Nestáva sa často, aby vokálny interpret svetového mena na reprezentatívnom celovečernom koncerte zrovnoprávnil dve blízke a predsa odlišné odnože hudobného divadla. Poľský tenorista Piotr Beczała v dramaturgii svojho prvého bratislavského recitálu prijal obe „sestry“ – operu a operetu – za svoje. Adoptoval ich bez rozdielu hudobnej a textovej povahy, inštrumentačného a melodického koloritu. Aj predpokladaného adresáta. Žiadna z nich nie je „popoluškou“.
Na počiatku projektu bolo očarenie Richardom Tauberom. Rakúskym tenoristom, narodeným v Linzi roku 1891 a zosnulým roku 1948 v Londýne, umelcom s veľmi zaujímavým a pohnutým životopisom. V medzivojnovom období, najmä v dvadsiatych a tridsiatych rokoch, bol špičkovým predstaviteľom desiatok lyrických (Auber, Donizetti, Rossini, Čajkovskij a predovšetkým Mozart) a neskôr aj dramatických (Bizetov Don José, Paul v Korngoldovom Mŕtvom meste, Pedro v Nížine, Turiddu a Canio z veristických dvojičiek, či Calaf v prvom nemeckom uvedení Pucciniho Turandot v Drážďanoch) operných rolí.
Krása hlasového materiálu, majstrovstvo techniky a úprimnosť výrazu boli len jednou z inšpiratívnych polôh legendárneho Richarda Taubera. Tá paralelná, ktorá azda v ešte podstatnejšej miere oslovila Piotra Beczału, vyžarovala z Tauberových postáv operetných. Predovšetkým z pera Franza Lehára, spevákovho osobného priateľa. Päticu posledných javiskových prác, Cároviča (1927), Friederiku (1928), prepracovanú berlínsku verziu Zeme úsmevov (1929), dnes sotva známu operetu Krásny je svet (Schön ist die Welt, 1930) a k opere inklinujúcu Giudittu (1934) už Lehár šil priamo na telo, respektíve hlas Taubera. Bol to práve on, v podaní ktorého sa Zem úsmevov stala jedným z najobľúbenejších a najhranejších titulov tzv. strieborného veku operety. A Sou-Chongova ária „Dein ist mein ganzes Herz!“ hitom, spievaným a pískaným kdekoľvek a kýmkoľvek. Aj na ulici. Z bookletu k nedávno vydanému profilovému CD Piotra Beczału, koncipovanému ako Pocta Richardovi Tauberovi, si požičiam nasledovnú perličku. V istom rozhovore, na otázku, či ho neunavuje neustále spievanie tejto árie, Tauber odpovedal: „Ale vy sa tiež pozeráte každý deň do zrkadla“.
Piotr Beczała, foto: Anja Frers
Program aprílového koncertu v Bratislave (25. apríl 2014 v SND) namixoval Piotr Beczała tak, aby v prvej polovici zaznela opera a večer – nie náhodne – kulminoval operetou. Vybrané operetné čísla pochádzajú z vyššie spomenutého profilového CD, operné ukážky však Tauberov repertoár kopírujú len čiastočne. Zatiaľ čo do kostýmu Smetanovho Jeníka sa rakúsky tenorista obliekal takmer v každej sezóne a na mnohých významných javiskách sveta, Princa z Dvořákovej Rusalky nespieval nikdy. Podobne v súpise naštudovaných diel chýba Gounodov Romeo (stvárňoval len Fausta) a aj Verdiho Vojvoda z Mantovy (z verdiovského odkazu spieval len Alfreda, Riccarda a Fentona).
Zhodou okolností tri z postáv, ktoré Piotra Beczału sprevádzajú pravidelne na najprominentnejších scénach sveta. A navyše, na CD aj do programovej ponuky koncertu, je s láskou vybratá ária Tokita z operety Spievajúci sen (Der singende Traum). Richard Tauber ju skomponoval roku 1934 a ústrednú áriu venoval svojmu kolegovi, tenoristovi Josephovi Schmidtovi, ktorý zahynul ako obeť rasovej perzekúcie. Tej sa nevyhol ani sám Tauber.
Opera a opereta. Sestry, priateľky a žeby aj sokyne? Azda z každého troška. Aj v rozmanitých „definíciách“ mladšej z nich je kus pravdy. Malá opera, mladšia roztopašná sestra, ľahkonohá múza… a ktovie koľkými ďalšími prívlastkami ovešala história žáner operety. Malou či menšou ani nemusí byť, veď výpravnosť má operetný druh priamo vo vene a v nejednom prípade aj trojdejstvový pôdorys. Mladšou, oproti vyše štyristoročnej opere, rozhodne je. Hoci, ak považujeme za zakladateľa operety, vo svojom zárodku považovanej za „opéra-comique“ alebo „opéra-bouffe, Jacqua Offenbacha (1819 – 1880), na časovej osi sa nachádzame kdesi na úrovni Giuseppe Verdiho, Charlesa Gounoda, Giacoma Meyerbeera, alebo Richarda Wagnera a Bedřicha Smetanu.
