skladateľa prof. Vladimír Bokesa, či by sa nepodujal zrekonštruovať nájdené torzo, aby sme získali tzv. vhľad do tretej Suchoňovej opery. Vladimíra Bokesa to natoľko zaujalo, že z nájdeného materiálu vytvoril asi 15-minútovú suitu, ktorú sme chceli predstaviť verejnosti nie ako senzáciu, ale ako vážny hudobný a muzikologický dokument toho, kam sa Eugen Suchoň po Svätoplukovi vo svojej tvorbe (odvážne!) posunul. Je to naozaj veľmi zaujímavé a z tohto hľadiska by naozaj zaujímavo vyzerala aj jeho tretia opera. Žiaľ, jeden z dedičov skladateľa odmietol dať súhlas so zverejnením suity a tak tento „vhľad” čaká na vľúdnejšiu dobu!

Ako dlho vznikala opera Svätopluk? Aké boli okolnosti jej vzniku?

Vznik opery Svätopluk má svoju genézu, ktorá je súčasníkovi (okrem pár zasvätených) úplne neznáma. V roku 1931 mala na scéne SND v Bratislave premiéru historická dráma Ivana Stodolu Kráľ Svätopluk. Suchoňa na ňu upozornil jeho učiteľ Frico Kafenda, u ktorého v tom čase dokončil svoje štúdiá v kompozícii. Dráma mladého skladateľa nielenže očarila, ale len čo po dvoch rokoch ukončil majstrovskú školu u Vítězslava Nováka v Prahe, spracoval ju vo forme predohry (symfonickej básne) pre veľký orchester. Premiéra Ouvertúry k Stodolovej dráme Kráľ Svätopluk op. 10, č. 1, ktorú Eugen Suchoň venoval svojmu učiteľovi Fricovi Kafendovi, sa konala pod taktovkou Karla Nedbala 15. marca 1935.

Táto pomerne obsiahla skladba sa Ivanovi Stodolovi natoľko zapáčila, že vyzval vtedy 26-ročného autora, aby k jeho dráme napísal scénickú hudbu. Tak vznikla Hudba k Stodolovej dráme Kráľ Svätopluk op. 10, č. 2 (1935 – 1936), ktorá potom v premiére vo forme melodrámy odznela 20. septembra 1936 v SND pri príležitosti prvej oficiálnej návštevy prezidenta Edvarda Beneša na Slovensku. Melodrámu potom divadlo uviedlo ešte v štyroch reprízach, dovedna šesťkrát, berúc do úvahy aj koncertnú verziu (nespornou udalosťou bolo, že prezident Beneš prijal v prestávke predstavenia tak I. Stodolu, ako aj E. Suchoňa a osobne im k premiére zablahoželal).

V postavách melodrámy, ktorú za dirigovania Karla Nedbala režíroval Janko Borodáč, sa predstavili J. Sýkora, I. Lichard, M. Beran, J. Jamnický, O. Borodáčová, H. Meličková, J. Kello a ďalší členovia činohry SND. Treba uznať, že v prípade spojenia Stodolovej drámy Kráľ Svätopluk so Suchoňovou hudbou išlo u nás v tom čase o avantgardný počin, poukazujúci na sledovanie, akceptovanie a tvorivé nadväzovanie na moderné trendy svetovej dramatiky. Navyše, tento umelecký čin z hľadiska historického kontextu nemal v slovenských pomeroch svojho nasledovníka a tak zostáva najpravdepodobnejšie prvou a evidentne jedinou melodrámou v dejinách SND! (Téme som sa špeciálne venoval v časopise SND Portál október 2016., dostupné online TU…)

K pokusu zmocniť sa svätoplukovskej témy formou opery sa Suchoň odhodlával po napísaní kantáty Žalm zeme podkarpatskej (1938), vypracoval si dokonca už aj náčrt jednotlivých dejstiev. K naplneniu tejto svojej ambície však nedošlo, pretože mu roku 1940 prišla pod ruky novela Mila Urbana Za vyšným mlynom a celá jeho tvorivá pozornosť sa sústredila na tvorbu našej národnej opery Krútňava. Od prvého dotyku so svätoplukovskou témou v roku 1935 po skutočné naplnenie skladateľovho zámeru skomponovať operu Svätopluk prešlo štvrťstoročie.

Existujú archívne materiály zachytávajúce uvažovanie Suchoňa pri tvorbe tejto opery? Ak áno, čo v nich uvádza? Aký archívny materiál zo vzniku opery Svätopluk je zachovaný?

Fond Eugena Suchoňa, ktorý obsahuje viac ako tisíc jednotiek, spracovala jeho dcéra Danica a je uložený v archíve Hudobného múzea Slovenského národného múzea v Dolnej Krupej. Je to takmer celá skladateľova pozostalosť a niekoľko zložiek tvoria práve náčrtky k jednotlivým skladbám. Je to pre poznanie tvorivého procesu nielen v prípade Eugena Suchoňa, ale aj v prípade ostatných skladateľov veľmi cenný archívny materiál.

Samozrejme, že tento fond obsahuje aj kompletný rukopis partitúry opery Svätopluk, korešpondenciu, poznámky a dá sa v ňom nájsť ešte veľa zaujímavých ďalších vecí. Napríklad aj to, že za operu Svätopluk dostal Eugen Suchoň už druhú štátnu cenu (prvú dostal paradoxne za ideologicky scenzurovanú Krútňavu!) Okrem toho mu vedecká rada Univerzity Komenského v Bratislave udelila za operu Svätopluk akademický titul, hodnosť doktora vied (DrSc.) a neskôr hodnosť čestného doktora vied o umení – honoris causa (1969).

Stretol sa Suchoň pri Svätoplukovi napríklad s cenzúrou, ako to bolo pri Krútňave?

Našťastie, spôsobu režimistickej cenzúry, s ktorou sa stretla opera Krútňava po svojej premiére začiatkom roku 1950, sa opera Svätopluk vyhla! Vznikala už v predsa len o niečo menej rigoróznom prostredí (po páde Stalinovho kultu osobnosti!) a umelecké a ľudské renomé Eugena Suchoňa bolo predsa len relevantné. Je síce pravda, že sa udial istý pokus stlmiť kresťanský akcent opery, ale bol to skôr len pokus nejakého horlivého aparátčika.

Overil som si, že v árii Kráľa na začiatku III. dejstva opery je na jedinej slovenskej nahrávke Svätopluka (OPUS, 1986) vymenený text. V origináli znie: „Kláštor vzal mi najmladšieho. Nemal som ťa stratiť, Predslav môj.” Na nahrávke je text: „Azda sa ešte pomerím. Snáď sa ešte všetko napraví.” Úplne nelogicky a neorganicky! Ako sa tam táto replika dostala, je záhadou?!

Naopak, nahrávka zo Supraphonu z roku 1961, ktorú pripravili sólisti, zbory Národného divadla a Smetanovho divadla a orchester opery Národného divadla v Prahe na čele so Zdeňkom Chalabalom, dôsledne rešpektuje originál! Originál rešpektuje samostatne vydané libreto opery z roku 1959, ale aj klavírny výťah z roku 1963. Niekto bol pápežskejší od pápeža! Núka sa na tomto mieste zaujímavá paralela: Česi prijali Krútňavu v jej pôvodnom znení bez výhrad. Slováci ju však takmer poslali na škripec! Opakujem však, čo som už povedal vyššie: nijaké meno z menoslovu „cenzorov” Krútňavy z roku 1950 sa v okruhu recenzentov či schvaľovateľov koncepcie libreta opery Svätopluk už neobjavilo!

Aká bola príprava na jej svetovú premiéru (10. marca 1960 v SND) a čo všetko ju sprevádzalo?

Príprava premiéry opery Svätopluk svojou spontánnosťou v mnohom pripomínala prípravu premiéry opery Krútňava z roku 1949. Išlo predsa len o našu prvú historickú operu! V čase, keď už všetky okolité štáty na svoje historické opery vari aj zabudli… O atmosfére a samotnom priebehu premiéry (10. marec 1960) existuje veľa priamych svedectiev v knihe Danice Štilichovej-Suchoňovej Život plný hudby (Mladé letá, 2005). Sú to výpovede a vyznania bývalých sólistov opery SND, dirigentov, publicistov, interpretov, pedagógov či spolupracovníkov Eugena Suchoňa. Ide o emočne hlboké výpovede, ktoré svedčia o nevšedných a vzácnych prežitkoch zo stretnutí s osobnosťou a dielom skladateľa.