Podobná biografická zhoda platí aj v prípade Franza von Suppého, strojcu viedenskej operety. A hoci tematicky a hudobne ľahkonohou nesporne je, nezabúdajme, že napríklad v „striebornom veku“ operety, obzvlášť v poslednej tvorivej fáze Franza Lehára (1870 – 1948), vôbec nenájdeme šťastné vyústenia deja. Isteže, päťnásobné vraždy operete nepatria, no nenaplnených lások a zlomených sŕdc je habadej.
Nuž a keď som s istou dávkou nadľahčenia použil slovko sokyne, mal som na mysli predovšetkým divácku reflexiu. Momentálne sme síce na Slovensku trocha mimo reality (na našom území nepôsobí žiaden na operetu špecializovaný súbor), no všade vôkol záujem o kvalitnú operetu (počnúc Offenbachom, cez Johanna Straussa, Lehára, Kálmána a áno, aj Oskara Nedbala), ani najmenej neochabuje. A azda príklad za všetky: Straussov Netopier bol takmer po celé 20. storočie (s výnimkou 2. svetovej vojny a jej dôsledkov), a dodnes sa na tom nič nemení, vyhľadávanou trvalkou silvestrovskej a novoročnej ponuky Viedenskej štátnej opery. A to už nehovorím o Novoročnom koncerte Viedenských filharmonikov, kde perly dynastie Straussovcov (a ich súčasníkov) oblažujú divákov, schádzajúcich sa každoročne do rakúskej metropoly z celého sveta.
Len na margo – Johann Strauss ml. má na svojom konte aj operu. Rytier Pázmán sa však neujal a skončil debaklom. A nie je z operetných kráľov sám, čo sa pokúšal vyrovnať s operným druhom. Stačí spomenúť Lehárovu Kukučku. Platí to však aj v opačnom garde, keď operní autori siahali, zväčša neúspešne, po operete.
Próza, ktorú v povrchnom hodnotení operety považujeme za jeden z hlavných diferenciálnych znakov, patrila aj opere. Dialógy nachádzame napríklad v partitúre Mozartovej Čarovnej flauty, Beethovenovho Fidelia, Weberovho Čarostrelca, Bizetovej Carmen a Offenbach v jednej z verzií Hoffmannových poviedok tiež uvažoval podobne. Hovorené slovo teda nie je výhradnou známkou operety. Veď aj v programe opernej polovice aprílového koncertu Piotra Beczału v SND nájdeme skladateľov, ktorí prózou spájali hudobné čísla.
Pôvodná verzia Smetanovej Predanej nevesty v prvých štyroch rokoch života, aj keď prechádzala revíziami, žila s hovoreným slovom. Charles Gounod zasa, štrnásť mesiacov pred premiérou svojho slávneho Fausta a deväť rokov pred prvým uvedením Romea a Júlie, v komickej opere na Molièrov námet Lekárom proti svojej vôli (Le Médecin malgré lui), uvedenej roku 1985 v banskobystrickej opere, tiež narábal s dialógmi.
CD Piotra Beczału
Vzhľadom na inšpiráciu Richardom Tauberom, na Beczałovom CD a podobne aj vo výbere čísel do dnešného koncertu, kladie dramaturgia dôraz na tvorbu spevákovi blízkeho (zhodou okolností v rovnakom roku zosnulého) Franza Lehára. On, spolu s Emmerichom Kálmánom (1882 – 1953), najvýraznejšie formoval tzv. strieborný vek operety. Lehár bol zároveň zanieteným obdivovateľom a ku koncu života aj priateľom o dvanásť rokov staršieho Giacoma Pucciniho, ktorý mu úctu k jeho tvorbe opätoval. Zatiaľ čo v partitúrach prvého z nich sa závan poetiky verizmu objavoval celkom zreteľne, druhý zasa vo svojej La Rondine (Lastovička), pôvodne objednanej ako operete, s jej koloritom zľahka koketoval.
A ak sme už pri reprezentantoch verizmu, tak v tieni Komediantov ostala desiatka dobovo prijateľných operiet, ktoré Ruggero Leoncavallo skomponoval v rokoch 1910 – 1925. A raz si autorsky pripil s operetou aj Pietro Mascagni, keď sa titulnou predstaviteľkou diela stala herečka z Folies Bergère, nazvaná Sì („áno“, lebo vraj nikdy nevedela povedať „nie“). Koniec koncov, nebadať v kalkulácii s vyhrotenými ľudskými vášňami istý porovnateľný zdroj tém či príbehov?
Ale teraz som už odbočil. Piotr Beczała – opera a opereta. Jedinečná príležitosť naživo spoznať, že tenorové (ale platí to rovnako aj pre sopránové) árie z klasických operiet tónovým rozsahom a celkovými interpretačnými nárokmi v ničom nezaostávajú za opernými. Príklad za všetky? „Dein ist mein ganzes Herz!“ zdobila repertoár legendárnych tenoristov počnúc Tauberom a Rosvaengem, Björlingom a Geddom, cez Pavarottiho, Dominga a Carrerasa, až po súčasné operné hviezdy Jonasa Kaufmanna či Juana Diega Flóreza. Piotr Beczała do tejto kategórie rozhodne patrí. Dôkazom bude aj pripravovaný koncert. Zároveň osvedčujúci známe pravidlo: Bez ohľadu na žáner, hudba je len dobrá a tá druhá.
Autor: Pavel Unger
Foto: www.beczala.com
Publikované v spolupráci s agentúrou Kapos
video