Odcitujem len dve ukážky z menovaných svedectiev: „Moje posledné stretnutie s majstrom Suchoňom mi ostane hlboko zapísané v duši. Bolo to na generálke Svätopluka. Silne ma dojal záver opery, nemohla som vydržať v hľadisku, nuž vybehla som na chodbu… O malú chvíľu vyšiel majster. Neodolala som, pristúpila som k nemu, objala ho so slzami v očiach a zašepkala: – Pán profesor, bolo to také krásne…” (Dita Gabajová, sólistka opery SND (1914 – 2000).

„Pamätným pre mňa ostane deň premiéry. Šéfdirigent Tibor Frešo, režisér Miloš Wasserbauer, scénograf Ladislav Vychodil i kostýmová výtvarníčka Helena Bezáková si dali záležať, aby dielo vyšlo na scéne monumentálne a krásne. Majster Suchoň sedel so svojou rodinou v ľavej lóži na prízemí (sedával tam vždy), neďaleko nich Ivan Stodola i ja s manželom a deťmi. Všetkým nám hrali v očiach slzy, keď sa pri dvíhaní opony naša vlajka pomaly rozkrídlila, až siahala po veľký krištáľový luster. Bol to sugestívny začiatok i záver. Aplauz nemal konca-kraja a aj v časoch našej histórii nepriaznivých každý pochopil posolstvo diela a vzal si ho k srdcu.” (Jela Krčméry-Vrteľová, dramaturgička opery SND a libretistka).

V roku premiéry (1960) sa Svätopluk hral okrem Bratislavy takmer paralelne v Prahe, Košiciach a slávnostne v amfiteátri na Devíne. Pod holým nebom Svätopluk zaznel v prírodnom amfiteátri v Piešťanoch, na matičných dňoch v Martine (1963) a na nádvorí Bratislavského hradu (1970).

Kde všade bol ešte Svätopluk okrem Slovenska uvedený?

Popri Prahe Svätopluka uviedla opera v Saratove (1962), Olomouci (1968) a v Liberci (1970). Súbor opery SND so Svätoplukom hosťoval v Budapešti (1964), Ľubľane (1985), Perugii (1964), Moskve, Viľňuse (1988 – obe mestá v rámci Dní kultúry ČSSR v ZSSR), Prahe (1960 – v rámci zájazdu po Čechách pri príležitosti 40. výročia SND a 1988 – v rámci Pražskej jari), Brne a ako prvú inú než českú operu ju pohostinsky uviedol na festivale Smetanova Litomyšl (1965).

Aké nahrávky opery Svätopluk vznikli?

Doteraz existujú dve: prvá pochádza z dielne Supraphonu z roku 1961 so sólistami opery Národného divadla v Prahe, zborom ND a Smetanovho divadla a orchestrom ND pod taktovkou veľkého Suchoňovho priaznivca Zdeňka Chalabalu. Druhá nahrávka pochádza z dielne OPUSu z roku 1984 so sólistami Opery SND, Slovenským filharmonickým zborom a Symfonickým orchestrom Československého rozhlasu v Bratislave pod vedením Ondreja Lenárda. Roku 1988 nakrútil režisér Jozef Zachar pre Československú televíziu Bratislava televíznu adaptáciu opery Svätopluk.

Kráľovské fanfáry z opery Svätopluk sú už 30 rokov fanfárami prezidenta Slovenskej republiky. Kde všade bola ešte hudba Eugena Suchoňa použitá?

Prezidentské fanfáry ako jeden zo symbolov prezidentského úradu z roku 1993 vznikli z iniciatívy prof. Ladislava Burlasa a vtedajšieho šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Ondreja Lenárda pri príležitosti inaugurácie pána Michala Kováča za prezidenta Slovenskej republiky (2. marec 1993). Fanfáry podľa skladateľových inštrukcií upravili do súčasnej podoby, ide o úsek zborovej scény z I. dejstva opery Svätopluk, oznamujúci vstup Svätopluka do kráľovskej siene pred odovzdávaním moci synom – Mojmírovi a Svätoplukovi mladšiemu.

Eugen Suchoň je tiež autorom akademických fanfár Univerzity Komenského, ktoré po prvýkrát zazneli 21. apríla 1937 pri udeľovaní čestného doktorátu československému prezidentovi Edvardovi Benešovi. Okrem toho je Eugen Suchoň autorom Zdravice (Duch národa…), ktorá sa stala znelkou Speváckeho zboru slovenských učiteľov.

Rozprával sa: Ľudovít Vongrej

video